 |
|
|
Je vlastníctvo skutočne základnou axiómou spoločnosti?Na úvod môjho článku pár technických poznámok. Dôvod, prečo som sa rozhodol ponúknuť svoj článok na uverejnenie na Pravom Spektre je, že práve na tejto stránke som sa najčastejšie stretol s typom čitateľa, s ktorým by som chcel viesť polemiku naznačenú v názve článku. Ak vravím o svojom čitateľovi/oponentovi, myslím tým ľudí, ktorí pokladajú vlastníctvo ako inštitúciu a hodnotu za základnú axiómu spoločenského usporiadania, teda za hodnotu, od ktorej sa odvíjajú všetky ostatné hodnoty. Inak povedané ide o ľudí, pre ktorých je dodržiavanie (súkromného) vlastníctva arbitrom dobrého, spravodlivého, správneho a právneho. V diskusnej praxi na slovenskom internete sa s podobnými názormi stretávam napríklad pri apriórnom odsúdení inštitútu vyvlastnenia, daní, či akýchkoľvek verejných záujmov. Mojou snahou bude ponúknuť alternatívne nazeranie na hodnotový systém spoločenstva ľudí, alternatívne už v samotných základoch. Praktische Konkordanz Na úvod by som chcel prezentovať náhľad, ktorý je mne sympatický a neskôr priniesť dôvody, prečo by mal čitateľ tento náhľad akceptovať. Spomenutým náhľadom je pojem z nemeckej ústavnoprávnej terminológie tzv. praktische Konkordanz. Ako uvádza Procházka , ide o zásadu „podstata ktorej podľa nemeckého Spolkového ústavného súdu spočíva v harmonizácii príslušných ústavných hodnôt a zachovaní ich tvorivého napätia. Vyvažovanie, nachádzanie rovnováhy teda predpokladá jednak napätie ako prejav súťaže jednotlivých hodnôt a jednak harmonizáciu ako prejav úsilia o konsenzuálne vymedzenie ich spoločného podložia.“ Rozmenené na eurá ide o princíp proporcionality, ktorého magickými slovíčkami sú vhodnosť a nevyhnutnosť ako podmienka sledovania legitímneho cieľu, ktorý nemožno dosiahnuť inak. Procházka pokračuje: „Za legitímny cieľ sa považuje buď ochrana iného základného práva alebo slobody, alebo ochrana iného verejného záujmu, napríklad verejného zdravia a mravnosti, bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. Obmedzenie fundamentálnej hodnoty je teda legitímne len za účelom ochrany inej fundamentálnej hodnoty. Predpokladom nevyhnutnosti je existencia naliehavej spoločenskej potreby, ktorú nemožno uspokojiť inak.“ Nie náhodou som si vybral zásadu, ktorou sa riadia ústavné súdy pri rozhodovaní zložitých etických a právnych otázok. Každý spoločenský vedec je viac či menej sudcom, každá spoločenská veda obsahuje viac či menej skryté hodnotové postuláty, ktoré ju na jednej strane rozhodne nečinia irelevantnou, ale na strane druhej citlivejšou smerom ku kritike. Čo nám, ktorí nemáme veľmi v láske Wittgensteina, príliš nevadí. Aj keď na druhej strane je rozhodne zaujímavá polemika o objektívnosti prírodných vied. To je však už úplne iný príbeh... Sudcom teda ponúkam súdne zásady, pričom je nespochybniteľné, že čitatelia, na ktorých sa v prvom rade obraciam, do tejto kategórie spadajú. Jednak vyslovujú svoj názor o ústavnej hodnote, ktorou je vlastníctvo a jednak tým prezentujú časti z mozaiky vlastného hodnotového rebríčka. Praktische konkordanz je vo svojej podstate samozrejme omnoho zložitejším, a rozsiahlou judikatúrou svetových najvyšších súdov presnejšie upraveným, postupom. Nám však stačí v takomto hrubom náčrte. Povedané ľudskou rečou je praktische Konkordanz odpoveďou NIE na otázku v nadpise, pretože stavia viaceré základné hodnoty (artikulované v ľudskoprávnych dohovoroch a ústavách) na horizont. Nejde pritom ani tak o to, ktoré hodnoty konkrétne harmonizuje (čím sa veľmi rád vyhnem diskusii o generáciách ľudských práv), ale o to, že uvádza do súladu viaceré hodnoty naraz. Obmedzenia vlastníckeho práva Náhľad by sme teda mali. A teraz k zdôvodneniu. Opäť, tentoraz zo zrejmejších dôvodov, si pomôžem právnickými modelmi. Konkrétne využijem model pre našu spoločnosť tradičný a to chápanie vlastníctva v rímskom práve. Tento model som si opäť nezvolil náhodne, ale v nadväznosti na časté užívanie rímskeho práva v niektorých šikovných obhajobách pre mňa dnes neaktuálnych názorov. Pri teoretickom či empirickom uchopení koncepcie vlastníckeho práva nás zaujíma niekoľko vecí. V prvom rade, kto bol subjektom vlastníckeho práva. V rímskom práve mohli byť subjektom vlastníckeho práva tak fyzické ako aj právnické osoby. Významný subjektom vlastníckeho práva bol štát, ktorý svoj nárok uplatňoval tak v prípade verejných pozemkov (ager publicus) ako aj v súkromnoprávnych vzťahoch. Pri štátnom vlastníctve bola vec pokladaná za vec nikoho, res nullius, a subjektom bola štátna pokladnica (aerarium). Istú výpovednú hodnotu má tiež priestor, ktorý dvojica slovenských romanistov venovala ostatným právnickým osobám: „Popri rímskom štáte boli aj iné právnické osoby spôsobilé byť nositeľmi vlastníckeho práva.“ Pokiaľ ide o fyzické osoby, subjektom vlastníckeho práva mohli byť len svojprávne osoby (sui iuris). „Všetky ostatné fyzické osoby, pochopiteľne, aj otroci, boli v zásade vylúčené z vlastníckeho práva. Pre cudzincov (peregrini) bolo vlastníctvo prístupné len podľa domáceho práva a podľa rímskeho ius gentium.“ Pod svojprávnou osobou sa v Ríme v rôznych obdobiach predstavovali rôzne fyzické osoby a jej chápanie malo silnú väzbu na chápanie rodiny ako mocensko-právneho zväzku. „Úplnú majetkovoprávnu spôsobilosť mali v rímskom práve len hlavy rodín (pater familias) so zreteľom na to, že spĺňali všetky predpoklady, t. j. stav slobody, občianstvo a čestné postavenie v rodine, len oni boli svojprávni (sui iuris). Osoby v rodine podriadené otcovskej alebo manželskej moci boli nesvojprávne (alieni iuris) v prospech hlavy rodiny. V dôsledku toho nemohli vlastniť majetok a nemohli mať ani práva. Keby boli majetok nadobudli (napr. darom alebo odkazom), nadobudli by ich právne pre hlavu rodiny, ktorej boli podriadené. Boli teda len nadobúdajúcimi nástrojmi, tak ako otroci.“ Alieni iuris, teda ostatní členovia rodiny, samozrejme v rôznych časoch získavali rôzne privilégia, ktoré ich približovali k niečomu, čo pod vlastníckym právom rozumieme my dnes. Rovnako sa tiež nedá prehliadnuť reálny vplyv, ktorý mali rôzne konkrétne manželky, synovia, či otroci. Pokiaľ však ide o priamy vplyv, či o právny stav, bol na dnešné pomery subjekt vlastníckeho práva vymedzený značne reštriktívne. Pokiaľ ide o predmet vlastníctva, Rimania ho mali vymedzený dosť široko. Mohla ním byť akákoľvek vec (teda aj otrok), okrem vecí vylúčených z obchodu (res extra commercium). Medzi tie patrili veci božského práva, ktoré sa vnútorne členili na veci sväté (chrámy, oltáre, kultové predmety – veci venované bohom), veci náboženské (cintoríny, hroby, hrobky – zasvätené bohom podsvetia) a veci posvätné (mestské múry, brány, či zákopy v čase vojny). Z obchodu boli vylúčené aj veci patriace všetkým. K ním radíme vzduch, tečúce vody, morské brehy. Tieto veci neboli ani v štátnom, ani v súkromnom vlastníctve. Napokon medzi veci vylúčené z obchodu patria veci verejné, ktoré patrili štátu, ako napríklad ulice, divadlá, námestia, vodovody, verejné cesty, prístavy, kúpele. Obsahové obmedzenia Obsahom vlastníckeho práva bolo právo vlastnú vec užívať (aj právo vec zničiť, avšak toto právo nesmelo byť zneužívané), právo brať plody z vlastnej veci, právo vlastnú vec držať a právo nakladať s vecou (disponovanie, teda prevody vlastníckeho práva a iné vzťahy medzi živými). Takto boli v Ríme vymedzené základné pojmové znaky vlastníckeho práva. Na účely môjho články uvediem ešte obmedzenia, ktorým vlastnícke právo podliehalo. Obmedzenia vlastníckeho práva boli určené verejným právom, t. j. verejným spoločenským záujmom, pričom tieto mali kogentnú podobu (nemohli sa teda zmeniť žiadnou súkromnoprávnou dohodou). Okrem toho existovali aj súkromnoprávne obmedzenia, ktoré umožňovali istú zmluvnú voľnosť pri riešení vzťahov k veciam. Bližšie sa budem venovať len obmedzeniam verejnoprávnym. „Patrili k nim najmä stavebné a sanitné príkazy a zákazy (napr. minimálny odstup medzi domami, zákaz spaľovať mŕtvoly vnútri mesta a pod.). Verejnoprávne obmedzenia obsahovali aj obmedzenia bojujúce proti luxusu (napr. zákaz okázalých pohrebných slávností), ako aj predpisy sakrálneho charakteru (napr. v blízkosti Kapitolu ponechať voľný horizont na pozorovanie letu vtákov).“ Ak by som chcel zhrnúť predchádzajúce priblíženie právnej úpravy vlastníctva v Ríme do jednej vety, tak poviem, že ide o určenie hraníc toho, kde sa začína sloboda (vlastníctva) jedného a končí sloboda (vlastníctva) druhého. V úvahách mojich čitateľov je samotná táto veta často univerzálnou odpoveďou na otázky ich názorových oponentov. Akoby už nebolo čo dodať, akoby sama určovala, aké konkrétne usporiadanie sa v spoločnosti prijme. Ak ste pozorne čítali, všimli ste si, že vlastnícke právo bolo v Ríme obmedzené celým radom iných hodnôt, ktoré svojou existenciou utvárali podobu vlastníctva. Postavenie rodiny v spoločnosti (agnátska a kognátska rodina), postavenie bohov v spoločnosti, mocenské a zahraničné záujmy štátu, záujmy rímskej verejnosti, vzťah k cudzincom, vzťah k otrokom. Toto všetko sú však len na pohľad zjavné obmedzenia vlastníctva. V skutočnosti je potrebné uvedomiť si, že právo je systém, prepletený kauzálnymi vzťahmi. Trestné právo napríklad obmedzuje práva vlastníka nakladať s vecou tak, aby ohrozila niekoho na živote, zdraví, či majetku a pod. Každému individuálnemu právu jedného človeka zodpovedá individuálna povinnosť človeka druhého. Vymedzenie vlastníctva je závislé od vyvažovania všetkých ostatných hodnôt. Vlastníctvo nemožno absolutizovať Pokiaľ ide o cieľ môjho článku, v tomto sme sa od Rímskej ríše nezmenili. Aj dnes obmedzuje vlastníctvo mnoho iných hodnôt, aj dnes sa ľudia dohadujú o tom, kadiaľ natiahnuť čiaru číreho alebo ak chceme úplného vlastníctva. Ako určiť, kde sa začína sloboda jedného a končí sloboda druhého. Samozrejme, možno namietať, že vlastníctvo je omnoho širšie vymedzený vzťah (vo viacerých libertariánskych prúdoch) Obávam sa však, že takto vymedzené vlastníctvo stráca svoju kritickú silu. Vlastníctvom je zásah štátu, tak ako aj dôsledky, ktoré ním boli spôsobené. Vlastníctvom je rodinný vzťah a jeho realizáciou bozk matky dieťaťu pred spaním, pričom pozadie vydláždené ostatnými hodnotami libertariáni/čitatelia akoby už nechceli skúmať. Osobne som preto skôr fanúšikom diferencovaného prístupu, keď vlastníctvo môžem postaviť k spravodlivosti (aritmetickej či geometrickej), slobode, dôstojnosti, prístupu k informáciám, právu na obhajobu, či mnohým ďalším právam, ktorým väčšinová spoločnosť prikladá relevanciu, pri rozhodovaní o tom, ako ďaleko siaha vlastníctvo. Praktische Konkordanz uprednostňujem pred Eintopf filozofiou, ktorá všetky hodnoty zmieša podľa toho, ktorá ako vyhovuje neurčitému (v zmysle nejasne vymedzenému) zato absolútnemu konceptu (súkromného) vlastníctva. Bez takéhoto prístupu strácame možnosť argumentovať a narábať s pojmami ako spravodlivosť, právny štát, verejný poriadok, dôstojnosť, nakoľko nám stačí vlastníctvo. Otázkou je, ako bude toto určené (pričom vonkoncom nie som príliš veľký fanúšik zjednodušujúceho princípu okupácie, či Nozickovského odvodzovania – málo odpovedí na málo otázok). Ak sa Vám zdá, že vlastne nepíšem nič iné ako apologetiku projekcie hodnôt jednotlivcov na celú spoločnosť (alebo inak štátne zásahy), tak máte čiastočne pravdu. Ako vedeli už starí Rimania, vlastníctvo je nielen vzťahom vlastníka k veci, ale tiež vzťahom vlastníka k ostatným potenciálnym vlastníkom, ktorí musia jeho vlastníctvo uznať a rešpektovať, aby sme mohli hovoriť o právnom a reálnom vzťahu. Je to obchod. Ja tebe uznám vlastníctvo, a ty mne uznáš to moje. Ak však odstránime z toho obchodu ostatné hodnoty, čo nám zostane? Preto praktische Konkordanz, preto cesta umiernenosti, vyvažovania a tvorivého napätia schopného reflektovať dynamiku spoločenských hodnôt. Ďakujem za pozornosť P. S. Som si vedomý viacerých teoretických a empirických problémov tohto prístupu. Na druhej strane však verím, že články podobného charakteru by sa mali dať prečítať pri jednej káve, dvoch cigaretách, najdlhšie pri ceste električkou. Preto som sa rozhodol nezaoberať sa na Pravom Spektre každým z problematických bodov. Okrem toho verím, že práve pozorní čitatelia Pravého Spektra ich prednesú v diskusii, kde sa k nim rád vyjadrím. Akékoľvek iné otázky zodpoviem samozrejme rovnako rád, v závislosti od mojich vedomostí a fantázie. Jakub Jošt Použitá literatúra PROCHÁZKA, R.: Dobrá vôľa, spravodlivý rozum. Bratislava : Kalligram, 2005 REBRO, K., BLAHO, P.: Rímske právo. Bratislava : Iura Edition, 2003 |
15-10-2008
IdeológiaPri slove „ideológia“ mnohým z nás zídu na um časy nedávno minulé a masy, ktoré pochodujú pod jednoduchými heslami. No ideológia je istým súborom vnútorne kompatibilných názorov, bez ktorých sa politika nezaobíde. Pravé Spektrum má ambíciu diskutovať v tejto rubrike o myšlienkovom pozadí politickej pravice. Aký je vzťah klasického liberalizmu a kresťanského konzervativizmu? Koľko Boha, patriotizmu a trhu treba k namiešaniu pravicového kokteilu, príťažlivého pre ľudí? Kto boli myšlienkoví otcovia smeru, ku ktorému sa hlásime? Táto rubrika je však venovaná aj filozofom a intelektuálom všeobecne. Čo zahŕňa prirodzene aj výmenu názorov s teoretikmi protistrany.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|