Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin | www.Prave-Spektrum.sk |
Stop interrupciám!
16-02-2003 /
Martin Hanus /
Kultúrna vojna
Zhruba pre dvoma rokmi obvinili aktivisti hnutia pro-choice amerického prezidenta Georga Busha z „fašistických postojov“. „Fašista“ Bush sa totiž krátko po nástupe do úradu dopustil krvilačného zločinu: zakázal financovať z amerických daní medzinárodné organizácie pre plánované rodičovstvo, ak tieto „praktizujú, alebo aktívne podporujú“ politiku potratov.
Silný protiinterrupčný front nie je v USA náhodný a miestami naberá pre Európanov až šokujúco radikálne prejavy – tými najbrutálnejšími sú vraždy lekárov vykonávajúcich potraty. To je, prirodzene, hrozné a odsúdeniahodné. Radikalizmus odporcov interrupcií však vyplynul z taktiež hroznej a odsúdeniahodnej praxe potratov, aké v USA ústavne posvätilo rozhodnutie Najvyššieho súdu v prípade Roe verzus Wade roku 1973. Toto rozhodnutie odvtedy umožnilo milióny potratov až do posledného štádia tehotenstva, v ktorom sotva badať rozdiely medzi ešte nenarodeným a už narodeným človekom. Ak si Európania s relatívne pokojným svedomím zatvárajú oči pred zabíjaním troj- či štvormesačných bytostí, Američania hľadia s vypleštenými očami do tváre samej brutalite, s akou človek povýšil „právo na voľbu“ nad „právo na život.“
Nijaký fundamentalizmus
V Európe prebieha len minimálna diskusia, ktorú prívrženci legálnych interrupcií upriamujú na celkom okrajové otázky, z ktorých vystavali nepriestreľnú hradbu mýtov. Pochybovačov a odporcov opuncovali spolu s médiami ako fundamentalistov, ktorí odopierajú ženám základné práva a chcú vteperiť svoje náboženstvo do základov štátu. Skrátka nastoliť „čiernu totalitu“ kresťanských tmárov.
Nič nie je samozrejme ďalej od pravdy. To, že odporcovia legálnych interrupcií sú najviac zastúpení medzi veriacimi, je vcelku pochopiteľné. Skôr je menej pochopiteľné, ak mnohí veriaci interrupcie na jednej strane morálne odsudzujú, na druhej strane ich považujú za právne tolerovateľné. A taktiež je nepochopiteľná obhajoba interrupcií zo strany liberálov či konzervatívcov, ktorí nepovažujú základné hodnoty a slobody za relatívne, ale absolútne. Niet totiž základnejšej hodnoty než je hodnota života a základnejšej slobody než je sloboda žiť. Všetky ostatné slobody, ktoré toľko ležia na srdci klasickým liberálom, ako je sloboda konania, myslenia, vlastníctva nemôžu existovať bez ich nositeľa – živého človeka. Odmietnuť legálne interrupcie teda možno nielen z kresťanských, ale i klasických liberálnych pozícií. Nejde o žiadny náboženský fundamentalizmus!
Kto je tu fašista?
Zásadná otázka znie: kedy začína ľudský život? Odkedy možno definovať právo na život, ktorý je hoden právnej ochrany? Americko-európska prax vyvracia názor, že by tu existoval nejaký široký medicínsky, právny, spoločenský či filozofický konsenzus. Práve naopak. Celkom rozdielne obdobia tehotenstva, počas ktorých je v jednotlivých krajinách možné vykonať interrupciu v súlade s právom, dokazujú, že tak zásadné právo ako právo na život si krajiny definovali podľa svojvoľnej úvahy. Dovedené ad absurdum možno konštatovať, že život sa v každej krajine začína inokedy, zrejme na základe nejakých ťažko uchopiteľných národných špecifík. Záleží len na uvážení múdrych zákonodarcov či sudcov. Takže to, čo sa na Slovensku považuje už za zabitie, je napríklad v USA zákonným ukončením tehotenstva. Nie je to absurdné? A nevyvracia to názor zástancov interrupcií, ktorí hľadajú odôvodnenie interrupcií od toho či onoho štádia tehotenstva? Ak by bol okamih zrodu ľudského života v treťom, štvrtom alebo piatom mesiaci tak jednoznačný, prečo je v západných demokraciách ohraničený celkom odlišne? Znamená to, že ľudský život je relatívny, a jeho právne ohraničenie závisí od dohody spoločnosti, či naordinovania diktátorom? Ak je to tak, neuplatňoval Hitler svojim relativistickým poňatím práva na život len celkom legitímnu, v Nemecku v danej chvíli väčšinovú politiku? Kto je tu vlastne „fašista“?
Lenin a 60-roky
Aby nedošlo k dezinterpretácii – nedáva sa na tú istú úroveň západná politika interrupcií s masovým vyvražďovaním zločineckým systémom, akým bolo nacistické Nemecko, alebo Sovietsky zväz. Treba však hlasno kričať, že legalizovaním interrupcií sa západná civilizácia od nich nevzdialila, ale k nim skôr priblížila. Bezuzdné 60-roky v duchu kvetinovej generácie hippies, ľavicových pacifistov a ekofanatikov ju cez „oslobodzovanie“ od tradícií a morálky nepriblížili k slobode, ale totalite ideológií opovrhujúcich životom. Práve v týchto rokoch došlo k masívnemu preberaniu interrupčnej legislatívy západnými krajinami, teda legislatívy, ktorú prvý krát v dejinách prijalo v roku 1920 Rusko na čele s ľudomilom Vladimírom Iľjičom.
Prezumpcia života
Každý, kto opovrhuje relativizmom v otázke práva na život, musí zastávať názor, že okamih zrodu života je pevný, ergo len JEDEN. Ani ten najzanietenejší prívrženec interrupcií nepoprie, žeby čosi také vylučoval. Ak môže byť taký okamih len jeden, tak sotva nájsť lepší a vierohodnejší, než ten, ktorý začína počatím. Ani to dokonca zástancovia interrupcií nevylučujú. Oni len dodávajú, že to nie je isté, že je to len embryo bez vyvinutých orgánov, centrálnej nervovej sústavy a podobne. Ak aj prijmeme ich argumentáciu o „neistote“ počiatku života, mali by to byť oni, ktorí ustúpia. Ak totiž aspoň sčasti pripúšťajú, že nenarodená osoba sa už počatím stáva človekom a zároveň pripúšťajú, že človek má právo na život, neprávosť z nespravodlivo zakázaných interrupcií je ďaleko prípustnejšia než neprávosť spáchaná na nespravodlivo zabitých. Tak ako platí prezumpcia neviny, mala by platiť i prezumpcia života.
Argumenty hnutia pro-choice
Zástancovia interrupcií si hluché miesta vo svojej argumentácii uvedomujú. Cítia, že odvodzovať počiatok života od nejakého štádia (v treťom, štvrtom, piatom, deviatom! mesiaci) nemôže obstáť vedecky ani morálne. Argumenty, ktorými prax interrupcií obhajujú, sú preto navýsosť utilitárne:
Život verzus Malthus
Argumenty obhajujúce potraty sú v drvivej väčšine argumentmi pohodlia. Pohodlia pred neželanými dôsledkami vlastných činov, pohodlia, ktoré posvätil štát na právo, aby tak znetvoril právo oveľa vyššie. Tomuto legalizovanému pohodliu padlo na Slovensku od roku 1960 za obeť 1 260 415 nenarodených ľudských životov! Desivé číslo? Ako pre koho. Pre feministky je to 1 260 415 slobodných rozhodnutí ženy a pre uctievačov Malthusa radostný príspevok pre udržanie vývoja populácie v plánovanej miere.
Ústavný súd nestojí pred posúdením dvoch rovnocenných práv. Ústavný súd sa len musí rozhodnúť, či ústavou zakotvené právo na život platí absolútne, alebo je len prázdnym heslom.
Martin Hanus
písané pre Inzine
Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin | www.Prave-Spektrum.sk |