Obhajca slobodného trhu to na Slovensku, ale ani inde vo svete nemá ľahké. Na jednej strane sa musí vyrovnať s “folk economics”, čo môžeme definovať ako súbor presvedčení siahajúcich podľa toho, koho sa pýtate od čistého marxizmu až po tvrdenia typu “slobodný trh áno, ale”, pričom to „ale“ do značnej miery relativizuje slobodný trh samotný.
Parafrázujúc klasika všetky ekonomické omyly odhalí 5 minútový rozhovor s priemerným voličom. Na druhej strane je potrebné čeliť profesionálnym ekonómom-matematikom a ich “aplikovanej numerológií”, ktorou je možné obhájiť prakticky akékoľvek opatrenie. Pri takomto intelektuálnom zmätku sa nemožno čudovať názorom, ktoré na základe “sociálnych” kritérií vymedzujú množstvo oblastí kam všade slobodný trh nepatrí.
Takto je možné dopracovať sa k dlhému zoznamu odvetví školstvom a zdravotníctvom počnúc, a centrálnou bankou a vymáhaním práva i spravodlivosti končiac. V určitých odvetviach je tento zápas intelektuálne relatívne jednoduchý, v iných je však omnoho náročnejší. Takým odvetvím je napr. ochrana životného prostredia.
Ekonomie a životní prostredí
Preto treba len oceniť nedávny vydavateľský počin Liberálního institutu v podobe publikácie Ekonomie a životní prostredí. Ide o súborné dielo, ktoré je zostavené zo 14 článkov na tému ekonómia životného prostredia od autorov zahraničných (napr. Murray Rothbard, Walter Block, Bruce Yandle, Thomas Borcherding, Jacqueline Kassun a iní), ale aj českých (Tereza Šímová, Jan Slavík, Lenka Čámrová, Jozef Mládek).
Podobne pestrý je aj rozsah tém siahajúci od všeobecnej analýzy environmentalizmu, cez globálne otepľovanie a problémy recyklácie, až po vlastnícke práva a znečistenie ovzdušia. Editorka Lenka Čámrová o tejto knihe píše v predslove nasledovné: “Pokiaľ má byť ochrana životného prostredia účinná nesmie sa utápať v nepodložených normatívnych tvrdeniach a nemôže sa spoliehať na idealistické vnímanie usporiadania ľudskej spoločnosti. Táto kniha ponúka alternatívu.”
Položme si otázku: alternatívu k čomu? Žiaden z autorov vo svojom článku netvrdí, že nie je potrebné chrániť životné prostredie. Nikto z nich nespochybňuje previazanosť medzi človekom a jeho životným prostredím, na ktorom je človek životne závislý, lebo hoci ľudské telo i duša znesie mnoho, jeho schopnosť adaptácie nie je neobmedzená.
Človek objektívne potrebuje ovzdušie určitej kvality, vodu určitej kvality, kvalitné potraviny. Prisudzuje určitú ekonomickú, etickú a estetickú hodnotu vizuálne príťažlivej krajine, alebo istému druhu rastlín alebo zvierat. Preto ak horeuvedení autori prezentujú alternatívu, ak predstavujú jednu zo strán sporu tak to primárne nie je spor ekonómovia verzus ekológovia, ale spor ekonómovia verzus environmentalisti.
Tento spor nespočíva v predmete ochrany, ale skôr v metóde ochrany, a výbere nástrojov ako tak učiniť. Táto otázka je v celkovom spoločenskom kontexte kľúčová. Je celkom možné, že sa environmentálnej loby podarí presvedčiť súčasných politických lídrov o tom, že nimi navrhované opatrenia sú potrebné, efektívne a správne. A možno už politikov ani presviedčať netreba.
Možno sa im podarí dosiahnuť spoločenský konsenzus na tom, že obetujeme percento, dve, tri z nášho hospodárskeho rastu v mene ochrany prírody. To je v poriadku. Ale čo nesmieme pripustiť je, aby pritom používali také nástroje, ktoré vkladajú neprimeranú moc do rúk štátu. Nástroje, ktoré ničia ľudskú slobodu.
Analýza enviromentalizmu
Ak teda vymedzíme environmentalizmus ako druhú stranu hore uvedeného sporu, ktorou často (ale nie nevyhnutne) je, potom si musíme zadefinovať čo je vlastne environmentalizmus. Preto za najdôležitejšiu časť knihy považujem článok autorov John Chant, Donald McFetridge a Douglas Smith s názvom Ekonómia spoločnosti usilujúcej sa o ochranu prírodných zdrojov, kde sa istým spôsobom snažia zodpovedať túto otázku.
V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že environmentalizmus sa automaticky nerovná ochrana prírody. Toto presvedčenie, tak hlboko zakorenené v ľudskom povedomí, je značnou prekážkou v akejkoľvek verejnej debate. Ľudia sa na vás oboria s otázkou – čo preboha máte proti ochrane životného prostredia? Odpoveď je – NIČ!
Tiež zhasínam po sebe žiarovky, zatváram tečúce vodovodné kohútiky a nosím papier do zberu. Ale to zo mňa nerobí environmentalistu. Problém spočíva v tom, že mnohí ľudia nie sú ochotní prijať jednoduchú pravdu, že environmentalisti nepredstavujú zvláštnu altruistickú skupinu mužov a žien, ktorej nejde o žiadnu ideológiu, ale len o číre blaho nás všetkých. Tieto skupiny a organizácie sú rovnako ideologické ako akékoľvek iné zoskupenia, ktoré sa snažia o využitie zdrojov na účely, ktoré samy považujú za najdôležitejšie.
Environmentalizmus teda často, ale nie nevyhnutne predstavuje ideologické krytie pre vysokú mieru environmentálnych preferencií. Na tom samo o sebe nie je nič zlé. Zarážajúci je len paradox našej doby, kde z každej strany počúvame o tom, ako ideológie zlyhali, ale na druhej strane polovica sveta tlieska Al Goreovi na Live Earth. Skutočne kapitálny dôkaz o tom, že ideológie sú mŕtve (alebo išlo naozaj len o hudbu?). Skutočným problémom nie je ideologickosť aktérov pokiaľ existuje voľný trh ideí. Problém je, ak tento trh začne zlyhávať, čo sa už v niektorých odvetviach deje (viď. globálne otepľovanie).
Pseudo – ekonomické argumentácie
Najväčším z problémov je však pseudoekonomická argumentácia a to čo by sme mohli pomenovať anti-antropocentrizmus. Akékoľvek presvedčenie a opatrenie, dotykajúce sa materiálneho sveta, musí mať na zreteli človeka. Človek je zatiaľ jediná známa forma života, ktorá dokáže na základe podnetov z okolia reflektovať svoje konanie, apriórne o ňom uvažovať, snažiť sa o dosiahnutie cieľov, ktoré presahujú jeho čisto biologickú entitu.
Žiadna iná známa forma života toho nie je schopná. Určitá miera antropocentrizmus je preto úplne oprávnená. Viacerí z radikálnych environmentalistov opúšťajú túto pozíciu s veľmi neblahými následkami. Takéto postoje veľmi dobre vystihuje úslovie: „zabi bobra zachrániš strom“. Chrániť napr. čistotu ovzdušia je síce chvályhodné, ale cenou za to, môže byť nízka životná úroveň so všetkými nepríjemným následkami, ktoré ju sprevádzajú. A tu sa dostáva k slovu ekonomická argumentácia.
Ak sú proti enviromentalistickým argumentom, založeným často skôr na etických ako na ekonomických princípoch vznesené argumenty ekonomické, enviromentalista sa s nimi musí pre koherentnosť vlastnej ideológie vyrovnať a sformovať
„ekonomický“ protiargument. Je zarážajúce ako často sú tieto kvázi ekonomické argumenty súčasťou „folk economics“. To je skutočná hrozba – nie neochota chrániť životné prostredie, ale neschopnosť jeho samozvaných obhajcov kvalitne argumentovať v mene jeho ochrany.
Hrozby, ktoré z toho plynú, sú zjavné. Na jednej strane diskreditácia dobrých úmyslov, ak ich návrhy nezískajú podporu – a o dobrých úmysloch environmentalistov vôbec nepochybujem. Na strane druhej ekonomická škoda ak sa podarí ich návrhy presadiť. Preto ak má byť recenzovaná kniha alternatívou, je alternatívou k pseudoekonomickým presvedčeniam o škodlivosti reklamy, technológií, neschopnosti trhu, neefektivite cenového mechanizmu. Je alternatívou k vnucovaniu hodnôt ako aj k presvedčeniam o dobrej vláde a zlých podnikateľoch – ničiteľoch. Väčšinou nie som priaznivcom alternatívnych žánrov – ale tento sa číta veľmi dobre.
Andrej Beňo
Lenka Čamrová; Ekonomie a životní prostředí, Alfa Publishing, Praha 2007, cena: cca 400 Sk