 |
|
|
Čo hovorí aralské bahno?Občas sa v médiách vyskytne správa, ktorú takmer všetci prehliadnu, alebo ju nepovažujú za dôležitú, ale mysliacim jedincom, ktorí si dokážu spojiť súvislosti, poskytne o stave tohto sveta lepší obraz než siahodlhá analýza rôznych expertov. Jednou z takýchto informácií (http://news.bbc.co.uk/2/hi/asia-pacific/6538073.stm) je aj správa o pôžičke Svetovej banky vláde Kazachstanu. Kazašská vláda plánuje využiť úver vo výške 126 miliónov amerických dolárov na financovanie druhej etapy stavby hrádzí, ktoré majú pomôcť pri zvyšovaní vodnej hladiny v severnej časti Aralského jazera. Kazachstan už pritom na rovnaký účel jednu pôžičku od Svetovej banky dostal, a to vo výške 68 miliónov amerických dolárov. Tragédia Aralského jazera K dnešnému alarmujúcemu stavu Aralského jazera sa dospelo dlhou sériou zlých rozhodnutí, ktorá sa začala v roku 1918 rozhodnutím sovietskej vlády odviesť vody riek Amur-daja a Syr-daja z ich pôvodného koryta do zavlažovacích kanálov. Tieto kanály, masívne budované od roku 1930, mali zúrodniť dovtedy nevyužívanú pôdu, na ktorej sa mala pestovať ryža, obilie a bavlna. Poľnohospodárske využitie tejto vody bolo čiastočne úspešné - bavlna dnes predstavuje jeden z hlavných exportných artiklov ekonomiky Uzbekistanu. Ale cena, ktorú bolo nutné za to zaplatiť, bola vysoká. Kanály boli nekvalitne vybudované a odhadom 30 - 70 % vody v nich sa nevyužije efektívne. Od roku 1960 každoročne 20 - 50 kubických kilometrov vody smerovalo do kanálov, a nie do jazera. Hladina jazera začala pochopiteľne klesať, a to čoraz rýchlejším tempom, ktoré v súčasnosti dosahuje 80 - 90 cm ročne (v južnej časti). Plocha jazera sa zmenšila zo 68 000 km štvorcových na približne 17 160 a objem vody poklesol asi o 80 %. Salinita vody v danom období vzrástla 4,5-násobne, a to z pôvodných 10 g/l na 45 g/l (pre porovnanie: 1 kg morskej vody obsahuje asi 35 gramov soli). V roku 1987 sa prvýkrát objavil pevninský most, ktorý rozdelil Aralské jazero na severnú a južnú časť. Tendencia smerujúca k trvalému rozdeleniu južnej časti jazera je tiež celkom zreteľná. Dôsledky Zničenie Aralského jazera je v plnej miere spôsobené ľudskou aktivitou. Sovietski inžinieri samozrejme dosah svojej činnosti predvídali, hoci zrejme nie až do konečných dôsledkov. Už v čase vypracovania projektu bolo jasné, že ak voda nebude tiecť do jazera, tak jeho hladina bude postupom času vyparovaním klesať. To však pre Sovietov nepredstavovalo problém – vyhlásili Aralské jazero sa chybu prírody, každému predsa bolo jasné, že sa postupom času vyparí samo od seba. Ani sovietski inžinieri si však nespomenuli na jednu časom overenú pravdu. Chyby vykazujú tendenciu sa množiť – ak projekt vychádza z chybných alebo neoverených predpokladov, dôsledky jeho realizácie budú katastrofálne. V tomto prípade sa skutočne rozmnožili do nepredvídaných dôsledkov. Miesta, ktoré boli kedysi pod hladinou jazera, sú dnes pokryté vrstvou soli, ktorá ich robí prakticky nevyužiteľnými. Z týchto soľných pláni - púští vietor dvíha soľ a roznáša do okolia počas púštnych búrok. To výrazne ovplyvňuje mikroklímu v oblasti, zimy sú chladnejšie a letá suchšie, čo len ďalej zhoršuje situáciu. Kedysi prosperujúci rybolov, zamestnávajúci tisícky ľudí v oblasti, je zruinovaný. Príčiny Ľudská aktivita, ktorá viedla ku skaze jazera, je zrejmá na prvý pohľad. Vinu možno bez najmenších pochybností pripísať sovietom (za toto kapitalizmus skutočne nemohol) a ich systému. Tu sa však väčšina analýz končí. Preto je potrebné povedať, aké boli jeho prvky a ktoré z nich viedli k tejto katastrofe. Charakter sovietskeho systému je historicky známy (na Slovensku dôverne). Bol založený na direktívnom hospodárskom plánovaní, neuznávajúc vlastnícke práva. Nebol schopný ekonomickej kalkulácie, ktorá nevyhnutne vyžaduje rešpektovanie súkromného vlastníctva a existenciu výmenného prostriedku - peňazí. Z týchto dôvodov nebol schopný posúdiť ekonomické dôsledky svojho konania. O využití vody prúdiacej do Aralského jazera rozhodovali len "priority" úzkej skupiny plánovačov, a nie ekonomicky relevantné fakty. Plánovači rozhodli, ktorá skupina bude postihnutá (napr. rybári) a ktorá zvýhodnená - v tomto prípade poľnohospodári. Ani jedna zo skupín nemala priznané vlastnícke práva k predmetu svojej činnosti, a preto ani jedna zo skupín nemohla vzniesť akýkoľvek protest voči následkom, ktoré budú pre ňu vyplývať z daného rozhodnutia. Odpoveď intervencionizmu Ako by si pri riešení tohto problému počínal iný systém, konkrétne trh a systém vlastníckych práv ako protiklad plánovaného hospodárstva? Odpovedať na túto otázku je komplikované, pretože nepoznáme všetky relevantné fakty, ktoré by poznali podnikatelia na danom mieste, a podľa ktorých by aj konali. Z tohto dôvodu majú všetky podobné úvahy o simulácii trhu (bez ohľadu na použitú metodológiu) len obmedzenú platnosť. Taktiež je potrebné definovať súvislosti, v akých používame slovo trh - nutne musíme rozlišovať medzi trhom v intervencionizme a trhom v čisto trhovej ekonomike. Dovolím si tvrdiť, že aj v intervencionizme by bola pravdepodobnosť katastrofy podobného rozsahu prakticky nulová, ale príčiny, ktoré by jej bránili, by boli iné ako v prípade čisto trhovej ekonomiky. V intervencionizme totiž na rozdiel od komunizmu existujú vlastnícke práva. Je pravdou, že niektoré veci sú zo súkromného vlastníctva vylúčené (pozri napr. čl. 4 Ústavy SR). Napriek tomu v ekonomike súkromné vlastníctvo prevažuje nad vlastníctvom verejným. Predpokladajme, že rešpektovanie vlastníckych práv je nevyhnutnou podmienkou a predpokladom politickej slobody. Ak tento predpoklad platí – potom samotné vlastnícke práva dávajú vlastníkom určitú možnosť ovplyvniť politické rozhodnutie, pretože zo samotnej podstaty politickej slobody vyplýva tiež možnosť politiku ovplyvniť. V prípade Aralského jazera by záujmové skupiny poľnohospodárov a rybárov zviedli zápas o vodu z riek, ktoré jazero zásobujú vodou. Vláda (skupina pri moci) by nutne rozhodla v prospech skupiny, ktorá jej v budúcnosti môže priniesť väčšiu politickú podporu, alebo spôsobiť menšie škody. Nemohla by však v záujme zachovania vlastnej legitimity úplne zlikvidovať druhú skupinu – tak ako to sovietsky plánovači urobili v prípade aralských rybárov. Riešenie prijaté v intervencionizme by teda nemalo také drakonické dôsledky pre skupinu, ktorej sa nepodarilo získať priazeň vlády. Odpoveď čisto trhovej ekonomiky V čisto trhovej ekonomike by proti príčinám takejto katastrofy pôsobil ešte jeden silný faktor. Súkromné vlastníctvo kľúčového artiklu – vody, čo je hlavný znak, ktorý ju odlišuje od intervencionizmu. Predstavme si situáciu, že rieky dodávajúce vodu do Aralského jazera sú v súkromnom vlastníctve. Každý, kto vlastní pozemok na brehu rieky, vlastní aj časť samotnej rieky, resp. vody v nej. Takýmto spôsobom by dochádzalo prostredníctvom sústavy viacnásobných transakcií k presunu vodnej masy od prameňa rieky k jej ústiu. Vlastník na hornom toku rieky by mal k dispozícií množstvo vody x, vlastník na dolnom toku by už disponoval množstvom napr. 100x, s ktorým by mohol obchodovať. Rieka by však neslúžila len ako samotná zásobáreň vody, ale aj ako skutočná "diaľnica" pre vodu. Napríklad poľnohospodár na dolnom toku rieky by mohol odkúpiť vodu priamo od vlastníka prameňa a zaplatil by len menší tranzitný poplatok ostatným vlastníkom za prechod vody korytom. Logika minimalizácie nákladov by poľnohospodárom nedovolila neefektívne použiť 30 - 70 % vody tak ako dnes. Vlastník rieky by zas mal ambíciu dodať vodu v čo najlepšej kvalite, a to znamená, že by sa musel starať o brehy rieky a chrániť vodu v rieke pred znečistením. Poľnohospodári aj rybári by si vo využívaní vody konkurovali, prostredníctvom cenového mechanizmu by sa zaistila jej optimálna alokácia. Konkurencia medzi vlastníkmi vody by zas zabezpečila jej prijateľnú cenu. Najbežnejšia logická námietka proti takémuto systému by znela nasledovne. Ak voda tečie dolu tokom rieky (čo je evidentné) neumožní to rybárom v jazere jednoducho počkať na to kým k ním voda stečie bez toho, aby museli za ňu platiť? Prípad Aralského jazera je jasným dôkazom, toho, že využitie vody sa dá obmedziť, a teda voda ako statok sa dá kontrolovať. Tragédiou je, že v tomto prípade sa tak stalo z dôvodu štátneho monopolu, čo však na veci nič nemení. Vlastnícke práva sú aplikovateľné aj na statok ako je voda. Predovšetkým na rieke sa dá postaviť hrádza, ktorou je možné zadržať vodu, na predaj ktorej ešte nie sú odberatelia. V období sucha, keď sa spotrebuje vody viac, by sa tieto zásoby uvoľnili, čím by sa optimalizovalo jej využitie. Ak by, tí ktorí využívajú jazero odmietli platiť za prítok vody do jazera, spôsobilo by to zníženie dopytu po vode, čo by znížilo jej cenu. Tým by sa voda stala dostupnejšou pre poľnohospodárov, ktorí by jej odoberali väčšie množstvo. Hladina v jazere by sa znižovala až na úroveň, pri ktorej by užívatelia považovali za nutné vstúpiť na trh a dokúpiť do jazera ďalšiu vodu, aby zvýšili jeho hladinu a ochránili svoje doterajšie investície. Takýto dôkaz však v podstate nie je nevyhnutný. Nič totiž vlastníkovi nebráni nechať vodu tiecť dolu tokom. Demonštruje tým svoju preferenciu nevyužiť vodu. Takúto vodu, ktorú jej vlastník opustil (derelikcia veci), by mohol na dolnom iný vlastník koryta jednoducho okupovať a nadobudnúť k nej vlastníctvo a ďalej ju využívať. Dôslednou aplikáciou vlastníckych práv, by trh mohol zabrániť tejto aj iným ekologickým katastrofám (klčovanie dažďových pralesov, prežitie ohrozených druhov atď). Riešenia Ľudská invencia je takmer nekonečná a aj v tejto situácia dokážeme nájsť hneď niekoľko spôsobov, ako zlepšiť nevyhovujúci stav jazera. Je možné opraviť zavlažovacie kanále, pestovať druhy bavlny menej náročné na vodu, zaviesť poplatky za použitie vody pre poľnohospodárov (de facto environmentálna daň a lá Pigou), znížiť podiel solí v jazere vybudovaním odsoľovacích zariadení. Jeden z najodvážnejších projektov predpokladá vybudovanie kanálov spájajúcich Aralské jazero s veľtokmi ako Ob, Irtyš a Volga. Aralské jazero sa v pôvodnej veľkosti obnoví za 20 - 30 rokov. Pesimistický odhad nákladov hovorí o 50 miliardách USD. Ani jedno z týchto riešení nedokáže obísť základnú ekonomickú zákonitosť. Za využitie každej veci, ktorá je vzácna, sa musí zaplatiť cena. Skôr či neskôr, v rôznych podobách, ale nevyhnutne. Neefektívne systémy využitia statkov, a štátny monopol na vodu je príkladom par excellence, spôsobia nesprávnu alokáciu zdrojov, na ktorú sa budeme musieť zložiť všetci. Tak ako obyvatelia Kazachstanu na splátky svojich vládnych pôžičiek. Keď nabudúce stretnete niekoho, kto sa bude zaklínať ochranou životného prostredia a príznačnými názormi na kapitalistický systém (a na brade mu bude rásť mach), pripomeňte mu Aralské jazero. |
07-05-2007
Slobodný trhNa Slovensku čelíme výzve, ktorá je veľkou prekážkou prosperite. Touto bariérou sú mýty a legendy, častejšie však elementárna neznalosť fungovania trhovej ekonomiky, ktoré sú zakorenené hlboko v nás. Stvoriteľ pritom urobil človeka na svoj obraz, daroval mu svet a moc pretvárať ho podľa svojich potrieb. Je to podnikavosť, ktorá drsný nehostinný svet pretvára na znesiteľné miesto pre život. Bohaté národy sú také, ktoré podnikavosť, túto tvorivú moc, stimulujú. Chudobné národy podnikavosť pochovávajú pod tonou dobre mienených regulácii a zodpovednosť za svoj život hádžu na štát. Sme presvedčení, že Slovensko potrebuje viac zodpovednosti za svoj osud a viac ľudskej podnikavosti. Len na tomto základe môže byť založená prosperita nás všetkých.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|