Komunistická utópia – peklo na zemi

„Kresťan... si predstavuje lepšiu budúcnosť pre ľudský druh... v podobe radostí na nebesiach... My na druhej strane budeme mať toto nebo na zemi.“
(Moses Hess, Komunistické vyznanie viery, 1846, 3:7)

O komunistickej utópii písalo a snívalo v dejinách veľa ľudí. Počnúc Hippodamom z Milétu, cez Platónovu Ústavu, Utópiu Thomasa Mora, Slnečný štát Campanellu, Novú Atlantídu Francisa Bacona, Novú Harmóniu Roberta Owena, Hegela, Marxa, Fouriera (…) až po Huxleyho a Orwellov román.

Niekto ju riešil ako ideu, iný ako koncept, návod, varovanie či výstrahu. Dvaja ľudia (a nielen oni) však dostali možnosť utópiu zrealizovať. Po histórie vstúpili pod menami Pol Pot a Mao Ce-tung. Hlavne o ich raji na zemi budú nasledujúce riadky.

Mao Ce-tungova komunistická Čína

Známym príkladom dovedenia sociálneho inžinierstva ad absurdum sa stala komunistická Čína počas vlády Mao Ce-tunga (1949-1976), jej najhoršími obdobiami boli kampaň za potlačenie kontrarevolucionárov, tzv. Veľký skok vpred a Kultúrna revolúcia.

Na jar 1950 začala kampaň za potlačenie kontrarevolucionárov (teda bývalých členov či sympatizantov Kuomintangu). Za šesť mesiacov si kampaň vyžiadala 710 000 ľudských životov (podľa Čiernej knihy komunizmu 1,5 milióna, 4:424). Obete, ktoré buď spáchali samovraždu, alebo boli popravené, väčšinou mali (v mnohých prípadoch iba vágnu) väzbu na Kuomintang.

Prinajmenšom jeden a pol milióna ľudí (podľa Čiernej knihy komunizmu 2,5 milióna, 4:424) zmizlo za bránami „prevýchovných táborov“, ktoré boli zriadené zvlášť za týmto účelom. V januári 1951 ťaženie proti kontrarevolucionárom vrcholilo.

Mao trval na trestoch smrti s odôvodnením: “Pokiaľ budeme slabí, nerozhodní a príliš zhovievaví k zločincom, spôsobíme katastrofu.“ V máji už volal po zmiernení trestov smrti s tým, že nie je dobré „zbytočne sa zbavovať veľkej zásoby pracovnej sily.“ (1:333)

Komunisti sa usilovali o „očistenie spoločnosti“, ako tomu hovoril Mao, „od všetkej špiny a nákazy, ktorú po sebe zanechal starý režim“. (1:333) „Našim cieľom je kapitalizmus zničiť a vymazať ho z povrchu zemského, aby sa stal záležitosťou minulosti“ (1:341)

Mao Ce-tung sa však už pripravoval na Veľký skok. Heslom dňa bolo: „Tri roky vynaloženého úsilia a núdze a tisíc rokov šťastia.“ (4:428) Na pléne v októbri 1957 Mao vyhlásil boj proti štvorici škodcov, konkrétne proti potkanom, vrabcom, muchám a komárom. Ľudia následne celé týždne mávali bambusovými tyčami na konci s uviazanou látkou na strechách, inde s ručníkmi a prestieradlami, aby zabránili sadaniu vrabcov na strechy. Vyčerpané vrabce padali po tisícoch na zem. Podobne sa vo veľkom zabíjali muchy. Následne zamorenie polí húsenicami spôsobilo v Číne veľký hladomor.

Už v roku 1955 Mao vyhlásil: „Pokiaľ Amerika ročne vyrobí 100 miliónov ton ocele, Čína musí vybudovať niekoľko stoviek miliónov ton ocele.“ (1:342) Mao pripravil veľkolepý plán, že na začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia bude Čína vyrábať 700 miliónov ton ocele, teda niekoľko krát viac ako celý zbytok sveta (pre porovnanie v roku 1958 bola výroba ocele v Číne na úrovni 10,7 milióna).

Hneď ako sa zistilo, že veľké a stredné oceliarne v krajine nebudú schopné splniť tento veľkolepý plán, rozhodlo sa, aby sa na výrobu používali aj malé pece na vidieku, následne „členovia straníckych výborov chodilo od domu k domu a zabavovali hrnce, panvice, konfiškovali ploty, na niektorých miestách dokonca vytrhovali kľučky a zámky z dverí, vytrhávali radiátore a tavili ich“. (1:344)

Väčšina dedinčanov sa naučila taviť oceľ na základe náučného článku uverejneného v straníckych novinách. V Pekingu stavali pece všetci vrátane zväzu spisovateľov a univerzitných profesorov. V septembri 1958 sa malé taviace pece podieľali na celkovej produkcii ocele 14 percentami, o mesiac to už bolo 49%. V dobe, keď hnutie za zvýšenie produkcie ocele vrcholilo, zamestnávalo 90 miliónov ľudí, teda štvrtinu obyvateľstva v produktívnom veku, ktorá musela zanechať predošlé povolania.

Nevyhnutným dôsledkom tejto kampane bol akútny nedostatok pracovných síl v poľnohospodárstve, ktorý ohrozoval jesennú žatvu. V októbri preto všetky školy zavreli svoje brány a študenti spoločne s ďalšími „nepodstatnými“ profesiami, napríklad predavačmi, odišli pracovať na polia.

Črtala sa neuveriteľná úroda (ako presvedčovali Maa jeho pätolizači), na jednom z pokusným družstiev vraj zožali 200 ton obilnín na jednom akre, výnosnosť úrodných polí sa vraj pohybovala okolo 30 ton a z normálnych polí 9-15 ton (v skutočnosti Čína ani počas najúrodnejších rokov nikdy nepresiahla úroda z akru jednu tonu!). Na jeseň 1958 sa tvrdilo, že úroda presiahla plány niekoľko tisícnásobne. Na začiatku zimy už čísla začali byť tak absurdné, že aj Mao začal mať podozrenie.

Veľký skok vpred pokračoval aj na jar 1959, od malých taviacich pecí však bolo upustené s ohľadom na to, že drvivá väčšina tejto produkcie sa nedala využiť. Čínska krajina zostala zohyzdená hromadami hrdzavejúceho kovu, ktoré sa stali bizarnými pomníkmi celonárodného šialenstva. Hromady železa, ktoré bez povšimnutia hrdzaveli na poliach, trosky zničených domov bez striech, ktorými sa prikladalo do taviacich pecí, z rovnakého dôvodu vyrúbané ovocné stromy.

V tomto období boli tiež zriadené na vidieku ľudové komúny, kde neexistovalo súkromné vlastníctvo, rodiny sa museli vzdať aj svojich hrncov, keď sa varilo v spoločnej vývarovni, oficiálne mali všetci nárok na šesťhodinový spánok raz za dva dni, ale niektoré brigády sa chválili, že dokážu pracovať nepretržite štyri až päť dní. Fámy sa šírili ďalej, roľníci nechávali svietiť lampióny na poliach celú noc, jeden z nich strážil a ak sa blížil člen strany, tak všetkých pohotovo zobudil.

Konečnou métou systému bolo 10 istôt pre každého (jedlo, šaty, bývanie, školy, lekárske ošetrenie, pohreb, kaderník, divadelné predstavenie a peniaze na kúrenie v zime a svadby), tento „ideál“ však dosahovalo veľmi málo komún. (Mao tiež počítal so zrušením peňazí v poslednej fáze.)

V skutočnosti však Čína vyprodukovala v roku 1958 nie 375 miliónov ton, ale iba 200 miliónov, čo však tiež bolo rekordné množstvo. Vedenie krajiny prehlásilo, že vstupujú do novej éry blahobytu, takže všetci môžu jesť koľko im hrdlo ráči. Roľníci vzali vládu za slovo a prejedli si aj strechu nad hlavou.

„V móde bolo surrealistické heslo z jedného čísla Ľudového denníka – Žiť striedmo v roku hojnosti. Čínska tlač vychvaľovala hodnotu popoludňajšieho spánku a profesori medicíny sa rozpisovali o zvláštnej fyziológii Číňanov, vďaka ktorej vraj nepotrebujú tuky a proteíny.“ (4:430)

Na mnohých miestach Číny následne opäť vypukol hladomor. V rokoch 1959-1960 zomrelo hladom 15 miliónov Číňanov, na predmestiach Pekingu ľudia jedli kôru a trávu, po celej zemi sa rozšíril kanibalizmus. Roľníci jedli cudzie deti, aby zachránili svoje vlastné. Počas hladomoru v roku 1961 zomrelo ďalších 5 miliónov ľudí. Veľký skok vpred skočil apokalypsou. Číne trvalo päť rokov, kým sa podarilo navodiť zdanie normálneho stavu.

Maove plány však boli hrozivejšie, pred delegátmi komunistických strán v novembri 1957 vyhlásil: „Zamyslime sa. Pokiaľ vypukne vojna, koľko ľudí zomrie? Na svete žije celkom 2,7 miliardy ľudí a približne tretina celosvetovej populácie by mohla zahynúť...Pokiaľ by prišlo na najhoršie, mohla by padnúť aj celá polovica ľudstva. Každopádne polovica by ešte zostala, imperializmus by bol zašliapaný do zeme a svet by sa stal socialistickejším...“

O niekoľko mesiacov neskôr Mao to isté a ešte farebnejšie zdelil fínskemu diplomatovi: „Aj keby mali Spojené štáty atómové bomby dosť silné na to, aby urobili dieru cez zemeguľu, pre vesmír ako celok by to nič neznamenalo, napriek tomu, že by sa patrne jednalo o významnú udalosť v rámci Slnečnej sústavy“. (1:371-372)

V roku 1966 vstúpilo sociálne inžinierstvo v Číne do ďalšej fázy, Mao vyhlásil „kultúrnu revolúciu“ a následne sa začali formovať tzv. Červené gardy, ktoré tvorila mládež a študenti, ktorí si vytvorila z Maa nové božstvo.

Zbožštenie ilustruje dopis jedného mladíka z demonštrácie na Námestí nebeského pokoja 17.8.1966: „Dovoľte, aby som sa s vami podelil o slávnu novinu – o správu dôležitejšiu ako nebesá. Videl som nášho naj, naj, naj, najdrahšieho vodcu, predsedu Maa! Súdruhovia, videl som predsedu Maa! Dnes som zažil také šťastie, že mi skoro puklo srdce... Skákali sme radosťou! Spievali sme! Potom, čo som uvidel Červené srdce našich sŕdc, som ako šialený behal po uliciach Pekingu...Videl som ho tak jasne, vyzeral tak majestátne... Súdruhovia, ako vám len mám opísať to, čo som dnes zažil?... Ako dnes môžem spať? Rozhodol som sa, že dnešný deň budem sláviť ako deň svojich narodenín. Dnes, práve dnes začal môj nový život!“ (1:411-412)

Tento mladík si svoje šťastie dlho neužil, o tri týždne neskôr ho členovia Červených gárd surovo zmlátili a on následne spáchal samovraždu.

Behom pár dní po demonštrácii na Námestí nebeského pokoja sa Červené gardy zmenili na vraždiacu mašinériu, prvým cieľom sa stali učitelia. Jeden člen Červených gárd spomína:

„Učiteľovi Čchenovi bolo cez šesťdesiat rokov a trpel vysokým krvným tlakom...vyvliekli ho do druhého poschodia školskej budovy a.... mlátili ho násadami zmetákov a päsťami...niekoľkokrát omdlel, ale vždy ho priviedli k vedomiu tým, že mu naliali ľadovú vodu na hlavu. Len ťažko sa dokázal pohnúť, nohy mal rozrezané sklenenými črepmi...Kričal: „Prečo ma nezabijete! Zabite ma!“ Trvalo šesť hodín než prestal kontrolovať zvierače. Pokúšali sa mu vraziť tyč do konečníku. Naposledy omdlel. Znovu ho polievali studenou vodou. Neskoro...Začali utekať jeden po druhom. Vrahovia sa tiež trochu báli. Privolali školského doktora, ktorý nakoniec vystavil úmrtný list. Bolo v ňom: Smrť následkom náhleho zvýšenia krvného tlaku. Keď jeho žena pribehla na miesto tragédie, prinútili ju úmrtný list podpísať a až potom mohla zobrať manželovo telo...Celú noc ma prenasledovali príšerné nočné mory, ale ráno som v sebe dokázal nájsť dostatok odvahy, aby som išiel opäť do školy a pozeral sa na mučenie ďalších... Asi po desiatich dňoch som si zvykol, skrvavené telá a krik mučených už mi prestali vadiť.“ (1:413)

Pravidelne raz za niekoľko dní vyviedli niekoľko učiteľov na športový štadión a tam ich zastrelili, niektorých pochovali zaživa, niektorí si museli sadnúť na balík výbušnín a odpáliť sa. Dospievajúca mládež videla vo fyzickej likvidácii tých, ktorých ešte nedávno musela počúvať, najlepší symbol zvrhnutia starých symbolov.

Mottom Červených gárd bolo „Búriť sa je správne“. Ľudia boli vo veľkom mučení a zabíjaní, chrámy, mestské brány a hrobky po celej Číne boli ničené, bronzové sochy a iné artefakty tavené, mešity a kláštory znesväcované a zbúrané. Dokonca bol čiastočne zbúraný aj Veľký čínsky múr a z jeho kameňov sa stavali ošipárne. Starožitnosti, kaligrafie, obrazy, šperky, hudobné nástroje, porcelán a knihy boli kradnuté, alebo skončili zničené na smetisku.

Za pozostatky feudalizmu Mao Ce-tung označil dokonca aj izbové kvetiny, vtákov v klietkach, psy a mačky. Čína sa mala stať „čistým listom papiera“, vákuum mali vyplniť nová ideológia, nová kultúra, nové obyčaje a zvyky. Čínske noviny sa hemžili správami o lekároch, ktorí vyzbrojený Červenou knižkou dokázali vyliečiť slepých a hluchých. Ochrnutí, ktorí sa spoľahli na Mao Ce-tungove idei, mohli zase chodiť a používať všetky končatiny a v jednom prípade dokonca brožúrka s citátmi Maa vzkriesila mŕtveho.

V niektorých oblastiach sa vyskytol politicky motivovaný kanibalizmus, zradcovia boli zabití a ich pečeň zjedená, ten kto sa odmietol kanibalskej hostiny zúčastniť bol označený za „falošného súdruha“ a hrozila mu smrť. Tieto ľudožrútské hostiny mali poskytnúť hmatateľný dôkaz úplnej oddanosti bez hraníc.

Kultúrna revolúcia zasiahla hlavne čínske mestá. Navonok Čína pôsobila ako more sivých budov v spoločnom vlastníctve, spoločných polí a modrých bavlnených uniforiem. Farebne sa vynímali jasne červené vlajky a červené oblečky malých detí. Akékoľvek ozdoby boli zakázané. Kultúra sa zúžila na osem revolučných opier. Zmizli tržnice, stánky aj malí obchodníci. Všetky bicykle boli čiernej farby. Mao tvrdil, že kultúrnu revolúciu bude treba opakovať každý sedem-osem rokov. Šťastím pre obyvateľov Číny bolo, že na druhé kolo už nemal v budúcnosti dostatok síl.

Počet obetí Mao Ce-tungovej éry sa pohybuje medzi dvoma až piatimi miliónmi ľudí, k tomu je možno prirátať ďalšie desiatky miliónov ľudí, ktorí zahynuli počas hladomorov (odhady sa pohybujú od 20 až po 72 miliónov).

Pol Pot, Červení Kméri a „Demokratická“ Kampučia

Ak môžeme považovať Maov režim za najhorší, čo sa týka počtu obetí, Pol Potov režim môžeme priradiť medzi najbrutálnejšie počas celej histórie ľudstva.

Dňa 17. apríla 1975 sa v Kambodži chopili moci Červení Kméri, do hlavného mesta Phnompenhu vstúpili pokrytí špinou z džungle, v ovísajúcich čiernych rovnošatách s maoistickými čapicami na hlave. Mestská elita si z hrôzou uvedomila, ako primitívni sú víťazi.

„Vojaci pili vodu zo záchodových mís, niektorí sa napili motorového oleja, ďalší zjedli zubnú pastu.“ (2:314). Na čele Červených Kmérov stál Saroth Sar, ktorý vošiel do histórie pod menom Pol Pot. V nasledujúcich hodinách rozhodol de facto zrušiť celé mesto a jeho dva a pol milióna obyvateľov vysťahovať z „prehnitého“ mesta na vidiek na prevýchovu. Vyriešil tým problém antagonizmu medzi mestom a vidiekom. Každý si mohol zobrať iba to najnutnejšie.

„Chorých nechávali ich príbuzní ležať pri ceste. Niektorých vojaci hneď pozabíjali. Deti, ktoré sa stratili, plakali a márne hľadali rodičov. Mŕtvi zostávali ležať tam, kde padli, pokrytí závojom múch a málokedy kusom látky. Ženy rodili, kde sa dalo, priamo na ceste alebo pod stromami. Nemali sme dosť síl myslieť na jedlo. V noci sme sa vyčerpaní zvalili na zem a spali jeden vedľa druhého v priekopách pri ceste. Keď sme sa ráno prebudili, zistili sme, že sme spali vedľa mŕtvol ľudí, ktorých vojaci predchádzajúceho dňa pozabíjali.“ (2:318)

P.F. Ponchaud pozoroval „desivú halucináciu“ pri nemocnici: „Tisíce chorých a zranených opúšťali mesto. Tí silnejší sa z posledných síl vliekli sami, ďalších niesli priatelia, iných tlačili ich rodinní príslušníci na pojazdných posteliach s bezmocne visiacimi transfúznymi hadičkami. Nikdy nezabudnem na pohľad na jedného mrzáka, ktorý prišiel o nohy aj ruky, a plazil sa ako červ.“(2:318-319) Pri vysťahovávaní hlavného mesta zahynulo podľa odhadov 20 tisíc ľudí.

Pol Pot a jeho druhovia prišli na jar 1975 s tézou otrokárskeho štátu. Každý musel bez nároku na odmenu či plat vykonávať takú prácu, akú mu káder pridelil, a to tak dlho, ako bolo nariadené. Najvyhľadávanejšie sa stali dovtedy zaznávané pracovné pozície ako kuchár, zametač v kuchyni alebo rybár, pretože sa pri nich dalo ľahšie kradnúť potraviny. Ak sa niekto vzpieral, hrozila mu celá škála trestov, od zastavenia prídelov jedla až po trest smrti.

Nikto nedostával žiaden plat (čím bola prvýkrát do dôsledkov dovedená idea beztriednej spoločnosti). Jedlo a šatstvo (čierne oblečenie s dlhými rukávmi zapnuté až ku krku) teoreticky každému poskytoval štát. Neexistoval trh, neexistovali peniaze, postupom času, ako sa režim stával ešte ortodoxnejším, začal byť neprijateľný aj výmenný obchod.

V krajine neexistovali väznice, súdy, univerzity, pošty, knihy, šport ani zábava. Kambodžania sa stali otrokmi, stratifikácia spoločnosti (mimo kádrov) prestala existovať. Pol Pot Kambodžanov nechcel „nikoho nútiť silou“, chcel aby všetci sami pochopili „nevyhnutnosť práce“, táto drobná významová vec však jeho spoluobčanom unikla.

V priebehu prvého roka vlády Červených Kmérov Kambodža zostávala odrezaná od sveta. Nefungovalo medzinárodné telefonické, telegrafické ani poštové spojenie, pozemné aj námorné hranice boli uzavreté a letiská neprijímali žiadne civilné lietadlá.

Long Visalo spomína: „Povedali nám, aby sme vysadili ryžu na basketbalovom ihrisku. Na železobetóne! Nechceli, aby sme ten betón odstránili, ale aby sme ho pokryli nánosom pôdy... Pomyslel som si: „Oni sa zbláznili“... Ale potom si človek začal uvedomovať, že na tom betóne hrala buržoázia vo voľnom čase basketbal. Roľníci musia pracovať, aby prežili... Alebo ulica. Tam sa buržoázia preháňala v autách. Roľníci nemajú autá. Zničme preto ulicu! V južnej časti Phnompenhu so sadil paradajky na ulici. Do vozovky som vykopal diery asi meter hlboké a holými rukami ich nacpal slamou a exkrementami. Musí sa vám to páčiť! Musíte to hovno milovať, pretože je životodarne! Ulica životodarná nie je. Ulice sa nenajete! Keď ale vyrastú paradajky, tých sa nejete...“ (2:367).

Pol Pot nariadil jeden deň voľna v desaťdňovom týždni, čo prevzal z Francúzskej revolúcie, ak sa tento deň voľna aj konal, vyplnili ho nekonečné politické schôdze. „Myslieť v termínoch „ja“ a „moje“ je zakázané. Kambodžský národ je jedna veľká rodina. (…) Pokiaľ nemáte nič – ani on, ani vy – tak ste si skutočne rovní. Pokiaľ pripustíme, aby ostal akýkoľvek kúsok súkromného vlastníctva, už si všetci nebudú rovní a už nebude komunizmus.“ (2:367-368)

Hlad sa stal donucovacím prostriedkom a formou nátlaku. Leninova téza „Kto nepracuje nech neje“ platila doslova. V „zlých oblastiach“ bola odmena za celodennú drinu miska riedkej ryžovej polievky. Chorí, ktorí nemali dosť síl pracovať, nedostali nič. Ochorenie bolo často posudzované ako vzbura proti režimu alebo prinajmenšom považované za „nedostatok revolučného vedomia“, čo bolo skoro rovnako závažné previnenie.

Do zimy 1975 sa z Kambodžanov stali v očiach vedenia obyčajné čísla. Užitočnosť ľudí sa merala tým, koľko dokážu vykopať kubíkov hliny. Zachádzalo sa s nimi ako s dobytkom, ktorí bol dávaní za vzor, stala sa z nich ťažná sila. Mŕtvoly sa na poliach používali ako hnojivo, tak ako popol nebožtíkov po kremácii. Pokiaľ ešte žena menštruovala, kádre si viedli podrobné záznamy a priviedli k nej jej manžela, keď bola najväčšia pravdepodobnosť otehotnenia, aby počet obyvateľov krajiny prestal klesať.

Jazyk sa musel zbaviť nesprávnych výrazov. Namiesto „ja“ sa muselo hovoriť „my“. Deti oslovovali rodičov „strýko a teta“ a ostatných dospelých „otec“ alebo „matka“. Každý citový vzťah musel byť kolektívny. Manželstvo určovala strana, nepovolený milostný vzťah sa trestal smrťou. Boli zakázané (ako buržoázny prežitok) detské hračky a akýkoľvek šport. Voľný čas prestal existovať. Bolo zakázané nosiť okuliare, v niektorých častiach krajiny tiež smiať sa a spievať.

Ľudia nesmeli mať autá ani bicykle. Boli zriadené spoločné jedálne, každá rodina mohla mať iba jeden kotlík a lyžicu pre každého člena. Zabavené bolo všetko, čo mohlo jednotlivca odlišovať od kolektívu vrátane nábytku a rybárskych sietí. Pol Potov režim považoval lásku, smútok, hnev, vášeň a ďalšie pocity za prejavy individualizmu a duchovného súkromného vlastníctva, ktoré bolo treba za každú cenu vykoreniť a zničiť. Komunistická utópia nabrala reálne kontúry.

V januári 1976 bola schválená nová ústava krajiny, ktorá sa premenovala na Demokratickú Kampučiu, zakotvila právo a povinnosť pracovať, zrušila nezamestnanosť a oficiálne vyhlásila všetky výrobne prostriedky za majetok štátu. Podľa Pol Pota sa Demokratická Kampučia stala „ostrovom čistoty uprostred chaosu moderného sveta“ a „drahocenným vzorom pre ľudstvo“.

„Boľševická revolúcia vztýčila zástavu vysoko, ale Chruščov ju zrazil dole. Zástava Maovej revolúcie z roku 1949 síce veje ďalej ale bledne a trhá sa. Už dávno nežiari ako predtým. Prápor, ktorý zdvihol súdruh Pol Pot je jasne červený, plný odhodlania, neuveriteľne jasne viditeľný a neotrasiteľný. Celý svet nás obdivuje, spieva na nás ódy a učí sa od nás“ (2:395)

Na vidieku (teda de facto všade, keďže mestá boli zrušené) režim ďalej uťahoval skrutky. Zber divoko rastúcich plodov, ktoré mnoho Kambodžanov v roku 1975 zachránilo pred hladomorom, bol zakázaný ako prejav individualizmu, nikto nemohol jesť viac alebo niečo iné ako jeho sused. Z rovnakého dôvodu bol zakázaný lov rýb, opíc a divých sviní. Zbierať kokosové orechy bolo považované za kontrarevolučný čin.

Rodičom boli brané deti staršie ako sedem rokov a pod dohľadom kádrov sa učili spievať revolučné piesne a bola im prideľovaná ľahšia práca na poli. Drvivá väčšina ľudí pracovala na poliach, napriek tomu častý hladomor počas nasledujúcich dvoch rokoch stál život približne milióna obyvateľov.

Objavili sa prípady kanibalizmu, bol však menej rozšírený ako v Číne a obmedzoval sa na mŕtvych. Známy je napríklad prípad bývalej učiteľky, ktorá zjedla časť svojej sestry, za čo ju ubili na smrť pred celou dedinou (a očami jej malej dcéry). (4:530) Na druhej strane sa však vyvážala ryža do Číny a iných krajín výmenou za zbrane a iba jedna pätina obsiatej pôdy bola obrobená. Cukor došiel, zostával iba bič.

V tejto situácii začali roľnícke kádre strácať všetky zábrany, tehotným ženám vojaci vyrezávali deti, ktoré zavesili na strom a nechali ich vysušiť, kun krak „dymové deti“ považovali za mocný ochranný talizman, vyrezávali väzňom žlčníky, pretože ich považovali za liek, jedli pečeň tých čo zavraždili.

Katarziu a vyslobodenie z pekla na zemi, ktoré sa malo stať rajom paradoxne priniesla až vojna s Vietnamom a obsadenie Kambodže vietnamskou armádou. Dalo sa anticipovať, že OSN agresiu trinástimi hlasmi proti dvom odsúdila a tieto dve krajiny ju neodsúdili z politických dôvodov (Sovietsky zväz a Československo). Drvivá väčšina Kambodžanov vítala v januári 1979 odvekých nepriateľov Vietnamcov ako osloboditeľov.

Samozrejme Vietnam neprišiel zo žiadnych humanitárnych dôvodov, propagandisticky však túto agendu využil, keď tvrdil, že prišiel oslobodiť krajinu od „fašistického tyranského režimu“. Hlavný strojca komunistickej utópie Pol Pot žil relatívne pokojne až do svojej smrti v roku 1998, určitou satisfakciou bolo aspoň to, že jeho mŕtve telo spálili na hromade odpadkov a starých pneumatík.

Počet obetí Pol Potovej agrárnej komunistickej utópie sa pohybuje od 750-tisíc až po viac ako 2 milióny. Yale Cambodian Genocide Project uvádza 1,7 mil., Amnesty Internatonal 1,4, U.S. Dept. of State 1,2 mil. Treba tiež uviesť, že Pol Potov režim z rôznych dôvodov podporovala Čína, Thajsko aj USA. Jednak ako bariéru proti Vietnamu (Čína, Thajsko), jednak ako spojenca proti Sovietskemu zväzu (USA).

Obhajca komunizmu by mohol namietať, že Pol Potov a Mao Ce-tungov režim bol obrovskou deviáciou a idea bola zneužitá dvoma bláznami. Ak sa však pozrieme na ďalšie krajiny, ktoré mali to „šťastie“ začať budovať raj na zemi (počnúc Sovietskym zväzom a Severnou Kóreou a Kubou zatiaľ končiac), počet tých bláznov sa opovážlivo zväčšuje.

Nebude to skôr tým, že iba blázon môže začať budovať raj na zemi, snažiť sa vytvoriť z človeka tabula rasu a zmeniť celú jeho podstatu? Komunizmus ľuďom vštepoval kolektivizmus, dôsledkom čoho je neustále možné povedať, že za to zlo môžu tí druhí (strana, ústredný výbor, generálny tajomník atď.). Následky tejto premisy môžeme dodnes pozorovať aj v našej krajine.

Michal Drotován
www.drotovan.webs.com

(1) Short Philip: Mao. BB Art, Praha 2001, ISBN 80-7257-576-7

(2) Short Philip: Pol Pot. Dějiny zlého snu. BB Art, Praha 2005, ISBN 80-7341-610-7

(3) Moravchik Joshua: Nebe na Zemi. Vzestup a pád socializmu. BB Art, Praha 2003, ISBN 80-7341-016-8

(4) Courtois, S., Werth, N. a kol.: Čierna kniha komunizmu. Agora, Bratislava 1999, ISBN 80-9672-106-2

Poznámka:

Citovanie je v nasledovnej forme, prvé číslo je číslo knihy v literatúre, druhé je číslo strany (strán).

:)		ondro	01-02-2009 16:34
Hej		Jj	01-02-2009 19:38
RE: Hej		msarkozy	01-02-2009 19:50
RE: Hej		Rogue Keeper	02-02-2009 12:05
RE: Hej		Coobiaq	02-02-2009 13:47
RE: Hej		Jj	02-02-2009 17:10
RE: Hej		msarkozy	02-02-2009 18:38
RE: Hej		tralos	02-02-2009 21:20
RE: Hej		msarkozy	02-02-2009 21:54
RE: Hej		tralos	03-02-2009 9:18
RE: Hej		msarkozy	06-02-2009 16:09
RE: Hej		jakubjost	11-02-2009 1:54
Objektivita?		Coobiaq	02-02-2009 13:39
RE: Objektivita?		Miso	02-02-2009 14:25
RE: Objektivita?		Coobiaq	02-02-2009 15:09
RE: Objektivita?		Miso	02-02-2009 15:29
RE: Objektivita?		Coobiaq	02-02-2009 19:08
RE: Objektivita?		biker	04-02-2009 3:07
RE: Objektivita?		MuadDib	04-02-2009 12:27
RE: Objektivita?		Rogue Keeper	04-02-2009 12:58
RE: Objektivita?		Firstborn	04-02-2009 13:34
RE: Objektivita?		Rogue Keeper	04-02-2009 13:41
RE: Objektivita?		Mišo Daňo	06-02-2009 1:38
RE: Objektivita?		Rogue Keeper	06-02-2009 9:32
RE: Objektivita?		Lukas Krivosik	08-02-2009 19:24
RE: Objektivita?		Rogue Keeper	09-02-2009 10:03
RE: Objektivita?		Mišo Daňo	12-02-2009 20:22
RE: Objektivita?		Rogue Keeper	04-02-2009 13:11
RE: Objektivita?		Miso	04-02-2009 13:48
RE: Objektivita?		Coobiaq	04-02-2009 19:20
RE: Objektivita?		MuadDib	04-02-2009 19:52
RE: Objektivita?		Rogue Keeper	04-02-2009 20:03
RE: Objektivita?		Coobiaq	04-02-2009 19:11
RE: Objektivita?		MuadDib	04-02-2009 19:57
Aby konzervatívci nevyskakovali od radosti...		MuadDib	02-02-2009 18:34
Na vine je idea, alebo ludia?		Vlado	02-02-2009 14:31
RE: Na vine je idea, alebo ludia?		Miso	02-02-2009 15:56
RE: Na vine je idea, alebo ludia?		Rogue Keeper	02-02-2009 16:32
RE: Na vine je idea, alebo ludia?		Miso	02-02-2009 16:59
RE: Na vine je idea, alebo ludia?		Rogue Keeper	02-02-2009 17:19
RE: Na vine je idea, alebo ludia?		Richard	04-02-2009 23:22
RE: Na vine je idea, alebo ludia?		Rogue Keeper	09-02-2009 10:33
RE: Na vine je idea, alebo ludia?		Lukas Krivosik	09-02-2009 11:19
RE: Na vine je idea, alebo ludia?		Rogue Keeper	09-02-2009 11:37
RE: Na vine je idea, alebo ludia?		Lukas Krivosik	08-02-2009 19:28
RE: Na vine je idea, alebo ludia?		Rogue Keeper	09-02-2009 10:26
Tak nejako som to myslel		Vlado	02-02-2009 17:09
RE: Tak nejako som to myslel		Miso	02-02-2009 17:39
RE: Tak nejako som to myslel		Rogue Keeper	02-02-2009 17:54
Kapitalizmus => Korporativizmus		MuadDib	02-02-2009 21:47
RE: Kapitalizmus => Korporativizmus		Rogue Keeper	03-02-2009 11:02
RE: Tak nejako som to myslel		Richard	04-02-2009 23:25
RE: Tak nejako som to myslel		Rogue Keeper	05-02-2009 10:43
RE: Tak nejako som to myslel		Lukas Krivosik	08-02-2009 19:30
RE: Tak nejako som to myslel		biker	04-02-2009 17:52
RE: Tak nejako som to myslel		Vlado	18-02-2009 12:31
Poďme na to demokraticky		MuadDib	02-02-2009 18:43
RE: Poďme na to demokraticky		Richard	04-02-2009 23:29
Taketo texty treba		Plepo	02-02-2009 15:23
Koniec času		Alexios I.	02-02-2009 16:18
Pravicový komunizmus		MuadDib	02-02-2009 18:28
otazka		kopuliak	03-02-2009 4:23
Použi Google		MuadDib	03-02-2009 10:03
???		LIBERTARIAN	04-02-2009 17:06
RE: ???		Firstborn	04-02-2009 17:13
RE: ???		LIBERTARIAN	05-02-2009 9:39
RE: ???		tralos	05-02-2009 11:11
Vynikajuci clanok		Maros	04-02-2009 21:03
RE: Vynikajuci clanok		Firstborn	04-02-2009 21:52
RE: Vynikajuci clanok		LIBERTARIAN	05-02-2009 9:49
RE: Vynikajuci clanok		Rogue Keeper	05-02-2009 10:13
RE: Vynikajuci clanok		Maros	05-02-2009 23:20
RE: Vynikajuci clanok		Rogue Keeper	06-02-2009 9:05
RE: Vynikajuci clanok		biker	06-02-2009 16:44
RE: Vynikajuci clanok		Rogue Keeper	06-02-2009 17:28
RE: Vynikajuci clanok		biker	06-02-2009 21:45
RE: Vynikajuci clanok		Rogue Keeper	09-02-2009 9:09
RE: Vynikajuci clanok		Maros	07-02-2009 17:12
RE: Vynikajuci clanok		Rogue Keeper	09-02-2009 9:15
RE: Vynikajuci clanok		Braňo	06-02-2009 20:47
RE: Vynikajuci clanok		Maros	07-02-2009 17:14
Hm..		slovenský dobrovoľník	08-02-2009 11:00
Dalsi namet		PC1	09-02-2009 1:06
RE: Dalsi namet		blizz.boz	09-02-2009 3:18
hm		jakubjost	11-02-2009 2:02
Pohlad		tomas	03-04-2009 19:08
RE: Pohlad		Miso	25-05-2009 10:34
.		.	17-10-2012 9:42
Kvalitný článok		Stano	10-01-2014 10:03