Róbert Fico konečne povedal niečo, s čím môže súhlasiť aj pravica. Na stretnutí s občanmi Klenovca, kam prišiel otvoriť športové ihrisko, s valaškou v ruke prehlásil Juraja Jánošíka za „prvého socialistu“, lebo vraj aj on bohatým bral a chudobným dával.
Predstavte si Slovensko o dvesto – tristo rokov. Pospolitý ľud si rozpráva legendy o veľkom dobrotivom zbojníkovi Karolovi Mellovi, čo bohatým bral, chudobným dával a ešte sa aj zo španielskej pláže naším neschopným pandúrom vysmieval. Básnici skladajú oslavné sonety, v ktorých opisujú krivdy, ktoré na Mikulášovi Černákovi popáchali slovenské súdy.
Ľavicoví politici zase s pietou spomínajú na všetkých tých Pápayovcov, Eštókov a Svobodov, ktorí dušu vypustili v statočnom boji za pravdu chudoby. Holá hlava a býčia šija sa stávajú podobne populárnymi folklórnymi symbolmi ako valaška a junácky širák... Absurdné? Presne o tomto je celá jánošíkovská legenda.
Od idealizácie Jánošíka po jeho zoštátnenie
Jasné, do istej miery sa to dá pochopiť. V čase romantizmu a národného obrodenia potrebovalo Slovensko romantických hrdinov. A tak básnici ako Janko Kráľ alebo Ján Botto vytvorili zidealizovaný obraz zbojníka, ktorý bohatým bral, aby mohol chudobným rozdávať. Kým si ľudová obyčaj žila svojím životom, bolo všetko v poriadku.
Problém nastal po roku 1948, keď sa jánošíkovská tradícia zoštátnila vtedajším oficiálnym režimom. Propagandistickým použitím romantického symbolu sa dal aspoň čiastočne prikryť celý rozsah zločinu znárodnenia. Intelektuálny przniteľ slovenskej duše, Vladimír Mináč, dokonca v 60. rokoch hovorí o jánošíkovskej črte našej národnej povahy.
Fico teda nie je prvý komunista, čo si Jánošíka privlastňuje. Ale paralela je to pravdivá a úprimnosť ľavice treba oceniť. Ak platí, že „zbojník (teda vlastne zlodej, bandita a lupič) Jánošík = prvý socialista“, potom musí platiť aj opačná strana rovnice: „socialista = zbojník, zlodej, lupič, bandita“. A keby chcel niekto namietnuť, že Jánošík nekradol pre seba, ale pre druhých, tak historici sa zhodujú, že ide o výmysel, ktorý sa nezakladá na skutočnosti.
Je pravda, že žiadnu vraždu Jánošíkovi nedokázali, čo sa však nedá povedať o jeho druhoch, ktorí boli o niečo starší. Legenda s hrachom je taktiež výmysel. Zbojník bol zlapaný na základe udania miestnych obyvateľov, ktorí mali zbojníkov plné zuby. A to po veľmi krátkej kariére, ktorá trvala len niekoľko mesiacov. Od jesene 1711 do zimy 1712.
Bude Fico posledný slovenský zbojník?
Hoci sa Jánošíkovi pripisuje rebelantstvo a odpor proti feudálnemu útlaku, pochádzal z dobre situovanej rodiny a počas stavovského povstania slúžil najskôr v kuruckom, potom v cisárskom vojsku. Jednu vec má však skutočný (teda nie zidealizovaný) Juraj Jánošík spoločnú s Róbertom Ficom. Obidvaja sa oháňajú heslom „bohatým brať a chudobným dávať“.
Lenže o Jánošíkovi je známe, že si na skutočne bohatých, to znamená vysokú uhorskú šľachtu, netrúfol. Prepadával najmä drobných slovenských zemanov, odľahlé gazdovstvá, pocestných a remeselníkov. Teda skupinu obyvateľstva, ktorú by sme dnes označili za strednú vrstvu. Čo sa týka zbojníckych bánd, ktorými sa hemžili slovenské lesy v 17. a 18. storočí, tak prirovnanie k moderným výpalníkom je viac ako trefné.
Tak ako Jánošík, ani Fico si netrúfa na tých najbohatších. To sú často jeho vlastní sponzori a stranícki súdruhovia, napríklad Kaliňák, Počiatek alebo Paška. Naopak, okráda na daniach a odvodoch najmä strednú vrstvu. Keď vám jeden človek ukradne jeden krát málo peňazí, hovorí sa tomu krádež a páchateľa môžeme označiť za zlodeja alebo zbojníka. No ak vám veľa ľudí kradne veľa peňazí a po dlhú dobu, hovorí sa tomu sociálna demokracia.
Zbojníci, mafiáni a ľavičiari sú všetko jedna zlodejská zberba. Rozdiely sú len kvantitatívne. Bolo by zaujímavé, keby niekto vypracoval vedeckú štúdiu o paralelách medzi moderným výpalníctvom a fenoménom zbojníctva v 17. a 18. storočí. Potenciál na pojánošíčenie povraždených alebo stále žijúcich členov slovenského podsvetia existuje. Stačí si spomenúť na nostalgické spomienky kumpánov a mileniek alebo uznanlivé výroky spriatelených politikov a celebrít. Scenár z úvodu nie je úplne vylúčený.
Neidealizujme zbojníkov
Idealizácia zbojníctva v ére romantizmu sa dá pochopiť. Ale dnešná doba je o inom. Z terchovských rodákov by naším vzorom mal byť skôr Adam František Kollár, než Juraj Jánošík. Ale koľkí z nás vôbec „slovenského Sokrata“ poznajú? Je možné predstaviť si Róberta Fica ako prichádza do Terchovej a hrdo sa hlási k A. F. Kollárovi?
Zaujímavý je v tomto zmysle osud prvého slovenského hraného filmu, ktorý v roku 1921 nakrútil Jaroslav Siakeľ práve o Jánošíkovi. Medzi americkými Slovákmi ho kvôli mravnostnej cenzúre odmietli uviesť do distribúcie, s odôvodneným, že robí zo zlodeja hrdinu. Túto málo známu skutočnosť raz spomenul Milan Lasica. Jeho nebohý kolega, Július Satinský zase celkom trefne vyhlásil, že na Slovensku nebude poriadok, kým bude zbojník národným hrdinom.
Lukáš Krivošík
(Vyšlo na www.aktuality.sk , 27. 9. 2007)