Občianska neposlušnosť a právo na odpor

Občianska neposlušnosť a právo na odpor majú svoje veľmi významné miesto v repertoári demokracie. Umožňujú, v krajnom prípade, zabrániť nielen tyranií väčšiny, ale tiež akejkoľvek systémovej nespravodlivosti. Obracajú sa pri tom na prirodzené právo a tiež ideu, že ak sa deje neprávosť, nie je potrebné, aby menšina čakala na to, kým si to uvedomí väčšina. S nedávnym štrajkom autodopravcov je možné, že táto otázka nebude iba čisto akademickou debatou.

Samotné právo na odpor je zakotvené v Ústave SR, podľa článku 32: „Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.“

Z dikcie vyplýva, že sa jedná o základné ľudské práva uvedené v článkoch 14-25, teda pod túto ochranu formálne nespadajú (na rozdiel od českej republiky, ktorá si ponechala Listinu práv z pôvodnej Ústavy ČSFR) napríklad politické práva. Zaujímavosťou je, že v Listine základných práv a slobôd (ktorá bola súčasťou Ústavy ČSFR) sa toto uznesenie objavilo na návrh SNR a ČNR s ním pôvodne nepočítala. Treba tiež uviesť, že právo na odpor môžu na území SR v krajnom prípade uplatniť iba občania SR.

Po roku 1989 na Slovensku neboli legálne podmienky pre uplatnenie práva na odpor. Najbližšie k tomu bolo v období rokov 1997-98, napríklad po podaní návrhu zo strany HZDS na zrušenie registrácie kandidátnej listiny SDK. Najvyšší súd však vtedy rozhodol v neprospech navrhovateľa. Dá sa tiež povedať, že napriek bezbrehému kradnutiu, protiústavnému vylúčeniu poslanca Gaulidera, zmarenému referendu a atmosfére zastrašovania neboli naplnené podmienky pre právo na odpor (skôr na občiansku neposlušnosť). Súdnictvo (vrátane Ústavného súdu) bolo vtedy paradoxne nezávislejšie a spravodlivejšie ako v dnešnej dobe. Ústavný súd napríklad uznesením rozhodol, že boli porušené ústavne práva poslanca Gaulidera (to, že toto uznesenie následne NR SR na čele so súčasným prezidentom SR ignorovala je už iný príbeh).

Ak právo na odpor sa v politickej a právnej filozofii rozoberá už od staroveku a prvýkrát sa spomína práve v súvislosti so židovskou rebéliou proti egyptskej despocii, občianska neposlušnosť je relatívne nový pojem, nastupujúci na scénu s príchodom novoveku a novej definície slobodného občana. Aj keď náznaky občianskej neposlušnosti môžeme badať už v Sofoklovej Antigone. Občiansku neposlušnosť tak môžeme stručne definovať ako formu porušovania pozitívneho práva, ktorá má za cieľ demonštrovať a upozorniť na nespravodlivosť a neadekvátnosť konkrétneho zákona, nariadenia či uznesenia štátnej moci.

Naopak právo na odpor ma za cieľ odvrátenie útoku smerujúceho proti samotným základom demokratického poriadku, ktoré sú založené na rešpektovaní ľudských práv. Ako podotýka Thoreau „každý človek uznáva právo na revolúciu, teda právo odoprieť poslušnosť a postaviť sa proti vláde, keď sa jej tyrania a neužitočnosť stanú neznesiteľné.“ Dá sa povedať, že samotný vznik Rímskej ríše bol obrazne povedané podmienený právom na odpor proti poslednému kráľovi Tarquiniovi Suberbovi (ako na to upozorňuje Cicero).

Prvýkrát bolo kodifikované v Magne Charte Libertatum, kde bolo v článku 61 stanovené, že „celá zem je povinná počúvať barónov a postaviť sa na odpor proti kráľovi-škodcovi“. Dané ustanovenie je dodnes súčasťou právneho poriadku Veľkej Británie, zaujímavosťou však je, že sa na neho nikto neodvolával pri zosadení dvoch kráľov v anglických dejinách (1327- Eduard II a 1399 – Richard II). V súčasnosti, keď má vo Veľkej Británii silné slovo parlament a kráľ je iba reprezentatívna funkcia, je dané ustanovenie anachronizmom a ako norma je pravdepodobne obsolentná.

O práve na odpor voči nespravodlivej vláde píšu vo svojich dielach tiež Tomáš Akvínský, Augustín a napríklad aj arabský filozof Avicenna. Naopak Martin Luther právo na odpor zavrhol, pretože jeho pripustením by sa stal ľud sudcom vo svojej vlastnej veci. John Locke v Druhom pojednávaní o vláde píše, že „ktokoľvek v konaní ide nad moc danú mu zákonom a používa sily, ktorú má pod svojim velením, aby nastrojil poddanému to, čo mu zákon nedovoľuje, prestáva v tom byť vrchnosťou, a keďže jedná bez oprávnenia, možno sa mu postaviť na odpor ako komukoľvek inému, kto silou napadne právo iného“.

Toto ustanovenie by presne pasovalo na zákon o vyvlastňovaní pozemkov pod diaľnicami, právo vlastniť je základne ľudské právo uvedené v článku 20 našej ústavy. Podľa Locka je tiež prípustný odpor ľudu proti zastupiteľskému zboru, ktorý sklamal dôveru občanov. Túto premisu naplno integrovala americká deklarácia nezávislosti (The Declaration of Independence), ktorú spísal Thomas Jefferson, známy mimo iného svojim výrokom, že každá generácia potrebuje revolúciu. „Pokladáme za samozrejmé pravdy, že všetci ľudia sú stvorení ako seberovní, že sú obdarovaní svojim Stvoriteľom určitými nescudziteľnými právami, medzi ktoré patrí právo na život, slobodu a sledovanie osobného šťastia. K zaisteniu týchto práv sa ustanovujú medzi ľuďmi vlády, odvodzujúc ich moc zo súhlasu tých, ktorým vládnu. Kedykoľvek začne byť táto vláda týmto cieľom na prekážku, má ľud právo ju zmeniť alebo zrušiť a ustanoviť vládu novú.“

Ďalej sa v deklarácii uvádza, že dôvodom na zmenu musia byť vážne dôvody a neprávosť. Dané ustanovenie bolo prebrané do ústav viacerých amerických štátov, do samotnej federálnej ústavy USA sa však nedostalo. V 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia právo na odpor bolo vytlačené pozitívnym právom, v reakcií na nacizmus však po roku 1945 nastáva obrodenie doktrín prirodzeného práva. Dôkazom je aj ústavne zakotvené právo na odpor v Nemecku (na federálnej a v niektorých prípadoch aj na úrovni krajín), Francúzsku, či po páde komunistickej totality rovnaké právo v Ústave ČSFR. Právo na odpor je vyslovene zakotvené mimo iného ešte v Peru, Portugalsku, Grécku a v Guatemale.

Čo sa týka občianskej neposlušnosti, Blackwellová encyklopédia politického myslenia uvádza túto definíciu: „Pojmom sa obvykle označuje úmyselné neuposlúchnutie z dôvodov náboženských, morálnych či politických zásad. V striktnom zmysle občianska neposlušnosť porušuje zákon, ktorý je sám o sebe nespravodlivý, ale pojem sa vzťahuje i k protestu proti konkrétnej politike, ktorý vníma zákon ako jej byrokratický produkt, alebo k nátlaku v prospech politických reforiem.“

Občiansku neposlušnosť tak môžeme charakterizovať ako spojenie kritiky s aktívnym protestom. Filozof John Rawls vo svojej knihe Teória spravodlivosti uvádza, že občiansku neposlušnosť charakterizuje konflikt povinností, keď je treba buď poslúchať zákony (prijaté vôľou väčšiny) alebo odporovať nespravodlivosti.

Aktuálnym príkladom je napríklad známy jazykový zákon a rozpor medzi prirodzenosťou (vzájomná komunikácia v rodnej reči) a zákonom (zákonom nariadená komunikácia v úradnom styku v štátnom jazyku). Apelačnú funkciu občianskej neposlušnosti spĺňa verejnosť a nenásilnosť aktu. Tým sa odlišuje od odopretia poslušnosti, ktorá je hodnotená ako individuálny akt.

Podobne sa vyjadruje aj Hannah Arendt, podľa ktorej „definičným znakom občianskej neposlušnosti je to, že jej protagonisti nejednajú ako jednotlivci, ale vždy ako príslušníci organizovanej menšiny, ktorá zdieľa rovnaký názor na všeobecný záujem či určitý princíp a vôľu tento názor presadzovať.“ Teda nie je občianskou neposlušnosťou napr. protestná hladovka pre nepriznanie invalidného dôchodku pred Úradom vlády, čo je čisto individuálny akt a tiež rozhodnutie.

Čiastočne sa ako občianska neposlušnosť môže teoreticky hodnotiť blokovanie ciest dopravcami, je však otázne, či tento protest spĺňal všetky náležitosti. Zákon o mýte môžeme hodnotiť ako nespravodlivý, rovnako tak môžeme však hodnotiť ako nespravodlivé tresty za nezaplatenie malej čiastky na dani, ktoré môžu byť až tisíckrát vyššie ako samotná čiastka (ak sa jedná napr. o nedoplatok rádovo pár centov). Ak by sme však uznali právo dopravcov jednoznačne ako občiansku neposlušnosť, otvorili by sme tým Pandorinu skrinku, kedy by akákoľvek skupina mohla protestovať voči vo vzťahu k nej nespravodlivému zákonu či nariadeniu. Podľa môjho názoru však daný protest nespĺňal jednak to, že sa jedná o dlhodobú neprávosť, tiež dopravcovia nevyužili všetky zákonne prostriedky na ochranu (napr. žalobu na súde pre nespravodlivé spoplatnenie úsekov). Nakoľko podľa veľmi zlého zákona o štrajku (ktorý umožňuje de facto štrajk iba za novú kolektívnu zmluvu) sa nejednalo o štrajk, ústava tiež hovorí, že čo zákon nezakazuje je dovolené (daný zákon o štrajku nezakazuje aj iné formy štrajku, ako je to napríklad vo Francúzsku, kde sú zakázané tzv. politické štrajky), dopravcovia sa prakticky ocitli v právnom vákuu.

Známymi protestmi občianskej neposlušnosti boli aktivity proti otrokárstvu a segregácii v USA, mierové hnutie v 60-tých rokoch a aktivity proti vojne vo Vietname, nenásilný protest Mahatma Gándího v Indii (podľa Gándího by mala občianska neposlušnosť prísť na radu až keď zlyhalo presvedčovanie a petície), aktivity proti jadrovému odzbrojeniu a podľa niektorých politológov aj Zamatová revolúcia v Československu (či protesty proti ZSSR v pobaltských krajinách). Príkladom súdneho sporu ohľadom občianskej neposlušnosti môže byť spor Brown vs. Louisiana (1966). Henry Brown bol spolu s ďalšími štyrmi Afro-američanmi zatknutý vo verejnej knižnici, kde bol povolený vstup iba belochom. Boli vyvedení z knižnice, pretože protestovali, že im nechcú požičať knihu Story of the Negro (Príbeh černocha). Dôvodom ich uväznenia bolo to, že „neopustili verejnú budovu, keď o to boli požiadaní strážnikom“. Najvyšší súd USA rozhodol, že toto konanie bolo v rozpore s ich právom na slobodu prejavu a bol teda porušený prvý dodatok americkej ústavy. Súd neskôr rozhodol, že pod ochranu spadajú aj iné netradičné spôsoby prejavenia názoru – sit-in protest (protest sedením), kneel-in protest (kľačanie černochov v kostoloch pre bielych WASP), swim-in (plávanie v bazéne určenom pre bielych) a pod. Zaujímavosťou môže byť, že v ČR bola v roku 1994 vydaná Charta Moravorum, ktorá vyzývala na občiansku neposlušnosť voči „českým okupantom moravskej zeme“.

H.D. Thoreau vo svojej slávnej eseji Resistance to Civil Government uvádza, že „vláda, v ktorej za každých okolností vládne väčšina, nie je založená na spravodlivosti, dokonca ani na spravodlivosti ako ju chápu ľudia. Nie je možné, aby bola vytvorená vláda, v ktorej o dobre a zle nerozhoduje väčšina, ale svedomie? Vláda, v ktorej väčšina rozhoduje iba o otázkach, na ktoré sa vzťahuje pravidlo účelnosti? Musí občan, ak aj iba na chvíľu, alebo iba v najmenšej miere, podriadiť svoje svedomie zákonodarcom? Prečo by potom bol každý obdarený svedomím? Myslím, že v prvom rade musíme byť ľuďmi a až potom občanmi.“

Thoreau počas celého života bojoval proti nespravodlivosti vlády Spojených štátov a na protest proti Mexicko-americkej vojne (keď pôvodne Američania neúspešne chceli „diplomaticky“ posunúť hranicu USA z rieky Rio Grande na rieku Nueces, aby tam následne presunuli armádne brigády) a otrokárstvu (jeho plamenistá obhajoba kapitána Johna Browna sa tiež zapísala do histórie) odmietal platiť dane a spolufinancovať vládnu mašinériu. Ako uviedol vo svojej eseji: „ani na chvíľu nemôžem uznať túto politickú organizáciu ako svoju vládu, keď zároveň vládne otrokom“. Za neplatenie daní bol Thoreau uväznený, neskôr za neho platila bez jeho vedomia dane jeho teta.

Thoreau bol vo svojich vyhláseniach nekompromisný. „Ľudia tejto krajiny musia prepustiť svojich otrokov a zastaviť vojnu v Mexiku, aj keby za to zaplatili vlastnou existenciou. (…) Nezdráham sa povedať, že tí, ktorí sami seba nazývajú aktivistami za zrušenie otroctva, by mali s okamžitou platnosťou zastaviť osobnú aj majetkovú podporu vláde štátu Massachusetts a nečakať až získajú väčšinu jediného človeka. Stačí, ak majú na svojej strane Boha, nemusia už čakať na nikoho ďalšieho. Mimo toho, každý človek, ktorý je spravodlivejší než jeho sused, sám tvorí túto väčšinu jedného.“

Thoreau je tak v priamom rozpore s názorom anglického teológa Paleyho, ktorý tvrdil, že podriadenie vláde sa deje z vôle Božej, pokiaľ je to v záujme celej spoločnosti, teda pokiaľ súčasnej vláde nemôže byť oponované alebo nemôže byť zmenená bez toho, aby prišlo k obetiam a k neporiadku, ale ani o deň dlhšie. Podľa neho je potrebné prepočítať pomer rizika a mrzutosti na jednej strane, a pravdepodobnosť a cenu náprav na strane druhej. Thoreau tiež ukazoval na nezmyselnosť vtedajších daňových zákonov (z hľadiska absurdnosti stále výrazne zaostávajúce za súčasným stavom), kedy za nezaplatenie malej čiastky na daniach (v tej dobe bola v USA mimo iného tzv. daň z hlavy, pohybovala sa vo výške približne deväť šilingov) môže mať za následok dlhodobý pobyt vo väzení.

Naopak ukradnutie výrazne vyššej čiastky má za následok iba krátky pobyt za mrežami. Thoreau neviedol spor s imaginárnym štátom, viedol ho s konkrétnymi vyberačmi daní, pretože ich slobodnou vôľou sa stali nástrojmi vlády. Keď nechcel zaplatiť dane a na tento krok vyzýval všetkých, ktorí nesúhlasili s otroctvom, na otázku vyberača daní, že čo má teraz on urobiť, odpovedal: „Keď chceš niečo skutočne urobiť, tak rezignuj na svoj úrad“.

Samotné protestné neplatenie daní je zrejme staré ako dane samotné, prvými známymi neplatičmi boli Zelóti v Judei, ktorí nechceli platiť dane rímskemu impériu. Americká revolúcia má tiež korene v odpore proti plateniu dane z čaju (známa Boston Tea Party v roku 1773). Ďalšími dôvodmi bol odpor proti vojne (napríklad známa výzva 448 spisovateľov a editorov na neplatenie daní ako protest proti vojne vo Vietname uverejnená v New York Post – popísal ju mimo iných aj Vonnegut, Chomsky alebo Michael Novak), protest proti okupácii (napr. na Americkej Samoe v roku 1927 alebo v Palestíne počas britskej okupácie) či na protest proti rozpusteniu parlamentu (ako v roku 1848 vyzýval v Nemecku v Neue Rheinische Zeitung Karl Marx).

Bolo by naozaj zaujímavé sledovať, ako by sa tváril Fico a jeho vláda, ak by, pre neho občania druhej kategórie (tj. jeho nevoliči) prestali platiť dane ako protest proti bezbrehému kradnutiu. Ak by napríklad zamestnanci začali vo veľkom zakladať obchodné spoločnosti a vyhli sa tak legálne plateniu napríklad sociálneho poistenia a teda prispievania do čiernej diery s názvom Sociálna poisťovňa. Alebo ak by obyvatelia začali preferovať kúpu tovaru a služieb u malých živnostníkov, ktorí nie sú platcami DPH. Prípadne by vo veľkom prechádzali k alternatívnym distribútorom elektriny a plynu a obišli tak pološtátne molochy Slovenské elektrárne a SPP.

V súčasnej dobe je otázka občianskej neposlušnosti všeobecne veľmi aktuálna. Jej zástancovia upozorňujú na nedostatočnosť klasických obranných mechanizmov demokracie tvárou k nových javom – technológiám (napr. genetické inžinierstvo či nanotechnológie), systémom masového ničenia (NBC weapons), sociálnemu a ekologickému inžinierstvu, korporativizmu (prakticky nulová možnosť kontroly veľkých korporácií – príkladom v strednej Európe môže byť ČEZ) a napríklad aj byrokrativizmu a etatizmu EÚ. Každopádne si treba uvedomiť, že právo na odpor a občianska neposlušnosť sú integrálnou súčasťou demokracie a sú veľmi dôležitou pákou na jej ochranu. Dá sa povedať, že sú posledná možnosť na jej záchranu.

Michal Drotován
www.drotovan.webs.com

Použitá literatúra

Kysela, J.: Právo na odpor a občanskou neposlušnost. Doplněk: Brno 2001.

Thoreau, H.D.: Občanská neposlušnost a jiné eseje. Poprad 1994.

Purvis, T.L.: Encyklopedie dějín USA. Ivo Železný: Praha 2004.

Kuklík, J. - Seltenreich, R.: Dějiny anglo-amerického práva. Linde: Praha 2007.

Rawls J.: Teorie spravedlnosti. Praha 1995.

Takto...		Rogue Keeper	24-01-2010 18:04
RE: Takto...		Miso	24-01-2010 19:16
RE: Takto...		Rogue Keeper	24-01-2010 20:23
zmysel clanku,.		rosomak	25-01-2010 14:17
RE: zmysel clanku,.		lavicovy extremista	26-01-2010 21:21
RE: zmysel clanku,.		LIBERTARIAN	27-01-2010 11:03
RE: Takto...		LIBERTARIAN	27-01-2010 15:35
Je to zložitejšie.		LIBERTARIAN	27-01-2010 11:01
RE: Je to zložitejšie.		Rogue Keeper	27-01-2010 12:08
RE: Je to zložitejšie.		tomas.teicher	27-01-2010 15:59
RE: Je to zložitejšie.		Utnapistim	12-07-2010 9:46
RE: Je to zložitejšie.		Miso	27-01-2010 16:21
RE: Je to zložitejšie.		Rogue Keeper	27-01-2010 17:07
RE: Je to zložitejšie.		pravny expert	27-01-2010 18:10
V pripade ked sa vacsina		frankenstein monster	27-01-2010 21:32
RE: V pripade ked sa vacsina		Závažný	28-01-2010 17:01
buržázná demokracia		petars	07-02-2010 11:29
Jedine spravne riesenie		qed	08-09-2010 21:30