ISSN 1335-8715

12-02-2011   Andrej Fandák   Komentáre   verzia pre tlač

Prečo už demokracia nie je cool?

Je málo spoločenských zriadení, ktoré sú tak spochybňované ako demokracia. A pri tom demokracia ako spôsob spravovania spoločnosti momentálne valcuje všetko navôkol. Aj režimy, ktoré ako demokratické nemôžeme v žiadnom prípade charakterizovať, si to netrúfnu prezentovať navonok a vymýšľajú všeliaké eufemizmy s prívlastkami.

Režim, ktorý sme tu mali pred 20 rokmi, používal pojem „ľudová demokracia“, ale demokratických prvkov mal pramálo. Svoju formu volebného systému má Irán, aj Čína. Snáď len režimy, ktoré už úplne vzdali akúkoľvek snahu o pozitívny obraz pred svetovou verejnosťou vypustia úplne slovo demokracia z názvu svojho politického zriadenia.

Demokracia je považovaná za najmodernejší stupeň organizácie spoločnosti. A z toho vyplývajú vysoké nároky a následné sklamania. Preto je demokracia v poslednom čase podrobovaná kritike z rôznych strán. V dnešnej dobe už málokto o sebe povie, že verí v demokraciu. A ak áno, tak musí rátať s výsmechom okolia. Ale je táto kritika oprávnená? Nie je to ako kritizovať vodu za to, že je mokrá a nepripustiť, že život bez nej nie je možný?

Treba pripomenúť, že pod demokraciou sa nerozumie iba proces slobodných volieb, z ktorých výsledkov sa vygeneruje zákonodarná a exekutívna vrchnosť, ale celý súbor občianskych slobôd, ktoré sú garantované ústavou a ich dodržiavanie môže byť vynucované. Fukuyama hovorí o takzvanej liberálnej demokracii, kde slovo liberálna v sebe zahrňuje okrem iného aj voľný trh. Práve toto spojenie; demokratické spoločenské zriadenie a slobodná trhová ekonomika je kľúčové a hodné bližšieho skúmania.

Demokracia akoby automaticky generovala trhovú ekonomiku, zatiaľ čo naopak je tento vzťah tažkopádnejší. Po páde diktatúry proletariátu v Sovietskom zväze a v jeho satelitoch bol príchod trhovo-orientovanej ekonomiky otázkou krátkeho okamihu. Na druhej strane ekonomicky slobodné Španielsko počas Francovej éry respektíve Pinochetovo Čile si muselo na demokratické slobody počkať dlhšiu dobu. Rovnako v kapitalistickej Číne sa vládnucej elite darí od konca sedemdesiatych rokov, kedy nastali prvé ekonomické reformy, udržiavať nedemokratický režim.

Po zadefinovaní pojmu sa vynára otázka, či Fukuyamova liberálna demokracia je skutočne jediná cesta pre národné spoločenstvá, ktorá nemá alternatívu. Existuje predsa množstvo ekonomicky úspešných nedemokratických štátov, ktoré by nás mohli v budúcnosti inšpirovať. Množstvo štátov sa v posledných rokoch dokázali dostať z pozície rozvojových krajín bez toho aby poskytli svojim občanom demokratické benefity.

Dôležité si je v tomto prípade uvedomiť vzájomnú prepojenosť medzi voľným trhom a slobodnou spoločnosťou. V krajinách s nízkou tradíciou slobodného myslenia, ako sú napríklad bývale ázijske monarchie môže slobodný trh fungovať bez občianskych slobôd dlho. Ale takýto systém dlhodobo udržať nie je v žiadnom prípade jednoduchý a bezbolestný proces.

O tom, že občania takýchto štátov po slobodách túžia rovnako ako ich kolegovia v Európe máme množstvo dôkazov. A sú ochotní svojmu cieľu obetovať vlastné pohodlie a životy. Množstvo väznených aktivistov v Číne, respektíve udalosti na Námesti nebeského pokoja pred dvadsiatimi rokmi nám prezrádzajú, že vnútorné rozpory ekonomicky úspešných nedemokratických štátov sú veľké a viažu na seba obrovské množstvo zdrojov (filtrovanie internetu mi príde až sizyfovská úloha).

Ak teda posudzujeme možné alternatívy demokracie a demokraciu chápeme ako systém kombinujúci občianske slobody a voľný trh, tak tažko nájdeme relevantú a stabilnú konkurenciu. Autokratické režimy, ktoré sa nachádzajú niekde na polceste k Fukuyamovej liberálnej demokracii sú silné práve v tom, čo už zreformovali a slabé naopak v tých oblastiach kde majú demokratický deficit.

Nikto nepochybuje, ze moderná Čína je štát schopný stále lepšie zaistiť svojim občanom materiálny blahobyt. Na druhej strane robí komické propagandistické divadielka, keď jeden z väznených disidentov dostane Nobelovu cenu - až nedôstojné pre takú veľmoc, akou Čína v dnešnej dobe chce byť.

Určité pochybnosti v demokraciu západného typu vzbudili islamské teroristické útoky na západné ciele zo začiatku skončeného desaťročia. Ale ani rôzne islamské štátne zriadenia nepredstavujú momentálne pre liberálnu demokraciu nejakú veľkú výzvu. Tieto štáty niesú atraktívne ani pre vlastných obyvateľov (o čom svedčí obrovské množsto prisťahovalcov z moslimských krajín v Európe), nieto ešte že by ponúkali nejakú alternatívu kapitalizmu a demokracii.

Čo sa týka bezpečnostného rizika je islamský terorizmus schopný zasadit demokratickému západu bolestivé rany, ale nejakú otvorenú konfrontáciu so stálymi armádami si dovoliť nemôže. Už samotná taktika teroristického spôsobu boja je vlastne určitým spôsobom priznanie si vlastnej slabosti a neschopnosti postaviť sa tvárou v tvár.

Ak sa teda demokratické zriadenie stalo neohrozeným hegemónom medzi spoločenskými systémami dnešnej doby, odkadiaľ pramenia všetky tie pochybnosti, ktoré veky vekov s demokraciou súvisia? Jednou z odpovedí na dané otázky je známa Churchillova veta, ktorá charakterizuje demokraciu ako najlepšie zo všetkých zlých riešení.

Pravdou ale podľa mňa skôr bude, že demokracia bohužial nerieši problémy, ktoré od nej kritici očakávajú, ale na druhej strane sa vytvára veľmi vhodné prostredie na riešenie problémov iných, ktoré iné režimy tlačia pred sebou ako balvan a stávajú sa pre celú spoločnosť neuveriteľnou záťažou.

Pozrime sa najprv na problém, s ktorým demokratické spoločenské zriadenie nepohne. Tou je snaha vygenerovať zo všetkých uchádzačov o moc nejakú najkvalifikovanejšiu elitu a tú dosadiť na čelo spoločnosti. Slobodné demokratické voľby toto bohužiaľ nedokážu. Majorita voličov je ovplyvnená emocionálnymi argumentami, respektíve krátkodobými subjektívnymi potrebami.

Príliš často dostávajú prednosť morálne pochybní ľudoví tribúni pred eticky pevne ukotvenými vizionármi. Takýmto spôsobom vytvorený establishment potom vyvoláva pochybnosti o celom zriadení. Nechcem sa teraz venovať dôvodom, prečo ľudia, ktorí kvôli lacnejšiemu pečivu sú schopní prejsť pol mesta a pri kúpe auta si zabezpečia všetky dostupné informácie, sa pred volebnou urnou rozhodujú na základe dobre padnúceho obleku. Berme to ako fakt.

Je treba zavrhnúť všetky intelektuálske riešenia, ktoré majú pomôcť vytvoriť kvalitnejšiu politickú reprezentáciu. Všetky tie ohodnotenia voličského hlasu na základe vzdelania, respektíve odvedených daní, by na jednej strane nevyriešili problém (predstava, že vzdelanejší človek je morálnejší a zodpovednejší je klamlivá) a na druhej strane by sa eliminovala schopnosť demokracie stmelovať spoločnosť na základe rovnosti hlasu pri voľbách.

Zavedená demokracia v Európe a Amerike dokázala doteraz iba eliminovať rôzne extrémne a radikálne tendencie a vytlačiť ich na okraj politického spektra. Ale to je skôr výsledkom sebaregulácie samotnej politickej elity, ako nejakým tlakom zo strany voličov.

Ak teda nedokáže liberárna demokracia dosadiť na čelo štátu najschopnejších expertov, čo teda dokáže? K silným stránkam demokracie patrí naopak schopnosť hocijakú politickú reprezentáciu od moci odstaviť. A to nekrvavým a viacmenej pohodlným spôsobom.

Možno sa to na prvý pohľad zdá ako samozrejmosť, ale treba si uvedomiť, že niektoré národy desaťročia prešlapovali na mieste a tlačili problémy pred sebou iba kvôli zabetónovanej elite na vedúcich pozíciach. Dobrým príkladom z dnešnej doby je Irán. Krajinu prednedávnom destabilizovali demonštrácie, ktoré priniesli ľudské obete, kvôli viacmenej banálnej neschopnosti jednej skupiny elít predať podiel na moci druhej skupine.

Obe súperiace skupiny sa od seba nijak významne nelíšia (ani takzvaní reformisti nespochybňujú islamské teokratické zriadenie), ale aj tak vládnutím skompromitovaná jedna skupina nedokáže predať moc druhej, dosiaľ mocou nepoškvrnenej partii. Prevedením moci by nová elita dostala možnosť sama sa skompromitovať, čo by nepochybne využila. Takéto procesy prežívajú občania v demokratických štátoch pravidelne a zaobídu sa bez zbytočného pnutia s tendenciou krviprelievania.

V predchádzajúcom odstavci som naznačil nevyhnutnosť kompromitácie každej vládnucej elity. Keďže moderná spoločnosť je silne štrukturovaná a rozvrstvená, a jej jednotlivé skupiny majú protirečivé záujmy, v podstate nie je možné dlhodobo uspokojiť všetkých. A naviac proces vládnutia sa odohráva v prostredí takzvanej mediálnej demokracie, ktorá úzko súvisí so slobodou vyjadrovania.

Kvôli týmto dvom faktorom je viac menej nevyhnutné, aby pozitívne predstavy, ktoré sú spájané s novonastupujúcou elitou vygenerovanou z čerstvých demokratických volieb časom vystriedalo sklamanie. Hovorí sa, že polčas rozpadu dôveryhodnosti každého demokratického politika sú dve volebné obdobia.

Existujú rôzne teflonové varianty verejných činiteľov, ale priemerný politik sa stihne v danom obdobií spoľahlivo zdiskreditovať. Obzvlášť slovenskí politici to akosi nevedia pochopiť. Predstava odchodu z politiky sa u nich spája so zlyhaním a stávajú sa časom železnými guľami na nohách svojich vlastných strán.

V prípade, že v krajine je množstvo takýchto presluhujúcich politikov, dá sa predpokladať, že so stavom médií nie je v krajine niečo v poriadku. Príkladom z reality je dnešné Rusko, v ktorom nutnosť diskreditácie vrcholových politikov akoby nefungovala, ale skutočným dôvodom je skôr nefunkčnosť médií, ako strážneho psa demokracie.

Ľudia všeobecne považujú jav nevyhnutnej kompromitácie za negatívny. Mediálna demokracia pôsobí dojmom neustálych hádok, v ktorých pochybné politické figúrky presadzujú svoje osobné záujmy (nie že by to tak nebolo aj v realite). Ale faktom je, že tento jav je dalšou silnou stránkou demokratického zriadenia. V modernom štáte nebojujú o moc idei, ale skôr jednotlivé organizované skupiny obyvateľstva.

Na jednej strane môžu stáť nižšie príjmove skupiny a dôchodci, a na druhej strane povedzme stredná trieda a národnosté menšiny. V prípade, že by sa elita na jednej strane barikády neskompromitovala, tak by voľby boli v podstate iba matematické porovnanie hlasov jednotlivých voličských záujmových skupín.

Práve strata kreditu vládnucej elity dáva možnosti aj početne slabšej skupine obyvateľstva presadiť vlastných predstaviteľov. A tým predchádza nebezpečnému javu, keď sa začne určitá relevantná časť obyvateľstva cítiť odstavená od správy veci verejných. Nasleduje frustrácia a rezignácia časti populácie, ktorá býva pre každú spoločnosť veľmi deštruktívna.

Prechody autoritatívnych režimov na demokraciu bývajú častokrát spojené s chaosom a ten prevláda v spoločnosti ešte dlhé roky po zavedení nového spôsobu spravovania. Toto obdobie nestability býva častokrát pripisované na vrub demokracie, tá je ale častokrát v tom nevinne.

Zavedená demokracia býva prekvapivo veľmi stabilný režim a moderné svetové politické dejiny sú toho dôkazom. Zdrojom počiatočného chaosu sú ale nahromadené problémy, ktoré pred sebou tlačil predchádzajúci režim a v demokracii sa prekvapivo rýchlo dostanú na pretras. Spolu s príchodom občianskych slobôd a možnosťou jednotlivých skupín obyvateľstva napĺnať svoje vlastné ciele, vynášajú na povrch neriešené problémy a konflikty.

Schopnosť upozorniť na problémy a tlačiť na ich riešenie, aj keď je spojené s potenciálnymi nákladmi, patrí nepochybne k pozitívam liberárnej demokracie. Dobrým príkladom je rozpad sovietskeho bloku, ktorý dusil jednotlive národy a národnosti uzavreté vo veľkých štátnych celkoch. Vládnuca vrstva zakrývala problémy myšlienkou takzvaného proletárskeho internacionalizmu. Nástup demokratických štátnych zriadení neustálo zopár štátov v strednej a východnej Európe.

V bývalom Československu nástojčivosť štátoprávneho usporiadania prekvapila samotnú nastupujúcu elitu, ktorá si vlastne problém ani sama neuvedomovala. Radikálne riešenie prišlo do troch rokov a spoločná federácia prestala existovat. Rovnako ale prestal existovať aj samotný konflikt dvoch národných spoločenstiev v jednom štáte a elity oboch krajín sa mohli začať venovať iným otázkam.

Na záver som si pripravil jednu aktuálnu prípadovú štúdiu. Momentálne sme svedkami turbulentých zmien v arabských krajinách. Zdá sa, že sa našlo nadkritické množstvo obyvateľstva v niektorých kľúčových štátoch severnej Afriky, ktoré požaduje demokratické benefity. Pred necelým mesiacom vyzerali obe krajiny, Tunisko a Egypt, ako oázy pokoja v moslimskej púšti. Stačil týžden a obe krajiny sú hore nohami.

To je podľa mňa jasným dôkazom vnútornej nestability všetkých navonok skonsolidovaných autoritatívnych režimov. Na prvý pohľad vyzerajú možno skalopevne a v kontraste s rozhádanou demokratickou politickou scénou, až upokojujúco. Ale tento dojem je udržiavaný nákladnou bezpečnostnou mašinériou, ktorá na seba viaže obrovské množstvo zdrojov a je spojená s korupciou.

Nepokoje v Egypte vyzerajú z pohľadu strednej Európy, ako jeden velký a nebezpečný hazard. Na jednej strane vrabec v hrsti – autokratický diktátor, ktorý má dobré vzťahy so západom a drží na uzde moslimských radikálov, na druhej strane holub na streche – možná demokratická budúcnosť krajiny, v regióne, ktorý demokraciu ešte nevidel ani z toho pomyselného rýchlika.

O čo väčšia hra zo zápalkami to musí byť pre bežného Egypťana, ktorého životný štandard závisí na vydarenej turistickej sezóne. A pri tom títo ľudia sú ochotní riskovať. Svedčí to o tom, aká papierová je vynútená loajalita k diktátorovi. Rovnako sa treba pozerať na spontánne prejavy podpory diktátorskym režimom inde vo svete. Ľudia prirodzene túžia po slobode, ktorá im umožní napĺňať individuálne ciele a aj keď ich vrchnosť násilne tlačí do kolektivizmu.

V článku som spomenul, že nedemokratické režimy majú tendenciu neriešiť rôzne spoločenské problémy. Buď ich ignorujú, alebo rovno zavrú do väzenia, podľa vkusu danej elity. Radikálny islam je jeden z takýchto kostlivcov v skriniach arabských diktátorov. Po páde Mubaraka sa dostanú z ilegality aj členovia moslimského bratstva a budú pravdepodobne predstavovať najzorganizovanejšiu politickú zložku v novorodiacom sa režime.

Tento fakt a pozitívny kredit, ktorý si v Egypte vybudovali počas Mubarakovej vlády im poskytne veľmi nádejnú pozíciu v následných slobodných voľbách. Z toho možno usudzovať, že primárnou otázkou, ktorú bude riešiť Egypt v nasledujúcich rokoch bude úroveň sekularizácie štátu a miesto náboženstva v ňom.

Je dosť možné, že tento spor nastupujúca demokracia neustojí. Stačí sa pozreť na doteraz jediné demokratické zriadenie v moslimskej krajine, do Turecka, a vidíme, že je to pre každú islamskú krajinu veľká výzva. Alžírsko tento primárny moslimský rébus takisto rieši a dá sa povedať, že je ním paralizovaná celá spoločnosť.

Ďalším milníkom, ktorý Egypt a Tunisko čaká v budúcnosti je sklamanie a dezilúzia z novej elity. Jednotliví obyvatelia si pod zmenami a reformami predstavujú každý niečo iné a ich želania sú navzájom protichodné. A preto po počiatočnom nadšení nastúpi rozčarovanie.

Nový establishment sa bude musieť boriť z množstvom problémov a ani sa nenazdáme a nastane pravdepodobne dalšia výmena na čele krajiny, ktorú umožnia tentoraz demokratické voľby (dúfajme, že bez krvipreliavania). Ak sa teda krehká demokracia udrží, tak si Egypťania slobodne zvolia nového Mubaraka, ale tentoraz s vysačkou demokratickej legitimity. A nebudú na to musieť čakať 30 rokov, ako na pád toho pravého.

Andrej Fandák

  nedemokracia v KI a v OKS
   matus stefanovic 13-02-2011 17:58
  Abolutne suhlasim.
   Vlado222 15-02-2011 9:57
  RE: Abolutne suhlasim.
   Krtko 16-02-2011 21:30
  RE: Abolutne suhlasim.
   dafyduck 21-02-2011 23:26
  Demokracia ci luzokracia
   Palo Zlatoidsky 22-02-2011 17:47
  RE: Demokracia ci luzokracia
   tomas.teicher 25-02-2011 3:58
  Je to tak
   Alfonz 23-02-2011 19:44
  RE: Je to tak
   dafyduck 24-02-2011 16:10
  RE: Je to tak
   Alfonz 01-03-2011 18:29
  RE: Je to tak
   dafyduck 01-03-2011 21:03
  RE: Je to tak
   Alfonz 03-03-2011 13:15
  čo je to DEMOKRACIA ?
   libertarian 04-03-2011 17:51
  RE: čo je to DEMOKRACIA ?
   tomas.teicher 08-03-2011 8:38
  RE: čo je to DEMOKRACIA ?
   libertarian 08-03-2011 23:00
  RE: čo je to DEMOKRACIA ?
   tomas.teicher 09-03-2011 4:29
  RE: čo je to DEMOKRACIA ?
   libertarian 09-03-2011 19:45
  RE: čo je to DEMOKRACIA ?
   tomas.teicher 10-03-2011 16:41
  RE: čo je to DEMOKRACIA ?
   libertarian 10-03-2011 19:16
  RE: čo je to DEMOKRACIA ?
   tomas.teicher 11-03-2011 4:00
  RE: čo je to DEMOKRACIA ?
   Alfonz 09-03-2011 12:06
  RE: čo je to DEMOKRACIA ?
   libertarian 09-03-2011 19:36
  RE: čo je to DEMOKRACIA ?
   tomas.teicher 10-03-2011 16:46
  RE: čo je to DEMOKRACIA ?
   D 17-03-2011 9:57
  RE: čo je to DEMOKRACIA ?
   D 17-03-2011 9:13
  priklad realnej demokracie
   konôpko 19-03-2011 15:02
  RE: priklad realnej demokracie
   dafyduck 19-03-2011 22:02
  priklad realnej demokracie
   Alfonz 20-03-2011 20:31
  RE: priklad realnej demokracie
   D 21-03-2011 23:09
  RE: priklad realnej demokracie
   dafyduck 22-03-2011 0:10
  RE: priklad realnej demokracie
   Alfonz 30-03-2011 14:03
  demokracia
   libertarian 30-03-2011 19:14
  RE: demokracia
   tomas.teicher 05-04-2011 21:04
  RE: demokracia
   D 07-04-2011 8:59
  RE: demokracia
   libertarian 08-04-2011 19:22
  RE: demokracia
   Alfonz 10-04-2011 22:25
  Bombardujúci demokrati
   MuadDib 02-07-2011 14:23
  :-)
   štúrovec 02-02-2012 14:53
  nie zlé, ale
   Jurdo 09-05-2014 16:17
  Zafo
   Zafa 10-08-2018 15:38
  Půjčky do 24h pro celou ČR.
   VLADIMÍR ŠKOPÍK 28-11-2023 6:39
  Půjčky do 24h pro celou ČR.
   VLADIMÍR ŠKOPÍK 28-11-2023 6:40

   

 

Tiráž

Názov

Kontakt Šéfredaktor Redakcia Editor Vydavateľ Zakladateľ

Ďalšie odkazy

Newsletter

Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu. (frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
 

 
Copyright © 2001-2024 Pravé Spektrum, občianske združenie
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group