ISSN 1335-8715

09-02-2002   Jaroslav Daniška   EUtópia   verzia pre tlač

S euro-ústavou radšej opatrne

Nie každý, kto nesúhlasí s Martinom Hanusom musí byť nevyhnutne opovrhnutia hodný eurofil, ako napr. Peter Weiss, ktorý sa obáva názorov vlastného obyvateľstva, a tak by radšej každé rozhodnutie nechal na bruselských osvietencov.

Reakcia na príspevok

Opatrnosť je vždy na mieste
autor: Martin Hanus
e-mail: mhanus@nextra.sk
pridané: 09-02-2002 15:45


Aby som to pre osvieženie zhrnul, Jaroslav Daniška uvádza tieto argumenty proti tzv. „euro-ústave“:
1) politická a kultúrna rozmanitosť európskych krajín
2) súčasťou tejto ústavy by musela byť aj Charta práv
3) dohoda na jednom „kompetenčnom“ dokumente bude takmer nemožná, a ak k nej aj dôjde, bude určite znamenať posilnenie integrácie

Som Jarovi veľmi vďačný za jeho vecný a realistický príspevok do našej diskusie o budúcej EÚ. Jeho argumenty, rozporujúce môj návrh „euro-ústavy“ v istom druhu manifestu „pravého“ euroskeptika považujem za významné. Myslím, že tými úvodzovkami nad slovom „pravý“ som dal dostatočne najavo, že nie každý, kto so mnou nesúhlasí, musí byť eurofil a la Peter Weiss. Nie nemusí. Jaroslav Daniška má od neho rovnako ďaleko ako ja...

S Jarom sa asi naozaj zhodneme pri hodnotení dnešnej problematickej podoby EÚ, jej pochybných ideologických základov vychádzajúcich z akéhosi euroobčianstva. Jaro, podľa mňa úplne správne, vyzdvihuje rozmanitosť Európy a absenciu akejkoľvek jednotiacej európskej myšlienky. Poukázanie na tieto rukolapné skutočnosti je však skôr argumentom proti zrýchleniu unifikačných trendov v postmaastrichtskej Európe, než argumentom proti pokusu o ich reguláciu. A tá by mohla spočívať napríklad v spomínanej „euro-ústave“.

Pri zachovaní platnosti tvojej prvej tézi, nerozumiem, prečo by jej súčasťou mala byť Charta práv. Ak si mal na mysli, že by sa ju mnohí ľavicoví liberáli vehementne snažili do nami pertraktovaného „KOMPETENČNÉHO“ dokumentu / zmluvy prepašovať, tak určite túto obavu zdieľam a presne toto som myslel v manifeste slovným spojením „napriek veľkej riskantnosti“. Tie snahy o jej konštituovanie budú však pokračovať a zrejme sa aj presadia bez ohľadu na požiadavku na „konečný kompetenčný dokument“. Preto by som taký priamy súvis medzi kompetenčnou ústavou vymedzujúcou vzťah euroorgánov a národných orgánov a klasickou ústavou vzťahujúcou sa na práva a „práva“ občanov EÚ nehľadal. Sú to pre mňa v tejto diskusii zatiaľ dve rozličné veci.

Tretiu námietku považujem za najzásadnejšiu. Nie som si taký istý, či by znamenala výraznejšie posilnenie centrálnych orgánov v Bruseli oproti predchádzajúcemu stavu.
Význam takéhoto dokumentu by bol ďaleko viditeľnejší, než význam periodicky sa opakujúcich konferencií a nových zmlúv (JEA, Maastricht, Amsterdam, Nice), ktorých výsledky sú verejnosťou ľahkovážne podceňované, a vládnymi elitami preto trestuhodne zneužívané. Tieto medzivládne konferencie pritom nezvratne vedú k rozširovaniu balíka zdieľaných politík, posilňovania európskych inštitúcií (Eur. parlament). Stačí si pozrieť tabuľkový prehľad výsledkov jednotlivých summitov počnúc Maastrichtom.
Nádejou takto poňatej ústavy by mohlo byť zakonzervovanie integrácie aspoň na súčasnom stave (o návrate pred Maastricht som samozrejme nerojčil, lebo viem, že je nereálny.)

To by sa však muselo o nej začať hovoriť hneď a zaraz, prv než naša hranica prahu citlivosti neprekročí dnešné medze – o pár rokov môže byť taká téma zjednotených daní, sociálnej politiky na stole trebárs na summite v Bratislave. Debata o takomto záväznom definitívnom akte by navyše donútila európskych politikov artikulovať vlastnú predstavu a odhalila tak v reálnom čase ich reálne úmysly. Dnes všetko prebieha pod rúškom veľkej anonymity, neprehľadnosti, bez nároku na formulovanie konečného integračného a inštitucionálneho cieľa.

Pravdou je, že práve nutnosť formulácie takéhoto zodpovedného postoja by naplno vyjavila komplikovanosť a veľkú diferencovanosť pohľadov (podľa mňa väčšiu, než sa vplyvom sploštených médií zdá) na vzťah EÚ - národné štáty, čo by mohlo zabrániť prijatiu takejto ústavy.

Nič však z budúcnosti nie je naprogramovateľné, predvídateľné, o to viac to platí o zložitostiach vývoja tak politicky a ideologicky zaťaženého procesu ako integrácia EÚ.


Jarom načrtnutá predstava viacrýchlostnej Európe je mi samozrejme veľmi blízka a v ničom neprotirečí cieľom kompetenčnej ústavy. Aj koncepcia viacrýchlostnej Európy by zrejme musela vychádzať z nejakého východzieho „jednorýchlostného“ postmaastrichtského stavu.
EÚ, postavená na čo najväčšom rozsahu dobrovoľnosti zdieľaných politík (požiadavka viacrýchlovosti), flexibilite, prevahe medzivládneho nad nadvládnym, je teda naším spoločným cieľom, pri ktorého dosahovaní si zrejme aj my „ne-euronadšenci“ budeme mať ešte čo vyjasňovať.


 
Meno:
E-mail:
Web stránka:
Predmet:
Text správy:

Zadajte iniciály Pravého Spektra - PS:
(antispamová ochrana)
 
 

Upozornenie

Príspevky v diskusii k článku sú osobnými názormi jednotlivých čitateľov. Redakcia Pravého Spektra za ich obsah nenesie žiadnu zodpovednosť.

Diskusné príspevky, ktoré sú v rozpore so zákonom budú odstránené.

O problematických príspevkoch nám môžete dať vedieť e-mailom na adresu redakcie.

Copyright © 2001-2025 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group