Ten skutočný dôvod súhlasu

Svojím opatrným súhlasom s tým, čo v Európskom parlamente povedal začiatkom decembra Václav Klaus, som si spôsobil, že ma vo svojom komentári Marián Leško priradil do zvláštnej politickej skupinky - spolu s Jánom Čarnogurským a Robertom Ficom. Mne má prekážať na únii jej ľavicovosť, Čarnogurskému jej liberálnosť a Ficovi jej integrovanosť. Nikdy sme spolu o tom nestratili ani slovo, ale neviem sa zbaviť pocitu, že obaja, Ján Čarnogurský i Robert Fico, sa v tejto zvláštnej kombinácii (so mnou) necítia celkom vo svojej koži rovnako ako ja. Je to asi moja chyba, mal som novinárom hovoriť iba to najpodstatnejšie. Napríklad to, že tam, kde Jánovi Čarnogurskému na únii prekáža jej liberálnosť, ja vidím práve neliberálne tendencie a pohŕdanie demokratickou legitimitou, a tie mi prekážajú viac ako ľavicovosť, ktorá je len ich málo presnou nálepkou. Alebo to, že mne, na rozdiel od Roberta Fica, neprekáža, že nás Dzurindova vláda „ťahá“ do Európskej únie, práve naopak - držím jej v tom palce.

Pokúsim sa to nedorozumenie teda trochu osvetliť. Rozpačité nepochopenie, či dokonca úprimné zdesenie, ktoré sprevádzali Klausov prejav na Slovensku, zapríčinili, podľa môjho skromného úsudku, tri veci:

Po prvé - všetci reagovali na citácie Klausa z druhej či tretej ruky a takmer nikto (a už vôbec nie politici) sa neunúval prečítať si pozorne, čo to vlastne Václav Klaus povedal a trochu sa nad tým zamyslieť.

Po druhé - je tu celoslovenský nedostatok skutočných vedomostí o procesoch, ktoré prebiehajú v EÚ a o ich histórii (rovnako v politickej, ako v novinárskej obci), spojený logicky s neexistenciou skutočnej politickej diskusie o tom, kam sa Európa náhlivo uberá a kam chceme, aby išla - spolu s nami(!). Zriadili sme si síce na takúto diskusiu „národný konvent“, ale zdesenie z Klausových slov prezrádza, že ten sa k skutočnej diskusii ešte ani len nepriblížil.

Treťou a možno tou najdôležitejšou vecou je takmer všeobecný nedostatok (opäť celoslovenský, ale možno aj tak trochu celoeurópsky) pochopenia vzťahu medzi slobodou, legitimitou inštitúcií a rozhodovania, vládou zákona a prosperitou.

Predovšetkým o týchto veciach hovoril Václav Klaus. Pripusťme, že on sám podcenil účinok zvolených slov, keď v prostredí ľudí spájajúcich všetky svoje očakávania lepšieho, dôstojnejšieho a slobodnejšieho života s členstvom v EÚ, varoval expresívne pred „plíživým sjednocováním Evropy“. Citované z druhej ruky a bez ďalšieho komentára to zrejme muselo mnohých vydesiť. Najmä na Slovensku to totiž príliš môže pripomínať slotovskú víziu Európy pozostávajúcej z xenofóbnych národných skanzenov. Dôležitejší ako zvolené slová je obsah.

Predovšetkým Václav Klaus nehovoril o potrebe zastaviť rozširovanie EÚ, ale o tom, že treba zvážiť v rámci Európskej únie, či je dobré (dobré predovšetkým pre občanov únie) prenášať, bezmyšlienkovite a automaticky, čoraz viac rozhodnutí z pôvodnej medzivládnej úrovne na úroveň nadnárodných inštitúcií - teda Európskej komisie a parlamentu. Či je to dobré bez jasnej predstavy o konečnej podobe Európy - Václav Klaus vyzval na formulovanie takej predstavy. A tiež, či je dobré pri príliš mnohých veciach opúšťať princíp konsenzu (teda ten, že sa rozhoduje jednomyseľne a že všetci, aj tí najmenší, môžu povedať nie, ak je to proti ich záujmom a presvedčeniu) a odovzdávať rozhodnutia do rúk väčšinového hlasovania. Súhlasil som s ním, lebo si myslím, že by sme si mali klásť tie isté otázky.

Možné zneužitie diktátu väčšiny v ústavných inštitúciách robilo mimochodom starosti už otcom zakladateľom Spojených štátov a venovali tomu veľkú časť debát o ústave. Súhlasil som v tejto veci s Klausom, lebo mi prekáža krajne neliberálne uctievanie „efektivity rozhodovania“ pred jeho legitimitou. Legitimita národných parlamentov a vlád, nech sú akékoľvek nedokonalé či zlé, vzniká v slobodnej krajine vo voľbách a v priamej interakcii celej spoločnosti s celou svojou politickou reprezentáciou a nadnárodné inštitúcie jej nemôžu mať ani zlomok. Tá legitimita spočíva aj v tom, že národné parlamenty a vlády sú z vôle slobodných jednotlivcov odvolateľné pri prvom prejave svojvôle a diktátu, nadnárodné inštitúcie len ťažko, alebo vôbec. Túžba uniknúť pred nekompetentnosťou či skorumpovanosťou vlastnej národnej politickej reprezentácie pod krídla bruselských inštitúcií je preto pochopiteľná, ale pomýlená.

Václav Klaus tiež vo svojom povestnom prejave povedal, že skutočné korene terorizmu a násilia v súčasnom svete sú v protiliberálnych, protidemokratických, protitrhových, protikapitalistických a protiamerických pozíciách a ideológiách, ktoré vidíme okolo seba. Mal na mysli pochopiteľne európske prostredie, a nie iba arabský svet a mal pravdu. Povedal ešte v tejto súvislosti, že by teroristický útok z 11. septembra nemal byť zneužívaný na „europeizáciu“ obrannej a bezpečnostnej politiky. Václav Klaus mal pod „europeizáciou“ na mysli odtrhnutie obrannej a bezpečnostnej politiky od Ameriky a oslabenie NATO. Som presvedčený, že severná Amerika spolu s Európou tvoria jeden civilizačný priestor, ktorý je ohrozený ako celok a treba ho chrániť ako celok, a preto som s ním súhlasil.

Európska únia je už teraz tak trochu aj naším domom a je najvyšší čas si ho vopred poobzerať a zoznámiť sa s nájomníkmi. A prisťahovať sa s jasnou predstavou - medziiným aj preto, lebo to od nás očakávajú.

František Šebej

podpredseda OKS, predseda Výboru NR SR pre európsku integráciu

Ďakujeme Františkovi Šebejovi a denníku SME za súhlas s jeho uverejnením na našich stránkach

Konečne!!!		Martin Hanus	10-01-2002 16:58
Zgustol som si		Sergej Danilov	10-01-2002 17:17
Doporuceni		Jan Ryjáček	12-02-2002 21:03