
Rôzne Rozhovory Komentáre Slobodný trh Kultúrna vojna Slovenská otázka EUtópia Ideológia Ficoviny

12-08-2009 Ján Gonda Ideológia verzia pre tlač

Libertarianizmus: vlastníctvo ako oprávnenie

Odpoveďou na otázniky vo vzťahu súkromného vlastníctva a štátu, ktoré vyvoláva liberálna teória, je tzv. libertariánsky legalizmus. Nasledujúci text sa pokúsi obhájiť inštitút vlastníctva z titulu oprávnenia a zároveň doplní túto diskusiu o egalitárne-libertariánsku argumentáciu.

Reakcia na príspevok

niekoľko poznámok

autor: parla

pridané: 16-08-2009 15:14

Vlastníctvo je téma, kde sa problém legitimity javí ako veľmi akútny, ale súčasne aj veľmi zložitý. Inštitút vlastníctva z titulu oprávnenia je treba skúmať, ale predpokladom tohto skúmania musí byť definičné vymedzenie pojmu. Treba identifikovať, ktoré oprávnenia tvoria vlastnícke právo. Zdá sa mi, že to nie je úplne objasnené ani libertariánmi. Celkovo pokladám za veľmi otázne, či libertariánska koncepcia prirodzených práv je tou správnou. Už ich predstava prirodzeného stavu koliduje s mnohými inými predstavami, povedzme predstavami prirodzeného stavu podľa viacerých náboženských teórií. Napr. ak dostal od legitímneho suveréna Stvoriteľa vlastníctvo statkov na Zemi Adam, prvotné nadobudnutie inými voči týmto statkom sa problematizuje. Prečo prijať práve libertariánsku fikciu prirodzeného stavu? Na to nepoznám presvedčivú odpoveď, ale pokúsim sa sledovať uvedenú libertariánsku koncepciu. Vyvstávajú tu viaceré otázniky.

„Rozlišuje v nej tri spôsoby, ako môžu ľudia nadobudnúť legitímne vlastnícke právo: a) prvotné nadobudnutie, b) dobrovoľný prevod a c) náprava.“

Otvorené otázky k pojmu „dobrovoľný prevod“:
1. Ide v prípade dedenia bez závetu (najčastejšia forma prevodu alebo prechodu vlastníctva) o dobrovoľný prevod? Keď osoba X zomrie bez závetu, ako posudzovať predmet vlastníckeho práva? Tu neprišlo k „dobrovoľnému prevodu“ ani k „náprave“. Napr. taká upratovačka, ktorá má kľúče od domu a nájde mŕtveho majiteľa, čo na závet nepomyslel. Môže všetko vybieliť na základe prvotného nadobudnutia, keďže vec už nemá vlastníka a tento ju ani dobrovoľne na iného nepreviedol? Ale aj v prípade dedenia zo závetu treba položiť otázku, či má alebo nemá existovať „neopomenuteľný dedič“, teda predovšetkým potomok, ktorý má (okrem výnimočných prípadov) nárok na dedenie aj napriek existencii závetu - dobrovoľného prevodu na iné osoby? Je inštitút „neopomenuteľného dediča“ porušením princípu dobrovoľného prevodu vlastníctva? Inak, celé dedenie zo zákona je odlišné od troch dôvodov legitímneho nadobudnutia vlastníckeho práva.
2. Môže duševne chorý človek alebo celkom malé dieťa, ktorí nemajú žiadneho žijúceho prirodzeného zástupcu (najmä rodič), čosi previesť na iného? Ako možno posúdiť, či ide o dobrovoľný prevod? Tu si s "prirodzenými" inštitútmi nevystačíme. Tu treba nájsť niekoho, kto posúdi duševný stav alebo vôľovú vyspelosť dieťaťa, príp. niekoho, kto určí zástupcu pre právne úkony - teda niekoho, kto vrchnostensky do prevodu vlastníctva zasiahne.

„Kritici tomuto libertariánskemu prístupu vyčítajú, že možno je dané územie a celá príroda v spoločnom vlastníctve nás všetkých. V tom prípade by každý, kto by jeho časť chcel využívať, potreboval súhlas ostatných.“

Tvrdenie o spoločnom vlastníctve je problematické, ale protiargument, že na využívanie je potrebný súhlas ostatných, neobstojí. Na niektoré úkony totiž vôbec nie je potrebný súhlas ostatných spoluvlastníkov. To platí inak aj o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (BSM), ktoré sa najviac podobá fikcii spoločného vlastníctva v texte. Aj pri BSM môže bežné veci týkajúce sa spoločných vecí vybavovať každý z manželov. A práve tu narážam na problém, že z textu nie je jasné, ktoré oprávnenia sú súčasťou vlastníckeho práva.
Avšak ani potreba súhlasu ostatných vlastníkov (ktorý je obtiažne, ale možné získať), nie je protiargumentom voči koncepcii spoločného vlastníctva, keďže aj Locke aj jeho odporcovia pracujú len s fikciou pôvodného stavu (nedokazujú historické fakty).

„Čo je však pre našu diskusiu podstatné, nadobudnutie vlastníctva zdrojov síce môže byť prirodzené a nemusí, ale vo svete nenulových transakčných nákladov (reálnom svete) nenastane samo o sebe a „ zadarmo“ (bez transakčných nákladov) – je výsledkom podnikateľskej aktivity. Moc pri získavaní a vôbec ochrany inštitútu vlastníctva teda len odráža individuálnu schopnosť vyrovnávania sa s transakčnými nákladmi. Existencia systému vlastníctva je nákladná a ekonomické úvahy majú nepriamy vplyv na to, aké práva budú v spoločnosti rešpektované a vynucované. Z toho vyplýva, že len podnikateľský úspech alebo neúspech (zisk a strata) pri testovaní právneho systému založeného na súkromnom vlastníctve určí najlepšie dosiahnuteľný systém vlastníctva v konkrétnej spoločnosti. Teda nestačí len teoretická analýza libertariánskej filozofie. Pre spoločenský život je síce nutný súhlas vlastníka – všetko ostatné je ale možné iba „objaviť“.“

Tvrdenie, že „len podnikateľský úspech alebo neúspech (zisk a strata) pri testovaní právneho systému založeného na súkromnom vlastníctve určí najlepšie dosiahnuteľný systém vlastníctva v konkrétnej spoločnosti“ je v príkrom rozpore so všetkými uvedenými legitímnymi princípmi nadobúdania vlastníctva. Určil vari podnikateľský úspech tých, ktorí zbohatli na genocíde miliónov "ne-árijcov" v čase rasového zákonodárstva najlepšie dosiahnuteľný systém vlastníctva v nemeckej spoločnosti v danom období? Takto je možné dosiahnuť určitý modus vivendi vlastníckych vzťahov, ale nemožno obhájiť ich legitimitu.
Pokiaľ ide o "objavovanie", aj k súhlasu sa vieme dopracovať len "objavovaním". My môžeme poznať prejav a vyjadrenie nejakého vlastníka, ale musíme objaviť, či to myslel naozaj vážne. Ak totiž povedal "áno" zo žartu alebo pod hrozbou násilia, nejde o platný súhlas. Súhlas možno vyjadriť i tzv. konkludentne, nekonaním či mlčaním a my sa iba dopracúvame k záveru, že súhlas existuje alebo neexistuje.

"Transakčné náklady mali podľa amerického ekonóma Douglasa Northa totiž za následok, že vlády konzervovali neefektívne vlastnícke práva, ktoré pretrvávali tisícročia. Nemusíme ako príklad použiť otrokárske režimy. Ako uvádza vo svojej Anatómii štátu Murray Rothbard, podľa systému božskej suverenity, pochádzajúceho zo západnej Európy, mohli králi vládnuť na základe „božieho práva“ (existenciu Boha však nepopieram a ani neanalyzujem). Králi následne využili tento cnostný koncept na väčšiu monopolizáciu svojej moci."

Veľmi nesprávny príklad. Koncept božskej suverenity na Západe presadzovala cirkev, pretože zväčšoval jej moc voči panovníkovi. Panovníci v západnej Európe sa k tomuto konceptu prikláňali len pod vplyvom cirkvi. Hoci pojem "z milosti Božej kráľ" sa používal dlho, proti uvedenej teórii vystupovali západní vladári najneskôr od bojov o investitúru. Sami feudálni panovníci väčšinou odvodzovali svoju moc od vlastníctva pôdy (ako patrimonium), ktorú neskôr zverovali svojim vazalom výmenou za uznanie kráľovskej moci. Avšak aj zmluvná teória vznikla pôvodne na obhajobu absolutistickej monarchie a proti koncepcii božskej suverenity.
Nemyslím si ani, že otrokárstvo bolo neefektívnym vlastníckym vzťahom. To zďaleka tak jednoznačne neplatilo. Faktické otrokárstvo pretrvávalo i po jeho formálnom zrušení, hoci transakčné náklady aboličnými zákonmi prudko narástli. Inak obchod s ľuďmi je ešte stále pre mnohých efektívny a prudko sa rozvíja vo všetkých oblastiach sveta, hoci právne poriadky vlastníctvo ľudí neuznávajú a tým zvyšujú náklady "majiteľov súčasných otrokov". Proti otroctvu existujú argumenty, ale tvrdenie o neefektívnosti je problematické.

„V minimalistickej rovine môžme uplatniť princíp konkurencie v politických organizáciách, čo však nezodpovedá dnešnej geopolitickej klíme. Znamená to podporu decentralizácie a secesných tendencií prostredníctvom „práva na sebaurčenie“. Toto právo však neprináleží veľkým politickým jednotkám ako je národ (alebo národnostná menšina), ale každému jednému jednotlivcovi. Proces imitovania úspešnejších spôsobov politického usporiadania dekompozíciou národného štátu by bol jedným zo základných prínosov uznania secesie ako legitímneho (demokratického) prostriedku politiky a je predpokladom úspešného uplatnenia liberálnych cieľov – mieru a prosperity.“

Nechápem úplne obsah uvedených viet a ani to, ktoré „úspešnejšie procesy politického usporiadania“ mal autor na mysli. Keď sa však pozriem do sveta, tak musím konštatovať, že mám z dekompozície národných aj nadnárodných štátov obavy a neverím, že to prispeje k nastoleniu mieru a prosperity. Historické skúsenosti vedú k iným záverom. Na rozdiel od autora sa domnievam, že najlepším prostriedkom mieru a prosperity v medzinárodných vzťahoch je stabilita politického usporiadania.

Na záver asi toľko: obdivujem odvahu tých, ktorí chcú povedať niečo nové o vlastníckom práve a budem len rád, ak čosi objavia.

Meno:
E-mail:
Web stránka:
Predmet:
Text správy:

Zadajte iniciály Pravého Spektra - PS: (antispamová ochrana)

Upozornenie

Príspevky v diskusii k článku sú osobnými názormi jednotlivých čitateľov. Redakcia Pravého Spektra za ich obsah nenesie žiadnu zodpovednosť.

Diskusné príspevky, ktoré sú v rozpore so zákonom budú odstránené.

O problematických príspevkoch nám môžete dať vedieť e-mailom na adresu redakcie.