Dojímavá balada víkendovej chalupy

Dostalo sa mi tej pocty, že radikálne slová o Rúfusovi z môjho blogu boli citované v stĺpčeku filozofa Bakoša v Pravde ( http://nazory.pravda.sk/nazivo-v-rozhlase-po-smrti-v-tyzdni-db3-/sk-npise.asp?c=A090219_093741_sk-npise_p2... ). Niežeby sa práve o mňa extra zaujímal. Poburujúci citát použil ako mostík k duchaplnej narážke na Palka, Hríba a voličov Mikloška, ktorých vraj evolúcia minula. Z osobného blogu sa stal v jeho podaní článok v .týždni. Palko s Hríbom, ktorí s mojimi vyjadreniami voči Rúfusovi nemajú vôbec nič spoločné to schytali lebo nepodporili Radičovú.

Podvodné citovanie a hádzanie ľudí do jedného vreca slovenských filozofov, spisovateľov a iných intelektuálov momentálne netrápi. Majú úplne iné starosti a to hlavne jednu - aby bola zvolená pani Radičová. Nuž žijeme v slobode, každý sa môže starať o svoje. Ja si zasa budem ďalej len tak visieť na strome, jesť banány a voliť Mikloška a popritom sa ešte raz vrátim k svojej nevôli voči Rúfusovi a jeho vyznávačom.

Niežeby bol Rúfus úplný antitalent, niektoré básne sú pozoruhodné, iné mi pripadajú vyslovene hlúpe. Uznávam, že smrť suchým bičom práskajúca, či cesta zarezávajúca sa do mäsa sú obrazy, ktoré len tak hocikoho nenapadnú. Na druhej strane óda na to, ako zemiaky zahnali hlad a skladujú sa v pivniciach v mojich očiach s proklamovanou hlbokomyseľnosťou akosi nejde do kopy: „ZEMIAKY Krajina zniesla vajíčko, / vzrušená ako nikdy. Spieva / a vonia hlbinou až dolu do pivníc.... / Popravujú hlad a neďaleko / niet nikoho, kto za ním zavzlyká.“ Niektoré spojenia mi pripadajú estetické asi ako priečelie Národnej galérie. Vyžívanie sa v ohavnosti je asi slovenský národný šport. Vrchol nevkusu predstavuje plechový Kristus na padáku, ktorý vraj urobí „krôčik z gýča do veľkosti“ ( tak to asi ťažko ).

Pre Rúfusa je charakteristické zručné používanie národných ornamentov a to je zrejme to, čo ho robí populárnym a čo mňa, ako zarytého nepriateľa všetkého slovenského, priznám sa, znechucuje najviac: „Košeľa zrebná, prilepená k telu storočným potom.“, soľ, zem, hlina, chleba, zemiaky, kadlúbka, kosba a tak ďalej. Vidno tu záľubu v tých slovách krásnych samých o sebe a ich vyslovovaní. Nemyslím si na rozdiel od Rúfusa a jeho priaznivcov, že takéto poňatie vracia slovám hĺbku, skôr naopak. Možno sa Rúfus riadil ľudovým príslovím: „Chleba sa nikdy nepreješ.“ Nemusí to platiť vždy a všade. „Položiť na stôl presné ako chlieb/ alebo voda. Alebo/ medzi dva prsty soli. To je báseň.“

Čo je a čo nie je báseň je vecou gusta. Citácie sú zo zbierky Zvony, že vraj to je Rúfusova najlepšia. Prečítal som si a aspoň naisto viem, že Rúfus nikdy nebude moja šálka čaju. Je pre mňa súčasťou všeobecného a mohutného prílevu banálnych úvah hoc v poetickej forme. Jemu a hlavne jeho uctievačom nakoniec môže byť môj názor úplne ukradnutý. A mne by malo byť ukradnuté ich uctievanie. Lenže nie je. Všeobecné uznanie Rúfusa za veľkého, či najväčšieho básnika, sa stalo posadnutosťou. Je to odraz niečoho hlbšieho, v čom sa Rúfus a jeho básničky ocitli určite nie celkom nevinne.

Rúfus je básnikom smútku a nostalgie za rozpadávajúcimi sa drevenicami, vráskavými rukami starých materí a do role sa zabárajúcimi kopýtkami koníkov ťahajúcich pluh. Čo vlastne z toho vetrom ošľahaného a k zemi sa chúliaceho sveta zostalo, než zbierka ornamentov? Keby sme chceli byť k básnikovi za každú cenu pietni, povedali by sme, že jeho smútok je práve smútkom z toho, že nič iné ako ornament nezostalo. To by ale nebola pravda. V Rúfusovej poézii Slovač nereprezentuje totiž nič iné ako práve ornamenty. Sú to básne pre mestských ľudí, ktorí sa radi nadchýnajú všetkým „ľudovým“. Také poetické chalupárčenie.

Dedovia sa stali ornamentom, kúskom zaujímavej veteše vystaveným v poličke na čestnom mieste vedľa čínskej valašky. Tento pozoruhodne rýchly, takmer jednogeneračný prechod od živej kultúry k vypchanému exponátu nie je vôbec náhodný, ani naivný, ani nevinný. Má svoju históriu.

Michel Foucault – záhadný francúzsky filozof, ktorý bohvie prečo nepodporoval Ivetu Radičovú, popísal v Dejinách šialenstva históriu vnútornej internácie a umlčania hlasu bláznov, ktoré predznamenali príchod modernej doby. Vrcholom úplného pocitu moci je ignorancia, totálna hluchota voči hlasu porazených. Popretie toho, že by sa nás to čo hovoria akokoľvek týkalo. Indiáni mali aspoň svoj Little Big Horn, naši dedovia a pradedovia zmizli akoby nič. Práve tohto zmiznutia sa v slovenskej kultúre ešte stále nedostáva hlasu.

Mohlo by sa namietnuť, že pravý opak je pravdou, že práve z popularity Rúfusovej poézie sa dá usúdiť, že tento hlas je mocný a naša hlboká úcta a preplnený Rúfusov pohreb sú dôkazom, že hlasu porazených a zabudnutých sa tu konečne dostalo aj náležite empatických uší.

Z televízneho dokumentu o kolektivizácii mi v pamäti utkvela jedna príznačná historka. Už si nepamätám meno toho sedliaka, ktorého si mladí nadšení komunisti pochodujúci dedinou náhodne vybrali lebo išiel práve okolo. Volajme ho Motyčka. Zobrali kulaka na plecia a prevolávali mu na slávu: „Motyčka vstúpil do družstva!“ Motyčku uniesol nezadržateľný tok dejín. Dejín veselých, nadšených a pozitívne naladených, neskonale dôležitejších ako samotný Motyčka.

Ako sa takému prívalu nadšenia vzoprieť? Motyčka možno nakoniec nepodpísal a skončil v lágri, neviem. V každom prípade sa dožil svojich piatich minút slávy. Veď ho oslavovali. Nevadí, že to nebol reálny Motyčka, dôležité je, že vzdali hold jeho historickej podstate. On si len svojej vlastnej podstaty akosi nebol vedomý, a preto mal tendenciu hlúpo sa jej vzpierať. Hold jeho starej sedliackej múdrosti a rozvahe, vďaka ktorej by sa mal rozhodnúť vstúpiť. Tu sa oslavoval pod náhodným menom prostý sedliacky ľud a jeho prirodzená múdrosť – nebola mu vari prejavená náležitá úcta? Tú si predsa nezaslúži nejaký konkrétny Motyčka, ale predovšetkým náš múdry ľud ako taký.

Vtedy Motyčku rozjarene oslavovali, teraz za ním nostalgicky smútia, ale otázka zostáva tá istá – či to za čím teraz smútia a čo vtedy oslavovali je reálny Motyčka. Či to, čomu sa stavali veľkoruké sochy kde sa dalo, aj v Rúfusových básňach, či tento Motyčka nie je náhodou ten istý Motyčka, ktorého predtým hluchí a slepí nosili veselo na pleciach. Motyčka, ktorý nikdy nebol. Či tento smútok nie je voči reálnemu Motyčkovi o nič menej arogantnejší ako bolo to jasanie. Či to nie je len tým, že zostarli a teraz smútia rovnako povrchne ako sa pred tým tešili.

Nie je táto masová nostalgia za ľudovosťou súčasťou stratégie celkového zahmlievania niečoho podstatného? Mýtus múdreho sedliaka je slovenskej kultúre fenoménom. Čo to vlastne bolo za ľudí, títo sedliaci? Máme tu dva takmer protikladné obrazy. Zaostalý, mamonársky, poverčivý, ultrakonzervatívny intrigánsky sedliak proti sedliakovi múdremu, pokrokovému, rozvážnemu, liberálnemu, ktorý sa bez vzdelania akosi z vlastnej prirodzenosti dopracoval k myšlienkam, ktoré mladí vyčítali z knižiek.

Obaja ako príkladné postavy v knihách vzdelancov, ktorí sa snažili vyviesť svoj národ zo zaostalosti. Týchto mužov by asi ani vo sne nenapadlo, že práve onen zabednený, poverami a mágiou spútaný ľud ako nám ho Ján Olejník popisuje v rozhovore v .týždni ( www.tyzden.sk/sk/doma/gratulacie_a_vinse_su_magiou.php ) by sa niekomu mohol zdať fascinujúci, nádherný, dokonca múdry. Dodnes väčšine nedošlo, že to, čo oslavuje ako národné a tradičné bolo v skutočnosti nástrojom anihilácie a totálneho umlčania jedinečnej kultúry. Národné hnutia sú totiž globálne uniformné. Nacionalisti sa svojimi rečami, svojim uctievaním „ľudu“, svojím prejavom podobajú jeden na druhého ako vajce vajcu, bez ohľadu na to, za ktorý národ práve bojujú.

V čom vlastne spočívala hlboká múdrosť onoho literárneho gýčovito premúdrelého deduška? Jeho múdrosťou sa vinie jedna hlavná myšlienka ako refrén: „Ja sedliak patrím do minulosti a musím zmiznúť, uvoľniť miesto prichádzajúcemu veku, do ktorého už nepatrím. Nechajte mladých rozhodovať a vládnuť.“ Zlo zápecného sedliaka spočíva v tom, že si chce ďalej sám rozhodovať o svojich veciach akoby sa nechumelilo, napriek tomu, že doba sa zmenila. Vrchol drzosti, hlúposti a arogancie. Mimochodom nie je pravda, že Hitler neznášal všetkých Židov, jedného si celkom vážil. Toho ktorý spáchal samovraždu, pretože si uvedomil, že Židia sú menejcenní a nemajú tu čo hľadať.

Pre spravodlivosť treba uznať, že onen gýč – múdry pokrokový baťko, ktorý bol na začiatku len nástrojom a výmyslom dobrého úmyslu sa nakoniec stal, ako to už s gýčmi býva, realitou. Akurát už neoral, nerúbal a nedojil. Namiesto toho začal písať knižky, funkcionárčiť, vládnuť a rozhodovať o tom, čo je a čo nie je národné. Veď kto iný ako statočný, múdry sedliak, z popola role sťa bájny fénix znovuzrodený, vírom udalostí posadený do kancelárie by o tom mal niečo vedieť?

Mojou osobnou skúsenosťou s reálnym sedliakom bol môj dedo. Bol to zlý, poverčivý ultrakonzervatívny sedliak, ktorý nechcel vstúpiť do družstva a veril v urieknutie. Pokiaľ sa dalo, vzpieral sa zavedeniu elektriky. Jediný boj, ktorý sa mu podarilo vyhrať, bol boj proti kúpeľni a umývadlu v kuchyni. Žiadny Krónerovský deduško. Stále mu behalo po rozume, najmä na staré kolená, že by nebývalo od veci v správny čas pár ľudí zastreliť. Dosť ľutoval, že už je tak strašne neskoro.

Fascinujúci chlap s priamym zmyslom pre spravodlivosť. Pre mňa. Menej už pre svoje deti, ktoré by reálne nútil žiť v drine a zaostalosti keby mohol. Nečudujem sa, že komunistické výdobytky nadšene uvítali. Sám by som sa rozpakoval robiť na roli, či v hore od svitu do mrku. Asi by som sa tiež radšej zbavil neúnosnej driny a tvrdého rozkazovania a zdrhol z otcovskej role. Nevadí mi, že dezertovali, ale že väčšina z nich ďalej pokrytecky trepe ako uznáva svojich rodičov a ich poctivý pot a pravdu. Že na reálnu tvár bez rešpektu nacapia škrabošku a ešte si z nej urobia modlu. Keďže nedošlo k revolte, nemohlo dôjsť ani k zmiereniu.

Zdanlivý verbalizmus obsahuje posolstvo, akúsi základnú pravdu tohto typu poézie. Posolstvom Rúfusovského bratstva je spojenie nespojiteľného, ktoré má svoj význam: „Aj keď teraz už žijeme v panelákoch, nakupujeme v hypermarketoch a marketingujeme aj keď už neorieme a nekosíme, stále nosíme to podstatné z ľudovej prostoty a múdrosti hlboko v duši, takže máme právo to hrdo reprezentovať. Presne tak, ako sme to podstatné z kresťanstva vždy nosili v srdciach, hoc aj pod červenou knižkou v náprsnom vrecku.

Veď ako by to inak mohol básnik z nášho tak skromne utajovaného vnútra vytiahnuť a tak nádherne popísať? Áno, práve v jeho poézii dochádza k očiste, v jej tichu nachádzame svoju pravú zlým svetom neskazenú tvár a môžeme s pokojným svedomím a hrdo prehlásiť – Je krásna. Ktorý chrapúň, ktorý bezočivec by si dovolil o tom čo i len pochybovať? Pochybovať o kráse v našich srdciach? Tak to nie, to už je príliš. Veď čo by z nás zostalo, keby nám niekto uchmatol aj to posledné, čo pod nánosom pravej slovenskej hliny tak hanblivo, tak potichu ukrývame? Nie je to útok priamo na podstatu všetkého čím sme?“

„Studnička pamäť. Hmatajúc/ sa napiješ a že i zrkadlí,/ pomaly čítaš z hladiny/ svoju tvár. Prezrieš, umyješ si špinu/ a utrieš pot - to temné od hliny,/ čo si nedal i čo ti ukradli.“

Kto z nás si môže dovoliť povedať, že jeho pamäť je zrkadliacou studničkou a totálne pri tom neklamať? Naozaj nedal? Ale dal a rád. Ak ukradli, tak prečo sa nebránil? Čože je to za krádež keď dávam dobrovoľne. Ani náhodou.

Tá nostalgia je nechutná. Veď čo vám dnes bráni milí národovci predať byt a kúpiť si kus lacnej zeme a dobytka na Horehroní, odpojiť sa od elektriny a kanalizácie a žiť tak ako sa vám páči? To, za čím tak okázalo smútite, je každému z vás na dosah. Tak prečo si nesplniť sen? Takže láskavo prestaňte nariekať, začnite konať a hlavne prestaňte už konečne zamorovať vzduch elégiami na vráskavé ruky starých materí a prázdnym, ale pohodlným kvázi národno-politickým blábolom.

Gýč, či negýč?

Poslednou otázkou zostáva, či môžeme Rúfusovi pririeknuť vynálezcovstvo lyriky návratu k otcovskej roli. Nakoľko je táto lyrika a tento prístup originálny a svojbytný, nakoľko je aspoň znakom doby a charakteristikou jednej generácie? Ja mám pocit, že toto všetko tu už bolo. Prvým dezertérom z otcovskej role a vynálezcom ornamentálnej lyriky, ktorú Rúfus akoby zmodernizoval, bol Hviezdoslav. Aj jeho „kdys zlákal svet“, od ktorého sa následne znechutený odvrátil k slovným hračkám o prostote rodnej hliny.

On bol prvý, kto postavil tento impotentný obrázok proti „zlému svetu“. On je tvorcom a vynálezcom Rúfusovho špecifického slovosledu. Keď sa Rúfus vracia domov, už sa vracia len k Hviezdoslavovi a jeho verbalizmu. Preto v jeho podkovičkách a kadlúbkach nenájdeme nič špecifické. Akoby sa narodili v tej istej chalúpke. To všetko je šikovne naglazúrované moderným povrchom, ale nie je to moderna ani estetikou ani obsahom. Čo to teda je?

Marián Šarkőzy

reakcia		erik	05-03-2009 12:49
RE: reakcia		sarkozy	05-03-2009 19:39
add Hviezdoslav		vlado	05-03-2009 13:51
RE: add Hviezdoslav		sarkozy	05-03-2009 19:50
RE: add Hviezdoslav		magor	05-03-2009 23:43
mladost - pochabost :-)		vlado	06-03-2009 8:21
RE: add Hviezdoslav		vlado	06-03-2009 8:12
RE: add Hviezdoslav		sarkozy	06-03-2009 12:00
RE: add Hviezdoslav		vlado	06-03-2009 14:02
RE: add Hviezdoslav		cudujsasvete	07-03-2009 12:05
Skvelý text!		Plepo	06-03-2009 6:33
Nezamyslane dosledky		Lukas Krivosik	06-03-2009 12:44
RE: Nezamyslane dosledky		sarkozy	06-03-2009 12:55
RE: Nezamyslane dosledky		Rogue Keeper	06-03-2009 15:45
RE: Nezamyslane dosledky		Lukas Krivosik	06-03-2009 16:33
RE: Nezamyslane dosledky		cudujsasvete	07-03-2009 12:38
RE: Nezamyslane dosledky		Lukas Krivosik	07-03-2009 16:54
RE: Nezamyslane dosledky		Jj	07-03-2009 22:41
RE: Nezamyslane dosledky		PC1	08-03-2009 13:35
mariane		jakubjost	07-03-2009 16:42
RE: mariane		tralos	07-03-2009 17:34
RE: mariane		sarkozy	07-03-2009 21:37
testing		evgen	07-03-2009 19:37
Vyborne,		Danoteles	08-03-2009 11:41
Off topics		palo zlatoidsky	09-03-2009 18:52
RE: Off topics		LIBERTARIAN	12-03-2009 7:58
Prispevok		guliver	11-03-2009 13:47
RE: Prispevok		sarkozy	12-03-2009 18:38
Moja rec !!		AS	11-03-2009 21:57
Off topic 2		Rogue Keeper	13-03-2009 10:45
RE: Off topic 2		AS	14-03-2009 19:34
RE: Off topic 2		Rogue Keeper	16-03-2009 9:06
RE: Off topic 2		AS	18-03-2009 18:20