 |
|
|
Germánia a starobylosť ŽidovRímske cestopisy a opisy cudzích krajov a národov sa dnes všeobecne považujú za hodnotný zdroj informácií o antickej dobe. Funkcia týchto textov býva primárne posudzovaná podľa podrobností, ktoré obsahujú. Primeraný postup pri ich kritickom skúmaní zväčša spočíva v ignorácii mytologických častí a sústredení sa na ich faktický opis geografických a etnologických reálií. Uvedený postup má nepochybne svoje opodstatnenie. Ak má byť cieľom konkrétnej historickej práce čo najvernejšie a najreálnejšie priblíženie národa či územia, ktoré sa stalo obsahom rozprávania rímskych historikov, potom je výhradné sústredenie sa na overiteľný obsah odôvodnenou požiadavkou. Autor tejto práce sa však podujal skúmať práve to, čo býva zvykom ignorovať. Tento postup odhalí dôvod, prečo sa v rímskych opisoch mytologické tak často spája so skutočným, odhalí cieľ tohto pre nás takého zvláštneho spôsobu písania. Ako modelový prípad bude použitý Tacitov spis Germánia. Ukáže sa, že rímske opisy cudzích národov a regionóv nemali výhradne funkciu cestopisu. Ich funkcia bola omnoho dôležitejšia, ich význam hlbší a dôvod ich vzniku „politickejší“, než sa všeobecne zvykne usudzovať. Bude tiež ukázané, že na tento rímsky spôsob písania sa prirodzene naviazala aj seba-interpretácia tých, o ktorých sa písalo. Ako príklad v tomto prípade autorovi poslúži spis Flavia Josepha O starobylosti Židov. Rímska sieť významov a polomytologické príbehy minulosti Tacitovo kratšie dielo Germánia dnes patrí medzi klasický zdroj informácii o Germánoch a ich zvykoch. Obsahuje cenné informácie o jednotlivých kmeňoch, ktoré majú súhrnné označenie Germáni, o územiach, ktoré tieto kmene obývali, a o ich spôsobe života. Ako každý iný rímsky opis cudzích národov a kmeňov obsahuje aj Tacitov spis zvláštne spojenie reálnych a faktických informácií s mytologickým rozprávaním. Aby sa podarilo objasniť dôvod tohto spojenia, musí teoretické skúmanie vysvetliť, prečo sa Rimania tak často zaujímali o cudzie kmene, ktoré žili za hranicami rímskeho impéria. Rímska spoločnosť bola posadnutá presvedčením o vlastnej výnimočnosti. Táto výnimočnosť bola legitimizovaná vôľou bohov a samotným osudom. Titus Lívius napríklad píše: „Ale osudom bol určený – myslím – vznik znamenitého mesta i počiatok ríše, po moci bohov najväčšej“ (Livius, T.: Dejiny I. Svoboda: Praha, 1979, s. 45). Vergíliovo rozprávanie je azda najznámejším príkladom tohto druhu, no treba zdôrazniť, že podobná apologetika, obhajujúca vyvolenosť Rimanov, bola samozrejmou súčasťou každého historického rozprávania, ktorého cieľom bol opis dejín rímskeho impéria od jeho zrodu. Aby boli tieto polomytologické príbehy naozaj dôveryhodné, museli byť rozprávaním dejín celého sveta. Ak bol totiž Rím vyvolený bohmi, potom jeho vyvolenosť nemohla mať len regionálny charakter. Inak povedané, ak bol Rím naozaj vyvolený, potom jeho dejinným cieľom mala byť vláda nad celým svetom a nad všetkými národmi. Práve požiadavka legitimizovať svoju výnimočnosť a vyvolenosť mala za následok taký častý výskyt polomytologických opisov cudzích národov a kultúr. Rímske dejiny, teda dejiny vyvoleného národa medzi národmi, ktorých osudom bolo raz sa stať súčasťou impéria, sa tak stali dejinami celého kozmu. Alebo ešte inak: aby boli dôveryhodné príbehy, ktoré mali legitimizovať rímsku imperiálnu ideológiu, bolo potrebné aby v týchto príbehoch vystupovali aj tie národy, s ktorými sa Rimania počas svojej expanzie stretli. Ak je totiž osudom sveta vláda Rimanov a ak je táto vláda vôľou bohov od vzniku sveta, potom sa tejto vôli musia podriadiť aj nerímske etniká. Expanzia tak nesmela mať čisto vojenské odôvodnenie. Museli byť vytvorené príbehy, ktoré začleňovali cudzie národy do rímskych mýtov a legiend, museli byť vytvorené príbehy, ktoré na jednej starne potvrdzovali rímske presvedčenie o vlastnej výnimočnosti a na strane druhej odôvodňovali a vysvetľovali existenciu cudzích a nepodmanených národov, ktorých osud je však spojený s Osudom sveta, t.j. so svetovládou Ríma. Funkcia týchto polomytologických príbehov začína byť teda zrejmá. Ak sa totiž národy, s ktorými Rimania viedli boje a ktoré chceli Rimania začleniť do svojej ríše, objavujú v príbehoch, ktorých cieľom je osudom či vôľou bohov zdôvodniť rímsku imperiálnu ideológiu, potom sú tieto národy podriadené práve tejto vôli bohov či osudu. Dejiny, ktorých konečným cieľom je svetovláda Ríma, sú tak aj dejinami národov a kmeňov, ktoré nie sú (zatiaľ) podmanené. To je dôvod dnes absurdne znejúcich Tacitových tvrdení, že aj u Germánov bol Herkules a že stále „spievajú o ňom ako o najväčšom zo všetkých hrdinov“ (Tacits, P.C.: Agricola, Anály, Germánia, Histórie. Tatran: Bratislava, 1980, s. 49/50). Na území Germánie sa údajne mal nachádzať aj oltár zasvätený Odyseovi, ktorý mal na svojej strastiplnej ceste navštíviť aj túto vzdialenú a nepoznanú krajinu. Všetky tieto dnes možno úsmevné príbehy mali dokazovať pravdivosť rímskych mytologických príbehov. Ak bol totiž u Germánov Herkules a ak po Germánii putoval Odyseus, čo podľa Tacita spomínajú aj samotní Germáni, znamená to, že pravdivé nebudú len príbehy o týchto dvoch gréckych hrdinoch, ale aj príbeh o Tróji, o putovaní Aenea a, nakoniec, o legendárnom založení mesta Rím z vôle samotných bohov. Napojenie dejín nerímskych národov na rímske mytologické príbehy tak v konečnom dôsledku nie je len spestrením Tacitovho rozprávania. Je jasným dôkazom, ktorý potvrdzuje legitimitu rímskych ambícií. Tento postup nie je v rímskej historiografii a cestopisoch nijako výnimočný. Podobne postupuje Tacitus, keď píše o Židoch: „Židia, vyhnaní z Kréty, zaujali vraj najvzdialenejšie líbyjské končiny v čase, keď Saturnus násilne zvrhnutý Jupiterom prestal vládnuť.“ (Tacits, P.C.: Agricola, Anály, Germánia, Histórie. Tatran: Bratislava, 1980, s. 605). Tým, že Tacitus umiestňuje vznik Židov do dôb súbojov bohov, potvrdzuje pravdivosť rímskych mytologických príbehov. Akokoľvek tak boli Židia voči Rimanom nepriateľskí a akokoľvek boli u Židov časté vzbury voči rímskej nadvláde, predsa sú ich dejiny dejinami sveta, v ktorom boli Rimania vyvolení. Toto vytvorenie jednotných dejín pomocou polomytologických opisov zaručovalo, že predstava jedného osudu a jedného cieľa dejín nestratí svoju vierohodnosť. Tým, že počiatok cudzieho národa bol umiestnený do kontextu rímskych legendárnych príbehov, bola potvrdená pravdivosť rímskeho presvedčenia o vlastnej vyvolenosti. Ak by totiž existovali paralelne a na rímskych legendách a mýtoch nezávislé dejiny, znamenalo by to, že predurčenie Rimanov ako svetovládcov neobsahuje univerzálny imperatív. Začleniť nerímske do rímskeho sa tak stalo nutnosťou, ktorá v skutočnosti stojí za týmto zvláštnym spôsobom opisov cudzích národov a kultúr. Bola tak vytvorená impozantná sieť významov, ktorá prostredníctvom príbehov dávala zmysel rímskym svetovládnym ambíciám. Táto sieť bola pomerne flexibilná. V priebehu rímskej antiky boli týmto spôsobom popísané a tým začlenené do rímskych polomytologických dejín desiatky nerímskych národov a kmeňov. Bolo by však príliš zjednodušujúce obmedzovať tento proces len na tvorbu polomytologických príbehov, ktoré vysvetľovali pôvod či zvyky cudzích kultúr. Obdobný cieľ sledoval aj rímsky náboženský synkretizmus, ktorý na jednej strane preberal cudzie božstvá a na strane druhej, niektoré z týchto cudzích božstiev identifikoval priamo s rímskymi bohmi. Nakoniec, treťou procedúrou tohto druhu bola deifikácia rímskych cisárov, ktorí začleniac sa do panteónu božstiev, stali sa sami vykonávateľmi vôle bohov na zemi. Všetky tieto procedúry sledovali jasný cieľ - obhájiť pravdivosť a legitimitu rímskej imperiálnej ideológie. Vzťah medzi tým, kto popisuje, začleňuje a nakoniec ozmyselňuje, a tým, kto je tomuto procesu vystavený, však nie je výhradne jednosmerný. Účasťou nerímskych národov na rímskych dejinách nebola len potvrdená vyvolenosť Ríma. Zmysel v rímskej sieti významov tým získala aj existencia cudzích kultúr a kmeňov. Rímske polomytologické príbehy tak boli dvojsečnou zbraňou. Germáni neboli len národom, ktorý žije akoby náhodou na hranici impéria a ktorých existencia nemá v osude tohto sveta konkrétne odôvodnenie. Sú súčasťou toho istého osudu, tých istých dejín a tej istej vôle bohov ako Rimania. Celý svet tak získaval zmysel, celý svet sa stal jedným rozprávaním. Rímske polomytologické príbehy sú príbehmi holistickými, ktoré na jednej strane mali slúžiť ako propaganda rímskej imperiálnej ideológie a na strane druhej umožňovali nerímskym kultúram účasť na dejinách sveta. Túto skutočnosť využil židovský historik Flavius Josephus pri obhajobe starobylosti židovského národa. Josephus písal svoje diela v dobe jasnej rímskej hegemónie. Akceptácia rímskej výnimočnosti bola považovaná za samozrejmosť. Na námietky o neexistencii dávnej histórie svojho národa tak použil tento židovský historik zaujímavý argument: „ani Hérodotós, ani Thúkydides, ani žiadni z ich súčasníkov sa nezmieňuje o Ríme...“(Flavius, J.: O starobylosti Židu, Muj život. Arista, Baset, Maitrea : Praha, 2006, s. 28). Skutočnosť, že spomínaní Gréci neuvádzajú vo svojich dejinách ani Židov, tak v konečnom dôsledku nič neznamená. Logika tohto argumentu je jasná a priamo vychádza z toho, čo už bolo napísané. Ak existujú len jedny dejiny, do ktorých sú prostredníctvom rôznych legiend a mýtov zapísané historické príbehy všetkých národov, potom ignorovanie Rimanov ako dejinne vyvolených znamená nedôveryhodnosť historikov a ich prác, ktoré túto skutočnosť neakceptujú. Alebo ešte inak: ak v historickej práci nie sú spomínaní Rimania, ak sa ignoruje samotná vyvolenosť osudom a predurčenie, ak sa teda neakceptuje vôľa bohov a zámer dejín, je zjavné, že ide o nedokonalú a nedôveryhodnú historickú výpoveď. Rímske zasadzovanie nerímskych kultúr a národov do svojich polomytologických príbehov teda neobhajovalo len imperiálne ambície. Poskytovalo, ako už bolo spomínané, účasť na svetovom poriadku a tým legitimizovalo existenciu cudzích národov, ktoré sa stali predmetom rímskeho rozprávania. Josephus túto skutočnosť využil dvojnásobne. Najprv zneškodnil pomocou rímskej siete významov, ktorá bola holistickou interpretáciu dejín, absenciu relevantnej zmienky o židovskom národe v prácach významných gréckych historikov, aby neskôr obrátil zámer rímskych opisov cudzích národov a kmeňov vo svoj prospech. Židovský historik zasadzuje ústrednú udalosť židovských dejín – exodus z Egypta – do kontextu rímskych príbehov a mýtov. Uvádza, že Židia Egypt opustili „takmer tisíc rokov pred Trójskou vojnou“ (Flavius, J.: O starobylosti Židu, Muj život. Arista, Baset, Maitrea: Praha, 2006, s. 32). Táto veta, ktorá môže mať na prvý pohľad banálny obsah, však plnila veľmi dôležitú úlohu. Josephus tým, že spomenul ako relevantnú historickú udalosť Trójsku vojnu, získal pre svoju prácu kredibilitu. Akceptoval totiž kľúčový moment rímskej legendárnej histórie - slávnu vojnu Grékov, z ktorej vzišiel Aeneas ako praotec Rimanov. Na tomto základe sa mu podarilo otočiť naruby spôsob, akým Rimania zasadzovali nerímske kultúry do svojich príbehov. Ak Rimania používali prastaré mytologické príbehy na ozmyselnenie svojej existencie a tým legitimizovali svoje imperiálne ambície, tak Josephus použil tieto mytologické príbehy na obhajobu dlhej histórie židovského národa. Inak povedané, urobil presne to isté, čo tak dlho a úspešne robili Rimania. Napojil rímske dejiny na dávnu históriu Židov, čím obhájil starý pôvod svojho národa. Alebo ešte inak: obratne otočil interpretáciu dejín vo svoj prospech - tak ako Rimania zasadzovali nerímske do rímskeho, tak Josephus spojením exodu s Trójskou vojnou zasadil rímske do židovského. Zhrnutie Ako je vidno, polomytologické vysvetlenia mali v cestopisoch a historických rozprávaniach antických autorov nepochybne dôležitú úlohu. Vytvárali zložitú sieť významov, ktorých účelom bolo obhájiť rímsku interpretáciu dejín ako procesu, v ktorom sa územná expanzia Rimanov chápala ako vyvolenie osudom či bohmi. Na tento účel používali Rimania tri procedúry: spomínané zasadzovanie cudzích kultúr a národov do rímskych polomytologických dejín, synkretizmus, ktorý umožňoval preberanie cudzích bohov, ako aj identifikáciu bohov vlastných v nerímskych božstvách a kultoch a nakoniec deifikáciu cisárov, ktorí sa tak stali priamo účastní na vôli bohov. Všetky tieto procedúry sledovali jeden cieľ: vytvorenie jednotných dejín, ktoré mali holistický charakter. Toto „znásilňovanie minulosti“ na mocenské ciele však mohlo za istých okolností plniť aj inú funkciu. Tým, že v rímskych mytologických príbehoch a legendách boli spomenuté aj nerímske národy, získali cudzie kultúry účasť na svetovom poriadku. Táto účasť zároveň legitimizovala vlastnú existenciu a slúžila ako obhajoba pred spochybňovaním. Krátke skúmanie historických prameňov teda dokázalo, že zameranie sa bádateľov výhradne na fakticitu a reálie rímskych opisov cudzích národov ignoruje dôležitosť dnes možno absurdne znejúcich mytologických vysvetlení a opisov nerímskych kmeňov a ich zvykov. |
10-10-2008
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|