Rozhodnutie voličov ponechať si až do roku 2014 Ivana Gašparoviča bude v najbližších dňoch rozoberané všetkými komentátormi, rovnako ako Radičovej politický kapitál v podobe jej milióna voličov. Na kampani sú však zaujímavé aj dve nenápadné veci, ktoré doteraz veľmi zdôrazňované neboli.
Väzni môžu voliť, Slováci v zahraničí však nie
K málo pochopiteľnému folklóru slovenských prezidentských volieb patrí, že väzni v ústavoch na výkon trestu si prezidenta zvoliť mohli, kým zahraniční Slováci nie. Pokiaľ si človek možnosť zahlasovať za svojho kandidáta necenil natoľko, že kvôli tomu prišiel domov vyjadriť svoj názor, hlasovanie mu nebolo umožnené. Pritom každý si vie zrejme predstaviť, ktorého kandidáta asi podporujú väčšinovo Slováci, dlhodobo žijúci a pracujúci v zahraničí.
Zarážajúce je, že nemohúca parlamentná opozícia tento problém doteraz nenastolila. Situácia, keď sa do rôznych volieb volí podľa odlišných pravidiel, predsa nie je normálna. V zahraničí sú väčšinou mladší ľudia, ktorí majú možnosť pohybovať sa v kozmopolitnom prostredí so všetkými jeho kladmi i zápormi. Rôzne politiky, o ktorých sa u nás ešte len diskutuje, na Západe už prinášajú svoje (horšie alebo lepšie) ovocie. Perspektíva Slovákov, žijúcich, študujúcich, či pracujúcich v zahraničí, môže byť preto dobrým balansom voči vplyvu domácej časti voličov.
Slovenská provinčnosť a Čechy vo svetle reflektorov
Zaujímavé je, že v prezidentskej kampani aj po šestnástich rokoch rezonovalo Československo a otázka, kto bol za jeho rozdelenie a kto bol proti. Dnes je zrejme každému jasné, že federácia nebola vzhľadom na odlišnosti oboch národov udržateľná. Stojí však zato porovnať, čo riešili naši západní susedia, kým sa na Slovensku konali prezidentské voľby. Zatiaľ čo SR akoby sa pohrúžila do seba, aby vyvrhla zo svojich najtemnejších útrob na svetlo sveta staronovú hlavu štátu, Praha hrá medzinárodnú hru, akú nehrala snáď od dôb Karla IV.
A nie je to len o českom predsedníctve EÚ. Na Hradčanoch reční americký prezident a aj keď si o ňom a jeho agende môžeme myslieť čokoľvek, polemizovať s Obamovými cieľmi je sto ráz príjemnejšie, než zaoberať sa intelektuálnym smogom, ktorý vypúšťajú niektorí naši politici. Je to asi skôr o pocitoch, ale zdá sa, že kým na Slovensku riešime, či nám bude vládnuť komunista do roku 4000 alebo len do roku 3000, v Prahe sa píšu dejiny. A to nám najväčší rodoľubi pred šestnástimi rokmi sľubovali, že len čo „prestaneme na Čechov doplácať“, vznesieme sa ku hviezdam a celý svet rozpozná našu genialitu...
Lukáš Krivošík