Jednorozmernosť súčasnosti alebo O čo išlo Marcusemu

Neomarxizmus a kritická teória Frankfurtskej školy je zvláštnym smerom v dejinách filozofického myslenia 20. storočia. Ako pokračovateľ Marxovej kritiky kapitalizmu sa tento smer v dobách svojho rozmachu kriticky postavil jednak proti systému vzťahov západnej kapitalistickej spoločnosti, no rovnako svoje výhrady mieril aj proti stalinistickému chápaniu socializmu a jeho realizácie.

Výsadné miesto medzi teoretikmi tzv. kritickej teórie má Herbert Marcuse a v jeho tvorbe možno za najprielomovejšie dielo označiť prácu Jednorozmerný človek. Táto práca sa všeobecne označuje za kľúčovú a to hlavne pre jej vplyv na revolučné roky 1968/69. Okrem iného sa v nej Marcuse sústreďuje na otázky modernej vedy a to v jej napojení na etablovaný systém, ktorému poskytuje technickú podporu. Svojim charakterom tiež odstraňuje večnú tendenciu ducha človeka na kritické vnímanie spoločnosti, čím zabraňuje oslobodeniu sa z pút ekonomickej a politickej nadvlády.

Marcuse vníma dejiny ako neustály proces vnútorných rozporov, ktoré vedú k transcendencii súčasnosti, t.j. k jej prekročeniu. Existencia človeka je v práci Jednorozmerný človek existenciou dejinnou a preto sú dejiny procesom, v ktorom sa človek cez rozporuplnosť a vrstevnatosť svojho bytia neustále snaží o kritické zhodnocovanie podmienok, v ktorých žije. Svoju analýzu Marcuse smeruje na dejinnú anomáliu, ktorou je podľa neho súčasný kapitalistický svet. Ten sa prejavuje ako civilizácia, v ktorej „smeruje súčasná industriálna spoločnosť k spoločnosti totalitnej“ . Za anomáliu ho možno považovať predovšetkým preto, že sa v ňom sila negatívneho, teda vôľa prekonať etablované, viac neuplatňuje a ľudia žijú vo falošnej predstave o slobode a uspokojení.

Z modernej industriálnej spoločnosti sa tak podľa Marcuseho vytratila dialektika zosobnená jednak v triednom boji a jednak v kritickej sile myslenia. Dôsledkom je rezignácia na snahu o oslobodenie. Čím je však spôsobené, že sa sila negatívneho v súčasnosti viac neuplatňuje? Marcuse ponuka viacero vysvetlení.

V klasickom marxizme bola dialektika dejín zosobnená v triednom boji medzi proletariátom a vlastníkmi výrobných prostriedkov. Z tohto boja sa podľa Marxovho učenia stal ústredný zápas dejín, ktorý bol zároveň zápasom o ľudskú slobodu. Súčasnosť však podľa Marcuseho ponúka odlišný pohľad. Proletariát už v modernej industriálnej spoločnosti nie je nositeľom dejinného zápasu. Kapitalizmus dokázal totiž pracujúcich zapojiť do etablovaného systému nadvlády bez toho, aby si „zotročení“ uvedomili svoje postavenie. Prostriedkom tohto sa stala hlavne masová výroba a masová spotreba, obidve falošné potreby, ktoré odvrátili človeka od kritického pohľadu na spoločnosť, v ktorej žije. Marcuse predpokladá, že ľudia boli oklamaní a uspokojenie, ktoré poskytuje moderná industriálna spoločnosť síce „môže byť pre indivíduum vrcholne radostné, avšak toto šťastie nie je stavom, ktorý sa musí uchovávať a chrániť, pretože slúži tomu, aby tlmil vývoj schopnosti (svojej vlastnej a schopnosti druhých) poznávať chorobu celku a využívať šancu k liečeniu tejto choroby... Do tejto kategórie patrí väčšina prevládajúcich nepravých potrieb, ako napríklad uvoľňovať sa v súlade s reklamou, tešiť sa, oddávať sa tomu čo druhí, konzumovať, nenávidieť a milovať to, čo milujú a nenávidia druhí.“

Kapitalistická spoločnosť však zároveň s tým odstraňuje kritické myslenie. Konzumný charakter spoločnosti totiž nevytvára iba falošné potreby, ktoré následne uspokojuje, odstraňuje aj potenciálne napätie, ktoré je v autenticky prežívanej existencii človeka vždy prítomné. Dialektika je teda nahradená falošným zmierením. Marcuse tento údajný znak súčasnosti ilustruje na televíznej kultúre: „Ak robotníkovi aj jeho šéfovi pôsobí potešenie sledovanie rovnakého televízneho programu a vyhľadávajú teda rovnaký druh odpočinku, ak je stenotypistka rovnako atraktívne upravená ako dcéra jej zamestnávateľa, ak má černoch cadillac, ak čítajú všetci rovnaké noviny, potom toto pripodobňovanie nie je symptómom miznutia tried, ale mierou, v ktorej sa podrobené obyvateľstvo podieľa na uspokojovaní tých potrieb, ktoré slúžia uchovaniu daného stavu.“

Tento stav podľa Marcuseho vytvára bezprecedentnú sociálnu kontrolu. Ľudia sa totiž už viac nevnímajú podľa svojej triedy či podľa stavu slobody, ktorý im je umožnený, ale pomocou predmetov dennej spotreby, masovej kultúry a konzumu. Človek sa identifikuje pomocou svojho auta, obľúbeného herca či seriálu a nakoniec pomocou značky svojho oblečenia. Moderný kapitalizmus tak vytvoril potreby, ktorých uspokojenie môže ľudom poskytnúť iba masová kapitalistická výroba zameraná na plytvanie. Pomocou týchto potrieb, ktoré ľudia prijali za svoje, sa kapitalizmu podarilo etablovať sa v obývačkách ľudí, v ich ideáloch a v ich naplňovaní. V takejto atmosfére sa za úspešného považuje úspešný podnikateľ a preto aby človek dosiahol vlastné uspokojenie a spoločenské postavenie, musí prijať ideály západnej kapitalistickej spoločnosti a tiež prostriedky, ktoré naplnenie tohto ideálu umožňujú. Moderné industriálne spoločnosti tak pomocou falošných potrieb vytvorili systém, ktorí ľudí núti uspokojovať svoje potreby práve pomocou tých prostriedkov, ktoré posilňujú etablovanú spoločenskú hierarchiu. Za normálnych okolností by bol podľa Marcuseho tento bludný kruh odhalený pomocou kritickej reflexie skutočnosti. Moderné industriálne spoločnosti sa však údajne zmocnili aj jazyka a ten sa stal prostriedkom ešte dôslednejšej kontroly. Behaviorizmus, operacionalizmus a hodnotová neutralita sú podľa Marcuseho rovnako účinnými prostriedkami nadvlády ako vytváranie a následné uspokojovanie falošných potrieb. V dejinách myslenia sa vyskytovalo mnoho smerov, ktoré využívali pnutie medzi tým, čo je a tým, čo by malo byť. Kritika bola postavená na existencii alternatívy, ktorá nech bola akokoľvek vzdialená, predsa poskytovala idey, ktorých naplnenie bolo cieľom mnohých ľudí. Pri tomto procese zohrávali dôležitú úlohu hodnoty, ktoré transcendovali aktuálny stav a tým poukazovali na jeho chyby. Moderná industriálna spoločnosť však podľa Marcuseho tento kritický jazyk odstránila. Hlavným prostriedkom k umlčaniu reči, ktorá prekračovala aktuálny stav a tým ho spochybňovala, je podľa Marcuseho operacionalizmus- stotožňovanie pojmov s radom operácií. Takto funkcionálne definované pojmy viac nemajú kritickú silu: demokracia je volebnou procedúrou a voľby sú výberom strán, pričom otázka, či je demokratická voľba vždy aj voľbou správnou alebo či strany, ktoré ponúkajú do volieb svoje kandidátky, skutočne reprezentujú voličov a či voličom ponúkajú aj skutočnú alternatívu, to všetko je odstránené pojmami operacionálneho charakteru.

Táto skutočnosť však nie je podľa Marcuseho záležitosťou prirodzeného vývoja jazyka. Je dôsledkom etablovania sa kapitalizmu ako systému, ktorý po odstránení medzi-triedneho zápasu, usiluje tiež o odstránenie kritického myslenia. Moderná industriálna spoločnosť tak hovorí o vnútorných úsporách v ekonomike, keď v skutočnosti hovorí o reálnom poklese miezd, hovorí o zmenách na trhu práce, keď v skutočnosti popisuje masové prepúšťanie. To, čo pre stovky pracujúcich znamená stratu zamestnania a pre rodiny zamestnancov existenčnú neistotu, operacionalizmus prepíše na reštrukturalizáciu výroby, čím zo skutočnosti, ktorú chce popísať, odstráni silu negatívneho. Hodnotovo neutrálny jazyk však neslúži lepšiemu pochopeniu skutočnosti, slúži výhradne k odstráneniu negatívneho z jazyka. Hodnotová neutralita vytvára klišé, ktorého cieľom je prepis skutočnosti do konformných pojmov, ktoré nedovoľujú postrehnúť rozpornosť modernej industriálnej spoločnosti. Kritickosť jazykovej reflexie sveta, ktorá umožňovala myslieť alternatívu k súčasnosti, však nie je podľa Marcuseho doménou iba marxizmu, „vyskytuje sa (i keď iným spôsobom) aj v štýle veľkej konzervatívnej a liberálnej kritiky rozvíjajúcich sa buržoáznych spoločností. Napríklad jazyk Burka a Tocquevilla na jednej strane a Johna Stuarta Milla na strane druhej je vrcholne preukázaným pojmovo otvoreným jazykom...“

Pod pojmovo otvoreným jazykom Marcuse rozumie jazyk, ktorý nie je hodnotovo neutrálny ale ktorý v sebe obsahuje pojmy s hodnotiacim obsahom. Tieto pojmy sa nezameriavajú výhradne na to, čo je, ale ich použitím v jazyku sa zobrazuje aj to, ako by veci byť mali. Hodnotiaci jazyk teda neslúži výhradne na deskripciu opisovaného. Tým, že v sebe obsahuje aj ideu toho, čo je alebo dobré alebo zlé, odkazuje k alternatíve popisovaného. Skutočnosť sa teda pomocou hodnotiaceho jazyka javí ako viacrozmerná, teda ako taká, ktorá zo svojej podstaty odkazuje k ideálu, o ktorý by sme sa mali usilovať. Rozpor medzi tým čo je a tým čo by malo byť, medzi etablovanou štruktúrou a jej alternatívou, je nutným dôsledkom kritickej t.j. hodnotovo orientovanej interpretácie. Práve tento druh výpovedí však podľa Marcuseho z verejného diskurzu mizne.

Marcuse za vinníka tohto fenoménu označuje „scientistického ducha.“ Technický rozum, ktorý je zameraný na riešenie praktických problémov, totiž vo svojom aparáte nemá prostriedky, ktoré by dovoľovali zhodnotiť skutočnosť kritickým t.j. hodnotovým spôsobom. Zato dokáže svojím dôrazom na riešenie praktických ekonomických problémov neustále zvyšovať produkciu, nachádzať ďalšie potreby konzumného spôsobu žitia a fabrikovať nové mediálne spôsoby, ktorými v ľuďoch umocňuje ich presvedčenie o pocite vlastného šťastia a spokojnosti.

Technický rozum má svoj pôvod v prístupe prírodných vied k predmetu svojho skúmania. Ich zameranie sa na kvantifikovateľné javy a naopak rezignácia na kvalitatívne posudzovanie týchto javov umožnilo prírodným vedám neustály posun hraníc poznania prírody. Postup prírodných vied začal byť podľa Marcuseho vnímaný ako jediný možný, pokiaľ malo byť naším cieľom objektivita poznania. Dôsledkom toho sa „hodnoty, vyčlenené z objektívnej reality, stávajú subjektívnymi“ . Hlavným kritériom hodnôt, ktoré majú svojím kritickým obsahom- obsahom dualít dobra a zla či krásna a škaredosti – poukázať na rozporuplnosť modernej industriálnej spoločnosti už tak nie je ich relevancia pri skúmaní skutočnosti ale to, nakoľko sú v zhode s technickou a vedeckou racionalitou. Hodnoty sú odkázané do súkromia človeka, sú označené za vec ľubovôle a vnútornej voľby a tým sa z nich stráca sila negatívneho. Napríklad nízke mzdy pracujúcich sú vnímané ako subjektívny pocit konkrétneho pracovníka a nie ako skutočnosť, ktorá je súčasťou moderných industriálnych spoločností.

Takýto spôsob myslenia však neodstránil hodnoty ako také. Kvantifikovateľné veličiny získali naopak relevanciu, ktorá im v pred-industriálnej spoločnosti nikdy nemohla byť poskytnutá. Zisk podnikov či rast HDP, to všetko začalo byť vnímané ako kritérium úspešnosti danej spoločnosti a to bez ohľadu na to, či skutočne ide o kritéria, ktoré môžu zhodnotiť aktuálny stav spoločnosti. Podľa Marcuseho za týmto spôsobom posudzovania spoločnosti v skutočnosti stojí snaha etablovaného systému o svoje zachovanie. Západný kapitalizmus síce neumožňuje vnútorný rozmach človeka a jeho schopností, zato však dokáže enormne zvyšovať spotrebu a výrobu: „Vedecké riadenie podnikov a vedecká deľba práce značne zvyšujú produktivitu ekonomického, politického a kultúrneho podnikania. Výsledkom bola vyššia životná úroveň. Súčasne a z toho istého dôvodu produkovalo toto racionálne podnikanie takú schému myslenia a chovania, ktoré ospravedlňovalo tie najničivejšie a najsurovejšie črty tohto podnikania a dokonca im poskytovalo oslobodzujúce absolutórium. Vedecko- technická racionalita a manipulácia splývala v nové formy sociálnej kontroly. “

Tým, že veda prijala za svoj cieľ hodnotovú neutralitu a že za predmet svojho skúmania prijala výhradne kvantifikovateľné veličiny, nedosiahla veda podľa Marcuseho lepšie pochopenie sveta, pretože nepochopila svoj pravý účel. Ním má byť zlepšenie podmienok existencie človeka, naplnenie jeho túžby po slobode a rozvoji osobnosti. Považovať za objektívne a skutočné iba to, čo sa dá vyjadriť matematickým vzťahom a čo má istý druh súvzťažnosti k zákonom mechanickým či kinetickým, je tak redukciou skutočnosti na čisto materiálny svet, teda svet, v ktorom viac nie je miesto pre realizáciu ľudského ducha.

Marcuseho cieľom však nie je vytvorenie koherentnej epistemologickej teórie, primárne chce poukázať na neadekvátnosť aplikovania hodnotovo neutrálnej metódy na skúmanie spoločnosti: „Princípy modernej vedy boli a priori štruktúrované tak, že mohli slúžiť ako pojmové nástroje automaticky sa uskutočňujúcej produktívnej kontroly univerza; teoretický operacionalizmus konečne zodpovedal praktickému. Vedecká metóda, ktorá viedla ku stále efektívnejšiemu panstvu nad prírodou, potom poskytovala aj čisté pojmy ako nástroje pre stále efektívnejšie panstvo človeka nad človekom...“

Hlavným Marcuseho cieľom však paradoxne nie je ani politický aktivizmus. Kritická teória z marxizmu prebrala nedôveru voči kapitalizmu, no nie je v nej prítomná náboženská viera v revolúciu - v akt definitívneho oslobodenia (a to napriek tomu, že téma revolúcie ako aktu konečného oslobodenia je v práci Jedno-rozmerný človek silno prítomná). Zápas medzi proletariátom a vlastníkmi výrobných prostriedkov bol vďaka falošným potrebám a prostriedkom, ktorých cieľom je tieto falošné potreby uspokojiť, odsunutý na neurčito. Marcuse preto neponúka žiaden konkrétny politický program, ktorý by viedol k zrušeniu stavu nadvlády: „kritická teória nemá žiadne pojmy, ktoré by mohli preklenúť priepasť medzi prítomnosťou a budúcnosťou; tým, že nič nesľubuje a neukazuje žiadny úspech, zostáva negatívnou.“ Absencia jasného politického programu však neznamená, že by kritická teória a Marcuse konkrétne nemal na politické dianie reálny vplyv. Sila negatívneho a ideologicko-kritická analýza modernej industriálnej spoločnosti je v práci Jedno-rozmerný človek natoľko silná, že je to najskôr iba náhoda, čo spôsobilo, že študentské a politické nepokoje sa obmedzili na roky 1968/69. Dôsledkom mobilizačnej sily a ideologickej príťažlivosti kritiky moderných industriálnych spoločností tak bolo len jednorázovo sa vyskytujúca masa revoltujúcej mládeže a masové štrajky.

Podľa autora predkladanej práce Marcuse v skutočnosti neponúka žiadnu reálnu alternatívu- neponúka to, čoho sa tak intenzívne dovoláva a čoho súčasnú absenciu kritizuje. Je tiež otázne či jednorozmernosť, ktorú nachádza v západných spoločnostiach, nie je silno prítomná aj v jeho politických názoroch. Inak povedané, skutočnosť, že v súčasnosti sa z moderných industriálnych spoločností vytratil zápas medzi proletariátom a vlastníkmi výrobných prostriedkov (ak vôbec tento zápas bol hybnou silou doterajšieho dejinného vývoja) nie je nutné interpretovať len ako výsledok falošného vedomia. Rovnako pravdepodobné totiž je, že západné spoločnosti dokázali viac-menej úspešne uspokojiť materiálne potreby ľudí a tým zobrali „vietor z plachiet“ revolučným hnutiam. Oprávnenosť Marcuseho záverov v otázkach hodnotovej neutrality a zameraní sa súčasných západných spoločností na konzumné plytvanie tak neodôvodňuje kritiku trhového hospodárstva ako takého.

Roman Jančiga
(Citáty sú podľa knihy Herberta Marcuseho s názvom Jednorozmerný človek)

poznamka		tralos	30-03-2009 8:06
hm		Firstborn	30-03-2009 9:03
RE: hm		tralos	30-03-2009 9:22
RE: hm		LIBERTARIAN	30-03-2009 11:56
RE: hm		Firstborn	30-03-2009 13:18
RE: hm		jakubjost	31-03-2009 0:32
....		LIBERTARIAN	30-03-2009 12:12
Novy rozmer		Afonka	30-03-2009 17:04
RE: Novy rozmer		Tomas.splatch	30-03-2009 17:36
RE: Novy rozmer		tralos	30-03-2009 18:16
Zeby teda predsa len zlaty standard?		Lukas Krivosik	30-03-2009 18:19
RE: Zeby teda predsa len zlaty standard?		jakubjost	30-03-2009 23:58
RE: Zeby teda predsa len zlaty standard?		tralos	31-03-2009 7:41
RE: Zeby teda predsa len zlaty standard?		sarkozy	01-04-2009 12:55
polemizáre		jakubjost	31-03-2009 0:21
RE: polemizáre		tralos	31-03-2009 7:39
Marcuse		lehu	01-04-2009 23:36