
Rôzne Rozhovory Komentáre Slobodný trh Kultúrna vojna Slovenská otázka EUtópia Ideológia Ficoviny

19-03-2006 Peter Frišo Kultúrna vojna verzia pre tlač

Je dovolené brániť inkvizíciu?

Téma inkvizície je zväčša spracovávaná z odsudzujúceho hľadiska. Je však oprávnená otázka, ako to skutočne bolo a či nie je dôvod tento pohľad prehodnotiť ako neobjektívny. Aj preto je dobré preto a preto má význam prečítať si malú publikáciu s titulom Je dovoleno bránit inkvizici? od českého historika Radomíra Malého, v ktorej sa autor pokúsil korektne s inkvizíciou vysporiadať a poukázať na to, že odsudzujúci pohľad na inkvizíciu môže byť vcelku veľmi mylnou paradigmou.

Reakcia na príspevok

Historické poznámky

autor: Jozef Krajčovič

e-mail: friedo@szm.sk

pridané: 20-03-2006 15:10

Ak by to niekoho zaujímalo, v súčasnej historiografii (katolíckej, protestantskej, ale aj sekulárnej) sa udávajú nasledovné počty obetí inkvizície, pohonu na čarodejnice a pod.:
Stredoveká pápežská inkvizícia od jej zavedenia v r. 1231 (bulou Gregora IX. Ille humani generis, ktorou poveruje inkvizičnou činnosťou dominikánsky rád) po postupné ustávanie a nefunkčnosť do polovice 16.stor. kedy ju úplne nahradzovali cirkevno-svetské tzv. teritoriálne súdy a v Nemecku úplne zanikla, má na svedomí okolo 2000 obetí.
Obete čarodejníckych procesov na ktorých sa podieľala aj cirkevná ako aj svetská moc, je okolo 50000.(katolíci + protestanti)
Je pravda, ako sa tvrdí v recenzovanej knihe, že pápež Pius V. čarodejnícke procesy v Cirkevnom štáte zakázal, a dielo Malleus Maleficarum dal na Index librorum prohibitorum. Dokonca rímska inkvizícia (Sv. Ofícium) pri podobných procesoch využívala aj lekárske posudky. Ako zistil cirkevný historik z nemeckého Münsteru Hubert Wolf tým zachraňovala ľudí pred smrťou. V protiklade k inkvizícii, ktorá sa praktikovala napríklad v Španielsku alebo v Svätej rímskej ríši národa nemeckého, rímsky poriadok súdneho konania pracoval napríklad aj s lekárskymi posudkami. Pri sporných osobách diagnostikovali tieto posudky niečo ako „psychosomatické poruchy“. Ako zistil Wolf pri skúmaní protokolov rímskej inkvizície, ktoré sú sprístupnené už štyri roky, týmto spôsobom po procesoch Svätej rímskej inkvizície nedošlo k upaľovaniu osôb, podozrivých z čarodejníctva.
Dokonca pápež Urban VIII. (súčasník, priateľ Galilea Galileiho a neskoršie neslávne známy svojím schválením jeho odsúdenia), odsúdil besnenie nemeckých "čarodejníckych biskupov" z Kolína, Wurzburgu a Mohuče (ktorí mali na "svedomí" spolu približne okolo 1500 upálení údajných čarodejníc a čarodejníkov),keď ich označil ako "zelótov". Avšak je treba tiež pripomenúť, že čarodejnícke procesy na teritóriách ríšskych duchovných kniežat prebiehali pred svetskými súdmi pôsobiacimi v týchto regiónoch, nie pred súdmi cirkevnými. Príslušný biskup teda vystupoval nie ako predtaviteľ cirkvi, ale ako teritoriálny (zeme)pán daného územia (teritorálneho štátu).
Alebo vydanie ediktu "Instructio pro formandis processibus in causis Strigum, Sortilegium, et maleficorum" Sv. Ofícia- rímskej inkvizície proti spôsobu vedenia svetských čarodejníckych procesov v r.1657, v ktorom sa jasne hovorí, že "ich (t.j. svetských súdov) procedúra je dokonca proti prirodzenému zákonu", na čom má zásluhu pápež Alexander VII (1655-1667) a kardinál-inkvizítor Francesco Albizzi (1593-1684), člen rímskeho Sv. Ofícia, predchádzalo ďalšie boje a vyjednávania so svetskými súdmi, kedy sa napr. podarilo vo švajčiarskom katolíckom kantone vyslobodiť z plameňov 15 detí, ktorých rodičia boli už miestnym svetským súdom odsúdení a upálení za čarodejníctvo, a takýchto príkladov bolo možné uviesť viac.
Aký kontrast je to však so skutočným názorom stredovekých cirkevných mysliteľov, to nám poskytuje napr. historička Regine Pernoudová v knihe Mýty a fakty, Bratislava: Lúč, 2005: "Oproti tejto záplave poverčivosti stačí vskutku oponovať zmýšľaním feudálnych čias, ktoré charakterizuje napríklad aj vyjadrenie chartreského biskupa Jána zo Salisbury z 12. storočia: „Najlepším liekom proti tejto chorobe (naozaj hovorí o čarodejníctve a fakt, že veľký mysliteľ používa takýto termín, ho pevne zbližuje zaujímavým spôsobom s dnešnými psychiatrami) je pevne sa pridržiavať viery, nevenovať pozornosť týmto klamstvám a vôbec sa nepozastavovať nad takýmto poľutovaniahodným bláznovstvom.“
A nakoniec, Španielska inkvizícia (cirkevno-svetská organizácia) má podľa súčasných historických výskumov na svedomí približne 4000-10000 obetí, pričom za 20 ročného pôsobenia obávaného generálneho inkvizítora Tomása Torquemadu bolo asi 2000 obetí.
A k hodnoteniu inkvizície som sa už vyjadroval v príspevku vyššie. Nie je možné obhajovať inkvizíciu z hľadiska absolútneho (evanjeliových hodnôt milosrdenstva a lásky), je len možné pristupovať k nej historicky a pravdivo, bez prikrášľovania a bez predsudkov.
S pozdravom,
RNDr.Jozef Krajčovič

Meno:
E-mail:
Web stránka:
Predmet:
Text správy:

Zadajte iniciály Pravého Spektra - PS: (antispamová ochrana)

Upozornenie

Príspevky v diskusii k článku sú osobnými názormi jednotlivých čitateľov. Redakcia Pravého Spektra za ich obsah nenesie žiadnu zodpovednosť.

Diskusné príspevky, ktoré sú v rozpore so zákonom budú odstránené.

O problematických príspevkoch nám môžete dať vedieť e-mailom na adresu redakcie.