Že sa nový film režiséra Jamesa Camerona Avatar stáva míľnikom svetovej kinematografie v tomto bode považujem za samozrejmosť a nebudem sa k tomu už v článku vracať. Na adresu Avatara sa však zniesla vlna kritiky (či pochvál) – vraj sa jedná o film ľavicový, prischla mu tiež nálepka ekologickej agitky. Stalo sa tak neoprávnene a mylne. Avatar však prináša dobrú možnosť na zamyslenie v duchu Hayekovej kultúrno-evolučnej teórie. Čím to je, že nás fiktívna spoločnosť lovcov a zberačov tak fascinuje?
Väčšina filmových kritikov hodnotí Avatara nasledovne: „Na deji nezáleží, ten tu bol už mnohokrát, najpodstatnejšia je revolučná formálna stránka a technologické spracovanie.“ Toto je úplný nezmysel. Avatar stojí a padá na troch rovnocenných a navzájom pevne spätých prvkoch: 1) Dej. 2) Formálna stránka. 3) Fiktívny svet.
Jake Sully (Sam Worthington), „mariňák“ s ochrnutou spodnou časťou tela, preberá úlohu svojho brata – dvojčaťa a vedca, podieľať sa na špeciálnom výskumnom programe „Avatar“. To znamená asi toľko, že človek môže ovládať umelo vytvorenú bytosť – bytosť rovnakú, ako sú bytosti obývajúce planétu. Program, ktorý vznikol kvôli zblíženiu s domorodým obyvateľstvom na planéte Pandora, je však financovaný spoločnosťou, ktorá chce na planéte ťažiť cenný kov a nemá pri tom problém vyvraždiť pôvodné obyvateľstvo a zničiť flóru i faunu daného miesta. Jake Sully sa medzi domorodcov infiltruje kvôli získavaniu informácií, no postupne sa jeho myslenie mení a mení sa aj jeho vzťah ku spoločnosti, v ktorej sa ocitol.
Porovnanie s filmom Tanec s vlkmi Kevina Costnera je zrejme prvá vec, ktorá vás pri opise deja napadne. Podstatný rozdiel medzi Costnerovým a Cameronovým opusom je však vo svete, v ktorom sa dej odohráva. Hlavný hrdina Tanca s vlkmi sa ocitá v krajine, ktorú nepozná. Pozná ju však divák. Sledujeme síce konanie hlavného hrdinu s pochopením, jeho poznávanie divokého západu Ameriky však nie je naším spoznávaním. Pri Avatarovi sa mení postavenie diváka, ktorý sa aktívne zúčastňuje na objavovaní fiktívnej reality.
Divák pri Avatarovi nadobudne pocit, ako keby patril do sveta filmu. Akoby sa stal súčasťou Pandory, podobne ako Jake Sully. Rovnako ako on sa tešíme z rôznych svetielkujúcich kvetín či poletujúcich príšerok. Rovnako ako on si užívame krásne scenérie, rovnako ako on sa učíme jazdiť či lietať. Dá sa povedať, že expozícia sveta (nie celkom filmu) a jeho pravidiel trvá dve tretiny dĺžky celej stopáže.
Prečo? Pretože svet Pandory je tak nový, že pravidlá, ktoré poznáme z našej planéty, na svet filmu jednoducho nemožno aplikovať. Toto je zásadný argument, prečo nemôžeme označiť Avatara za ekologickú agitku. James Cameron spravil všetko preto, aby Pandora nebola Zemou. Jej ekosystém má vlastné pravidlá, prepojenia medzi jednotlivými kúskami skladačky sú maximalizované do tej miery, že jednotlivé rastliny navzájom komunikujú. Jednoducho to, že sa niečo deje vo filme neznamená, že sa to musí automaticky vzťahovať na súčasný svet.
Avatar je skrátka vystavaný tak, aby divák splynul s jeho svetom – aby prekonal vnútornú premenu – podobne ako hlavný hrdina. Kritici, ktorí označujú film za ľavicový či socialistický sa však pozastavujú nad tým, aký ten svet vlastne je. Ocitáme sa v spoločnosti, ktorá je typickou spoločnosťou lovcov a zberačov pred neolitickou revolúciou (odhliadnuc od toho, že obýva jedno miesto). Každý pozná každého, každý pozná túžby a potreby ostatných.
Film ide ešte ďalej v tom, že aj jednotlivé živé bytosti sa môžu ľubovoľne pripájať do ekosystému, stávajú sa tak teda len neindividualizovanými kúskami akéhosi eko-kolektivistického zriadenia. S nálepkou ľavicového filmu by tiež korešpondoval fakt, že kapitalisti sú označovaní za bezcharakterných chamtivcov. Celý dojem ešte podčiarkuje hlavný predstaviteľ ťažobnej spoločnosti (Giovanni Ribisi), ktorý svoju účasť na genocíde domorodcov odôvodňuje tým, že „akcionári spoločnosti nemajú radi vo výpisoch záporné čísla“.
Nuž. Základom je nepristúpiť na túto slovnú hru filmových kritikov. To, že sa niečo deje vo filme neznamená, že sa to musí automaticky vzťahovať aj na svet mimo neho. Podobne to platí aj naopak. Do filmu s jasne určenými pravidlami nemôžeme dodávať naše kategorizovanie. Ľavica či pravica stráca akýkoľvek význam. Bagatelizovanie na dobro a zlo je tiež dané pravidlami žánru, na čo sa nepochopiteľne zabúda. Niektorí si však napriek tomu kladú otázku: „Prečo sa teda ocitáme v spoločnosti lovcov a zberačov a nie v nejakej vyspelej mimozemskej civilizácii?“
Logicky predovšetkým preto, že vo vyspelej mimozemskej civilizácii by sa nedal natočiť tento príbeh. Ale odpoveď je tu aj iná, vychádzajúca práve z Hayeka, spomínaného v úvode.
Ten píše: „Naše inštinkty nám po prvé hovoria, že našou povinnosťou je uspokojovať viditeľné potreby našich priateľov a známych, po druhé, že najviac uspokojenia nám poskytne činnosť, ktorá sa pripojí k spoločnému úsiliu dosiahnuť spoločné ciele.“ (1) Znamená to asi toľko, že spoločnosť lovcov a zberačov je pre nás podvedome omnoho atraktívnejšia ako anonymná civilizácia, postavená na abstraktných pravidlách, akú máme dnes. Dá sa teda konštatovať, že svet Pandory je od autorov snímku vedomou či nevedomou snahou uspokojiť naše pudy. Aj prostredie je teda len prostriedkom k lepšiemu prepojeniu filmu a diváka.
Zároveň s tým je divák konfrontovaný so sústavným porušovaním všetkých dnešných spoločenských konvencií. Predstavitelia pôvodných obyvateľov planéty sú živelní, zdanlivo až infantilne úprimní vo svojom prejavovaní emócií, oprostení od konvenčného nosenia masiek. Tak ako v civilizovanom svete vyvoláva plač, hnev, či radosť rozpaky, tak pôsobí v Pandore prirodzene. Výstražné cerenie zubov, odkazujúce asi najviac k našej živočíšnej podstate, zostáva akýmsi pomyselným zlatým klincom.
Avatar je dokonalým filmom vo využití svojich prostriedkov k pohlteniu diváka. Tak ako pohlcuje Pandora Jakea Sullyho, tak pohlcuje film nás. Nie je náhoda, že Jake Sully je na vozíčku a že predstavuje len náhradu za svojho brata. Rovnako sme na tom optikou filmu aj my. Kompletnými sa stávame až oprostení od reality (a reálnych problémov) vo svete filmu. Film nám dáva možnosť zabudnúť, uniknúť, byť šťastnými. Ba čo viac – film nám poskytuje dostatok príležitostí diviť sa. Pocítiť svoju malosť pred veľkoleposťou toho, čo sa deje na plátne.
Napriek napísanému je zodpovedanie otázky z nadpisu zložité. V podstate je úplne jedno, či je to film ekologický, socialistický alebo dokonalý. Avatar je a poskytuje nám svoj svet, na ktorý nemôžeme (!) uplatniť naše merítka, ale môžeme sa z neho čisto infantilne tešiť. A to bez rozpakov.
Marek Urban
Poznámka: Článok nie je filmovou kritikou, je len načrtnutím vzťahu reality a diváka k filmu, opisom prostriedkov, ktoré film používa a sú vykladané mylne. Ako taký je článok nepochybne subjektívnym stanoviskom a treba ho vnímať ako príspevok do diskusie, ktorá medzi kritikmi a divákmi v súčasnosti prebieha.
Literatúra:
(1) BUTLER, Eamonn (1996): Hayek a jeho prínos k politickému a ekonomickému mysleniu dneška. Inštitút liberálnych štúdií, Bratislava, s.118