 |
|
|
Rusi nedodajú Slovnaftu ropu - ľudia, bojte saPravicoví publicisti kritizovali snáď všetky aspekty aféry okolo kazašskej novinárky, nie však ekonomické dôvody návštevy Nazarbajeva. Kazašský prezident sa stretol s podnikateľmi, pričom prisľúbil spoľahlivosť dodávok ropy do ropovodu Družba. Kritizovanie kupovania ropy od diktátora nestačí. Keď pravičiari nekritizovali ropnú politiku Gašparoviča a Nazarbajeva, chceli tým prispieť k názoru opačnému, a síce že je správne báť sa o dodávky ropy, kupovať ju odkiaľkoľvek a za akúkoľvek cenu a úzkostlivo dopĺňať "bezpečnostné" zásoby ropy, tiež za akúkoľvek cenu? Vražedný konsenzus? Je isté, že toto pravičiari nechceli. To je síce pekné, ale nestačí to. Vo svojej Kontrarevolúcii vedy Hayek správne naznačil, že názorovú atmosféru v spoločnosti povedie názor, na ktorom sa zhodnú najvplyvnejšie názorové protistrany. V tomto prípade ľavičiari a spolu s nimi odborná byrokracia zo Štátnej správy hmotných rezerv, Európskej komisie a podobných bohumilých organizácií trvá na tom, že dodávky ropy z východu sú nestabilné. Preto je podľa nich potrebné poistiť sa pre prípad masívneho výpadku dodávok z východu zásobami. Paradoxne sa táto ľavicová vláda snaží zabezpečiť dodávky z krajín ešte menej stabilných než je Rusko. Istotne tu teda pravičiari nesmú zostať mlčať – ak nechcú prehrať súboj o verejnú mienku. Akokoľvek, ľavicová hystéria okolo nestability dodávok ropy a možnosti poistiť sa štátnymi zásobami uspela. Tento názor doviedol Brusel a neskôr Bratislavu k implementácii pravidla povinných zásob ropy na spotrebu na 82 dní do konca tohto roku a na 90 dní do konca ďalšieho roku. Toto "poistenie", ako každé iné štátne povinné poistenie, nie je zadarmo. Súčasných 1,1 miliardy Sk na rezervnú ropu sa má budúci rok navýšiť na 2 až 2,5 miliardy Sk, pričom hovorkyňa Správy štátnych hmotných rezerv podala zdôvodnenie tohto rastu výdajov aj „vzhľadom na rast cien energií a infláciu“. Má snáď byť pravicovou odpoveďou na toto plytvanie ľahostajnosť? Alebo máme súhlasiť so štátnymi zásobami - vari nie sú dodávky nestabilné? V prvom rade sú Rusi závislí na nás Isteže, potrubie Družby pre nás, presnejšie pre Slovnaft, zhruba pred rokom na pár dní vyschlo. Rusi chcú predávať ropu Západu, a to nielen Európe. Transněft, ruský vývozca ropy, uvažuje o rozšírení ropovodu Družba smerom cez Maďarsko na západ a v Chorvátskom Omišalji chcú vybudovať veľké prekladisko ropy. Vývoz má smerovať aj do USA. Družba pred rokom nevyschla preto, že Rusi nechceli dodať ropu Západu. Zatvorenie kohútikov bolo spôsobené Rusko-Bieloruským medzivládnym sporom o tranzitné poplatky. Oni nechceli zastavenie dodávok - mali len spor o to, kto ukrojí väčšiu časť zisku z "čierneho zlata". Oba tieto štáty majú záujem na vývoze. Každé prerušenie dodávok poškodí predovšetkým vývozcov ropy. To však nie je všetko. V mnohých nestabilných krajinách, ktoré vyvážajú ropu, nie sú žiadne dane okrem ropnej, uvalenej na štátne ropné spoločnosti, z ktorej sa potom financujú všetky štátne výdaje, prípadne táto daň tvorí výynamnú časť rozpočtu. Kedže sociálne výdaje v týchto krajinách stúpajú (Rusko, ale i Saudská Arábia a Venezuela), stúpa i ropná daň, ktorá má pokryť sociálne výdaje. Ropná daň a neefektívna ťažba napríklad neumožňuje dlhodobo predávať ruskú ropu za menej než za 80 dolárov za barel. Pri takto vysokej očakávanej cene stojí za to pouvažovať nad tým, či zaplatíme z daní a z u nás navrhovanej dodatočnej dane za predaj benzínu 2 až 2,5 miliardy na štátne ropné rezervy alebo sa poohliadneme po alternatívach. U nás sa uvažuje predovšetkým o prvej variante. Hovorkyňa Správy štátnych hmotných rezerv k novej ropnej dani uviedla: „Za každý predaný liter pohonných látok by mala každá spoločnosť, ktorá uvádza ropné produkty na trh, odvádzať na zvláštny účet určitú sumu, rádovo v halieroch. Prostriedky budú účelovo viazané na tvorbu núdzových zásob ropy“. V štátnom rozpočte na rok 2008 je však vyčlenených len 370,56 milióna Sk na ropnú rezervu. Na „zvláštny účet“ teda bude možno odvádzaných viac ako „niekoľko halierov“ z predaného litra benzínu. Zástupca Slovnaftu však hovorkyni rád pochleboval, istejšie dodávky pre jeho firmu zaplatia nielen daňovníci, ale aj spotrebitelia benzínu: „Po novom by na zásoby mali prispievať aj tranzitní prepravcovia a turisti, ktorí u nás tankujú“. Slovnaft sa príliš netrápi zvýšením cien, ktoré toto opatrenie dosiahne. Benzín nebude príliš lacnejší ani v okolitých štátoch, keďže celá EÚ sa „musí“ „poisťovať“ proti nestabilite ruských dodávok ropy. A aké je využitie ropného fondu? Pár dní ju využíval Slovnaft v januári 2007, keď netiekla ropa z východu. Štát za naše peniaze nepoisťuje nás, ale Slovnaft Čiže všetci daňovníci a všetci spotrebitelia benzínu budú potrestaní za to, že súkromná firma Slovnaft si nevie optimalizovať riziko? Ak Slovnaft považuje riziko nedodávania ropy z východu za príliš veľké, sám by mal investovať do zásob a hlavne do alternatív. Ruská a východná ropa predsa nie je jedinou ropou na svete! Prečo radšej Slovnaft nedovezie ropu zo Západu, cez ropovody Adria, alebo Transalpin a prípadne investíciou do predĺženia ropovodu z Ingolstadtu, ktorý dnes dodáva ropu až do Česka? Ak nedôveruje ropnému priemyslu, mal by investovať do alternatív. Kým u nás existuje dopyt po ropných produktoch, niekto nám ju predsa poskytne. Ešte tu nemáme ropnú krízu, ako ju predpovedá Hubbertova krivka za bodom zlomu. Ak tu bude vysoký dopyt, kto okrem administratívneho štátneho zákazu môže napríklad zabrániť Shellu, aby do svojich benzínových púmp na Slovensku dovážal benzín spracovaný hoc aj na západe? Možno je však tomu aj tak, že Slovnaft optimalizuje riziko za daných pravidiel hry - daných vládou. Skôr než o pravidlách hry však možno v prípade štátu hovoriť o schizofrenickom postoji, že štát je za všetko a proti všetkému zároveň. Ako inak možno hodnotiť na jednej strane vlnu strachu vyvolávanú „hrozbou“ nedodávania ropy z východu a na druhej strane preferovanie stavby diaľníc, naviac bez toho, aby vodiči pocítili reálne ceny - reálne mýto? Štát je proti ropnej závislosti, ale stavia diaľnice ako o preteky, a to za naše peniaze a my mu ešte tlieskame za každý ďalší kilometer - my tú miliardu za kilometer necítime na poklese príjmu. Pre ilustráciu 14,996 miliardy korún sa v roku 2008 prerozdelí zo štátneho rozpočtu na stavbu diaľníc a 11,095 miliárd korún dostanú železnice. Proti čomu nás teda tento štát poisťuje? Proti prípadnému nedostatku ropy? Ani náhodou – veď vláda prerozdelí viac peňazí na stavbu diaľnic „zadarmo“, pre ktorú je dokonca ochotná porušovať elementárnu komutatívnu spravodlivosť. Bez ohľadu na to, čo vláda vyhlasuje, vyvoláva v nás strach, a my sme vďaka strachu povoľnejší pustiť trochu viac peria - v prvom priblížení vo forme „poistení“, čiže daní - a slobody. Aj na Slovensku platí Politická ekonomie strachu, ako tento problém pomenuváva Robert Higgs. Štát pokrytcov, strachopudov a pubescentov Štát takouto politikou naviac korumpuje naše spotrebiteľské návyky. Keď si postavím na záhrade chodník, nezaplatí mi ho sused, ale si ho zaplatím sám. Diaľnice a železnice by mali byť takisto platené zo súkromných zdrojov. Ak by štát nechal tých minimálne 26,37 miliardy (15 na diaľnice + 11 na železnice + 370,56 miliónov na ropnú rezervu) nám občanom, možno by sme pri očakávanej vyššej cene ropy nestavali toľko diaľníc, ale viac preferovali železničnú a čoraz viac populárnu leteckú dopravu. Alebo sa zasa niečoho bojíte? Ste snáď neodkojenci, neschopní uvedomelého činu, ktorí budú schopní pri súčasných platoch a cenách platiť za cestnú známku – na diaľnice a všetky cesty – priemerne 12750 Sk ročne? Presne táto čiastka pripadá na výdaje na diaľnice a cesty na jeden automobil na Slovensku. A to počítam len výdaje zo štátneho rozpočtu, nie z iných fondov. Je isté, že pri tejto cene bude dopyt po cestných známkach i krátkodobo elastický (tzv. celofánový omyl), následkom čoho nebude možné financovať výlučne z peňazí motoristov tak veľa resp. tak drahých diaľnic, ako ich stavia Národná diaľničná spoločnosť. Na druhej strane by zreálnila aj cena cestovania železnicou. Nemohli by sa možno stavať drahé koridory, pri ktorých budovaní sa železnice zadĺžili 20 miliárd; za tento dlh za však nedávno zaručil štát. Pripomínam, že každému občanovi by zostalo o 5000 korún viac vydelením 26,65 miliardy počtom obyvateľov. Je isté, že v prípade odštátnenia dopravného sektoru by rástol dopyt po cestovaní energeticky menej náročnou železnicou, možno i natoľko, aby sa ufinancovali investície do koridoru. Klesala by tak naša závislosť na východnej rope. Nemusíme teda podliehať domnelým strachom. Stačí, aby konali ľudia, a aby im vláda nebránila konať a nemotivovala ich strachom k servilnosti. Závisť a podozrievanie z egoizmu vie byť tiež silnou motiváciou k neslobodným činom. Ak má niekto sklon vidieť za všetkým lobby a záujmy, tak musím povedať, že privatizácia a deregulácia železníc nie je v mojom krátkodobom egoistickom záujme. Vlastním režijný preukaz, vlakom cestujem čoraz menej a zatiaľ „zadarmo“. Tak, ako človek môže prekonať svoj strach, môže prekonať aj svoju závislosť na štáte i svoju závisť. Závislosť a pochabá závisť sú skôr znakmi detskosti a mladosti, dospelosť je skôr spájaná so schopnosťou sebaovládania a s rozhodným činom. Strach je však príliš zakorenený vo všetkých ľuďoch. Každý človek sa niekedy bojí. Aj tu však platí, že štát korumpuje naše vlastnosti a využíva ich na kradmé úmysly voči našej slobode, našim peniazom, voči pravde, tentoraz voči pravde o fungovaní ekonomiky a tým aj voči nášmu duchu. Ešte máte pocit, že sú diaľnice zadarmo? Alebo vlastní ešte stále a či znova tento mystický tatko štát aj ekonomickú myseľ našich pravičiarov? P. S. Tento článok nemusí byť v súlade s názorom môjho zamestnávateľa. |
20-12-2007
Slobodný trhNa Slovensku čelíme výzve, ktorá je veľkou prekážkou prosperite. Touto bariérou sú mýty a legendy, častejšie však elementárna neznalosť fungovania trhovej ekonomiky, ktoré sú zakorenené hlboko v nás. Stvoriteľ pritom urobil človeka na svoj obraz, daroval mu svet a moc pretvárať ho podľa svojich potrieb. Je to podnikavosť, ktorá drsný nehostinný svet pretvára na znesiteľné miesto pre život. Bohaté národy sú také, ktoré podnikavosť, túto tvorivú moc, stimulujú. Chudobné národy podnikavosť pochovávajú pod tonou dobre mienených regulácii a zodpovednosť za svoj život hádžu na štát. Sme presvedčení, že Slovensko potrebuje viac zodpovednosti za svoj osud a viac ľudskej podnikavosti. Len na tomto základe môže byť založená prosperita nás všetkých.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|