ISSN 1335-8715

12-03-2007   Matúš Demko   Rozhovory   verzia pre tlač

Andrej Mátel: Izrael ako jediné riešenie „židovskej otázky“

Blízkovýchodný región patrí v súčasnosti medzi najkonfliktnejšie územia našej planéty. Podľa teológa ANDREJA MÁTELA je zápas o zasľúbenú zem Izrael nielen politickým, ale hlavne duchovným konfliktom.

Reakcia na príspevok

Stručná história
autor: Dušan
e-mail: dusan.mihalik@chello.sk
pridané: 14-03-2007 11:03


Zdá sa mi, že je problém aspoň trochu objektívnejšie hodnotiť históriu štátu Izrael. Aspoň trochu sa o to pokúsim.

V priebehu 19. storočia a začiatkom 20. storočia začal postupný prílev Židov do oblasti Palestíny. Sami Židia hľadali svoju "zasľúbenú zem" a Palestína bol prirodzeným cieľom Židov, vzhľadom na ich históriu. Židom "pomáhalo" i prenasledovanie Židov v kresťanskom svete.
Západné štáty sa bránili prílivu Židov na svoje vlastné územie a Palestína začala slúžiť ako "skladisko" Židov hlavne pre Veľkú Britániu, ale vyhovovalo to i USA. Preto postupne začal stúpať počet Židov v Palestíne. Židia kupovali pôdu za premrštené ceny a mnohí Arabi si pritom namastili vrecká. Ak mali na svojej pôde nejakých nájomcov tak ich to netrápilo a noví majitelia ich samozrejme zo svojej pôdy vyhodili. I z tohto dôvodu postupne narastal "tlak" medzi komunitami. Začal sa postupne "ventilovať" vznikom jednotlivých incidentov, ktoré postupne prerastali do masakrov. Tohto sa dopúšťali obe strany.
Pre veľkú Britániu sa postupne stávala Palestína príťažou a po ukončení 2. svetovej vojny sa jej vyslovene chcela zbaviť. Prostredníctvom OSN začali jednania ako a kde by mali vzniknúť nové štáty Izraela a Palestína.
Obe strany chceli samozrejme čo najviac a nechceli ustúpiť druhej strane. Židia mali podstatnú výhodu v tom, že mali pomerne dobre vycvičené polovojenské oddiely, ktoré boli postavené na Židoch pôvodne bojujúcich za spojencov za 2. svetovej vojne. Židia sa cítili dosť silný, aby sa snažili o urýchlený odsun Veľkej Británie z oblasti. Zahájili sériu teroristických útokov na britské ciele s desiatkami nevinných obetí. Znechutení Britovia sa naozaj stiahli a nechali Palestínu v roku 1948 svojmu osudu. Vznikol Izraela a Židia previedli etnické čistky na svojom území a značná časť civilného arabského obyvateľstva bola vyhnaná či dokonca zabitá. Tak isto však mnohí Arabi túžili po židovskej krvi a nasledovala vojna, kde sa Arabi tiež dopustili masakrov na civilistoch druhej strany. Napriek svojej početnej prevahe nemali nedisciplinované arabské oddiely proti Židom šancu a vojnu prehrali. Nasledovalo obdobie krehkého mieru narušovaného "teroristickými" akciami z oboch strán. V Izraeli je obdobie 1948 - 1956 charakteristické dvojkoľajným vedením, keď armáda na čele s Moše Dajanom si robila vlastnú zahraničnú politiku - rozdielnu od oficiálnej vlády, ktorá často iba reagovala na "iniciatívu" armády. Najznámejšou časťou tejto iniciatívy sa stala tzv. Lavalova aféra - amatérsky pokus o destabilizáciu Egypta.
V Egypte bol pri moci Násir, ktorý znárodnil Suezský prieliv a zbližoval sa zo socialistickým svetom. Treba povedať, že znárodnenie urobil plne v súlade s vtedajším medzinárodným právo. Veľká Británia a Francúzko to však nechceli nechať tak a spojili sa s Izraelom a dohodli sa na napadnutí Egypta. V roku 1956 zaútočil Izrael na Egypt a o niečo neskôr začala dohodnutá "záchrana" Suezkého prielivu zo strany Londýna a Paríža. Egypt sa útoku Izraela vcelku bránil, ale po vstupe jeho spojencov do vojny vojensky podľahol. Útočníci však "narazili" na novú globálne rozloženie sveta. USA a ZSSR "vykázali" všetkých troch "domov".
Nasledovalo obdobie príprav na novú vojnu, ktorú všetky strany podporovali - samozrejme s tým, že vyhrajú oni. V roku 1967 Izrael udrel prvý a prekvapených Arabov zlikvidoval za 6 dní. Obsadil Golanské výšiny, celý Sinajský polostrov a západný breh Jordánu. Porážku využil na "vyčistenie" mnohých častí Jeruzaleme od arabov.
Po tomto konflikte nasledovala séria menších stretov v rámci tzv: opotrebovacej vojny. Tu zasiahli po boku arabských „súdruhov“ i vojaci ZSSR. Sovietsky piloti sa úspešne zapájali do leteckých súbojov na strane Egypta. To naštvalo vedenie izraelského letectva a to zorganizovalo akciu na spacifikovanie komunistov a v dobre pripravenom vzdušnom boji zostrelili 7 sovietskych strojov bez vlastnej straty. Paradoxne sa z tejto akcie tešili hlavne Egypťania, ktorých dráždila nadutosť sovietskych vojenských poradcov. Po tejto akcii boli poradcovia v roku 1970 „vyhodený“ i keď vojenská spolupráca pokračovala naďalej.
Izrael po Šesťdňovej vojne “ochorel na tzv. nemoc z víťazstva a vysmieval sa z vojenských schopností Arabov. Arabské štáty však rýchlo pomocou ZSSR doplnili arzenál zbraní a chystali sa na ďalšiu vojnu. Izrael to tušil, ale z medzinárodného hľadiska si už nemohol dovoliť preventívnu vojnu a ani nemal o ňu záujem. Arabské vojská mu boli na smiech.
Smiech však prešiel izraelských generálov v roku 1973, kedy arabské armády zaútočili. Na Golanoch sa Židia horko-ťažko udržali ale Egypt prerazil na Sinajskom polostrove. Tu utrpel Izrael sériu katastrofálnych porážok svojho letectva a tankových jednotiek. Po skonsolidovaní sa však prešiel do útoku a za výdatnej pomoci USA zvrátil priebeh vojny na tomto fronte. V roku 1978 sa Egypt zmravnil a ukončil konflikt s Izraelom - za cenu masívnej finančnej a vojenskej podpory zo strany USA.
Celý čas ostával otvorený problém palestínskych utečencov o ktorých sa Izrael nezaujímal a arabské štáty ich skôr využívali vo svojej politiky, bez snahy o skutočnú pomoc. Vzniklo známe hnutie OOP na čele s Arafatom, ktoré sa snažilo terorizmom "riešiť" problém Palestíncov. Snaha to bola dosť kontraproduktívna a vojna OOP s Izraelom sa preniesla v roku 1982 do Libanonu, kde malo OOP svoje základne. Vojna to bola dosť špinavá a hlavne OOP zneužívalo civilistov na svoje ciele. Izrael nedosiahol svoj cieľ likvidácie teroristov a naopak umožnil príslušníkom svojim spojencov - kresťanských milícií, zlikvidovať dve arabské dediny Sabra a Šatíla, kde zahynulo niekoľko stoviek civilistov, priamo pred postavením izraelskej armády, ktorá dostala rozkaz nezasahovať. OOP podporila i Sýria, ktorá však utrpela ťažkú porážku svojho letectva.
Podsedných cca 20 rokov sú v oblasti známe hlavne povstaním tzv. "Intifádou". Toto "povstanie" je značne roztrieštené a hlavne od konca 90-tich rokov má skôr charakter občianskej vojny. Posledných 15 rokov je poznačených i mierovým procesom, ktorý je však úspešne torpédovaný z oboch strán. Zo strany Arabov sú to hlavne teroristické útoky. Židia zas vytrvalo stavajú „svoje“ osady na palestínskom území a pokračujú v tom i naďalej i keď oficiálne deklarujú ich likvidáciu.
Posledná "veľká" vojna bola v roku 2006, kedy sa Izrael snažil vytlačiť libanonský Hizbaláh z blízkosti svojich hraníc. Výsledky vojny sú pre Izrael skôr konpraproduktívne a spôsobili i značné politický zemetrasenie na najvyšších miestach. Hizbaláh zneužil civilistov i zle pripravenú izraelskú akciu na posilnenie svojich pozícii za pomoci Iránu a Sýrie.


 
Meno:
E-mail:
Web stránka:
Predmet:
Text správy:

Zadajte iniciály Pravého Spektra - PS:
(antispamová ochrana)
 
 

Upozornenie

Príspevky v diskusii k článku sú osobnými názormi jednotlivých čitateľov. Redakcia Pravého Spektra za ich obsah nenesie žiadnu zodpovednosť.

Diskusné príspevky, ktoré sú v rozpore so zákonom budú odstránené.

O problematických príspevkoch nám môžete dať vedieť e-mailom na adresu redakcie.

Copyright © 2001-2021 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group