Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk

Nové hlasy z Nemecka
22-07-2002 / Martin Hanus / EUtópia

Pred 14-timi rokmi, v marci 1988, zaútočila Saddámova Hussajnova armáda jedovatými plynmi na kurdské dediny a mestá na severovýchode Iraku. Bezprostredne po útoku nasledovali masové popravy zastrelením. Podľa najnovších odhadov vtedy zahynulo najmenej 50 000 ľudí tým najohavnejším spôsobom. Iračania použili yperit, sarin a iné jedy – aj tie, ktoré vyrobili s využitím nemeckých chemických exportných produktov. Od čias Osvienčima svet obdobné vyvražďovanie jedovatým plynom nezažil. „Západ“, vrátane Nemecka, reagoval len rutinným protestom, pretože Irak práve viedol vojnu proti úhlavnému nepriateľovi USA, Chomeiního Iránu. Fakt, že Saddám vyvíjal zbrane hromadného ničenia – s Izraelom ako nikdy neutajovaným cieľom agresie – vyprovokoval po napadnutí Kuvajtu Hansa Magnusa Enzensbergera k porovnaniu irackého diktátora s Adolfom Hitlerom. Verejné pobúrenie v Nemecku bolo obrovské: najväčšieho podliaka dejín, „nášho podliaka“, predsa nemožno s nikým porovnávať. Medzitým, počas vojny v Perzskom zálive, keď dopadali iracké rakety na Izrael, sa jeho obyvatelia museli chrániť pred „nemeckým plynom“.

Zhovievavosť k diktatúram

Bezpočet mŕtvych, niekoľko palestínskych povstaní a mnohé atentáty opäť ohrozujú existenciu Izraela. A ten sa vo svojej najväčšej kríze za posledné desaťročia pýta – môžeme sa na nášho nemeckého spojenca spoľahnúť?

Predstava nemeckého kancelára o tom, ako by mohli nemeckí vojaci v rámci medzinárodných jednotiek zabezpečovať mier v prostredí plnom nenávisti a zbraní, je pozoruhodná. Čo by asi tak Izraelčania pociťovali zoči-voči prítomnosti nemeckým vojakom na západnom Jordáne alebo dokonca v Jeruzaleme? Za Schröderovou poznámkou tkvie pekná viera, že nemecko-izraelskú históriu možno oddeliť od podstatne staršej histórie nemeckého antisemitizmu. Váha našej minulosti je však pre nemecký „Marschgepäck“ na izraelských hraniciach priťažká.

Myšlienka mierových jednotiek zodpovedá tradičnému oportunizmu Európy vis-à-vis krízovým regiónom. Kto by už len zabudol, odkiaľ tečie ropa? OPEC nám to vždy rád pripomenie. Onen oportunizmus sa už desaťročia potáca medzi solidaritou s Izraelom, jedinou demokraciou na Blízkom východe, a toleranciou voči Izrael ohrozujúcim, diktátorským mocenským pomerom v susedných štátoch. Sýrska okupácia Libanonu, neprítomnosť civilizovanej štátnosti a flagrantný antisemitizmus vo väčšine arabských krajín sú naďalej Západom považované za sprievodné javy islamského meškania na ceste do moderny. Treba s nimi žiť – v mene geopolitickej záruky mieru. Len ten mier akosi neprichádza.

To, že Arafat sa pokúsil násilím zvrhnúť dve arabské vlády v Ammane a Beirúte, je už dnes rovnako zabudnutou minulosťou ako jeho podpora Saddáma Husseina v čase, keď na Izrael „sypal“ rakety Scud. Aby to ešte nestačilo, protikapitalistické sebaspochybňovanie zviedlo po prvom šoku z 11.9. nejedného komentátora k téze o zodpovednosti Izraela za obete z New Yorku.

Podstatne hlasnejšie sa toho času ozýva morálne pobúrenie nemeckých politikov nad izraelskou vojnou proti Arafatovým politickým a teroristickým organizáciám. Problémom nie je kritika ponižujúcej politiky osídľovania a kontroly, či bezohľadného postupu izraelskej armády. Tá je oprávnená a napokon aj zdieľaná rozvážnymi Izraelčanmi – dokonca priamo v Šaronovom kabinete. Treba však zostriť pozornosť pri novom hlase z Nemecka: Norbert Blüm vyčíta Izraelu „nespútanú vyhladzovaciu vojnu“, ako by išlo o wehrmacht a plán Barbarossa. Biskup evanjelickej cirkvi v Nemecku, Rolf Koppe, hovorí o „prelomení tabu najväčšieho rangu“ – lebo Šaronovi vojaci obliehali betlehemský Chrám narodenia pána, z ktorého ich ostreľovali. Čo namiesto toho navrhuje bohabojný muž?

Jürgen W. Möllemann z FDP zas manifestuje svoju mužnú chrabrosť: „Čo by sme tak robili, keby bolo Nemecko obsadené? Ja osobne by som sa tiež bránil, a to násilím. A to nielen vo vlastnej krajine, ale aj v krajine agresora.“ S Möllemannom si je zajedno Karl Lamers, zahraničný expert CDU. Nemá najmenšie pochybnosti o tom, že „Izrael nesie väčšiu zodpovednosť“.

V čom je nóvum týchto hlasov? Je ním ich pôvod v občianskom tábore. Tak ako kedysi na strane antiimperialistickej ľavice prevládala viera, že antifašistickými rétorickými cvičeniami zaplatia obolus nemeckej histórii, aby sa už viac nemuseli starať o antisemitské prvky vlastného antisionizmu, tak sa dnes na pravici vzmáha podobný resentiment. Dosť bolo ohľadov na nemeckú historickú zodpovednosť. Ba čo viac, vojna Izraela proti palestínskemu terorizmu ponúka mnohým dávno vytúženú šancu morálneho odbremenenia: „Veď tí sú rovnako zlí ako naši otcovia...“

Saddámova atómová bomba

Nemeckí politici nemusia nahrádzať izraelskú kritickú tlač – tá existuje v krajine rovnako ako opozícia proti Šaronovi. Jeho strata moci je na rozdiel od Arafata a Mubaraka úplne normálnou možnosťou.

Ambivalencia je tým tajomným označením nemecko-izraelských vzťahov. Je to vzťah s meniacimi sa morálnymi a reálnopolitickými prejavmi. Po uzavretí mierových zmlúv o odškodnení a po šesťdňovej vojne v roku 1967 sa pod tlakom arabských ropných producentov utvorila nová nemecká blízkovýchodná politika: morálkou poznačená, silná proizraelská línia prvých nemeckých vlád sa skončila nemeckou požiadavkou „práva na sebaurčenie palestínskeho národa“ v novembri 1974. Tento prerod bol pre Izrael šokom, no v Nemecku sa stal natrvalo súčasťou zahraničnej politiky – hoci OOP v Nemecku nikdy nezískala diplomatické zastúpenie, ktoré jej poskytlo Francúzsko alebo Taliansko.

Naprieč všetkým väčším a menším konfliktom s Izraelom však prevládal názor, že spomienka na nemecké vyvražďovanie národov by mala zostať i naďalej charakteristickou konštantou zvláštnych medzištátnych vzťahov. Nech ostatné štáty hľadajú akékoľvek postoje ku vzťahom medzi Izraelom a Palestínčanmi – my sa našej konštanty nevzdáme.

Natíska sa otázka, v čom by spočívala reálnopolitická prednosť takejto pozície. Niekedy je v politike rozumnejšie pomenovať najnepríjemnejšie veci ich pravým menom. Saddám Hussajn, muž, ktorý chce už dlhší čas „oslobodiť“ Arábiu od Izraela, by mohol podľa šéfa nemeckej spravodajskej služby disponovať atómovými bombami. Kto sa mu tak môže dostať pod ruky? Medzinárodné mierové jednotky? Veď tie nedokážu zabrániť ani premene Kosova na mafiánsky štát.

Michael Naumann, uverejnené v "Die Zeit"
Pre Domino-Fórum preložil Martin Hanus

Pravé Spektrum - politicko-spoločenský e-zin

www.Prave-Spektrum.sk