 |
|
|
Nietzsche, R. I. P.„Nietzsche je mŕtvy.“ Boh. Vtipné otočenie Nietzscheho výroku o smrti Boha sa vďaka nápisom na rôznych múroch stalo veľmi známym. Nietzsche bol jedným z prvých prorokov ohlasujúcich nástup sekularizácie, čiže zmenšovania vplyvu náboženstva na spoločnosť. Význam náboženstva mal s vývojom spoločnosti upadať, až kým spoločnosť nedospeje do modernej, úplne sekularizovanej fázy. Predpoveď sa však nenapĺňa a sekularizmus prekvapivo čelí novým výzvam. Nápisy na múroch prestali byť iba slovnou hračkou. Čo je sekularizácia? Saeculum znamená náš vek, časopriestor, svet podriadený času. Naopak, Boh, posvätné, je mimo času. Kresťanská tradícia chápala saeculum ako čas od Adamovho pádu do druhého Kristovho príchodu na konci dejín. Taká je etymológia rozlišovania náboženských a sekulárnych vecí. Kedysi sme sa v komunistických školách učili, že kolesá dejín a pokroku nezadržateľne hýbu našu spoločnosť k čoraz vačšej sekularite a k vyjdeniu z ópiového brlohu náboženstva. Vtedajší proroci sekularizmu tvrdili (nadšene, už nie smutne ako Nietzscheho blázon), že neuplynie veľa času a všetci budeme osvietení a zbavení náboženských povier. Tézu sekularizácie však dnes mnohí sociológovia považujú za vyvrátenú. Nie je to však prekvapujúce tvrdenie? Veď málokto by polemizoval s názorom, že v poslednom storočí došlo k ústupu náboženstva z verejného priestoru. Vec je zložitejšia. Náboženstvo je komplikovaný jav a treba rozlišovať, v ktorej oblasti spoločnosti sledujeme nárast alebo vymiznutie náboženských fenoménov. Vezmime si ako príklad kresťanstvo. Môžeme ho pozorovať v troch odlišných formách, ktoré Tomáš Halík nazýva religio, confessio a pietas/spiritualita. Kedysi pôsobilo kresťanstvo v Európe ako sila integrujúca celú spoločnosť – religio. Tou už dnes kresťanská viera iste nie je. Nahradili ju napríklad médiá. Kresťanstvo zohrávalo zjednocujúcu spoločenskú úlohu v oblasti kultúry a etiky, a často aj politiky. Politický vplyv kresťanských cirkví je menší ako v minulosti. Po druhé, kresťanstvo ako inštitucionálne-doktrinálny systém (confessio) sa zdá byť tiež v kríze. Najmä v Európe ľudia prestávajú vidieť zmysel organizovaného náboženstva. Naopak, v tretej forme (spiritualita) možno pozorovať obrovský vzostup kresťanstva, ale aj iných náboženstiev a duchovných prúdov. Naša doba je zlatým vekom spirituality a individuálnej zbožnosti (pietas). Sociológ Peter L. Berger tvrdí, že modernita nesekularizuje ale pluralizuje. Svedčí o tom dnešná pestrá ponuka rôznych duchovných prúdov, žiaľ vrátane nebezpečných siekt. Ako píše sociológ David Lyon: „Rieky tradičného náboženstva doposiaľ tečú, ale deregulované náboženstvo sa už dávno rozlialo do delty prúdov, kanálov a pramienkov.“ Téza sekularizácie spoločnosti sa týkala všetkých oblastí: politickej, kultúrnej i privátnej. Nárast duchovnosti v ktorejkoľvek z nich jej preto protirečí. Napríklad hlásatelia vedeckého ateizmu by iste neboli spokojní, keby im niekto oznamoval, že náboženstvo úspešne vymizlo z politiky a kultúry, aby sa nakoniec utiahlo do súkromných hláv zbožných obyvateľov. Nové pozorovania spochybňujú dokonca aj globálnu sekularizáciu kultúry a politiky, ale o tom viac nižšie. Americký sociológ Rodney Stark napísal o teórii sekularizácie esej s priliehavým názvom: „Sekularizácia, R.I.P.“ (requiescas in pace – odpočívaj v pokoji). Sekularizácia - plod kresťanstva? Zaujímavé je, že k sekularizácii spoločnosti sčasti prispelo samotné kresťanstvo. Podľa židovstva i kresťanstva Boh stvoril človeka na svoj obraz a daroval mu slobodnú vôľu a rozum. Človek sa má snažiť svet slobodne skúmať a spravovať. Boh sa zo sveta do určitej miery stiahol, aby ponechal človeku slobodu. Biblia odkúzlila a demytologizovala svet a prírodu, pretože hlásala, že príroda nie je Boh. Slnko a hviezdy sú v knihe Genezis opisované ako svetlá na oblohe. V starovekom svete prírodných bohov a duchov to znamenalo revolučnú zmenu v myslení. Vesmír sa nemal uctievať ako niečo posvätné, ale spoznávať a premieňať. Myšlienka zdravej sekularizácie je teda obsiahnutá už v judaizme a kresťanstve. Desakralizácia sveta pripravila pôdu pre vznik modernej vedy. Dôrazom na slobodu a autonómiu človeka prispela aj k západnému politickému mysleniu. Desakralizácia politickej moci totiž predstavovala myšlienkový krok k politickému liberalizmu. Teológ Friedrich Gogarten v tomto zmysle rozlišoval medzi sekularitou a sekularizmom. Sekularita podľa neho znamená emancipáciu, dospelosť a zodpovednosť človeka, a je plodom biblickej demytologizácie sveta. Militantný sekularizmus je naopak ideológia, ktorá je zdegenerovanou formou sekularizácie. Ide totiž do extrému a spolu s transcendentnom odstraňuje akúkoľvek zodpovednosť človeka voči niečomu, čo ho presahuje. Tomáš Halík vyjadril zaujímavú myšlienku, že kresťania a židia môžu pomôcť vyriešiť konflikt medzi islamom a sekulárnym Západom. S islamom ich spája spoločné abrahámovské dedičstvo a sekulárna spoločnosť vzišla z lona judeo-kresťanskej civilizácie. Židia a kresťania majú preto šancu ukázať obom stranám, že sa etické a duchovné hodnoty monoteizmu a filozofické a politické hodnoty západného liberalismu môžu plodne dopĺňať. Tri druhy sekularizmu V politickej oblasti existujú podľa sociológa Petra L. Bergera tri druhy sekularizmu: 1. Mierny sekularizmus amerického typu. Štát a cirkev (náboženstvo) sú oddelené, avšak štát sa k náboženstvu nechová nepriateľsky, ale rešpektuje jeho autonómiu. Veriaci môžu svoje hodnoty slobodne prezentovať vo verejnej diskusii. 2. Druhou formou sekularizmu je francúzske chápanie oddelenia štátu a náboženstva, ktoré je poznačené protikresťanským naladením osvietenstva. Politicky bol francúzsky sekularizmus presadený v rámci Veľkej francúzskej revolúcie. V súčasnosti funguje ako striktné vykázanie náboženskej sféry do súkromného života. Náboženské symboly a gestá sú v politike zakázané. Na druhej strane majú veriaci zákonom chránené právo na súkromné náboženské prejavy. 3. Treťou formou je ruská (komunistická) verzia sekularizmu, ktorá kruto prenasleduje aj súkromný náboženský život veriacich. Druhá a tretia forma sekularizmu majú spoločné to, že sa vyznačujú protináboženským nábojom a úplne vylučujú náboženstvo z verejného života (tzv. laïcité) Náboženstvo na vzostupe V súčasnosti všetky tri formy sekularizmu zažívajú nové výzvy. Tvoria ich svetom putujúce vlny intenzívneho rozmáhania sa náboženských fenoménov. Z globálneho hľadiska priťahujú pozornosť predovšetkým islamské hnutia, ktoré sú na vzostupe v moslimskom svete, a čoraz viac aj na Západe. Pozoruhodným javom je tiež veľmi živý evanjelikálny protestantizmus. Kvôli tomu, že nie je spojený s násilím, všímajú si ho médiá a verejnosť menej. Vo forme tzv. charizmatických hnutí presiahla táto tichá revolúcia konfesijné hranice protestantizmu. Súčasné odhady hovoria o štyristo miliónoch nadšených prívržencov. Zaujímavé je, že revitalizácia islamu nastáva skôr v regiónoch, ktoré už boli moslimské, zatiaľ čo evanjelikálne kresťanstvo penetrovalo vo forme masových konverzií aj do neprotestantských oblastí. K oživeniu dochádza aj u katolíkov – najmä v južných krajinách alebo u ortodoxných kresťanov v Rusku. Ortodoxný judaizmus zažíva obrodu v Amerike a v Izraeli, hinduizmom a budhizmom tiež prešli vlny duchovného oživenia. Už sme spomínali názor Petra Bergera, že pre modernú dobu nie je typická absencia Boha, ale skôr prítomnosť viacerých bohov. Existujú dve výnimky. Z geografického hľadiska ostrovy úpadku náboženstva predstavuje západná a centrálna Európa. Berger výstižne hovorí o Eurosekularite. Je známe, že veľký počet našich českých susedov sa považuje za ateistov. Druhú výnimku predstavujú intelektuáli a kultúrna elita. Chladný alebo odmietavý postoj k náboženstvu často patrí k mainstreamovým názorom v intelektuálnych kruhoch. Ide o menšinu v rámci populácie, ale o menšinu veľmi vplyvnú. Neplatí to samozrejme o všetkých intelektuáloch. Podľa štatistík sú napríklad prírodní vedci viac nábožní ako vedci humanistickí. Dva fundamentalizmy Náboženské oživenie v súkromí i v kultúre je dnes často sprevádzané aj so vzrastom politického vplyvu náboženstva. Gilles Kepel vo svojej knihe Božia pomsta konštatuje masívny návrat monoteistických náboženstiev do verejného života a politiky. Platí to predovšetkým o islame, ale aj o evanjelikáloch v USA a kresťanských disidentoch v stredovýchodnej Európe. Politická mobilizácia náboženstiev nie je sama o sebe ničím zlým. Naopak, môže byť cenným príspevkom do verejnej diskusie. Znepokojivé však je, že podľa Petra Bergera je dnes aj mierna verzia politického sekularizmu atakovaná silnými fundamentalistickými prúdmi. Fundamentalisti nepoznajú pojem zdravej sekularity a snažia sa ustanoviť dominanciu náboženstva vo všetkých spoločenských sférach. V každom náboženstve existujú takéto viac alebo menej silné radikálne prúdy. Na prvom mieste nám samozrejme napadne islam. Radikálni islamisti sa netaja svojou túžbou po islamskom štáte, v ktorom by pre všetkých platila šari’a. Podobné teokratické predstavy však nájdeme aj u iných náboženstiev. Niektoré ortodoxné židovské skupiny propagujú tzv. halachický štát, v Indii niektorí hinduisti hlásajú podobnú ideológiu hindutvy a príkladom môžu byť aj ruskí ortodoxní kresťania, volajúci po jednote štátu a cirkvi. Medzi teokratických fanatikov by mnohí zaradili aj katolíckych alebo protestantských kresťanov. Niekedy sa na adresu kresťanov alebo kresťanských politikov dokonca ozývajú označenia ako "talibanci". Podľa Bergera je však takáto obava empiricky neudržateľná. Iba zanedbateľná skupina evanjelikálov (platí to aj o politicky vplyvných amerických evanjelikáloch) chce založiť kresťanský štát. Podobne, po druhom vatikánskom koncile je nemysliteľné, že by katolíci chceli ostatným vnútiť katolícky štát. Naposledy sa katolícka cirkev snažila založiť katolícky štát počas španielskej občianskej vojny. Pápež Benedikt XVI. pri nedávnej návšteve USA zdôraznil, že americký typ sekulárneho štátu, v ktorom sú všetky náboženstvá vítané, môže slúžiť ako pozitívny model pre Európu. Teokratické tendencie v náboženstve možno označiť za fundamentalizmus. K fundamentalistickým postojom ale možno zaradiť aj militantný sekularizmus - či už v ruskej alebo v militantne chápanej francúzskej verzii. Je totiž podkopávaním princípov demokracie vylúčiť veriacich z verejnej diskusie, a to najmä keď niektoré náboženské myšlienky demokraciu a zdravý sekularizmus podporujú. Príklad sviečkovej manifestácie, ktorej okrúhle výročie sme si tento rok pripomínali, ukazuje, že veriaci môžu niekedy významne prispieť práve k demokratizácii spoločnosti. Peter Jedlička |
01-09-2008
Kultúrna vojnaKresťanstvo je tepelnou izoláciou kapitalizmu i západnej civilizácie a kultúrna vojna je vojnou o dušu Západu. Ide v nej o to, či židovsko-kresťanské dedičstvo bude naďalej pre našu civilizáciu smerodajné, alebo či nad morálkou života zvíťazí pudová pseudomorálka smrti. Kultúrna vojna je bojom o zachovanie kultúrnosti západného človeka. Ak zničíme našu civilizačnú tradíciu, nepovstane z jej popola žiadny „nový človek“, nezaťažený poverami a predsudkami, ako si namýšľa liberálna ľavica. Kultúrnosť je to, čo človeka odlišuje od zvieraťa. Zničenie kultúrnosti povedie len k vyslobodeniu zvieraťa, ktoré sa pod tenkou vrstvou civilizácie skrýva v každom z nás.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|