 |
|
|
Tradičná latinská omša sa vraciaHovorí sa, že dejiny sa nezvyknú opakovať, no niekedy dochádza k situáciám, ktoré nám svojím návratom môžu nielen pripomenúť, ale aj naživo lepšie spoznať niečo, čo nepatrí iba do múzeí či spomienok z detstva. Častokrát musí totiž človek najprv niečo hodnotné stratiť, aby to potom mohol znova nájsť a vážiť si. Možno aj preto Benedikt XVI. opäť raz upriamil pozornosť na otázky, ktoré mnohí môžu považovať za nepodstatné a zbytočné, no ktoré sa bytostne dotýkajú života katolíkov latinského obradu. Ale aj všetkých tých, ktorí nepoznajú a nepoznali to, čo po stáročia prenikalo dejiny a kultúru západnej civilizácie. Z vlastnej iniciatívy napísaným apoštolským listom Summorum Pontificum 80-ročný pápež rozširuje možnosť slávenia tzv. Tridentskej omše. Poukazuje pritom na to, že starý latinský obrad spred 2.Vatikánskeho koncilu nebol napriek reformám nikdy oficiálne zakázaný ani zrušený. V štvorstranovom dokumente doplnenom o sprievodný list biskupom vysvetľuje pápež dôvody, prečo by mala byť stáročná liturgia (naposledy upravená podľa omšových kníh blahoslaveného Jána XXIII. z roku 1962) znova o niečo dostupnejšia všetkým rímskokatolíckym kňazom a rovnako aj tým veriacim, ktorí o ňu požiadajú. Lebo hoci nebola zrušená, jej slávenie sa po zavedení koncilových inštrukcií liturgiou Pavla VI. (1969) značne obmedzilo. Bolo potrebné špeciálne povolenie od miestnych biskupov. Avšak mnohí ho nevydali, keďže buď nebol o to záujem alebo chýbali kňazi, ktorí by vedeli a chceli klasický rímsky obrad slúžiť. Výrazne obmedzenie omše kodifikovanej svätým Piom V. sa však stalo hlavnou príčinou založenia Spoločnosti svätého Pia X. ,ktorá dodnes vznáša vážne výhrady nielen voči pokoncilovej liturgii, ale aj iným reformám uplatneným po Koncile. Rozpory vyvrcholili v júni 1988, keď arcibiskup Marcel Lefebvre bez súhlasu Vatikánu vysvätil štyroch biskupov, čím sa spolu s nimi exkomunikoval a oddelil od jednoty s rímskym pápežom. Mnohých práve táto skutočnosť dodnes mylne zvádza označovať všetkých tradicionalistov za stúpencov zosnulého francúzskeho arcibiskupa. Dekrét Ecclesia Dei bol však okrem spomínanej exkomunikácie aj príležitosťou na zakladanie nových tradicionálnych hnutí verných Svätej stolici. Bratstvo svätého Petra, Inštitút Krista Kráľa Veľkňaza či Spoločnosť svätého Vincenta Ferrera sú len niektoré z nových cirkevných spoločenstiev, ktorým pápež Ján Pavol II. udelil výnimku. Na základe nej môžu vykonávať apoštolát a vysluhovať sviatosti výhradne podľa liturgických kníh a predpisov schválených Misálom Jána XXIII., uznávajúc pritom platnosť liturgie zavedenej koncilovou reformou. Dobrou príležitosťou spoznať toto bohatstvo katolíckej tradície boli aj Svetové dni mládeže v Kolíne 2005. Stále príťažlivejšia aj pre mladých Početne zastúpené hnutie Juventutem svojimi aktivitami vrámci oficiálneho programu jasne dosvedčovalo, že tradičná latinská omša nie je len záležitosťou „nostalgikov“ či rôznych okrajových skupiniek neraz žiaľ s extrémistickými názormi. (Pozri článok www.prave-spektrum.sk/article.php?443) Práve naopak, klasický rímsky obrad vo svojej „mimoriadnej forme“ (Benedikt XVI.) je veľmi blízky aj moderným ľuďom. Viacerých priťahuje najmä svojím posvätným tichom a hlbokou symbolikou netypickou pre dnešný hlučný a profánny svet. Psychologický aspekt prežívania ticha a posvätna nás môže priblížiť k hlbšiemu skúmaniu svojho vnútra a jeho potrieb načúvajúc Boží hlas v nás. Ide o katolíkov, ktorí milujú svoju vieru a sú verní učeniu Svätého Otca a Magistériu Katolíckej cirkvi i poslušní svojim duchovným pastierom. Sú medzi nimi aj mladí ľudia (a hlavne mladé rodiny s deťmi), ktorí sa narodili desiatky rokov po skončení Druhého Vatikánskeho koncilu a nemajú iný motív ako hlbšie prežívať svoju vieru a poznať Krista, milovať ho a slúžiť mu.. Otec Kenneth E.Myers spomína svedectvo mladej ženy, dcéry nepraktizujúcich katolíkov po jej prvej „latinskej“ omši: „Keď začala omša, zostala som v úžase....Hoci som vôbec nerozumela tomu, čo som videla, bolo tam niečo veľmi zvláštne. Niečo, čo som som nikdy predtým nezažila. Cítila som, že v tej omši bola pravda, a hlboká, svätá tradícia. V ten deň som cítila, že toto je miesto kam patrím...Otvorila som moje srdce Bohu a On mi vrátil jeho lásku. Nikdy predtým v živote som necítila taký pokoj. Boh je dobrý, Boh je milosrdný! Som veľmi nadšená, že môžem vychovávať našu rodinu v tradičnej latinskej omši!“ Ľuďom, ktorí majú radi tradičnú latinskú omšu sa však nie vždy dostane porozumenia. Často narážajú na nepochopenie. Viackrát sa stretávajú sa s pejoratívnymi výrazmi (neraz účelovo používanými) ako „omša chrbtom k ľudu“ či „latinská omša“. Tie majú naznačiť, že ide o niečo nepotrebné a zastaralé. Oba termíny sú však nepresné. V „latinskej omši“ sa okrem latinčiny čoraz častejšie používajú aj moderné spisovné jazyky (čítanie lekcií, Evanjelia), nehovoriac o o gréckych a aramejských výrazoch („Kyrie eleison“, „Amen“ a „Alleluia“). Taktiež ani omša sa neslúži „chrbtom k ľudu“, ale smerom „k Pánovi“, ako o tom často píše aj dnešný pápež Benedikt XVI. A navyše, oba tieto charakteristické prvky nie sú podstatou a jadrom Tridentského rítu. Tým, čo je naozaj dôležitým a podstatným vo svätej omši je eucharistický Ježiš Kristus. Pápež Benedikt XVI. si je toho veľmi dobre uvedomý. Aj preto ponecháva na uplatnenie svojho apoštolského listu čas do 14.septembra. Okolnosti ukážu, no treba veriť, že pokojné spolunažívanie oboch foriem jedného rímskeho obradu nebude „výletom do histórie“, ale poslúži veriacim k hlbšiemu prežívaniu viery, ako o to žiadal Druhý vatikánsky koncil. Peter Sklenár |
08-07-2007
Kultúrna vojnaKresťanstvo je tepelnou izoláciou kapitalizmu i západnej civilizácie a kultúrna vojna je vojnou o dušu Západu. Ide v nej o to, či židovsko-kresťanské dedičstvo bude naďalej pre našu civilizáciu smerodajné, alebo či nad morálkou života zvíťazí pudová pseudomorálka smrti. Kultúrna vojna je bojom o zachovanie kultúrnosti západného človeka. Ak zničíme našu civilizačnú tradíciu, nepovstane z jej popola žiadny „nový človek“, nezaťažený poverami a predsudkami, ako si namýšľa liberálna ľavica. Kultúrnosť je to, čo človeka odlišuje od zvieraťa. Zničenie kultúrnosti povedie len k vyslobodeniu zvieraťa, ktoré sa pod tenkou vrstvou civilizácie skrýva v každom z nás.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|