 |
|
|
Libertarianizmus: vlastníctvo ako oprávnenieOdpoveďou na otázniky vo vzťahu súkromného vlastníctva a štátu, ktoré vyvoláva liberálna teória, je tzv. libertariánsky legalizmus. Nasledujúci text sa pokúsi obhájiť inštitút vlastníctva z titulu oprávnenia a zároveň doplní túto diskusiu o egalitárne-libertariánsku argumentáciu. Vlastníctvo je v libertarianizme obhajované základnou ideou prirodzeného práva. To znamená, že kritérium správnosti a nesprávnosti nezávisí na ľudskej ľubovôli, ale určuje sa podľa objektívneho („prirodzeného”) stavu vecí, ktorý ľudský rozum (alebo antický „daimonion“) môže objaviť. Aby spoločenské pravidlo ašpirovalo na úroveň zákona – spravodlivé pravidlo - je nutné, aby bolo aplikované rovnako a univerzálne na každého. To zaručuje, aby sa majiteľmi (objektívne platného) osobného práva stali všetci ľudia. S tým vstupuje do hry aj otázka o legitimite súkromného, resp. verejného vlastníctva. Jedným z jej pravidiel je nepopierateľný fakt, že množstvo potencionálne vlastniteľných vecí je limitované. Hovoríme teda o tzv. vzácnych statkoch, o ktorých využití musí niekto nevyhnutne pri nutnosti zachovania ľudského rodu (spoločenských vzťahov) rozhodovať. Tu sa nám otvára ďalšia otázka, akým spôsobom je možné vytvoriť prostredie mieru a prosperity v prípade vzácnych statkov. Zdá sa byť zdanlivo realizovateľných viac spôsobov, kto čo má vlastniť. V prípade univerzálneho a rovného spoluvlastníctva je napr. splnená liberálna požiadavka rovnakého práva pre každého. Táto alternatíva však trpí praktickými problémami. Ako sa vyjadril M. Rothbard: „Pokiaľ by boli všetky statky spoluvlastnené každým človekom, potom by nikto, nikdy a nikde nemohol urobiť nič, kým by si predtým nezaistil súhlas každého iného spoluvlastníka, aby tak mohol učiniť.“ Najvážnejší problém vyplýva z podstaty vzácnosti statkov. Pri kategorickej aplikácii (kategorický imperatív, Kant) tohto vlastníctva by všetko ľudstvo vyhynulo a to zaiste, nemôže byť cieľom žiadnej liberálnejšej teórie, ak si chce zachovať svoj predmet teoretizovania... Človek vo svojom živote koná s ostatnými ľuďmi a akonáhle je prekročená hranica vzácnosti pre existujúce ľudské potreby, vzniká o vzácne prostriedky konflikt a ten je, ako by mali zdôrazňovať liberálni teoretici, potrebné mierumilovne riešiť (dôraz na liberálne ciele). Vzťah človek-človek ex ante konštituuje etický problém, ktorého nenásilné (bez absencie násilnej moci) riešenie problému spočíva v myšlienke prvotného privlastnenia a dobrovoľnej výmeny (osobných) vlastníckych práv. Najkoherentnejšie a najsystematickejšie vyjadrenie libertariánskych princípov vlastníckych vzťahov a vzťahov k štátu predstavil americký libertarián R. Nozick v jednej z najzásadnejších kritík Rawlsovho prístupu k spravodlivosti, v knihe Anarchy, State and Utopia. Rozlišuje v nej tri spôsoby, ako môžu ľudia nadobudnúť legitímne vlastnícke právo: a) prvotné nadobudnutie, b) dobrovoľný prevod a c) náprava. Prvotné nadobudnutie nastáva vtedy, keď si niekto privlastní časť prírodného sveta, ktorá dosiaľ nie je ničím majetkom. Príkladom sú ľudia, ktorí ako prví osídľujú neobývané územia. Nozick sa domnieva, že zem a prírodné zdroje, ktoré sa na území vyskytujú, nepatria nikomu, a preto ich môžu jednotlivci legitímne získať systémom „kto prv príde, ten skôr berie“. Jedná sa o voľné nadviazanie na Locka, ktorý otvorene artikuloval ideu vlastníckych práv: „Každý človek má vlastníctvo svojej vlastnej ,osoby‘. Na tu nikto nemá právo mimo neho samého. Práca jeho tela a dielo jeho rúk, môžeme povedať, sú vo vlastnom zmysle jeho. Čokoľvek teda vyjme zo stavu, ktorý príroda tomu prepožičala a v ňom to ponechala, s tím zmiešal svojou prácou a k tomu pripojil niečo, čo je jeho vlastné, tím to činí svojim vlastníctvom.“ Ľudia teda majú neodcudziteľné právo na život a na slobodu a osvojujú si právo na skôr nevlastnený majetok, do ktorého „vkladajú svoju prácu“, napríklad v poľnohospodárstve. Úloha vlády spočíva v ochrane „života, práv a majetku“ ľudí. Toto vymedzenie práv sa teoreticky domestikovalo aj v libertariánskej filozofii. Vlastníctvo majetku sa v Lockovom ponímaní uskutočňuje prácou, t.j. určitými vynaloženými transakčnými nákladmi neodbytne spojenými s inštitútom vlastníctva a rozvojom produkcie – čo už je modernejšia libertariánska variácia. Zároveň v nej možno pozorovať materialistický pragmatizmus založený na interpretačne zvulgarizovanej viere, že je prípustné a dokonca chvályhodné „manipulovať“ prírodou (objektom) pri uspokojovaní ekonomických potrieb. Kritici tomuto libertariánskemu prístupu vyčítajú, že možno je dané územie a celá príroda v spoločnom vlastníctve nás všetkých. V tom prípade by každý, kto by jeho časť chcel využívať, potreboval súhlas ostatných. Pokiaľ by svet bol v kolektívnom či spoločnom vlastníctve, potom by bolo namieste, aby sme sa spoločne rozhodli, ako ho chceme využívať a rozdeliť – napr. podľa Rawlsových alebo iných, ľavicovo či egalitárne libertariánskych princípov rozdelenia, o ktorých budeme pojednávať neskôr. Nozick, ako zástanca „pravicového“ libertarianizmu je však presvedčený, že svet prostredníctvom legitímnych aktov prvotného nadobudnutia sa stáva súkromným majetkom jednotlivcov. Bolo by zároveň chybou chápať Nozicka ako obhajcu súčasného stavu vecí. To, že existujúce nerovnosti sú nespravodlivé, môže tvrdiť skrátka preto, že tieto nerovnosti nevznikli v súlade s jeho troma princípmi (aj s prihliadnutím na „temnotu času“). Podstatné na jeho teórii je, že obrovské systémové nerovnosti by spravodlivými byť mohli. Ak nadobudnú ľudia majetok spravodlivým spôsobom, potom bude každý distributívny výsledok, plynúci z následných dobrovoľných výmen medzi nimi, vždy spravodlivý. Nozick zároveň z tvrdenia, že počiatočné rozdelenie statkov môže byť akékoľvek, ukazuje, že i z rovného rozdelenia môžu vzniknúť veľké nerovnosti, ak budú výsledkom dobrovoľných výmen ľudí. Nozick teda neponúka obhajobu výsledkov slobodného trhu odvolávajúc sa na spravodlivosť ako zásluhu, ako to bežne interpretujú intelektuálni prívrženci neregulovaného kapitalizmu, ani ako výslednicu efektívnych rozhodnutí, ktorá sa podsúva liberálnej teórii, ale poníma funkciu spravodlivosti ako oprávnenie. Libertariáni sú zástancovia formálnej autonómnej slobody, ktorá začína tam, kde končí politika. Z vlastníckych princípov vyplýva aj vhodné libertariánske usporiadanie spoločnosti. Úlohou sudcov v slobodnej spoločnosti je podľa M. Rothbarda pokúsiť sa spätne „vyčítať“ spôsoby rozriešenia sporov zo zmluvných východísk medzi stranami sporu, spoločenských noriem a logiky súkromného vlastníctva. Kľúčový význam v tomto rozhodovaní má napr. to, kto bol v danom mieste ako prvý, k čomu majetkový titul z logiky vecí oprávňuje, kto čo sľúbil atď. T.z., že v práve nie je ten, pre koho je drahšie zmeniť svoje správanie (lacnejšie problému zabrániť) a nie je podstatné ani to, čo si sudcovia myslia o budúcom vývoji. Nastupuje tu teda liberálny rešpekt k hodnotám ľudí a ich skutočným slobodným voľbám: spoločenská efektívnosť v libertariánskom poňatí vždy vyplýva zo súhlasu. Tolerancia akéhokoľvek narušenia vlastníckeho práva tak stráca svoju demokratizovanú legitimitu. Čo je však pre našu diskusiu podstatné, nadobudnutie vlastníctva zdrojov síce môže byť prirodzené a nemusí, ale vo svete nenulových transakčných nákladov (reálnom svete) nenastane samo o sebe a „ zadarmo“ (bez transakčných nákladov) – je výsledkom podnikateľskej aktivity. Moc pri získavaní a vôbec ochrany inštitútu vlastníctva teda len odráža individuálnu schopnosť vyrovnávania sa s transakčnými nákladmi. Existencia systému vlastníctva je nákladná a ekonomické úvahy majú nepriamy vplyv na to, aké práva budú v spoločnosti rešpektované a vynucované. Z toho vyplýva, že len podnikateľský úspech alebo neúspech (zisk a strata) pri testovaní právneho systému založeného na súkromnom vlastníctve určí najlepšie dosiahnuteľný systém vlastníctva v konkrétnej spoločnosti. Teda nestačí len teoretická analýza libertariánskej filozofie. Pre spoločenský život je síce nutný súhlas vlastníka – všetko ostatné je ale možné iba „objaviť“. Ako už bolo spomenuté, spoločenská efektívnosť v libertariánskom poňatí vždy vyplýva zo súhlasu. V čisto praxeologickom význame je každé ľudské konanie špekulatívneho (rozhodovacieho) charakteru, čo stavia človeka do pozície homo agens (čiže nie homo oeconomicus, ako sa mylne domnievajú neo/klasickí ekonómovia). Liberálna rovnosť (v slobode) teda spočíva v rovnosti disponovať legitímne nadobudnutými vlastníckymi právami. Jednotlivec jednoducho nemôže žiadnym spôsobom „delegovania moci“ (tzv. politickým agens darwinizmom) získať nejaké dodatočné práva alebo zbaviť sa či presunúť transakčné náklady svojich rozhodnutí a konania na niekoho iného (prípadne tak s legitimitou demokratického liberalizmu Rawlsa „urýchliť vývoj, spoločenskú zmenu“ alebo konzervovať privilegovaný stav, ako by zdôrazňovali konzervatívni tradicionalisti). Moc nevyhnutná na získavanie a spravovanie tzv. verejného vlastníctva sa podstatne odlišuje od druhu „moci“, ktorá dáva vzniknúť súkromnému vlastníctvu (a ospravedlňuje tak jeho verejný ekvivalent) a umožňuje jeho výmenu na slobodnom trhu. Ani historická analýza „právneho formalizmu“ alebo čas nemôže sám o sebe dostatočne preveriť, či je nejaký inštitút legitímny alebo efektívny, a to celkom nezávisle od spôsobu, ktorým vznikol. Transakčné náklady mali podľa amerického ekonóma Douglasa Northa totiž za následok, že vlády konzervovali neefektívne vlastnícke práva, ktoré pretrvávali tisícročia. Nemusíme ako príklad použiť otrokárske režimy. Ako uvádza vo svojej Anatómii štátu Murray Rothbard, podľa systému božskej suverenity, pochádzajúceho zo západnej Európy, mohli králi vládnuť na základe „božieho práva“ (existenciu Boha však nepopieram a ani neanalyzujem). Králi následne využili tento cnostný koncept na väčšiu monopolizáciu svojej moci. Existenciu štátu nemusíme kritizovať z pohľadu jeho vzniku, ale z už naznačenej povahy moci, ktorá jeho intervenčnú koexistenciu vo vzťahu k súkromnému vlastníctvu v prítomnosti sprevádza. Môžu tieto dva konštanty existovať vedľa seba v separovanom priestore bez vzájomnej paralýzy? Výrok o nemožnosti nájsť stabilnú rovnováhu medzi existenciou štátu a súkromného vlastníctva je v rôznych obmenách dobre známy. Buď neustále spejeme k stále silnejšiemu a silnejšiemu intervencionizmu alebo túto tendenciu chceme zastaviť a teda musíme odstrániť prvotnú príčinu – intervenciu prvú, resp. samotný intervencionizmus. Inými slovami povedané, je skutočne spoločensky prospešné (prejavom slobody), ak trochu tých vzácnych zdrojov vyvlastníme, aby sme následne mohli životy a plody práce tých ostatných chrániť pred činnosťou, ktorú sme sami – čo i len v minimálnej (demokratickej) miere – posvätili a vykonali? Je tento obraz „štátnej garancie poriadku“ súčasťou najaktuálnejšej prítomnosti alebo „temnej minulosti?“ Ostatne, aj sám L. Von Mises sa v Human Action celkom jednoznačne popisuje charakter štátnych aktivít: „Treba mať na pamäti, že vládny zásah znamená vždy násilný čin, alebo jeho hrozbu. Prostriedky, ktoré štát míňa sú odvedené dane. A dane sú platené preto, lebo ich platcovia sa boja postaviť ich vyberačom na odpor. Vedia, že neuposlúchnutie je márne. Pri takomto stave vecí môže vláda vždy vybrať toľko, koľko plánuje minúť. Vláda je jediným zamestnávateľom ozbrojencov, policajtov, žandárov, vojakov, väzenských dozorcov a katov. Podstatnou črtou vlády je vynucovanie jej nariadení bitím, zabíjaním a väznením. Tí, ktorí žiadajú viac vládnych zásahov, žiadajú napokon aj viac nátlaku a menej slobody.“ V libertariánskej filozofii sú skutočne štát a súkromné vlastníctvo v antagonistickom postavení. Akým spôsobom je potom možné nájsť optimálny stav koexistencie týchto dvoch inštitútov? V minimalistickej rovine môžme uplatniť princíp konkurencie v politických organizáciách, čo však nezodpovedá dnešnej geopolitickej klíme. Znamená to podporu decentralizácie a secesných tendencií prostredníctvom „práva na sebaurčenie“. Toto právo však neprináleží veľkým politickým jednotkám ako je národ (alebo národnostná menšina), ale každému jednému jednotlivcovi. Proces imitovania úspešnejších spôsobov politického usporiadania dekompozíciou národného štátu by bol jedným zo základných prínosov uznania secesie ako legitímneho (demokratického) prostriedku politiky a je predpokladom úspešného uplatnenia liberálnych cieľov – mieru a prosperity. Secesia vytvára motivačné predpoklady pre spoliehanie sa na "modlu voľného trhu" (napr. aj pôsobením daňovej konkurencie) ale aj pre konzerváciu kultúrnych a národnostných špecifík (preto by napr. aj bojovníci proti konzumnej spoločnosti a globalizácii mali byť na strane politickej decentralizácie). V tomto prípade politika skutočne nemusí byť vždy liberálna, aby bola v súlade so zásadami libertarianizmu. Diskusia o povahe moci legitimizujúcej súkromné vlastníctvo však môže nabrať v libertariánskej filozofii aj egalitárne konotácie. Egalitárnemu libertarianizmu je s klasickým libertarianizmom spoločná doktrína tzv. liberálneho legalizmu založenom na predpoklade, že princípy spravodlivosti a práv sa dajú formulovať tak, aby boli ideálne univerzálne. Rovnako platí, že ľudia nemôžu byť viazaní nutnosťou poskytovať akékoľvek služby iným osobám, pokiaľ sa k tomu dobrovoľne nerozhodnú. Predstavitelia ľavicového libertarianizmu však presadzujú doktrínu, podľa ktorej ľudia pôvodne (ešte pred pôsobením štátotvornej moci) vlastnili prírodné zdroje spoločne, a mali by teda k ich vlastneniu mať i naďalej rovnaký prístup. Táto teória je autonómna od špekulácii ohľadne vzniku štátu a inštitútu súkromného vlastncíctva, nenadväzuje na prirodzené práva Locka v otázke vlastníctva prácou pretvorených zdrojov. Ak si ju však rozmeníme do praktickej politickej roviny, nerovné vlastnenie prírodných zdrojov je oprávnené len vtedy, ak dôjde k dobrovoľnému prevodu zdrojov z jedného vlastníka na druhého alebo sú realizované adekvátne kompenzácie (náprava). K najvýznamnejším predstaviteľom ľavicového alebo egalitárneho libertarianizmu patrí Philippe Van Parijs. Jeho stanovisko spočíva v kritickom presvedčení, že v súčasnom kapitalizme existujú neprijateľné nerovnosti, a zároveň sa domnieva, že kľúčovou hodnotou je sloboda. Základnou otázkou pre Van Parijsove skúmanie ekonomického ideálu slobodnej spoločnosti je, či tzv. ideál reálnej slobody pre všetkých napĺňa čistý kapitalizmus alebo čistý socializmus. Pri socializme sa podľa Van Parijsa zamieňa sloboda za schopnosť participovať na kolektívnom rozhodovaní a v konečnom dôsledku to vedie k popretiu práva na vlastníctvo seba samého. V tomto bode kritiky socializmu sa zhoduje s klasickými libertariánmi a stavia sa na stranu súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov (v kapitalizme), ktoré môže priniesť väčšiu ekonomickú efektivitu. Tu sa odlišuje od rovnostárskych liberálov ako napr. Rawls, ktorí uznávajú, že spravodlivosť sa dá uskutočniť v rôznych ekonomických systémoch. V prípade kapitalizmu sa Van Parijs stotožňuje v definícii slobody s dôrazom na právo na vlastníctvo, avšak domnieva sa, že sa z toho vyvodzuje nesprávny záver. Totiž, že sloboda jedinca je obmedzená len vtedy, keď sú obmedzené jej vlastnícke práva, čo je východisková argumentačná pozícia klasického libertarianizmu. Van Parijs zároveň odmieta „pravicové“ rozlišovanie medzi slobodu niečo robiť a schopnosťou niečo robiť v závislosti na vonkajších prostriedkoch. Zdôrazňuje naopak spojenie medzi slobodou a externými prostriedkami odkazom na ideu príležitostí. Reálna sloboda vyžaduje reálnu možnosť realizácie príležitostí. Odmieta také poňatie slobody, ktoré spočívajú na vykonávaní povinností alebo ktoré stotožňujú slobodu s autonómiou. Slobodná spoločnosť musí podľa Van Parijsa splňovať tri podmienky: zaistenie štruktúry vlastníckych práv, každá osoba vlastní seba sama a každá osoba má čo najväčšiu možnosť príležitostí robiť čokoľvek, čo si môže priať robiť (tzv. leximin príležitostí). Van Parijs teda požaduje maximalizáciu príležitostí pre tých, ktorý ich majú najmenej, a to za predpokladu, že je dodržaná formálna sloboda všetkých. Egalitárne-libertariánska koncepcia predpokladá existenciu dvoch konštánt – inštitútu súkromného vlastníctva a myšlienky pôvodného spoločného vlastníctva zdrojov. Vytvára tak legitímny priestor pre politiku (nie nutne s povahou štátotvornej moci), ktorej úlohou je intervenčná garancia týchto dvoch ideí v podmienkach slobodnej spoločnosti formou „nápravy“. Náprava je liberálne spravodlivým spôsobom nadobúdania vlastníckych práv z etického titulu oprávnenia, jednou z jej podôb je idea Univerzálneho základného príjmu - UZP. Ani jej garancia však nenastane „zadarmo“, nezaobíde sa bez transakčných nákladov, ktoré môžu byť nominovanými jednotlivcami manipulované. Súkromné vlastníctvo je v týchto podmienkach externe závislé od permanentného prerozdeľovania majetku. Ak chcú egalitárni libertariáni svoju teóriu obhájiť, ostáva im len ex post porovnávať vplyv rizikových faktorov kompenzačnej distribúcie s „nerovnoprávnymi“ dôsledkami systému vlastníckych vzťahov „kto prv príde, ten skôr berie“. Klasický libertarianizmus tu však žiaden konflikt nevidí. Až vzácnosť statkov podmieňuje potrebu mierumilovného riešenia ich prisvojovania, preto je zbytočné uvažovať o „pôvodnej“ spoločnosti, na ktorú by sme pokojne mohli uvaliť závan „rajskej záhrady“. Konštantným fenoménom ostáva, že po vyhnaní ľudstva z jej ohrád je polemika o spoločnom vlastníctve zdrojov predmetom intelektuálnej výmeny. Intelektuálni podnikatelia objavujúci logiku spoločenského konania držia teoretickú páku pevne v rukách pred všetkými ostatnými konštantami. |
12-08-2009
IdeológiaPri slove „ideológia“ mnohým z nás zídu na um časy nedávno minulé a masy, ktoré pochodujú pod jednoduchými heslami. No ideológia je istým súborom vnútorne kompatibilných názorov, bez ktorých sa politika nezaobíde. Pravé Spektrum má ambíciu diskutovať v tejto rubrike o myšlienkovom pozadí politickej pravice. Aký je vzťah klasického liberalizmu a kresťanského konzervativizmu? Koľko Boha, patriotizmu a trhu treba k namiešaniu pravicového kokteilu, príťažlivého pre ľudí? Kto boli myšlienkoví otcovia smeru, ku ktorému sa hlásime? Táto rubrika je však venovaná aj filozofom a intelektuálom všeobecne. Čo zahŕňa prirodzene aj výmenu názorov s teoretikmi protistrany.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|