Mýtus o občianskosti SMK sa musel po jej poslednom kongresovaní zboriť aj pre tých dosiaľ najnaivnejších. Reči o slušnosti, umiernenosti, skrátka inakosti maďarskej elity voči jej slovenským náprotivkom sa v posledných rokoch stávali akýmsi povinným krasorečnením intelektuálov a novinárov. Utiekanie sa k ilúziam o „lepšom svete“ a „lepších politikoch“ v SMK bolo len vyvrcholením sebabičujúceho sklonu našej elity, ktorý Vladimír Palko výstižne pomenoval ako „nacionalizmus naruby“.
Maďarom sa pri velebení ich politiky odpúšťalo všeličo: absencia celoslovenského programu, sektárska uzatvorenosť, dvojtvárnosť. Stačilo len tak málo – byť menšinou a nebrzdiť reformy.
Maďarský nacionalizmus, ktorý sa jeho predstavitelia usilovne snažili držať pod pokrievkou a zastierať ho všeobecnými látaninami o férovosti a korektnosti (Csáky), vyrazil teraz na povrch ako hurbanovský Bažant z čerstvo narazeného suda.
SMK sa podmienkou, aby ich zvoliteľní poslaneckí kandidáti používali maďarské mená – a predovšetkým – aby ich deti navštevovali školy s maďarským vyučovacím jazykom, nápadne priblížila svojim parlamentným "reťazovým" kolegom. Dokonca aj tí majú medzi sebou „nečistokrvného“ Oberhausera.
Svoju výlučnú etnickosť podmurovala SMK aj ďalšími mimoriadne „demokratickými a občianskymi“ požiadavkami. Jej veľká časť pritom v rodoľubskom pozdvihnutí mysle pozabudla aj na svoju kresťanskosť: striktná stranícka požiadavka zriadenia maďarského biskupstva a vymenovanie maďarského biskupa je fackou nezávislosti cirkvi. Vklinenie takejto neuveriteľne marginálnej a parciálnej požiadavky do hlavných téz volebného programu symbolicky odkrýva podstatu politiky SMK.
Aby bolo jasné: priorizácia etnického princípu je vzhľadom na charakter SMK vcelku prirodzená. Ako strana zastupujúca národnostnú menšinu sa musí nutne vyznačovať programovými špecifikami, rovnako ako sa nimi vyznačujú napríklad strany Zelených všade vo svete. SMK zo svojej definície nie je a nemôže byť stranou občianskou, ale stranou partikulárnych záujmov, presadzujúcich v tomto prípade záujmy maďarskej menšiny bez nároku na hlbšiu hodnotovú orientáciu s celospoločenským zacielením. Už samotná existencia SMK je teda popretím občianskeho princípu, stavajúceho občana nad všetky čiastkové, osobitné, lobystické záujmy.
Toto treba artikulovať jasne a nahlas a nenechať sa zviesť účelovými abstrakciami.
Maďarskí politici by si mali preto každodenne uvedomovať svoju zodpovednosť za súdržnosť slovenskej spoločnosti a zachovávať rozumnú mieru akceptovateľnosti menšinovej politiky. Túto mieru však Bugárovci mnohonásobne prestrelili. Vlastnou agendou sa dostali ďaleko za hranice toho, čo by sa mohlo blahosklonne označiť za občiansku politiku s menšinovými akcentami. Zvolili si totiž radikálnu (aspoň verbálne) menšinovú politiku, ktorá je v skutočnosti výsmechom hneď troch zo štyroch hlavných pilierov jej programu – občan, rodina, región a štát.
SMK nejde o občanov, ale len o ich časť, vyňatú z občianskej pospolitosti na základe výsostne etnických princípov. SMK nejde o kvalitné univerzity pre občanov, ale o vlastnú univerzitu pod jej zrejmým politickým vplyvom, navyše s veľmi pochybnou úrovňou.
SMK nezaujíma blaho slovenskej, ale len maďarskej rodiny – tú treba zadotovať, najlepšie priamo z kasy maďarského štátneho rozpočtu.
A štát? Ako môže ísť o štát tomu, kto by ho najradšej nechal s okamžitou platnosťou rozplynúť v európskom koktaily a euroregionálnej kaši?
Búrlivý potlesk ako odozva na zdravicu Viktora Orbána, ktorý sa niekoľkokrát hrubým a nebezpečným spôsobom zamiešal do vnútorných záležitostí Slovenska, je len žalostnou bodkou za mýtom o lepších a tolerantnejších Maďaroch. Myslím, prirodzene, tých v politike...
Martin Hanus