
Rôzne Rozhovory Komentáre Slobodný trh Kultúrna vojna Slovenská otázka EUtópia Ideológia Ficoviny

24-08-2004 Matúš Demko Kultúrna vojna verzia pre tlač

O homosexualite z pohľadu kresťana

Nie som lekárom, psychológom ani sexuológom, aby som mohol odborne písať o probléme homosexuality. No kauza Ake Green ma primäla k tomu, aby som o homosexualite uvažoval z pohľadu kresťana, resp. aby som širšej verejnosti objasnil postoj katolíkov.

Reakcia na príspevok

Svedectvo kresťana-homosexuála

autor: Matúš Demko

e-mail: demek@atlas.sk

webstránka: http://demek.blog.sk

pridané: 13-09-2004 23:38

V tejto diskusii uverejňujem článok z Nahlasu. Je to svedectvo kresťana-homosexuála, ktoré odporúčam prečítať každému.

(Prečo) anonymné svedectvo
Diskusia o homosexualite prebieha v takmer každej hlavnej kresťanskej denominácii. A zároveň mnohí z nás, ktorí sami prežívame homosexuálne pocity, po diskusii zostávame naďalej nepochopení, na okraji spoločnosti, vynechaní z dialógu. Môj príbeh je skutočnosťou. A myslím, že ide o skutočnosť, ktorú prežíva oveľa viac ľudí, než si myslíme. Len málokto však o tom aj hovorí.

Rétorika a realita
Kresťanská literatúra o homosexualite je plná polarizujúcej rétoriky. Jedni tvrdia, že homosexuálov takto stvoril Boh, a teda homosexuálny život je pre nich životom podľa Božej vôle. Druhí recitujú príbeh o Sodome a Gomore, šermujú slovami ako ?ohavnosť? a na základe niekoľkých prípadov hlásajú samozrejmosť ?zmeny?. Nedokážem si pomôcť, ale z hľadiska mojej skúsenosti nemôžem dôjsť k inému záveru, než k tomu, že obe spomínané pozície sú značne naivné.
Môj postoj k homosexualite ? hoci je realistický, založený na praktickej skúsenosti ? možno urazí mnohých a asi sa nikomu nezapáči. Moja úprimná viera v to, že Božou vôľou je heterosexuálna monogamná vernosť, uráža liberálov, ktorí si myslia, že by som jednoducho mal akceptovať svoju, podľa nich ?Bohom danú? sexualitu a žiť podľa nej. Rovnako moja skúsenosť, že Božia milosť sa síce môže nadmieru rozmnožiť, no to ešte neznamená, že nevyhnutne musí aj ?opraviť? či ?zmeniť? človeka na heterosexuála, zasa uráža kresťanov, ktorí hlásajú jasné ?víťazstvo? nad hriešnou prirodzenosťou. Rétorika však zriedkavo reprezentuje reálny stav problematiky...

?Odsúdený? ? dobrou správou....?
Som člen vedenia podniku, jeden zo starších kresťanského spoločenstva, vedúci jeho mládežníckej skupiny, športový tréner, ženatý viac než 25 rokov a hrdý otec dvoch dospievajúcich detí. Ach, a som gay. Toto priznanie si však vyžaduje aj vysvetlenie. Viete, okrem istého experimentovania v adolescentnom veku som nikdy navonok nekonal podľa svojich vnútorných túžob, vždy som sa správal ako ?normálny? heterosexuálny muž.
Vyrastal som v prostredí konzervatívnych baptistov. Od najranejšieho detstva, ako sa len môžem pamätať, som dobre vedel rozlíšiť správne od mylného, biele od čierneho, dobré od zlého, spravodlivé od hriešneho. Nejestvovala pre mňa morálna nejasnosť či dvojznačnosť. A svojím poznaním som sa cítil byť nenapraviteľne odsúdený....
Neskôr, po istej dobe vnútorného dozrievania, sme sa spolu s manželkou rozhodli pre nový duchovný domov a stali sme sa súčasťou Evanjelikálnej luteránskej cirkvi v USA. Posolstvo o jedinečnej milosti bolo a stále je tým, čo ma osobitne k tejto cirkvi priťahovalo. Žiaľ, my kresťania vždy až tak nežijeme a nedelíme sa o ňu. A tak sa neraz ešte stále cítim byť odsúdený tým, čo by malo byť ?dobrou správou?....

Som v ťažkej depresii
Vo svojom vnútri, v pocitoch, citoch a príťažlivosti som si taký istý svojou homosexualitou, ako viem, že mám mužské pohlavie.
Prvý raz som si uvedomil svoju orientáciu ako 9 až 10-ročný počas jedného z letných táborov. Vtedy som ešte vlastne nevedel, čo je to sex, ale veľmi dobre som vedel o svojej neprekonateľnej emocionálnej príťažlivosti k istému kamarátovi. A táto skúsenosť sa odvtedy často opakovala. Ako som dospieval, zasahovala stále viac i moju homosexualitu. Na strednej škole som prežil celý rad zamilovaní do spolužiakov. Mnohé z nich vyústili len do priateľstva, ale niektoré dospeli aj k istému telesnému vyjadreniu. Fyziologické a emocionálne pohnútky, ktoré ma nasmerovávali k dôvernému vzťahu s osobou rovnakého pohlavia, boli takmer neprekonateľné. A taká bola aj vina spätá s mojím podliehaním týmto pohnútkam...
Zatiaľ čo sa moji spolužiaci chvastali so svojimi heterosexuálnymi výkonmi, ja som sa beznádejne snažil nemať homosexuálne vzťahy, ku ktorým ma moja prirodzenosť zjavne neustále priťahovala. Je fakt, že každý z nás počas dospievania zažíva istý pocit odcudzenia (od iných i od seba samého). Ale osamelosť a nenávisť k sebe, akú som vtedy prežíval, sa pre mňa stali takmer neúnosné. Tak som sa uchýlil k celému radu ?pomocných mechanizmov?. Začal som piť alkohol, stal sa zo mňa tuhý fajčiar a nútil som sa k heterosexuálnym stykom. To všetko sa ukázalo byť neúčinným. Nijako ma to nezbavilo homosexuálnych túžob. Pred koncom strednej školy som sa ocitol v ťažkej depresii a s častými myšlienkami na samovraždu.

Skúšal som všetko
Na vysokej škole, v 19-tich rokoch, som sa stal kresťanom. Pravda, prostredníctvom kresťanského zázemia mojej rodiny som už roky vedel o Ježišovi. Napriek tomu som nikdy nedokázal nájsť spojivo medzi konzervatívnou teológiou našej rodiny a mojím vnútorným trápením. Ale keď som sa ocitol v bolesti, v úzkosti depresie a samovražedných myšlienok, rozhodnutie pre Krista sa stalo poslednou nádejou. Ďakujem Bohu, že potom sa mnohé v mojom živote zmenilo. Závislosť na alkohole som dostal pod kontrolu, zanechal som fajčenie (po mnohých pokusoch) a dozrel som v sexuálnom živote natoľko, aby som dokázal mať vzťah s jednou úžasnou ženou. Časom to vyústilo do manželstva s osobou, ktorá ma pozná a je mi oporou viac, než si zaslúžim.
Akokoľvek úžasné to všetko je, moja sexuálna orientácia sa nezmenila. Ani vtedy som nebol, ani teraz nie som ?normálny?. A práve to by som chcel byť : ?normálny? ... Pokúšal som sa stať heterosexuálnym, skúšal som všetko, čo by mi k tomu pomohlo! Poradenstvo, terapiu, modlitbu, uzdravovanie ? všetko, čo len chcete! Ale napriek všetkému snaženiu jediné, čo sa podarilo, je ovládanie vonkajších prejavov mojej sexuálnej orientácie. Boh mi pomohol, že môžem viesť heterosexuálny život ? s vedomím, že pritom všetkom som stále homosexuálny... A nebolo a nie je to nijaké ?ľahké? víťazstvo. Sú chvíle, keď je pre má toto rozpoltenie takmer neznesiteľné...

Doteraz stále zápasím ? sám
Nasledujúce roky som naďalej zápasil a doteraz stále zápasím s emocionálnou príťažlivosťou a túžbou po mužoch. Vnútorne ma to rozorváva a rozožiera to moju sebadôveru i dôveru v Boha. Z času na čas čelím myšlienke, že pre moju ženu a deti by to bolo lepšie, keby sa nemuseli trápiť s takým nevyrovnaným manželom a otcom, najmä s jeho častými opakujúcimi sa depresiami a samovražednými myšlienkami...
Áno, ?patrí mi víťazstvo? ? v tom zmysle, že som prežil a zachoval lásku a vernosť v manželstve. Je to však ?víťazstvo?, ktoré v skutočnosti znamená denný boj a ktoré sa dosahuje za nesmiernu psychologickú cenu, ktorú platí moja rodina a ja.
Neľutujem, že som sa zaviazal k vernosti v heterosexuálnom manželstve; nič mi nedalo viac, nič nebolo pre mňa väčším zdrojom radosti než vzťah k mojej žene a deťom. Ale neraz prežívam bolesť kvôli cene, ktorú za to platím. A často cítim hnev kvôli tomu, že vo svojom úsilí som sám ? bez podpory priateľov a chápavého kresťanského spoločenstva.

Prečo hovorím anonymne
Prečo som nepovedal svoj príbeh mojim priateľom z cirkvi? Prečo hovorím anonymne? Lebo napriek všetkým vyhláseniam mojich heterosexuálnych priateľov o tom, ako treba ?nenávidieť hriech, ale milovať hriešnika?, im nemôžem dôverovať. Nemôžem veriť, že by dokázali prijať správu o mojej homosexuálnej orientácii a naďalej by ma chceli mať ako člena zboru presbyterov cirkvi, ako zodpovedného za mládež, ako trénera ich detí. Rád by som tomu veril, ale nemôžem. Možno som príliš citlivý, ale počul som už príliš veľa vtipov, narážok, poznámok, prejavov nenávisti a neprijatia voči homosexuálom na to, aby som mohol veriť, že ľudia, čo sa takto vyjadrili, by dokázali byť mojimi priateľmi, keby vedeli o mojej homosexualite...
Pravdu povediac, ja sám mám niekedy problém milovať hriešnika, s hriechom ktorého nesúhlasím. Často ide o mňa samotného, a teda o nenávisť k sebe samému... Ešte častejšie však ide o istých heterosexuálov, najmä preto, že si tak brilantne dokážu obhájiť svoj hriech, i preto, že mnohí ľudia, aj kresťania, tento hriech ako čosi bežné ospravedlňujú, zatiaľ čo môj problém odsudzujú...Nedávno som hovoril s priateľmi o mladých z nášho spoločenstva. Ich odpoveď bola: ?No, veď vieš, tí mladí a ich hormóny...? Nesúhlasím s tým. Majú azda heterosexuáli nejaký dišpenz? Prečo ich skutky vedené ich žiadostivosťou sú prijateľné, zatiaľ čo moje podľahnutie mojim pohnútkam by bolo absolútnou ohavnosťou...? Vôbec nechcem polemizovať, aby som obhájil svoju homosexualitu. Chcem len poukázať na realitu môjho (nášho...) stavu.
Hriech je hriech a milosť je milosť. Všetci sme hriešni a všetkým ? či sme heterosexuálni alebo homosexuálni ? je ponúknutá Božia milosť. ?Víťazstvo?, ktoré nám patrí, nie je ľahkým víťazstvom. Bolo by omnoho ľahším, keby sa naše cirkvi pokúsili pochopiť a prijať tých, ktorí tak ako ja, napriek všetkému, ešte stále veria vo ?víťazstvo?....

Anonymné svedectvo. Info-bulletin združenia TfTrust 09/2002. www.tftrust.u-net.com Preklad: Mária Ščepková Uverejnené v Nahlas-e, 5-6/2004/VII, ktorý vydáva Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina.

Meno:
E-mail:
Web stránka:
Predmet:
Text správy:

Zadajte iniciály Pravého Spektra - PS: (antispamová ochrana)

Upozornenie

Príspevky v diskusii k článku sú osobnými názormi jednotlivých čitateľov. Redakcia Pravého Spektra za ich obsah nenesie žiadnu zodpovednosť.

Diskusné príspevky, ktoré sú v rozpore so zákonom budú odstránené.

O problematických príspevkoch nám môžete dať vedieť e-mailom na adresu redakcie.