 |
|
|
Naše štátne svojstojné letiskoStalo sa, že som uplynulý mesiac letel tak z bratislavského ako aj z pražského letiska. Môj zážitok z cestovania bol však ohromujúco rozdielny. Chvíľu som odolával veľkému sklamaniu zo stavu bratislavského letiska argumentmi, ktorými si my Slováci zvykneme hojiť naše rany v porovnaní z českou realitou. Diskontoval som veľkosť a komfort pražského letiska jednou tretinou a snažil sa byť v porovnávaní nezaujatým. Zohľadnil som i to že, Bratislava nebola v spoločnom štáte hlavným mestom. Zanedlho mi však bolo jasné, že ak by som diskontoval i troma štvrtinami a pripojil ďalšiu porciu krycích argumentov, stále by bolo pražské letisko na tom v porovnaní lepšie. A ani som ďalej nechcel odolávať a byť milosrdný k najväčšiemu a najvyťaženejšiemu slovenskému letisku. Toto miesto na mape Bratislavy zaspalo úplne všetko. Čo i len krátky pobyt v tomto priestore ma vzal veľmi verne späť do minulosti a mal som dojem, že na palube môjho lietadla predsa musí cestovať i Husák. Úžasný rozvoj hlavného mesta v oblasti občianskej vybavenosti ďalej umocňuje úzkosť a frustráciu z úpadku letiska. Na letisku niet jediného prvku, ktorý by sa dal označiť za adekvátny či zodpovedajúci momentálnemu stupňu vybavenia moderných letísk po celom svete, nieto hľadať niečo výnimočné, lepšie než štandard na čo by sme mohli byť na Slovensku hrdí. Priestor vonku Letisko by malo byt integrálne spojené s mestom a prepojené s ostatnými transportnými uzlami, až vtedy je cestovanie lietadlom skutočne časovo výhodné. To bratislavské je s celým Slovenskom spojené jedinou linkou. Ide však omnoho viac o bežný mestský spoj z hlavnej stanice do závodov a obchodov lokalizovaných v Trnávke, ktorý vozí ľudí prichádzajúcich do hlavného mesta za prácou z okresov okolo Bratislavy, než o rýchlu linku pre cestujúcich. Priletieť, rýchle sa presunúť cez mesto a cestovať ďalej vlakom po Slovensku, to určite nehrozí. Spojenie s hlavnou autobusovou stanicou neexistuje. Rýchla linka na železničnú ako aj na autobusovú stanicu chýba a robí letisko ťažko dostupným. Predlžuje celkový cestový čas, tým znevýhodňuje leteckú dopravu voči ostatným a obmedzuje jej ďalší rozvoj. Nehovoriac o tom, že by rýchla linka mala mať zvláštny priestor pre objemnú batožinu, ktorú si väčšinou cestujúci nesú so sebou. Šesťdesiatjednička ho nemá. Možné je prísť autom, problém je s parkovaním. Veľkosť plochy na parkovanie sa po dlhú dobu nezmenila a to ani po sérii uplynulých rokov so silným nárastom počtu odbavených cestujúcich. Diletantský prístup s akým sa pristavuje kúsok parkoviska je exemplárny. Kvartálne vznikne v meste niekoľko tisícok metrov štvorcových nových kancelárskych a obytných plôch. Dokončenie rozšírenej parkovacej plochy pre letisko však vyzerá ako neprekonateľný problém. Nie som stavbár, ale i laickým pohľadom dokážem rozoznať, že aktuálne sa parkovacie plochy budujú skôr vertikálne než horizontálne, je to ekonomickejšie. Zdá sa však, že tento trend na letisko doposiaľ nedorazil. Rozdielom oproti bratislavskému letisku, ktorý sa nedá prehliadnuť, je množstvo špičkových celosvetových hotelových značiek v tesnej blízkosti pražského letiska. V okolí bratislavského nie je jediná izba na prespanie a to ani široko ďaleko. Veľmi vlastnou charakteristikou cestovania je, že človek opúšťa svoj príbytok a nutne potrebuje iný aby sa mal kde uchýliť. Ak toto kompetentní na hlavnom slovenskom letisku nepochopili, ktoré by malo mať ambíciu stať kľúčovým dopravným uzlom Slovenska s celoeurópskym významom, určite sa minuli povolaním. Turisti, ale hlavne obchodní cestujúci preferujú práve ubytovanie v blízkosti letiska. Podnikateľská príležitosť ako z učebnice, zdá sa, zostáva ležať ladom. Zaujímavú retrospektívu poskytujú i mechanizmy a samotná obslužná technika letiska. Počnúc dopravníkovými pásmi, vozíkmi na batožinu a končiac diagnostickým vozom typu avia, ktorý je totožný s tými, ktoré je možné vidieť na čiernobielych záberoch pri rozháňaní sviečkovej manifestácie z roku 1988. Nepochybujem, že kapacita letiska je určovaná i časom za ktorý je lietadlo po pristátí opäť pripravené vzlietnuť. Rýchle vozíky, silné a moderné ťahače, organizácia a rytmus obsluhy lietadla je na pražskom letisku neporovnateľná s tou, ktorú je možné si prehliadnuť na bratislavskom, čo dokazuje i niekoľkonásobne vyšší počet denných letov. Zúfalstvo celkového vonkajšieho dojmu z letiska umocňuje krátky kúsok obnaženého hrdzavého lešenia opretého o odletovú halu z ľavej strany. Obraz, ktorý podčiarkuje tempo a nasadenie s akým modernizácia letiska prebieha. Priestor vo vnútri Interiér zlý dojem z exteriéru nezlepší. Odbavovacia hala je malá. I hlavná železničná stanica pôsobí omnoho priestornejšie. Na letisku má človek dojem akoby bol odbavovaný pri okienku reštaurácie s rýchlym občerstvením, ktorá predáva i na ulicu. Niet tu priestoru pre odbavovacie pulty, pre pobočky leteckých spoločností, ktoré by mohli predávať letenky, cestovné kancelárie. Nevojde sa sem žiadny obchod so suvenírmi. Dať si kávu v kaviarni v rohu znamená vystaviť sa riziku, že odchádzajúci turista vám svojou batožinou prevráti šálku na nohavice. Priestor medzi kaviarenskými stolmi je minimálny a ťažkosti robí dostať sa medzi ne osobe samotnej, nehovoriac o manipulácii s cestovnou batožinou. Na poschodí je obraz rovnaký. V malom priestore odletovej haly deti hrajú loptové hry, mladí turisti polihujú na zemi a biznismeni potriasajú rukou obchodnému partnerovi. Občerstvenie podobné tomu z podlažia. Konečne tretie poschodie a reštaurácia poskytujúca síce pekný výhľad na pristávaciu plochu avšak počkať si na najbližší prílet je iba pre ozajstných fanúšikov aviatiky. Priestor reštaurácie je mimoriadne nevľúdny. Veľké okná sú jeho výhodou no zároveň odkrývajú storočný prach čo sa okamžite lepí na cestujúceho. Proti priamemu slnku sú inštalované žalúzie, tie pôvodné, ktoré vytvárajú paletu rôzne veľkých škár a pokrivených plôšok. Všetko pôsobí šedo a nehygienicky. Občerstvenie je i v priestore pre odbavených cestujúcich, to však neotvára pred siedmou ráno a prezentuje sa prázdnymi regálmi bez nápojov. Tento priestor je na väčšine letísk preplnený „duty free“ obchodíkmi. Na bratislavskom sú iba dva a ani to neviem s čím, pretože boli v čase môjho ranného letu zatvorené. Už trápnym sa mi zdá spomínať toalety, tie na letisku sú však neprehliadnuteľné. Lepšie je pred letom nič nepiť a nejesť aby sa k nim cestujúci nemusel ani len priblížiť. Čo však najviac chýba letisku a ťahá komfort cestovania hlboko dole sú prístupové rampy k lietadlu, ktoré jednoducho nie sú vystavané. Je tu istý most, odletový most, na ktorom sa cestujúci zhromaždia pred nástupom do autobusu. Most je však nevykurovaný a v marcovom ráne bol poriadne svieži. Cestujúci neprichádzajú všetci v jednom čase a preto tí ktorí sú tu skôr musia počkať desať i pätnásť minút na posledného aby sa všetci mohli dopraviť autobusom 20 metrov k lietadlu. Zážitok je to neporovnateľný s klimatizovaným, homogenizovaným priamym vstupom či výstupom z lietadla na pražskom letisku. Nastupovať v snežení či daždi znamená zmoknúť, pretože kým sa lietadlo plní, rad cestujúcich na otvorených prístupových schodoch do lietadla sa pohybuje iba pomaly. Odletový most je najmodernejšou časťou letiska, vystavanou iba minulý rok. Nebol však vystavaný z iniciatívy majiteľa o zvýšenie komfortu cestujúcich, ktorý sa jeho dokončením dostal z hlbokého mínusu na nulu, ale pre splnenie podmienok plynúcich z členstva v schengenskom priestore. Kto za to môže? Letisko je v zúfalom stave. Čarovanie v plachtovom stane minulý rok potvrdilo degradáciu tohto miesta. Štefánik, žiarivá hviezda slovenského národa, by bol určite v rozpakoch a možno by sa i hanbil, že sa mu dostalo pocty ruinou letectva. Tento stav musí mať vinníka a človek nemusí byť obzvlášť bystrý aby prišiel na to, že za stav vecí zodpovedá ich majiteľ. Majiteľom bratislavského letiska je štát, konkrétne vláda! Za socializmu to bolo ľahké, budova bola relatívne nová, mimo zrak verejnosti, keďže v tom čase ho najviac používali vládne delegácie na cesty po krajinách východného bloku. Občania uväznení vo vlastnom štáte nemali dôvod zaujímať sa o možnosti leteckej prepravy, pretože i do Moskvy sa bežne cestovalo vlakom. Lietanie bolo určené úzkej skupine prominentov Komunistickej strany. Majiteľ nemal ani najmenší dôvod čokoľvek na letisku meniť, všetko bolo práve vyhovujúce. V období transformácie 90. rokov letieť síce možné bolo, avšak drahé, vzhľadom k príjmom domáceho obyvateľstva. Rovnako ani zahraničný dopyt o služby letiska výrazne neposkočil. Reputácia Slovenska ako nebezpečnej krajiny lákala skôr dobrodruhov než bežných turistov, ktorí majú záujem o poznávanie iných krajín. A tak, či už zámerne alebo náhodou, letisko zostalo opäť mimo pozornosť verejnosti i majiteľa. Žiadna obnova, rozvoj, investícia. Lady sa pohli v prvej polovici aktuálnej dekády. Dozaista k tomu prispelo uznanie Slovenska ako rovnocenného partnera na medzinárodnej scéne, stanovenie bezpečnostných a demokratických štandardov, i zaujímavý ekonomický vývoj. Za posledných päť rokov rástol počet odbavených cestujúcich na letisku exponenciálnou radou. Navyše, Slovensko objavili nízko nákladové letecké spoločnosti a tak sa lietanie sprístupnilo skutočne širokým masám obyvateľstva. Posledný rok však, zdá sa, znamená zvrat a stop ďalšiemu rozvoju. Pripomínam iba, že za čas strávený fatálnou nečinnosťou slovenskej vlády naprieč desaťročiami sa pražské letisko premenilo na jeden z najvýznamnejších leteckých uzlov strednej a východnej Európy, konkurujúci viedenskému. Objem prepravy i kvalita vzrástli k nepoznaniu a z letiska je radosť cestovať. Umiestnilo sa na prvej priečke prestížnej ankety o svetových letiskách, ako letisko s najlepším komfortom cestovania v strednej Európe. Nahliadané všeobecnejšie, prístup Slovenska k svetu bol po dlhé desaťročia uzatvorený, vystrašený, nepriateľský, kde kontakt z vonkajším svetom znamenal nebezpečenstvo, ohrozenie, konkurenciu, zlý vplyv ešte horšieho sveta. Na druhej strane podporovaný hrubým nacionalizmom, neopodstatnenou namyslenosťou a domýšľavosťou. Pohľad a prístup sa zmenil iba na chvíľu, avšak priniesol významnú premenu. Po uplynulé roky prevládala v spoločnosti atmosféra otvorenosti, nadväzovania kontaktov, záujmu o cudzie, rešpekt i chuť súťažiť. Táto zmena spolu s rastom príjmov obyvateľstva zrejme v najväčšej miere podnietila rast množstva cestujúcich do i z krajiny. Predošlá vláda správne odhadla, že nárast dopytu po leteckej doprave bude potrebovať adekvátny nárast kvality služieb letiska. Po prvýkrát v dlhej histórii sa majiteľ začal zaujímať čo so svojím aktívom, aby udržal nárast prepravy, či posunul ho ďalej. Možností ako to dosiahnuť je niekoľko. Privatizácia so zmluvne dohodnutými podmienkami rozvoja je určite najlepšia možná. Vláda pokorne uznala, že riadenie letiska nepatrí k činnostiam, ktoré má pre občana zabezpečovať (aby neprišlo k omylu, nejde o poukazovanie na neschopnosť ale obdiv pred úprimnou sebareflexiou). A skutočne sa tak stalo, privatizačný projekt bol vypracovaný a v pokročilom štádiu riešenia. Letisku osudovým sa však stal rok 2006 a zrušenie privatizačného projektu novou vládou. Ak sledujem dianie okolo letiska pozorne, dôvody, ktoré vládu viedli k takémuto kroku je možné zhrnúť nasledovne. Prvým je, že letisko je strategickým miestom pre Slovensko. To strategické nebolo ďalej špecifikované, ale tuším, že ide o bezpečnostnú stratégiu. Civilné letisko je však bezpečnostne strategické do takej miery ako priestor kapustového trhu v Stupave. Priestor príletu a odletu civilného lietadla je jednoducho ďalšia z tisícok zastávok rozsiatych po celom území Slovenska. Medzi bezpečnostne strategické letiská bezpochyby patria letové dráhy v Kuchyni, či na Sliači. Niet pochýb o tom, že ich má spravovať vláda a zabezpečiť tak ochranu svojich občanov pred nepriateľom vo vzduchu. Ak sa domnievam správne, a tým strategickým je skutočne bezpečnosť, tak potom by bolo konzistentným krokom znárodniť i košické civilné letisko, ktoré pred zrušením privatizácie uniklo o vlások. V súkromných rukách predsa môže predstavovať bezpečnostnú hrozbu, pred ktorou nás vláda ochránila zastavením privatizácie letiska bratislavského. Myslím však, že omnoho viac než o bezpečnosť občanov išlo v tomto prípade o veľmi účelný, na podprahové vnímanie útočiaci výrok „svoje si nedáme“ a vytvorenie aury dôležitosti, ktorá v skutočnosti neexistuje. Druhým dôvodom pre pozastavenie privatizácie je finančný príspevok letiska štátnemu rozpočtu. Privatizáciou by oň vláda prišla. Dôležité je však dodať, že ide o príspevok letiska s aktuálnym objemom prepravy, ktorý môže byť zaujímavým pre štátny rozpočet. Vláda účtuje poplatky za používanie priestoru letiska a tým plní štátny rozpočet. Viac príletov a odletov znamená vyšší príjem štátneho rozpočtu. Ukázalo sa, že ak si vláda letisko ponechá, nárast počtu prepravených sa zastaví a je možné že sa zníži. Pod vládnou správou smeruje letisko k stavu bez rozvoja, bez letov a v konečnom dôsledku bez poplatkov za prenájom. Predpoklad o zlatom vajci, ktoré generuje stále väčšie príjmy donekonečna sa ukázal mylným hneď po prvom roku vládneho hospodárenia. Nárast príjmov je možný i v prípade poklesu objemu prepravy, ale iba za cenu stále vyšších letiskových poplatkov, ktoré kompenzujú klesajúci počet odbavených letov. Takáto stratégia je ale v priamom protiklade s neprivatizačným zámerom, a teda že vláda sa čo najlepšie stará o svojich občanov a preto im uchránila letisko aby si mohol dovoliť pre nízku, vládou garantovanú, cenu letieť každý. Bez podrobnejších analýz si dovolím tvrdiť, že prínos štátneho rozpočtu by bol omnoho vyšší ak by vláda letisko predala (aj keď výška výnosu štátneho rozpočtu by nemala byť vodiacim motívom jednania žiadnej vlády, pretože peniaze majú vždy v čo najväčšej miere zostať občanom, ale to je už iný príbeh). Získala by okamžite konkrétny objem peňazí a zabezpečený rozvoj by zmnožil pohyb na letisku natoľko, že by výnos z DPH za letiskové služby, DPH z predaja leteniek, spotrebné dane za letecký benzín a DPH na všetky ostatné indukované služby, ktoré robia lietanie komfortnejším, ďaleko presiahol výnos ktorý vláda kŕčovite vyzbiera vzorcom počet pristátí krát cena za pristátie. Tretím z dôvodov je ambícia, že vláda dokáže zabezpečiť rozvoj letiska z vlastných zdrojov. Tento považujem za najzákernejší. Po prvé, vláda žiadne vlastné prostriedky na rozvoj letiska nemá. Všetky prostriedky s ktorými disponuje má od nás, daňových poplatníkov. Odporné je, ak ministerský predseda a ministri utrácajú cudzie peniaze a neskromne ich vydávajú za vlastné. „Vládny“ rozvoj letiska tak zaplatíme dvakrát – najprv v daniach, ktoré idú na rozvoj a následne v letiskových poplatkoch. Po druhé, vláda nevie, koľko rozvoja letisko potrebuje. Pretože minister nemá ani informácie o aktuálnom dopyte a preferenciách cestujúcich a ani nepodlieha trhovým motiváciám, nedokáže uskutočniť žiadne rozhodnutie o tom, koľko zdrojov je potrebných na rozvoj a akú podobu ten rozvoj má mať. Podnikanie je omnoho viac procesom pokus – omyl, než nalinkovaným, pred pripraveným súborom krokov, ktoré vedú k istému výsledku. Ak na hru pokus – omyl pristupuje podnikateľ, vnáša do nej skutočne vlastné peniaze a je vystavený všetkým omylom, ktoré s podnikaním súvisia. Pretože má palec na pulze trhu, v čase sa mu ukazujú podnikateľské príležitosti a objem prostriedkov prispôsobí trhovým možnostiam. Na druhej strane, minister omylu vystavený nie. Za chrbtom má predsa peniaze nás všetkých v štátnom rozpočte, ktoré sa vždy nanovo doplnia. O investícii rozhoduje od stola so skupinou pritakávačov ďaleko od pulzu trhu. Ani len netuší, aký je objem zdrojov, ktoré zabezpečia optimálny rozvoj letiska a ani to nikdy nezistí. Smutné je, že si to nechce priznať. Dobre známou skúsenosťou je investičná prax socializmu, ktorá sa vyznačovala zúfalým nedostatok (dnešný stav na letisku) i megalomanskými projektmi s minimálnym využitím (možný stav na letisku po vládnej investícii). Po tretie, každá vládna investícia je vystavená riziku korupcie. Projekt ako výstavba letiska možno už dnes priťahuje stovky vládnych realizačných firiem, ktoré by radi a veľmi ochotne investíciu uskutočnili. Toto sú presne bublajúce ostrovčeky verejných financií, z ktorých vždy uniknú bublinky konkrétnym nenáhodne vybraným firmám či jednotlivcom. Priame zadanie, firma blízka vládnej strane, rodinný príslušníci, konateľ firmy priateľ z golfu a nekonečná rada možností ako si z peňazí náš všetkých vezmú vláde spriaznené osoby peknú čiastku. Štátne investície to majú jednoducho inherentne v sebe. Sú také svojou povahou. Vo finančnom vyjadrení si daňoví poplatníci Slovenska môžu zapísať čistú a veľmi hlbokú stratu. Za prípadný vládny rozvoj letiska zaplatia explicitné i implicitné náklady a dobrý život vyvoleným. Po štvrté, teória verejných financií hovorí, že vláda sa má starať iba o tie statky, ktoré sú mimo záujem súkromných osôb, ale i napriek tomu ich existencia prináša občanom úžitok. Pokiaľ viem, o letisko sa zaujímalo hneď niekoľko súkromných firiem, preto nie je najmenší dôvod, aby investíciu musela nevyhnutne uskutočniť vláda za naše peniaze. Letecká doprava by bola zabezpečená i bez vládnej ingerencie. Po dvoch rokoch od zrušenej privatizácie, by letisko mohlo vyzerať úplne inak. Dôkazom sú komerčné objekty obchodných centier, či kancelárskych budov, ktoré sa stavajú všade vôkol v Bratislave a sú iné, dokončenejšie, každým týždňom ak nie dňom. Záver Snaha súčasnej vlády o plnenie vytýčeného sociálneho programu ide práve opačným smerom a je priamo namierená proti občanom a to i v prípade letiska, presne ako každý vykonštruovaných sociálny program. Uchránenie letiska pred žravým súkromným kapitálom je dobre znejúcim heslom, čo s letiskom vo vládnych rukách ďalej je však veľmi konkrétna otázka. Komerčné lietanie na Slovensku sa po pár rokoch nádychu odoberá doplniť dlhý rad príkladov štátneho podnikateľského neúspechu. Všetko už dávno bolo napísané, vysvetlené a predsa sa nám nechce z chýb minulosti poučiť. Iba osviežim, že štátne podnikanie socialistického typu sa vyznačuje nedostatkovosťou, nízkou efektivitou nakladania so zdrojmi, vysokou cenou produktov určených pre úzky okruh spotrebiteľov a úbohou kvalitou. Toto všetko nám chce vláda v rámci sociálneho programu predložiť i v oblasti civilného lietania tým, že silou mocou nechce pustiť letisko zo svojich rúk, čím veľmi silne utlmuje podnikateľskú aktivitu v letectve. Na druhej strane, trhový typ podnikania sa vyznačuje masovou spotrebou, vysokou dostupnosťou, nízkou cenou a vysokou kvalitou. Od tohto nás vláda vo svojom sociálnom programe uchránila. Skutočne chvályhodné. Ak sa to zdá ako preháňanie, pripájam príklad. Cena letenky je zvyčajne zložená z dvoch častí. Cena za samotný let plus letiskové poplatky. Samotný let zabezpečuje súkromná letecká spoločnosť, letiskové poplatky účtuje štátne letisko za použitie jeho priestorov a odletovej dráhy. Ak letíte z bratislavského letiska, celková cena letenky môže byť povedzme 2000 Sk, pričom cena za let bude 1 Sk a letiskové poplatky 1999 Sk. Úplne inak by sa zrejme lietalo, ak by aj letiskový poplatok bol za korunu, to by letenka stála celkom 2 Sk, tisícinu dnešnej ceny. To by však letisko musel vlastniť ten „pažravý“ súkromný kapitál pred ktorým nás vláda hrdinsky ubránila. Cestoval som z bratislavského letiska i minulý rok v lete a za ostatných osem mesiacov sa na ňom nezmenilo vôbec nič. Skutočne nič a tu už sa nie je možné odvolávať sa na žiadnu inú vládu ako to má tá súčasná temer vo všetkých svojich neúspechoch vo zvyku. Všetok neexistujúci rozvoj letiska ide na tričko konkrétne jej. Že to nekompetentní dokážu obratne zakryť podprahovou rétorikou, nemení nič na fakte, že letisko je druhým rokom bez akéhokoľvek pohybu. Aktuálny stav mi veľmi pripomína úzkostný príbeh z africkej púšte. Mama uloží svoje deti pred večerou na spanie tak aby videli na ňu ako pripravuje jedlo. Nemôže im povedať, že žiadne jedlo nebude, to by boli namrzené a hladné. Vezme preto kameň, ktorý vyzerá ako kus masa a obracia ho v pahrebe dovtedy pokiaľ deti od únavy dňa nezaspia. Vláda letisko nepredá a sama nám chce navariť. Pečie však iba kameň v pahrebe z ktorého nič nebude. Bude ho obracať dovtedy, kým si nepovieme, že veď nič také sa nedeje, letisko predsa nie je to najakútnejšie čo potrebujeme, že nie je až také zlé, ba dokonca vyzerá historicky, tak prečo na ňom čokoľvek meniť. Za dnešný stav letiska môže dnešná vláda. Ide o žalostný stav do ktorého letisko priviedla. Ak niekto aplauduje práve takejto vláde, lepšiu si nezaslúži. Prítomnosť vlády na letisku v Bratislave je skôr než úspešnou záchranou slovenských aktív výrazom urputnej obmedzenosti a namyslenosti vládnych úradníkov, ktorí nedovidia na koniec vlastného nosa. Vláda nastúpila sociálny program konzervácie biedy a chudoby na Slovensku, čo je veľmi čierny výhľad do ďalších rokov. |
02-04-2008
Slobodný trhNa Slovensku čelíme výzve, ktorá je veľkou prekážkou prosperite. Touto bariérou sú mýty a legendy, častejšie však elementárna neznalosť fungovania trhovej ekonomiky, ktoré sú zakorenené hlboko v nás. Stvoriteľ pritom urobil človeka na svoj obraz, daroval mu svet a moc pretvárať ho podľa svojich potrieb. Je to podnikavosť, ktorá drsný nehostinný svet pretvára na znesiteľné miesto pre život. Bohaté národy sú také, ktoré podnikavosť, túto tvorivú moc, stimulujú. Chudobné národy podnikavosť pochovávajú pod tonou dobre mienených regulácii a zodpovednosť za svoj život hádžu na štát. Sme presvedčení, že Slovensko potrebuje viac zodpovednosti za svoj osud a viac ľudskej podnikavosti. Len na tomto základe môže byť založená prosperita nás všetkých.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|