Pri spomienke na pád komunizmu vždy myslím na tých, ktorí sa ho nedožili. Na tých, ktorých tento režim pripravil v politických monštrprocesoch o život a na tých, ktorým to nebolo dopriate, lebo nás opustili skôr ako došlo k Novembru 1989.
V posledných rokoch mám pred očami aj dve konkrétne postavy protikomunistického odboja: Karla Kryla a Jána Langoša. Títo dvaja už s nami dnes neoslavujú. Bohu vďaka však za to, že Karel Kryl sa dožil toho, že mohol svoje piesne znova spievať vo svojej vlasti a že Jánovi Langošovi dal Boh dosť síl, odvahy a vytrvalosti uviesť do života Zákon o Ústave pamäti národa.
Lebo ak stratíme pamäť, to sú prvé kroky k návratu smutnej a boľavej totalitnej minulosti.
Deň po regionálnych voľbách 2009 som pri príležitosti 20. výročia Nežnej revolúcie mala tú česť v Kultúrnom centre v Bojniciach otvárať výstavu „Zločiny komunizmu“, ktorá nám má pomôcť uchovať si v pamäti to, čo nechceme druhých krát prežiť. Regionálne voľby a výstava akoby vzájomne nesúviseli. Na jednej strane je to dvadsať rokov, čo sme zločineckému režimu povedali „Zbohom!!!“ a verím, že definitívne. Avšak na druhej strane som v tento deň bola zarazená, že medzi zvolenými kandidátmi sa ocitli ľudia, ktorý v rokoch komunistickej diktatúry boli aktívnymi členmi komunistickej strany a zastávali v nej významné funkcie.
V prvých dňoch prelomového obdobia medzi totalitou a demokraciou sme s naším otcom MUDr. Antonom Neuwirthom často diskutovali o tom, ako sa pokonať s komunistickým režimom. Dodnes som presvedčená, že sa nemala robiť v spoločnosti žiadna hrubá čiara. Na tú má právo konkrétny jednotlivec, ktorý sa rozhodol odpustiť a nie spoločnosť. Tak ako sa demokratický svet po 2. svetovej vojne vysporiadal s nacizmom, aj my sme boli povinní uskutočniť „norimberský“ proces a odsúdiť komunistický režim i tých, ktorí boli zaň zodpovední... A potom ich omilostiť. Nebola by to pomsta, urobili by sme však zadosť spravodlivosti. Minimálne desať rokov mali mať všetky nomenklatúrne kádre komunistickej strany dištanc z každej verejnej funkcie, či už politickej alebo hospodárskej.
Nestalo sa tak a oni sa rýchlo spamätali. Politickú moc zamenili za ekonomickú ako veksláci pred Tuzexom. Poza chrbát sa nám dodnes smejú. Smejú sa tí, ktorí sú plnou mierou zodpovední za morálny marazmus v našej spoločnosti, v ktorej pretrváva deštruujúci socialistický slogan „Kto nekradne, okráda svoju rodinu“.
Nestrácam však nádej. Vyšli sme z „egyptského“ otroctva a sme v polovici cesty do “zasľúbenej zeme“. Viem, že aj v nej to bude náročne, lebo všetko znovu začína narodením každého človeka. Každý z nás musí prejsť tú namáhavú cestu od sebectva k láske k blížnemu.
Anna Záborská
(Autorka je poslankyňou Európskeho parlamentu za KDH)