 |
|
|
Dokument „Slovenský bigbít“ – premárnená šancaRozviniem slová, ktoré sú uvedené v upútkavke tohto článku na „titulnej strane“ nášho e-zinu: keď pred pár mesiacmi upozornil jeden čitateľ PS v diskusii k môjmu článku o knihe Mariána Jaslovského „Collegium Musicum“ na pripravovaný televízny seriál Slovenský bigbít, veľmi som sa potešil. Dovtedy som nedúfal, že by sme sa na Slovensku odhodlali k čomusi podobnému. A hoci téma rockovej hudby 60.-70. rokov je zameraniu Pravého spektra veľmi vzdialená (okrem niekdajšej kultúrnej vojny komunisti kontra rockeri), neodolal som pokušeniu vyjadriť svoj názor i na televízny dokument. Vopred zdôrazním, že nebudem dokument Slovenský bigbít porovnávať s jeho starším českým náprotivkom. Obidve relácie boli samostatné, nijako neprepojené počiny (okrem spracovanej témy). Dokonca zámerne zabudnem, aký dobrý český dokument bol, aby neposudzoval či slovenskí tvorcovia dosiahli už raz nastavenú latku. Dokument som od prvej zmienky v televíznom programe očakával veľmi netrpezlivo. Prvé tri diely som doslova zhltol a bol veľmi spokojný. Pri štvrtom sa však zrodilo akési podozrenie, ktoré sa v zvyšných častiach zmenilo na sklamanie. Prečo? Tvorcovia si dali nemalú námahu, zohnať množstvo protagonistov. Dokonca i tých zabudnutých. Tak isto „exhumovali“ nemálo dobových televíznych, filmových či rozhlasových záznamov. Potom sa však spoľahli, že protagonisti zvyšok urobia za nich. To sa však nestalo. Relácii chýbala štruktúra a systém. Väčšina dielov bola chaotických: často iba hmlisto bolo jasné, o ktorej skupine sa práve hovorí, miesili sa rozprávania o viacerých skupinách naraz. Ak aj bola nastolená určitá téma, hneď sa od nej išlo preč. Okrem dielov venovaných úplným počiatkom nášho bigbítu, kapelám z východného Slovenska a dielu o Dežovi Ursínym, nepostrehol som žiadny kľúč, na základe ktorého sa kapely ocitli pokope v jednom celku. Moderátor Marián Slovák sa prejavil iba niekoľkými vetami na začiatku každého dielu. Potom síce občas položil otázku, čo to poznamenal, no najmä sa staral, aby spomínajúci nehľadeli neurčito poza kameru. Napriek jeho prítomnosti a teda i predpokladu usmerňovania rozhovoru, mal som občas pocit, že spomínanie bigbiťákov blíži sa rozjímaniu partizánov na povstaníe a boje pod Prašivou. Myslím, že moderátorom mal byť niekto o generáciu-dve mladší, aby sa nenechal viesť vlastnými spomienkami a nepoznal pointy spomínaných udalostí. Pomohol by pomôcť, už vo vlastnom profesionálnom záujme, pochopiť divákovi tomu, čomu občas rozumeli iba účinkujúci. Každá hudba je produkt svojej doby. Vzniká na základe určitej spoločenskej atmosféry, za pomoci práve dostupnej techniky a technológií. A tiež práve aktuálnymi nástrojmi jej financovania (pre pochopenie spomeňme cirkevných a šľachtických mecenášov Bacha, Mozarta a spol.) Tvorcovia síce často do deja zasadili dobové spoločenské a politické dokumenty, aby starším pripomenuli a mladším ozrejmili, v akej spoločnosti bigbít vznikal. Do hĺbky však nešli. Chýbalo mi tiež systematickejšie oboznámenie s vtedajšími možnosťami medializácie – ako kapela musela nahrať pár nahrávok do rozhlasu a až potom sa tí najšťastnejší dočkali singla. Ako kapela mohla (v čase cenzúry, schvaľovacích komisií a centrálneho riadenia čohokoľvek) vôbec verejne vystúpiť. Aká bola vôbec šanca dostať sa do televízie, čo bolo podmienkou. Toto všetko síce sem tam zaznelo, no zakaždým iba akoby mimochodom. A čo technológie? Vybavujem si iba zmienku o štvrostopých nahrávacích zariadeniach a nostalgickú spomienku na „kultový“ magnetofón Sonet Duo. Ale aj ja, ktorý som vo svojom dospievaní ešte zažil koniec éry vynilových platní by som si rád ozrejmil, ako to bolo v čase pred mojím narodením. Patrilo by sa pripomenúť, že hlavný hudobný nosič bola gramofónová platňa, pomocným kotúčový magnetofón, že neexistovala digitálna úprava zvuku ani obrazu. Vraj je to samozrejmé? Pre dvadsiatnikov a mladších to už samozrejmé nie je. Pre nich to je technologická prehistória, tak ako parné lokomotívy a konské fiakre. Viem si živo predstaviť tínejdžera, ktorý sa bude čuduje, čo je to za hlúposť nahrávať pesničky do rozhlasu – prečo práve tam? Aby som len nekritizoval, malá ukážka, ako by som pri tvorbe scenáru postupoval ja: chceme sa napríklad baviť o bratislavskom korze. Nechám moderátora povedať, aké komunikačné prostriedky existovali, že telefóny boli len so šnúrou, na miesto sms sa dal poslať iba ak telegram, televízia ma dva kanály (s úbohým programom), ďalekopis slúži iba na úradoch a v podnikoch, že na písacom napíšete iba jeden originál a 1-2 nekvalitné kópie. Akési „kopírky“ síce už existujú, no sú pod zámkom, aby sa nimi nemnožili samizdaty proti režimu. A následne môžu pamätníci spomínať, ako sa na korze deň čo deň stretávali, odovzdávali si ústne - nanajvýš rukou či na písacom stroji zachytené informácie, vymieňajú si platne a pásky, balili baby, komentovali vysielanie západného rozhlasu a viedeňskej televízie... Na záver moderátor dodá, že dnes každý z nás navštevuje internetové korzá, telefonát vybaví aj v lese, miesto hladu po informáciách nás trápi ich prebytok a že miesta stretávania sa nájdeme často naopak na perifériách miest, v nákupno-zábavných centrách. Medzi spovedanými síce nechýbal rozhovor s legendárnym nahrávacím technikom Leošom Komárkom či manažérom Pertom Tuscherom. Chýbal mi Milan Lasica, ktorí spolu s Julom Satinským vo svojich Bumerangoch dostali do televízie Prúdy a Medidating Four. Patrilo by sa spomenúť novátorské prístupy Jána Roháča, ktorý pri vtedajšej televíznej techniky dokázal vytvoriť veľmi progresívne klipy, plne porovnateľné s tými západnými. Tvorcovia museli často vystačiť s málom dochovaného materiálu, čo však často vyústilo do síce divácky zaujímavých, no „historicky“ pokrivkávajúcich sekvencií. Príklad: Jožo Barina spomína, ako vo svojej kapele Meditating Four spieval po slovensky, čomu vynieslo ostrú kritiku Deža Ursíniho. Nachádzame sa teda v rokoch asi 1969-70. Ursíni sa mu ale neskôr ospravedlnil, najmä keď on sám začal vydávať albumy v slovenčine. Ako podmaz znie Ursínim po slovensky naspievaná skladba a vidno jeho fotografie. OK, je tu však malý nesúlad: táto skladba je slovenská verzia beatlesovskej „She loves you“ z roku 1965, na dlhé roky jediná Ursínim po slovensky naspievaná skladba. Teda rozhodne nie reprezentatívna vzorka Ursíniho slovenského spevu. A navyše Barina má Ursíniho ospravedlnením na mysli evidentne až obdobie počínajúc rokom 1977, kedy Ursíny začal produkovať slovenské albumy. Možno sa vám zdá, že som malicherný, že na pár rokoch hore dolu nezáleží. Som názoru, že v tak dynamicky vyvíjajúcej sa oblasti, akou bola rocková hudba zhruba v rokoch 1963-1978, je treba veľmi opatrne narábať s chronológiou a časovými súvislosťami. Dnes je už populárna hudba omnoho statickejšia. Asi je to ustavičným kopírovaním samej seba a obmieňaním toho, čo už raz bolo. Ak by ste v roku 1998 nahrali skladbu a uložili ju na desať rokov do trezoru, dnes by sa nikto veľmi nečudoval nad jej zvukom. Skladba nahraná (a odložená) v roku 1964, by však už o štyri-päť rokov znela na prvý pohľad „archaicky“. Naopak skladba z r.1969 by rozhodne nemohla vzniknúť o štyri-päť rokov skôr, presne tak ako Škoda Fabia nemohla prísť prv než Škoda Felicia, ako Windows XP nemohol predchádzať Windowsu 3.11. Použijem bizardné porovnanie: dynamický výboj bigbítu mi pripomína vývoj vojenského letectva druhej svetovej vojny. Na jej začiatku sú dvojplošníky potiahnuté plátnom a na jej konci rachotia tryskáče. Dnešná perspektíva používania nového bojového lietadla sa kalkuluje na 30 rokov – hudba i tryskáče sú akoby trvácnejšie. Jednu neveselú skutočnosť však dokument ukázal veľmi dobre: príbeh slovenského bigbítu je najmä príbehom predčasne pochovaných talentov. Väčšina spovedaných zažila iba bigbíťácke učňovské roky. Maturitu v podobe vlastných rozhlasových nahrávok, singlov a ojedinených televíznych účinkovaní už dosiahol málokto. Vysokú školu (čiže dlhohrajúce platne a profesionálne koncertné šnúry) absolvovali vlastne iba traja ľudia: Ursíny, Hammel, Varga (tým myslím aj ich spoluhráčov). Preto je treba byť tolerantný. K úrovni anglických textov a niekedy až hroznej výslovnosti – vtedajší interpréti mohli snívať o výuke angličtiny od základnej školy. K dobovým fotografiám – kto už mal k dispozícii profesionálneho fotografa a štúdio? To čo v prípade úspešnej britskej či americkej kapely je iba spomienkou na začiatky, ktorými sa radšej nechvália, to je pre nejednu slovenskú kapelu poklad osobnej histórie. Ale aj poklad pre nás, ktorí túto hudbu milujeme. Napriek vyššie uvedenej kritike, musím tvorcom vyjadriť uznanie, že dokument vôbec vznikol. I slabý dokument lepší než žiadny. Celkovo je však Slovenský bigbít premárnenou šancou. Je to dokument pri ktorom si pamätníci a aktéri nostalgicky zaspomínajú, no už súčasní štyridsiatnici sa z neho dozvedia málo. Tým ešte mladším hrozí, že sa, kvôli zvolenému spracovaniu, ani nebudú chcieť nič dozvedieť. A to je škoda, pretože – ako som už raz povedal v inom článku – bigbít je súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Martin „Penďo“ Pener P.S. Ešte viac ako som sa tešil na televízny seriál, očakávam avízovanú knihu Dodo Šuhajdu (ex-Buttons) a Ľuboša Juríka o tejto téme. Fotografie, televízny či rozhlasový záznam bude možno i po rokoch oprášiť, faktografia väčšinou zachytá iba v pamäti, však môže odísť spolu s protagonistami. Čitateľov ktorým sa moje publicistické výlety do rocku nepozdávajú môžem ukľudniť – recenziu knihy sa napísať nechystám. |
18-01-2008
Kultúrna vojnaKresťanstvo je tepelnou izoláciou kapitalizmu i západnej civilizácie a kultúrna vojna je vojnou o dušu Západu. Ide v nej o to, či židovsko-kresťanské dedičstvo bude naďalej pre našu civilizáciu smerodajné, alebo či nad morálkou života zvíťazí pudová pseudomorálka smrti. Kultúrna vojna je bojom o zachovanie kultúrnosti západného človeka. Ak zničíme našu civilizačnú tradíciu, nepovstane z jej popola žiadny „nový človek“, nezaťažený poverami a predsudkami, ako si namýšľa liberálna ľavica. Kultúrnosť je to, čo človeka odlišuje od zvieraťa. Zničenie kultúrnosti povedie len k vyslobodeniu zvieraťa, ktoré sa pod tenkou vrstvou civilizácie skrýva v každom z nás.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|