Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk

Stop interrupciám!
16-02-2003 / Martin Hanus / Kultúrna vojna

Zhruba pre dvoma rokmi obvinili aktivisti hnutia pro-choice amerického prezidenta Georga Busha z „fašistických postojov“. „Fašista“ Bush sa totiž krátko po nástupe do úradu dopustil krvilačného zločinu: zakázal financovať z amerických daní medzinárodné organizácie pre plánované rodičovstvo, ak tieto „praktizujú, alebo aktívne podporujú“ politiku potratov.

Silný protiinterrupčný front nie je v USA náhodný a miestami naberá pre Európanov až šokujúco radikálne prejavy – tými najbrutálnejšími sú vraždy lekárov vykonávajúcich potraty. To je, prirodzene, hrozné a odsúdeniahodné. Radikalizmus odporcov interrupcií však vyplynul z taktiež hroznej a odsúdeniahodnej praxe potratov, aké v USA ústavne posvätilo rozhodnutie Najvyššieho súdu v prípade Roe verzus Wade roku 1973. Toto rozhodnutie odvtedy umožnilo milióny potratov až do posledného štádia tehotenstva, v ktorom sotva badať rozdiely medzi ešte nenarodeným a už narodeným človekom. Ak si Európania s relatívne pokojným svedomím zatvárajú oči pred zabíjaním troj- či štvormesačných bytostí, Američania hľadia s vypleštenými očami do tváre samej brutalite, s akou človek povýšil „právo na voľbu“ nad „právo na život.“

Nijaký fundamentalizmus

V Európe prebieha len minimálna diskusia, ktorú prívrženci legálnych interrupcií upriamujú na celkom okrajové otázky, z ktorých vystavali nepriestreľnú hradbu mýtov. Pochybovačov a odporcov opuncovali spolu s médiami ako fundamentalistov, ktorí odopierajú ženám základné práva a chcú vteperiť svoje náboženstvo do základov štátu. Skrátka nastoliť „čiernu totalitu“ kresťanských tmárov.

Nič nie je samozrejme ďalej od pravdy. To, že odporcovia legálnych interrupcií sú najviac zastúpení medzi veriacimi, je vcelku pochopiteľné. Skôr je menej pochopiteľné, ak mnohí veriaci interrupcie na jednej strane morálne odsudzujú, na druhej strane ich považujú za právne tolerovateľné. A taktiež je nepochopiteľná obhajoba interrupcií zo strany liberálov či konzervatívcov, ktorí nepovažujú základné hodnoty a slobody za relatívne, ale absolútne. Niet totiž základnejšej hodnoty než je hodnota života a základnejšej slobody než je sloboda žiť. Všetky ostatné slobody, ktoré toľko ležia na srdci klasickým liberálom, ako je sloboda konania, myslenia, vlastníctva nemôžu existovať bez ich nositeľa – živého človeka. Odmietnuť legálne interrupcie teda možno nielen z kresťanských, ale i klasických liberálnych pozícií. Nejde o žiadny náboženský fundamentalizmus!

Kto je tu fašista?

Zásadná otázka znie: kedy začína ľudský život? Odkedy možno definovať právo na život, ktorý je hoden právnej ochrany? Americko-európska prax vyvracia názor, že by tu existoval nejaký široký medicínsky, právny, spoločenský či filozofický konsenzus. Práve naopak. Celkom rozdielne obdobia tehotenstva, počas ktorých je v jednotlivých krajinách možné vykonať interrupciu v súlade s právom, dokazujú, že tak zásadné právo ako právo na život si krajiny definovali podľa svojvoľnej úvahy. Dovedené ad absurdum možno konštatovať, že život sa v každej krajine začína inokedy, zrejme na základe nejakých ťažko uchopiteľných národných špecifík. Záleží len na uvážení múdrych zákonodarcov či sudcov. Takže to, čo sa na Slovensku považuje už za zabitie, je napríklad v USA zákonným ukončením tehotenstva. Nie je to absurdné? A nevyvracia to názor zástancov interrupcií, ktorí hľadajú odôvodnenie interrupcií od toho či onoho štádia tehotenstva? Ak by bol okamih zrodu ľudského života v treťom, štvrtom alebo piatom mesiaci tak jednoznačný, prečo je v západných demokraciách ohraničený celkom odlišne? Znamená to, že ľudský život je relatívny, a jeho právne ohraničenie závisí od dohody spoločnosti, či naordinovania diktátorom? Ak je to tak, neuplatňoval Hitler svojim relativistickým poňatím práva na život len celkom legitímnu, v Nemecku v danej chvíli väčšinovú politiku? Kto je tu vlastne „fašista“?

Lenin a 60-roky

Aby nedošlo k dezinterpretácii – nedáva sa na tú istú úroveň západná politika interrupcií s masovým vyvražďovaním zločineckým systémom, akým bolo nacistické Nemecko, alebo Sovietsky zväz. Treba však hlasno kričať, že legalizovaním interrupcií sa západná civilizácia od nich nevzdialila, ale k nim skôr priblížila. Bezuzdné 60-roky v duchu kvetinovej generácie hippies, ľavicových pacifistov a ekofanatikov ju cez „oslobodzovanie“ od tradícií a morálky nepriblížili k slobode, ale totalite ideológií opovrhujúcich životom. Práve v týchto rokoch došlo k masívnemu preberaniu interrupčnej legislatívy západnými krajinami, teda legislatívy, ktorú prvý krát v dejinách prijalo v roku 1920 Rusko na čele s ľudomilom Vladimírom Iľjičom.

Prezumpcia života

Každý, kto opovrhuje relativizmom v otázke práva na život, musí zastávať názor, že okamih zrodu života je pevný, ergo len JEDEN. Ani ten najzanietenejší prívrženec interrupcií nepoprie, žeby čosi také vylučoval. Ak môže byť taký okamih len jeden, tak sotva nájsť lepší a vierohodnejší, než ten, ktorý začína počatím. Ani to dokonca zástancovia interrupcií nevylučujú. Oni len dodávajú, že to nie je isté, že je to len embryo bez vyvinutých orgánov, centrálnej nervovej sústavy a podobne. Ak aj prijmeme ich argumentáciu o „neistote“ počiatku života, mali by to byť oni, ktorí ustúpia. Ak totiž aspoň sčasti pripúšťajú, že nenarodená osoba sa už počatím stáva človekom a zároveň pripúšťajú, že človek má právo na život, neprávosť z nespravodlivo zakázaných interrupcií je ďaleko prípustnejšia než neprávosť spáchaná na nespravodlivo zabitých. Tak ako platí prezumpcia neviny, mala by platiť i prezumpcia života.

Argumenty hnutia pro-choice

Zástancovia interrupcií si hluché miesta vo svojej argumentácii uvedomujú. Cítia, že odvodzovať počiatok života od nejakého štádia (v treťom, štvrtom, piatom, deviatom! mesiaci) nemôže obstáť vedecky ani morálne. Argumenty, ktorými prax interrupcií obhajujú, sú preto navýsosť utilitárne:

  1. Právo ženy na voľbu má prednosť pred právom plodu na život, pretože ona je vlastníkom plodu. Ten dokonca nedávno istý publicista v denníku SME prirovnal k rakovinovému nádoru. Teda – ak má žena slobodné právo nechať si odstrániť nádor, prečo by nemala mať slobodné právo i na odstránenie plodu? Super logika, až na to, že pán publicista sa asi sotva vyvinul z rakovinového nádora...
  2. Kvalita života má prednosť pred jeho existenciou. Ako môže spoločnosť pripustiť, aby sa mal jednotlivec narodiť žene (alebo do rodiny), ktorá ho nechce, respektíve sa oň nevie postarať, alebo bude postihnutý? Táto argumentácia odvodzuje právo na život nenarodeného od kvality života po narodení. Argument je zvlášť odporný: vyjadruje totiž, že hodnota života závisí od jeho materiálnych, telesných, či duševných okolností. Opäť sa natíska hrozivá paralela s uvažovaním, podľa ktorého bolo Hitlerom nariadené zabitie duševne postihnutých akceptovateľné, pretože ich život nezodpovedal požiadavke kvality života. Nadriadiť kvalitu života (čo je samo o sebe úplne zmätočný a najmä relatívny pojem) nad samotný život vedie do pekiel...
  3. V prípade zákazu sa vraj aj tak nič nevyrieši, pretože exploduje potratová turistika, ako aj čierny trh anjeličkárok. Je to falošný argument. Takisto môžeme zdôvodniť legalizáciu všetkých drog (veď aj tak sa budú brať), či dokonca všetkých zločinov (vždy sa bude kradnúť, vraždiť). V prípade uznania práva na život počnúc počatím je tento argument celkom irelevantný. Iste, i s IQ menším od somára každý pochopí, že po zákaze interrupcií vzrastie ich počet na čiernom trhu. No a? Rozhodujúci bude ich výrazný pokles v celkovom súhrne. V Írsku pripadá na tisíc žien ďaleko nižší počet potratov než v krajinách s legálnymi interrupciami.
  4. Žena a muž si chceli len troška nezáväzne užiť, prečo by mali platiť takú ťažkú cenu? Cenu však platíme v živote za všetko. Šofér môže za chvíľku nepozornosti zaplatiť životom, čo je cena nepomerne vyššia. Jednoducho, čo sa stalo, sa neodstane. Je na oboch, nielen žene, ale i mužovi, aby sa zachovali zodpovedne. Napokon, narodenie človeka nie je katastrofou, ale zázrakom, bez ohľadu na to, či to mužovi a žene v danej chvíli vyhovuje. Na to mali ale myslieť skôr, dieťa sa nerodí bozkom, či zaľúbeným pohľadom...
  5. Interrupcie sú vecou ženy, muži nemajú do toho čo hovoriť. Tento argument je chorý už v princípe. Feministky ním chcú povedať, že ani politici (bigotní kádeháci), ani sudcovia ústavného súdu (kde je väčšina mužov, sic!) nemajú do toho čo kecať! Odhliadnuc od toho, že právo na život je ĽUDSKÉ právo a nie je v ňom žiadne ženské špecifikum, je tento argument vítaným posolstvom pre mužov-bujakov. Hovorí im: len si pokojne užívajte, ploďte, my ženy sa už o nechcené plody nejak postaráme, lebo je to naša vec. Feministky sa tak chytili do vlastnej pasce – urobili zo žien objekty, a zbavili mužov akejkoľvek zodpovednosti vo veci, ktorá sa ich týka rovnako. Feministky teda len podporujú mužský alibizmus. To má byť v záujme žien?
  6. Jedným z hlavných do omrzenia verklíkovaných tromfov sú znásilnenia. Redaktorke STV v príspevku, ktorý ukazoval staršie ženy protestujúce proti interrupciám, nenapadla duchaplnejšia otázka než: „A čo v prípade znásilnenia, to si majú ženy nechať“? Staršie ženy zo seba nevyhabkali žiadnu odpoveď a redaktorka triumfovala. Rozhodne však nie znalosťou veci. Znásilnenia pripadajú len na jednu tisícinu vykonaných interrupcií a i v krajinách s najprísnejšou protiinterrupčnou legislatívou (Poľsko a Írsko) platia znásilnenia spolu s vážnymi zdravotnými rizikami u matky k prípustným dôvodom na vykonanie umelého potratu. Poukazovanie na znásilnenia len hlúpo odvádza od podstaty.

Život verzus Malthus

Argumenty obhajujúce potraty sú v drvivej väčšine argumentmi pohodlia. Pohodlia pred neželanými dôsledkami vlastných činov, pohodlia, ktoré posvätil štát na právo, aby tak znetvoril právo oveľa vyššie. Tomuto legalizovanému pohodliu padlo na Slovensku od roku 1960 za obeť 1 260 415 nenarodených ľudských životov! Desivé číslo? Ako pre koho. Pre feministky je to 1 260 415 slobodných rozhodnutí ženy a pre uctievačov Malthusa radostný príspevok pre udržanie vývoja populácie v plánovanej miere.

Ústavný súd nestojí pred posúdením dvoch rovnocenných práv. Ústavný súd sa len musí rozhodnúť, či ústavou zakotvené právo na život platí absolútne, alebo je len prázdnym heslom.

Martin Hanus
písané pre Inzine

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin www.Prave-Spektrum.sk