 |
|
|
Ahistorizmus, anti-empirizmus a uskutočniteľnosť anarchokapitalizmuAko si položiť otázku o tom, čo neexistuje a čo historicky ani nikdy neexistovalo? Myslieť utópiu a myslieť ju tak, aby bola imunizovaná voči ontologickej neuskutočniteľnosti, no zároveň s tým aby bola v súlade s prísnym racionalizmom a deduktívno-logickými pravidlami. Myslieť nemožné, no predsa logicky odôvodnené - to je, zdá sa, ekonomický aprirozmus. Aký je cieľ tohto smeru? Spoznať okolitý svet bez toho, aby toto poznanie priamo vychádzalo z empirickej skúsenosti, porozumieť okoliu cez seba a pomocou deduktívno-logických operácii dospieť k nespochybniteľným záverom. Skúsme identifikovať tento druh myslenia, ukážme na jeho historicitu a jeho rôzne dejinné variácie, čím sa nám nepochybne podarí lepšie chápať ekonomický apriorizmus a pravicový anarchizmus, ktorý z apriorizmu a jeho osobitej metódy priamo vychádza. II.Descartes Novosť problému, ktorý bol riešený Descartesom, si nepochybne zaslúži väčší priestor, než mu bude poskytnutý v nasledovnej kapitole. Skratky, ktoré budú urobené, závery, ku ktorým sa týmito skratkami dospeje a zjednodušenia, ktorých cieľom bude len v hrubých náčrtoch ukázať originalitu Descartesovho pohľadu na subjekt, však slúžia jasnému účelu - ukázať na historicitu a dejinnú ukotvenosť istého myslenia. Čím sa teda Descartes stal mysliteľom, ktorý je spomínaný pri rozbore kapitalistického anarchizmu? V diele Descartesa sa prvý krát stretávame so subjektom, ktorý poznáva a myslí sám seba ako mysliaceho a poznávajúceho. Myslenie sa zamierava samo na seba - myslenie myslí samo seba, aby sa potvrdilo. Venujme chvíľu pozornosť tomuto prelomovému okamihu dejín západného myslenia a meditujme spolu s Descartesom. Ten začína svoje Meditácie pochybnosťami. O čom Descartes pochybuje? O tom čo je skutočné, lebo bol veľa krát klamaný v sne, o tom, o čom je skalopevne presvedčený, lebo veľa krát sa mýlil a o zažitých názoroch, lebo tie svoju autoritu čerpajú len z autority tradície. Descartes je ochotný ísť na hranu možnej pochybnosti, je ochotný celý svoj život považovať za zdanie: "Predpokladám teda, že všetko, čo vidím, je nepravdivé; verím, že nikdy neexistovalo nič z toho, čo reprezentuje klamlivá pamäť; nemám vôbec žiadne zmysly; telo, tvár, rozľahlosť, pohyb a miesto sú chiméry" (Descartes,R.: Meditace o první filosofii. Praha:Oikoymenh, 2003. s.27). Prečo Descartes pochybuje? Chce nájsť pevný základ pre poznávajúci subjekt. Je to nakoniec radikálna a principiálna omylnosť, možnosť omylu, čo Descartesa privedie k nespochybniteľnému. O čom totiž nemožno pochybovať? O samotnej skutočnosti, že každá pochybnosť a každé myslenie predpokladá subjekt, ktorý pochybuje a myslí. Myslenie je evidenciou existencie. Nie zmysly, skúsenosť, pamäť alebo spomienky. To všetko môže byť klam - všetko empirické môže byť chiméra alebo slovníkom našej doby, všetko zažívané a vnímané ako skutočné, môže byť matrix. To, že sa pripúšťa táto alternatíva, t.j. schopnosť subjektu akceptovať svoju principiálnu omylnosť, dokazuje jedno: akokoľvek pochybujem o všetkom, čo je zdanlivo jasné, vždy myslím, t.j. som. Ego objavuje seba ako omylné, no existujúce. Ja sa emancipuje od externých dôkazov potvrdzujúcich existenciu a za evidenciu vlastného bytia považuje výhradne vlastné myslenie. Aký je teda jeden zo záverov Descartesových pochybností? "Som vec pravdivá a naozaj existujúca- a aká vec? Už som povedal: mysliaca"(Descartes,R.: Meditace o první filosofii. Praha:Oikoymenh, 2003. S.29). Sme svedkami skutočne prelomového okamihu dejín západnej filozofie: mysliaci subjekt sa pozerá na seba ako myslí a triumfálne zvolá: Cogito ergo sum. Zastavme sa však a nepokračujme ďalej. Vráťme sa na chvíľu k problému kapitalistického anarchizmu. Čím nás Descartes upútal? Predovšetkým tým, že to bol on, kto umožnil v modernom myslení existenciu subjektu, ktorý na obhajobu svojich záverov viac nebude potrebovať empirické potvrdenie. Subjekt bude môcť argumentovať čisto pomocou deduktívno logických operácii, subjektu sa dá nástroj, ktorým možno s ľahkosťou eliminovať prípadné empirické proti-dôkazy. Empíria, vždy premenlivá a jedinečná, totiž nemá schopnosť odhaliť to, čo dokáže len rozum pomocou metodického myslenia - apriórne tvrdenia, ktorých vyvrátenie nie je možné ani rozumom ani empíriou. Ako totiž možno vyvrátiť, že myslenie je evidenciou existencie? Keď nemyslím, nemôžem protiargumentovať a každý protiargument, ktorý je nutne výsledkom myslenia, je evidenciou existencie toho, kto protiargumentuje. Mysliaci subjekt si uvedomil, že vlastní mocnú zbraň- myslenie, ktoré pomocou svojich kategórii a postupov potvrdzuje relevanciu svojich záverov, pričom snaha o ich vyvrátenie ústi opätovne len v ich potvrdenie. Už je vidno, prečo sme začali skúmanie kapitalistického anarchizmu práve Descartesom. Subjekt, ktorý prvotne myslí a ktorého myslenie je nevyvrátiteľne spojené s jeho existenciou, je predobrazom subjektu, ktorý prvotne koná t.j. so základným epistemologickým predpokladom apriorizmu. Je to Hoppe, kto užitím metódy Descartesovho racionalizmu hovorí: "ľudia jednajú, prejavujú zámerné chovanie. Táto axióma pochopiteľne nie je odvodená z pozorovania. Pozorovať je možné iba telesné pohyby, ale nič také ako jednanie. Axióma naopak vyplýva z reflexívneho porozumenia" (Hoppe,H-H.: Demokracie, anarchie a omyly ekonomie. Praha: Alfa nakladatelství, 2009. s.37). Myslenie sa stáva kategóriou konania, čo Hoppemu umožňuje formulovať apriorne tvrdenia, založené na axióme jednania. Pokus o ich vyvrátenie konči tak isto, ako pokus o spochybnenie Descartesovho cogita: "snaha o vyvrátenie axiómy jednania je tiež jednaním..." (Hoppe,H-H.: Demokracie, anarchie a omyly ekonomie. Praha: Alfa nakladatelství, 2009. s.17). Základ, ktorý Descartes hľadal pri poznaní a ktorý mu nakoniec umožnil formulovať nevyvrátiteľné, sa v aprirorizme transformuje. Zo subjektu, ktorý myslením nazerá seba samého ako mysliaci t.j. existujúci subjekt, sa stáva subjekt, ktorý svojim konaním poskytuje argumenty pre tvrdenia ekonomického charakteru. Neponáhľajme sa však a nechajme zatiaľ naznačené súvislosti v ich aktuálnej podobe. Skôr, než načrtnuté rozoberieme podrobnejšie, venujme sa chvíľu dobe zrodu, kedy rozum eliminoval empíriu nie len v otázke poznania, ale aj v morálke t.j. v intersubjektívnej rovine. III. Kant Už sme videli, za akých okolností a akým spôsobnom sa v dejinách západného myslenia objavil subjekt, ktorý výhradne svojim myslením a bez nutnosti empirických potvrdení dokázal argumentovať v prospech svojich tvrdení. Dá sa v modernej západnej filozofii nájsť bod, v ktorom sa tento druh myslenia presunie z roviny introspekcie subjektu do intersubjektívnej roviny? Nepochybne áno. Venujme sa preto na chvíľu Kantovi a jeho kategorickému imperatívu. Na čom zakladá Kant zásady morálneho správania ? "Všetky mravné pojmy majú svoje miesto a pôvod úplne a priori v rozume... nemožno ich abstrahovať z nijakého empirického a preto iba náhodného poznania" (Kant,I.:Základy metafyziky mravov. Bratislava:Kalligram, 2004. s.37). Na základe čoho umiestňuje Kant morálne pojmy výhradne do oblasti rozumu? Čo mu umožňuje odmietnuť empirickú skúsenosť ako zdroj ich porozumenia? Je to náhodnosť, nepredvídateľnosť a jednorázovosť, čo robí z empírie neadekvátnu pomôcku pri skúmaní toho, čo je správne a čo ako toto správne má prikazovať ľudom, ako sa majú správať podľa zásad morálky. To, čo bolo cieľom Descartesa v epistemologickej rovine, dovršuje Kant v rovine spoločenskej. Akým spôsobom dokáže Kant eliminovať námietky, ktoré sa Descartesovi podarilo odmietnuť s poukázaním na myslenie, ktorého prítomnosť je nespochybniteľná pri každej snahe o vyvrátenie cogita? Kant predpokladá, že každý človek je rozumná bytosť. Ak tomu tak je, čo je zdá sa zrejmé, potom si človek túto skutočnosť uvedomuje. Opäť sa stretávame so subjektom, ktorý myslí sám seba pri myslení, avšak dôsledkom bude niečo celkom nové. Introspekcia subjektu, ktorá sa vo filozofii Descartesa odohráva v individuálnej rovine sa vo filozofii Kanta objektivizuje prostredníctvom skutočnosti, že vlastnú rozumnosť si uvedomuje každá ľudská t.j. rozumná bytosť. Inými slovami, všetci ľudia disponujú rozumnosťou. Táto rozumná prirodzenosť ľudskej bytosti je účelom samým osebe, keďže sa nedá zredukovať pojmami vyššej úrovne. Rozumnosť je posledná hranica možnej argumentácie alebo inak, argumentovať mimo rozumnosti nie je možné. Rozumná prirodzenosť je teda "objektívny princíp, z ktorého, ako z najvyššieho praktického základu, musia sa odvodiť všetky zákony vôle" (Kant,I.:Základy metafyziky mravov. Bratislava:Kalligram, 2004.). Ako tomu máme rozumieť? Jedným slovom, je to rozumnosť, čo je posledným arbitrom správnosti a relevancie alebo inak, nad rozumnosťou nedisponuje človek žiadnou inou rozlišovacou a poznávacou schopnosťou. To, čo nám ona prikazuje, je najvyšším možným pravidlom, podľa ktorého sa máme správať. Kategorický imperatív sa pred nami objavuje v bode, v ktorom si subjekt uvedomí, že inak ako rozumom poznávať nemôže a preto je to rozum, ktorý musí byť zdrojom mravnosti t.j. zásad správania sa k iným ľuďom. Keďže aj iní ľudia sú rozumní, stávajú sa príkazy rozumnosti univerzálne, t.j. kategorický imperatív ma svoj pôvod v rozume ako takom, nie v jednotlivom subjekte. Ten ho môže prostredníctvom rozumu len objaviť. Ako však odpovedať na námietku, ktorá sa pred nami zjavuje pri uvedomení si skutočnosti, že rozumnosť nie je len nástrojom poznávania, ale aj jeho obmedzením? Je nesporné, že každé poznanie sa nadobúda rozumovou činnosťou. Nie je však táto činnosť spolu s tým aj limitou, nie je tým, čo na rôzne podnety a myšlienky reaguje tak, že tieto podnety a myšlienky klasifikuje a triedi, čím ich potenciálne deformuje? Alebo inak, nie je ohraničenosť rozumnosti tým, čo ju spochybňuje? Kant v tomto prípade pripustí, že rozumnosť má svoje limity, no zároveň s tým ohraničenosť rozumu nebude považovať za problém. Záver jeho skúmania základov metafyziky mravov bude tiež záverom nášho krátkeho skúmania mravnosti, ktorá svoju oporu hľadá v rozume: "a tak síce nechápeme praktickú nepodmienenú nevyhnutnosť morálneho imperatívu, predsa však chápeme jeho nepochopiteľnosť. A to je všetko, čo možno oprávnene žiadať od filozofie, ktorá v princípe speje až k hranici ľudského rozumu." (Kant,I.:Základy metafyziky mravov. Bratislava:Kalligram, 2004.s.96). Aký je dôvod nášho krátkeho exkurzu do problému morálnej filozofie? Čím nás Kant zaujal pri skúmaní ekonomického apriorizmu a kapitalistického anarchizmu? Predovšetkým metódou, ktorú si Kant pri skúmaní mravnosti zvolil - nájsť kategorický imperatív pomocou rozumu a pri jeho obhajobe ukázať, že nie je odvodený z empirickej skúsenosti a empirická skúsenosť ho preto nie je schopná vyvrátiť. Spoločenské usporiadanie navrhované kapitalistickým anarchizmom je založené práve na tejto metóde uvažovania a zdôvodnenia. IV. Anarchokapitalizmus Anarchokapitalizmus bude môcť vďaka tomu argumentovať v prospech svojho cieľu t.j. v prospech zrušenia štátu a zriadenia ne-štátu napriek tomu, že nebude môcť použiť žiaden priamy empirický dôkaz. Bude mať totiž v ruke silnú zbraň - kombináciu Descartesovho racionalizmu a Kantovej idey rozumnosti t.j. bude môcť výhradne pomocou deduktívno-logických operácii a odvolaním sa na rácio odmietnuť námietky empirického charakteru a tým odôvodniť relevanciu vlastných cieľov. Jedným slovom, anarchokapitalizmus sa bude opierať o ekonomický apriorizmus, ktorý, ako sme sa snažili ukázať, je zvláštnym pokračovateľom istej formy myslenia, ktorého základ tvorí prísny racionalizmus. Čo je najviditeľnejším dôsledkom tejto skutočnosti? Anarchokapitalizmus bude tvoriť fiktívne situácie o spoločenstve na Marse, o Robinsonovi na ostrove či o situácii v rajskej záhrade bez ohľadu na to, že neexistuje žiadna empirická evidencia o existencii týchto fiktívnych situácii. Alebo inak: anarchokapitalizmus pomocou deduktívnej logiky a prísneho racionalizmu bude argumentovať tým, čo nie je, v prospech toho, čo má byť. Fiktívne bude čerpať argumentačnú silu z rácia, ktoré dokáže toto fiktívne imunizovať voči neexistencii (v krajnom prípade aj protirečivosti) empirických dôkazov. Pripomeňme si, ako charakterizoval Kant empirické: "všetko, čo má vzťah k empírii, odpadáva samo od seba" (Kant,I.:Základy metafyziky mravov. Bratislava:Kalligram, 2004.s. 55). Spomeňme si na Descartesa, ktorý nespochybniteľne založil na sebapoznaní mysliaceho subjektu "nepoznávam vôbec nič, o čom by som vedel, že to patrí k mojej esencii, okrem toho, že som vec mysliaca..."(Descartes,R.: Meditace o první filosofii. Praha:Oikoymenh, 2003.s.16). Nevidíme snáď pred sebou priestor, z ktorého raz vzíde ekonomický apriorizmus? Nepočujeme slabý náznak hlasu, ktorý v 20. storoči zosilnie s cieľom definovť ekonómiu ako disciplínu, v ktorej "všetky pravdivé ekonomické výroky je možné odvodiť pomocou formálnej logiky" (Hoppe,H-H.: Demokracie, anarchie a omyly ekonómie. Praha: Alfa nakladatelství, 2009. s. 39) t.j. ako vedu prísne racionalistickú, ktorá na obhájenie svojich záverov nebude potrebovať empirickú evidenciu ? Už je vidno, prečo boli v úvode tohto textu položené otázky o historicite ekonomického apriorizmu a anarchokapitalizmu. Empirická skúsenosť je vždy skúsenosťou v čase; je skúsenosťou bytostne dejinnou. Inak povedané, čas je pre empirickú skúsenosť priestor, v ktorom sa táto skúsenosť udiala, deje alebo ešte len udeje. Historicita je empirickej skúsenosti natoľko vlastná, že opakom empirizmu nie je len dôsledný racionalizmus, ale aj a-historizmus. Spomeňme si na príklady, ktoré anarchokapitalizmus používa, ak argumentuje v prospech svojich cieľov. Situácia v rajskej záhrade alebo etika Robinsona na ostrove - všetky tieto situácie sú fiktívne, t.j. ne-emperické a a-historické. Nachádzajú sa mimo času a mimo priestoru, sú konštruktom rácia, ktoré odôvodniac svoju relevanciu, viac nepotrebuje a ani priamo nepoužíva empirickú skúsenosť vo svoj prospech. Logická odôvodniteľnosť je tak v myslení apriorizmu stotožnená s ontologickou uskutočniteľnosťou. Alebo inak: logické, to je existujúce, alebo také, o realizáciu čoho máme usilovať. To, čo nakoniec pred sebou vidíme, je fascinujúca postupnosť: Myslenie dokázalo najskôr odôvodniť existenciu subjektu, neskôr zásady mravného správania medzi rozumnými bytosťami, a nakoniec pravdu o spoločenskom poriadku a o jeho nutnej reforme. Jedno vychádza priamo z druhého, jedno na druhé priamo nadväzuje. Myslenie, ktoré by nebolo schopné obhájiť prvotne mysliaci subjekt ako subjekt existujúci, nebolo by oprávnené rozhodovať o zásadách morálky medzi subjektmi. A podobne, myslenie, ktoré by nebolo zdrojom mravnosti, nemohlo by ani určiť zásady správneho fungovania spoločenstva. V. Fikcia Pre lepšie pochopenie skúmanej témy však musíme urobiť o jeden krok viac. Nezastavme sa pri teoretickom rozbore; posuňme sa po ceste, po ktorej nás chce anarchokapitalizmus viesť, keď obhajuje svoje závery. Rešpektujme zásady apriorizmu a nerobme závery z empirických pozorovaní, ktorých výsledkom nie je priama podpora anarchokapitalizmu, pretože ten nikdy skutočne neexistoval. Pripustime relevanciu fikcie. Uverme na chvíľu popisu situácie v rajskej záhrade, na kolonizovanom Marse alebo morskom dne a predstavme si, podľa akých zásad sa bude Robinson správať. Jedným slovom, ignorujme ontologické a historické danosti a špekulujme v nádeji, že rácio má schopnosť odhaliť pravú podstatu vecí. Akými zásadami sa pri tvorbe fiktívneho necháme viesť? Predpokladajme, že štát je nelegitímny vlastník územia a majetku, pretože legitímne nadobudnutý majetok nepochádza z daní, t.j. z prerozdelenia cudzieho vlastníctva a ani zo získania majetku pod hrozbou sily. Uverme tomu, že štátna moc nemá v skutočnosti žiadnu legitimitu, že legitimita štátu je púha chiméra. Skúsme akceptovať, že konkurencia na trhu silových zložiek, spravodlivosti a bezpečnosti bude efektívnejšia a spravodlivejšia, než súčasný stav. Jedným slovom, predstavme si ne-štát, riadený zásadami anarchokapitalizmu. Ako však tento stav dosiahnuť? Bude nepochybne nutné, aby sa štát zbavil svojho majetku, bude nutné, aby štát zrušil hranice, ktoré označujú územie patriace výhradne jemu. Bude tiež potrebné, aby sa štát zriekol všetkého vlastníctva budov, hnuteľného majetku a podielov v rôznych spoločnostiach. Jedným slovom, zánik štátu predpokladá zánik štátneho vlastníctva. Ako však uskutočniť tento smelý krok? Ako dosiahnuť úplné odštátnenie vlastníctva? Nepochybne jeho predajom. Obchod je tým, čo legitimizuje nadobudnutie majetku. Zmluvná sloboda predávajúceho a kupujúceho založená na dobrovoľnosti je v dokonalom súlade so zásadami anarchokapitalizmu. Priamo vychádza zo základnej axiómy apriorizmu o človeku ako o konajúcej bytosti. Nevidíme však pred sebou priepasť, ktorej prekročenie by si vyžadovalo porušenie zásad anarchokapitalizmu? Povedali sme, že štát je nelegitímny vlastník. Jeho vlastníctvo je nadobudnuté násilím alebo hrozbou násilia, daňami alebo prerozdeľovaním. Ako však môže štát predať, čo mu právom nepatrí? Akceptovanie práva štátu predať svoj majetok znamená akceptáciu jeho vlastníckych práv získaných násilím alebo hrozbou násilia. Alebo inak, aby štát mohol so svojím majetkom obchodovať, musí svoj majetok vlastniť. Nezrádza nás rozum, keď na jednej strane požaduje, aby sme uznali všetky formy štátneho vlastníctva za nelegitímne a neoprávnené a na strane druhej chce, aby sme uznali právo štátu s jeho vlastníctvom obchodovať a predávať ho? Neopúšťajme však zbrklo našu cestu. Zabudnime na tento rozpor a zavrime oči nad potenciálne najväčšou krádežou histórie, v ktorej by ten, kto nemá legitímne vlastnícke vzťahy k žiadnemu majetku, tento majetok predal. Amnestujme tento čin a pokračujme v zriaďovaní novej spoločnosti bez štátu. Aká cena by bola spravodlivá a ktorý nový vlastník by bol oprávnený vlastniť od-štátneny majetok? O tom by rozhodol trh t.j. ten, kto slobodne podľa svojej vôle a možností ponúkne najvyššiu cenu v konkurenčnom prostredí. Vlastníkmi bývalého štátneho majetku by sa tak nepochybne stali tí, ktorých majetok by bol v čase rušenia štátu najväčší. Nezrádza nás však rozum po druhý krát? V dobe rušenia štátu by boli najbohatší tí, ktorí priživiac sa na štáte, využívali jeho zdroje pochádzajúce z daní a prerozdeľovania. Ako určiť podiel štátnej pomoci v investičných fondoch, ktoré disponujú kapitálom nesmiernej hodnoty? Nie sú obrie finančné skupiny tak silné práve vďaka existencii štátu? Paradox: novým vlastníkom od-štátneného majetku by sa stali spoločnosti, ktorých sila a kapitál pochádzajú v podstatnej miere z obchodu so štátom alebo priamo zo štátnej pomoci t.j. z daní a prerozdeľovania. Dva krát sme započuli slabý úškrn rozumu a tretí už počuť nechceme. Naša cesta nás nikam nepriviedla. Nastolenie anarchokapitalizmu by v sebe obsahovalo nutnosť porušiť tie zásady, na ktorých anarchokapitalizmus stojí. Prečo je však tomu tak? Už sme povedali, že základnou črtou apriorizmu, z ktorého anarchokapitalizmus čerpá, je anti-empirizmus, ktorého súčasťou je aj a-historizmus. Inak povedané, konkrétna historická situácia tvorí pre uskutočnenie kapitalistického anarchizmu neprekonateľné prekážky. To je dôvod, prečo jediné miesto, kde anarchokapitalizmus existuje, je kolónia na Marse alebo podmorskom dne t.j. v priestore mimo doterajších dejín a zažívanej prítomnosti. Anti-empirizmus, prítomný v apriorizme, tak spolu s produkciou nevyvrátiteľných tvrdení o konajúcom subjekte, tvorí aj nepriepustnú membránu, ktorá zabraňuje uskutočneniu anarchokapitalizmu t.j. jeho empirickej existencii. Ontologické danosti, ktoré sú výsledkom konkrétneho historického vývoja, sú príčinou toho "že pokiaľ sú ľudia ľuďmi a Zem Zemou, budú určité predstaviteľné situácie nedosiahnuteľné " Levy,S.: Politický řád. Praha:Slon, 1993. s.107). VI.Záver Ahistorizmus, ktorý sme týmto skúmaním v kapitalistickom anarchizme objavili, tak má za následok jeho ontologickú neuskutočniteľnosť - zásady apriorizmu, z ktorých anarchokapitalizmus čerpá, nie sú len mocnou argumentačnou zbraňou ale paradoxne aj tým, čo anarchokapitalizmu znemožňuje realizáciu v skutočnom, nie hypotetickom svete. Ostáva však ešte jedna otázka. Aký je vzťah kapitalistického anarchizmu a liberalizmu, o ktorom sa predpokladá, že je predobrazom anarchokapitalizmu? Možno jedno označiť za predstupeň alebo odnož druhého? Rozhodne nie. Kapitalistický anarchizmus je niečím celkom iným než liberalizmom. Liberalizmus totiž každým dňom dokazuje svoju elasticitu, rôzne mutácie liberalizmu sú jasnou evidenciou o jeho principiálnej historickej prispôsobiteľnosti. Bol súčasťou praktického výkonu politiky tzv. Thatcherizmu či Raeganizmu, slúžil ako vodítko Pinochetovi či nemeckému ordoliberalizmu, dokázateľne uzatváral dočasné spojenectvá s konzervatívcami aj socialistami. Jedným slovom: rôzne historické konfigurácie a ontologické danosti neboli prekážkou k jeho uplatneniu; boli a sú priestorom, v ktorom liberalizmus realizuje svoj program. Pre liberalizmus, na rozdiel od kapitalistického anarchizmu, tak dejiny nie sú popretím, ale potenciou k uskutočneniu. Alebo ešte inak: pre liberalizmus nie je čas ignorovaným rozmerom ale miestom realizácie. Nie je to preto údajná blízkosť k liberalizmu, zrušenie štátu alebo deklarovaná sloboda, čo nám ukazuje bytostný charakter kapitalistického anarchizmu a apriorizmu, z ktorého kapitalistický anarchizmus čerpá. To, čím sa tento smer líši od iných smerov, ktorých cieľom je reforma spoločnosti, hranica, ktorá kapitalistický anarchizmus natrvalo oddeľuje od liberalizmu a priepasť, ktorá ho marginalizuje a robí z neho utopický projekt, je radikálne popretie času - ahistoricita. Práve tu treba začať, ak je našim cieľom jeho hlbšie pochopenie. |
03-04-2010
IdeológiaPri slove „ideológia“ mnohým z nás zídu na um časy nedávno minulé a masy, ktoré pochodujú pod jednoduchými heslami. No ideológia je istým súborom vnútorne kompatibilných názorov, bez ktorých sa politika nezaobíde. Pravé Spektrum má ambíciu diskutovať v tejto rubrike o myšlienkovom pozadí politickej pravice. Aký je vzťah klasického liberalizmu a kresťanského konzervativizmu? Koľko Boha, patriotizmu a trhu treba k namiešaniu pravicového kokteilu, príťažlivého pre ľudí? Kto boli myšlienkoví otcovia smeru, ku ktorému sa hlásime? Táto rubrika je však venovaná aj filozofom a intelektuálom všeobecne. Čo zahŕňa prirodzene aj výmenu názorov s teoretikmi protistrany.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|