ISSN 1335-8715

04-04-2006   Lukáš Krivošík   Slovenská otázka   verzia pre tlač

Zázrak na Dunaji – repríza nebude

Ako sa pravici podarilo vyhrať posledné voľby? A prečo tieto už nevyhrá, aj keď si pravicoví zúfalci v internetových diskusiách nahovárajú, že Ficovi sa premiérsky post aj tentokrát prešmykne pomedzi prsty?

Reakcia na príspevok

Politický katolicizmus
autor: Logos
pridané: 06-04-2006 11:54


Slovensko, či presnejšie Horné Uhorsko, bolo po stáročia na samej hranici západného kresťanstva. Myšlienkové prúdy zo západných kultúrnych centier dosiahli naše územie s veľkým oneskorením a v zriedenej podobe. V záverečnej fáze quattrocenta, keď nastúpila na scénu už posledná generácia talianskych renesančných umelcov (Michelangelo, Raffael Santi a Tizian), ich vrstovník Pavol z Levoče modeloval vrcholné diela ešte v štýle neskorej gotiky. Podobne aj vlna protestantizmu a neskôr osvietenstva k nám dorazila s časovým fázovým posunom a stlmenou amplitúdou. Navyše, po rakúsko-uhorskom vyrovnaní Slovensko bolo súčasťou civilizačne zaostalejšej (balkánskej) časti Rakúsko-Uhorska, na rozdiel od Česka poznačeného silným nemeckým kultúrnym vplyvom.

Každá komunita bez vlastnej inteligencie je odsúdená k asimilácii. Pre Slovákov prišiel vznik Československa v hodine dvanástej. Nasledovala resuscitácia polomŕtveho národného spoločenstva. Vďaka českej angažovanosti sa slovenské detváky učili už v rodnej reči, vznikali gymnáziá, Univerzita Komenského, SND, kultúrne a športové kluby (Š.K. Bratislava) a mnoho ďaľších novôt, na Slovensku nevídaných. Slovensko sa kultúrne rýchlo vzmáhalo prakticky od nuly, vznikala vlastná vzdelaná vrstva a nebude ďaleko od pravdy názor, že medzi európskymi národmi urobili Slováci v XX storočí asi najväčší sociálny pokrok, v snahe vyrovnať sa susedom. Bežná realita tých dní: Pán P.B. (z rýdzo slovenskej rodiny na Záhorí) doštudoval právo v r. 1916. Pracoval ako advokát ale o dva roky neskôr sa stal funkčne negramotný. Úradné dokumenty vedel vystavovať po nemecky a po maďarsky ale slovenskú terminológiu (prevzatú z češtiny) a gramatiku sa musel doučiť po večeroch.

Politické dozrievanie Slovenska brzdila jeho nízka urbanizácia a fašizácia Európy. Strany fungovali na religióznej báze (katolíci HSĽS a evanjelíci SNS). V zaostalom rurálnom prostredí to má značné výhody, ako to potvrdil slávnym výrokom aj Andrej Hlinka: "Pre mňa je jeden dobrý kaplan viac hodný ako desať straníckych tajomníkov". Stranícke výdavky to znižuje na minimum - žiadne programy a plagáty. A kaplanov bolo treba platiť tak či onak. Detváky, ktoré učili čítať, písať a počítať českí učitelia, medzitým povyrástli a v čiernych čižmách skandovali heslá: "Češi peši do Prahy" a "Beda Čechovi, čo nestihne posledný vlak". Andrej Hlinka možno nevedel vytvoriť modernú politickú stranu, ale vedel včas zomrieť. Ak by bol vydržal ešte rok-dva, tak by sa stal určite prezidentom a my by sme dnes mali na tisíckorunačke niekoho iného.

Po neblahých skúsenostiach s fašizmom a komunizmom náhly vpád slobody v '89 našiel slovenskú spoločnosť nepripravenú na možnosť demokratickej voľby. Aj takí niemandi ako Mečiar, Slota, Lupták ap. vedeli zhypnotizovať podstatnú časť populácie, privodili rozpad Československa a Slovenská republika sa stala veľmi špatnou adresou v Európe (podobne ako dnes Bielorusko). Maximálnym úsilím a so škrípajúcimi zubami sa podarilo spojiť vzájomne nekompatibilné politické sily (občianski demokrati, klerikáli, reformní komunisti a etnickí Maďari) a mečiarizmus vyšachovať. V poslednom volebnom období (už programove bližšia aliancia SDKÚ, KDH, SMK a ANO) dokonca dokázala premeniť to škaredé káčatko na celkom prijateľné stvorenie.

Pravda, spoločnosť je stále ešte občiansky nedovivinutá a politická scéna má ďaleko od štandardu, t.j. jedna silná a stabilná strana občiansko-demokratického typu a jej sociálno-demokratická protiváha plus jedna-dve menšie partaje. Navyše pravo-ľavá paradigma často nefunguje. Ak by sme umiestnili pravo-ľavý kompas do stredu medzi francúzsku pravicovú a britskú ľavicovú vládu, tak strelka kompasu by po rozpačitom kmitaní nedala zmysluplnú informáciu. To korešponduje aj s evidentnou Blairovou podporou Dzurindu a milostivým ignorovaním Fica, ktorý sa rád štylizuje do úlohy ideologického partnera. Tento populistický manipulátor celkom úspešne mätie (na rozdiel od Mečiara) aj mladšie ročníky. V spojení s niektorými odpadnými by-produktami politického kvasenia (HZDS, SNS, HZD, KSS a SF) predstavuje vážnu hrozbu Slovenska.

Hrozbu zpitvorenia celkom slušného imidžu Slovenska a jeho smerovania si do značnej miery privodila sama súčasná (či skôr minulá) koalícia. Boj o fiktívne líderstvo na pravej strane politického spektra má zhubné dôsledky. Pravda, SDKÚ nespĺňa všetky podmienky kladené na stabilnú dominantnú občiansko-demokratickú stranu. Relatívne nízke volebné preferencie, absencia charizmy lídra a nestály poslanecký klub sú zjavné negatíva. V prospech hovorí vyvážená zahranično-politická orientácia ako aj kompetentný realizačný team v dôležitej národohospodárskej oblasti, čo však spoločnosť príliš neoceňuje. Pri tej biede aká na Slovensku panuje, aj tak má táto strana, v prípade väčšej podpory, najbližšie k štandardu na občiansko-demokratickom krídle (pravda, s ručením obmedzeným).

SMK, ako koaličný partner, je veľmi prínosná jednak tutovými 10-12% hlasov ako aj zahraničným ocenením samotného faktu. Ako strana s fokusom na národnostnú a regionálnu politiku bez problémov podporuje reformné aktivity vlády a celkove je dosť spoľahlivým partnerom.

KDH má výstižné pomenovanie - nie je to klasická strana ale hnutie. Jeho zakladateľ, Ján Čarnogurský, je najväčší politický looser, ktorý veľmi ľahkovážne premárnil šancu, poskytnutú skutočnosťou, že v '89 priamo z väzenia vystúpil na tribúnu. Ak by bol získaný kredit využil na založenie kresťansko-demokratickej strany západného strihu (napr. CDU alebo CSU), Slovensko mohlo mať dávno stabilnú, štandardnú stranu. Miesto vytvorenia modernej strany, do zriedeného odvaru Hlinkovej vízie pridal na ochutenie špetku demokracie a organizovanosti a po miernom premiešaní vznikol výsledný produkt - KDH - ako politické krídlo Konferencie biskupov Slovenska. Po tom, čo Čarnogurský mienil nezodpovedne nasmerovať Slovensko do "šedej zóny medzi Východom a Západom" a jeho nútenom odchode zo scény, sa poslanie Hnutia nezmenilo: všetkými prostriedkami presadzovať v sekulárnom štáte politický katolicizmus aj cestou podrazov, ultimát a brutálneho vydierania.

KDH sa aj tak bude musieť vrátiť (so škrípajúcimi zubami) do bývalej koalície ak u nich zostal zvyšok mravnej zodpovednosti a nechcú spôsobiť Slovensku nedozierne škody. V dlhšom časovom horizonte však je jeho perspektíva chmúrna. Pokračujúcou urbanizáciou a zvyšovaním vzdelanostnej úrovne obyvateľstva bude KDH nutne strácať voličskú základňu. Klerikálna strana v Európe XXI storočia je anachronizmus dokonca aj na Slovensku.

A prognóza pre najbližšiu budúcnost? Ako vraví klasik: "Predpovedať, vo všeobecnosti, je veľmi ťažké - najmä pokiaľ sa jedná o budúcnosť".


 
Meno:
E-mail:
Web stránka:
Predmet:
Text správy:

Zadajte iniciály Pravého Spektra - PS:
(antispamová ochrana)
 
 

Upozornenie

Príspevky v diskusii k článku sú osobnými názormi jednotlivých čitateľov. Redakcia Pravého Spektra za ich obsah nenesie žiadnu zodpovednosť.

Diskusné príspevky, ktoré sú v rozpore so zákonom budú odstránené.

O problematických príspevkoch nám môžete dať vedieť e-mailom na adresu redakcie.

Copyright © 2001-2024 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group