
Rôzne Rozhovory Komentáre Slobodný trh Kultúrna vojna Slovenská otázka EUtópia Ideológia Ficoviny

26-03-2010 Andrej Fandák Komentáre verzia pre tlač

Majú kauzy zmysel?

Pred nejakým časom sa slovenská občianska pravica otriasla v základoch. Škandál stál hlavu jej lídra a dvojnásobného premiéra v jednej osobe a je dosť možné, že ďaľšiou konzekvenciou bude strata vedúceho postavenia medzi opozičnými stranami. Vrátil by som sa ešte raz k tejto udalosti, lebo podľa mňa celkom jasne identifikuje akým nesprávnym smerom sa uberá diskusia na Slovensku (a nielen na Slovensku).

Gro celej kauzy je veľmi triviálne: spoločná londýnska adresa. Na Juliana Close 29 sídlia firmy Destor Investments (vlastniaca firmu Involve) a Diamond Hotels UK. Jedna z nich sprivatizovala bratislavský hotel Forum a druhá poskytla pôžičku SDKU. Ťažko sa ubrániť dojmu, že tieto dve aktivity spolu súvisia.

Spoločná adresa spôsobila, že dlhoročný predseda SDKÙ odstúpil (zatial ešte len z volebnej kandidátky). Bol síce ešte pokus o vysvetlenie, ale po počiatočnom asi týždennom hapkaní pred modrým panelom to Dzurinda vzdal. Zaujímavé podľa mňa je, že sa kauza zastavila na tomto bode a ďalej sa už nevyvíjala. Pretože kľučovým poznatkom niesú ani tak peniaze, ktoré z Anglicka prúdia na Slovensko, ale peniaze, ktoré boli zo Slovenska poslané do Anglicka. Taký výpis z účtu Destor Investments, by pravdepodobne dokázal spôsobiť na slovenskej scéne ešte väčšie zemetrasenie (ktovie, či ho náhodou Fico nenájde pred voľbami na stole). Ako už na Sme vysvetľoval pokladník Kucej, firmu Involve založili s Kinčešom s úmyslom podnikteľsky využiť svoje kontakty napríklad v oblasti verejného obstarávania (sic!).

Frustráciu na strane priaznivcov opozície može spôsobovať fakt, že zatiaľ čo Dzurinda neustál svoju pozíciu kvôli 6 rokov starému financovaniu vlastnej strany, tak so stoličkami koaličných lídrov nepohne nič. Dôvodov bude viacero, jedným je určite rozličná motivácia voličov vládnych a opozičných strán. Fico proste vie, že mýto (sociálne podniky, Hedviga …) nie je pre jeho voličov zďaleka téma, kvôli ktorej by menili svoje politicke preferencie. A preto si môže dovoliť neodpovedať na nepríjemné otázky novinárov a držať vo vláde svojich komických ministrov.

Na druhej strane SDKÚ sa snaží stavať svoju kritiku vlády práve na morálnom rozmere politiky. Už od zasadnutia do opozičných ľavíc po voľbách 2006 viac menej rezignovala na odborné spory a stavila práve na morálny rozdieľ medzi koalícou a opozíciou. Nie že by to nebola správna taktika. Na začiatku to síce bolo trochu silené, keď sa odvolávala ministerka kvôli Privilegiám a Ficovi sa upierala možnosť presadiť sa vo vinohradníctve, ale nakoniec sa aj tak dalo spoľahnúť na koaličných partnerov Smeru, ktorí vyprodukavali neskutočné kauzy.

Opačnou mincou tejto stratégie ale je, že sa tým sami stali neuveriteľne zranitelní, dokonca zranitelnejší ako sami socialisti, pretože pravicoví voliči už zo svojej podstaty očakávajú transparentné narábanie s peniazmi daňových poplatníkov (lebo na rozdiel od voličov socialistov sú väčšinou čistými platcami do štátnej kasy). A tak nakoniec máme na jednej strane opozičnú stranu potápajúcu sa v škandále vlastného finacovania a na druhej strane vládnu stranu so 40-percentými preferenciami.

Keď prebiehali jednotlivé vládne kauzy a lietali sumy, ktoré boli 'ukradnuté' (úvodzovky vysvetlím) fascinovala ma určitá virtuálnosť, ktorá sa dala v každom z tých škandálov identifikovať. Kto si vlastne spomenie aké služby si vláda objednala cez nástenkový tender? Jediná položka, ktorá bola trochu vysvetlená, je logo nejakej štátnej organizácie, ktoré stálo x milion korún. Dôvod prečo nejaká štátna agentúra musí mať fancy logo nikoho nezaujíma, jediným problémom je, že súkromná firma by ho dokázala obstarať za rádovo desaťnásobne nižšiu sumu.

O virtuálnej podstate emisného biznisu asi nemusím drať klávesnicu. Ešte včera sa o emisie nikto nestaral, dnes ich úradnici predávaju garážovým firmám. A aj v tomto prípade sa debata obmedzila iba na podozrenia z korupcie. Fakt, že štát zo dňa na deň získal virtuálny tovar, s ktorým može výhradne obchodovať iba on, nezaujímal viacmenej nikoho. Alebo naopak, že firmy musia nakupovať (dostávať) od štátu virtuálny tovar, ktorý neslúži k výrobe konečneho produktu.

A toto by podľa mňa malo byť kľúčovou témou diskusie na Slovensku (povedal by som, že je to vypuklejší problém, ako demografická kríza, ktorá straší konzervatívcov). Že sa stále viac stráca kvalitatívny rozdiel medzi finančnými prostriedkami efektívne a neefektívne využitými (čiže ukradnutými, preto úvodzovky v predchádzajúcom odstavci) - nepopieram neuveriteľný morálny rozdiel. Ak by som to mal povedať zjednodušene, pre daňového poplatníka je podľa mňa viac menej jedno, či sa splní deklarovaný cieľ nejakého miliónového projektu, alebo si politik kúpi nové puklice na svoje auto. A bude to stále horšie. Kto sa trochu obtrel o eurofondy vie, o čom hovorím.

Riešenie je veľmi jednoduché. Zobrať štátu právomoci a prostriedky. Bohužial jednoduché riešenia prídu na rad, až keď sa minú všetky komplikovaniejšie. Preto ma celkom sklamalo, že žiadna zo slovenských opozičných strán si nedovolila kritizovať samotnú podstatu všetkých týchto vládnych káuz, ale skôr sa chytila do pavučiny miliónových výdajov, ktoré sú v korupčnom prostredí bývalej sovietskej východnej Európy netransparentné z definície.

A podstatou je obézny štát, ktorý si neustále vytvára ďaľšie a ďaľšie virtuálne problémy, na riešenie ktorých potrebuje ďaľšie a ďaľšie reálne peniaze od svojich občanov. Ale akoby sme stratili odvahu poukázať nielen na symptómy, ale ísť aj do hĺbky. Pritom kedy bude vhodnejšia príležitosť na nejakú zásadnu zmenu nazerania na úlohu štátu, ak nie teraz, ked verejné zdroje objektívne nestačia na všetky tie úradnícke snahy zabezpečiť raj na zemi.

Andrej Fandák