Hľadaj s každým dohodu, no nedaj si vziať slobodu

Často sa zamýšľam nad pojmom kresťanská sloboda. Je viac charakterizovaná individualizmom, alebo zmyslom pre kolektív? Nakoľko úzky, či široký má byť ten kolektív a nakoľko sme povinní veriť všetkému, čo sa propaguje v rámci a záujme určitej skupiny?

Ak ideme ku koreňom našej viery, už praotec Abrahám bol vlastne človekom, ktorý sa „odtrhol od kolektívu“, vytvoril si individuálny vzťah k Bohu a odišiel od zabezpečenej a ustálenej skupiny. To isté platí o prorokoch, Jánovi Krstiteľovi, Kristovi a mnohých svätcoch. Vo všeobecnosti veľmi túžili prispieť k dobru svojej skupiny, ale väčšinou to viedlo k tomu, že sa ocitli do veľkej miery mimo nej a následne boli počiatkom utvorenia skupiny novej. Je tiež veľmi smutné a hodné zamyslenia, že všetky tieto nové skupiny, denominácie, či cirkvi končia vytvorením akýchsi pravidiel a dogiem, v rámci ktorých nevyhnutne vzniká určité dusno a medziľudské vzťahy sa stávajú plytkými a neslobodnými.

Vnímal som atmosféru alebo „ducha“ u mnohých spoločenstiev a nemôžem povedať, že bez úžitku. Najviac mi ale dali neformálne priateľstvá a nenútené stretávania a najviac Božieho ducha som zažil práve pri tom, kde sme sa dvaja alebo traja stretli v Jeho mene... (Matúš 18, 20) Týmto nedávam seba za vzor a nekritizujem organizovanosť alebo usmerňovanú spoluprácu, ktorá je iste nevyhnutná, len si niekedy myslím, že sa potom často zabudne, že „Duch si vanie kam chce“ a „Kde je Pánov duch, tam je sloboda...“ (2. Kor. 3, 17)

Takisto mi vŕta v hlave, čo znamená „hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a ostatné sa vám pridá.“ (Matúš 6, 33) Zdá sa mi, že tá spravodlivosť je v tom, že nemôžeme očakávať žiadnu ľudskú „logickú“ a či „zásluhovú“ spravodlivosť, ale zmieriť sa s tým, že cesty Božie sú vskutku nevyspytateľné a neostáva nám iné len pokorne odriekať „Buď vôľa tvoja.“ Už dlhšie naznačujem, že Boh je síce svetlom, ale tma chaosu s ním zvádza tuhý boj. Je pekné, že to môžeme aspoň v náznakoch chápať.

Toto permanentne nedokonalé chápanie však vzbudzuje aj nepríjemný pocit, ktorý sa snažíme nejako zahnať. Niekto rôznymi opojeniami a „vypnutiami“, niekto zase rôznymi druhmi tvorivosti. Je to práve tvorba, či už logická a či estetická, ktorá nám robí život pestrým, ale ťažko môžeme odsudzovať ľudí, ktorí sa k týmto „výkonom“ neodhodlajú a svoju úzkosť zaháňajú nevhodnejšími spôsobmi. Sme tu na to, aby sme sa im pokúsili pomôcť a neprihadzovali im ešte ďalšie bremená. Pritom sa pravdaže nemôžeme spoliehať na našu genialitu a schopnosti, ale len na tú tradičnú „milosť Božiu.“

Táto existenciálna úzkosť sprevádza ľudstvo celými jeho dejinami. Už babylonské mýty tvrdia niečo také, že svet bohov i ľudí vznikol v smrteľnom boji s obludou chaosu Tiamat. Vyzerá to tak, že zložitý svet sa môže riadiť len jednoduchými a pochopiteľnými zákonmi, ale práve z tohto potešujúceho faktu vyplýva aj veľa ťažko pochopiteľných „náhod“a „nespravodlivosti.“

Ako sa potom môže básniť o kráľovstve Božom a jeho spravodlivosti? Môže sa to asi preto, že všetci bez výnimky sme pred týmto mystériom rovnako maličkí, doslova ako deti. Napriek tomu sme povzbudzovaní veriť tomu, že Boh nás vníma a „v dome nášho Otca je veľa príbytkov.“ Toto sa mi zdá byť hlavným zdrojom radostnej kresťanskej viery a tiež poistkou proti slepému fanatizmu a rôznym druhom neslobody.

Vlado Gregor

otazkaOuzkosti		iva štrbova	29-01-2010 20:28
RE: otazkaOuzkosti		vlado gregor	08-02-2010 14:30
placanie..		Ondrej Zlatohlavek	23-06-2011 23:11