V pondelok 26. marca zverejnili Hospodárske noviny výsledky prieskumu Eurobarometer, ktorý sa zaoberá obľúbenosťou Európskej únie medzi jej obyvateľmi. Prieskum, okrem toho, že zaznamenal narastajúcu nespokojnosť väčšiny občanov európskych štátov s členstvom ich krajiny v EÚ, tiež ukázal, že práve Slováci patria medzi najväčších eurooptimistov.
Naši občania údajne najviac pozitívne vnímajú eurofondy a voľný pohyb pracovných síl. Zarážajúci je však vysoký podiel Slovákov podporujúci vznik politickej únie; až 77 percent opýtaných podporuje ďalšie vzdávanie sa štátnej suverenity v prospech Bruselu.
Naivná viera v nadnárodné inštitúcie
Tento prieskum odhaľuje, ako málo občania Slovenska dôverujú vlastnej demokracii, no predovšetkým ukazuje, ako málo rozumejú európskej politike. Ako inač si možno vysvetliť, že by ľudia radšej nechali za seba rozhodovať ľudí z iných krajín, na ktorých rozhodovanie nemajú žiaden vplyv, než aby o nich rozhodovali ich vlastní poslanci, ktorých si zvolili vo voľbách?
To, že medzinárodnej politike veľmi nerozumejú jednoduchí občania, nie je samo osebe nič prekvapivé – je to tak všade na svete. Horšie je, ak jej nerozumejú ani štátnici a diplomati, teda práve tí, ktorí by sa mali vedieť orientovať v mocenských bojoch a rozoznávať spletité intrigy, ktoré napĺňajú európsku politiku odnepamäti.
Pred vyše dvoma týždňami som sa zúčastnil na diskusii s poslankyňou NR SR Magdou Vášáryovou. Spýtal som sa jej, prečo SDKÚ podporuje prijatie Zmluvy o ústave pre Európu, aj keď je evidentné, že zmluva oslabuje pozíciu našej krajiny v EÚ a vytvára predpoklady na nebezpečnú centralizáciu, najmä v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky.
Pani poslankyňa správne vycítila môj nesúhlas so Zmluvou po tom, čo som ju označil za rýdzo mocenský projekt Francúzska a Nemecka, zameraný na posilnenie ich vplyvu v Únii. Vo svojej odpovedi politickú integráciu v Európe označila za nevyhnutnú na to, aby už v Európe neboli vojny, pričom odporcov euroústavy označila za nacionalistov.
Ďalším príkladom nie práve absolútneho pochopenia medzinárodnej politiky boli vyjadrenia Roberta Fica o tom, ako chápe, že európske krajiny budú len ťažko znášať naše daňové zvýhodňovanie.
Keď odhliadneme od toho, že túto populárnu tému vytiahol skôr Ivan Mikloš a Fico si výrokom maximálne pripravuje pôdu pre zvyšovanie dane z príjmu na Slovensku, je tento zbytočný výrok zvrátený tým, že Nemecko označuje za akúsi obeť, ktoré je v spore o daňovej harmonizácii na správnej strane a slovenské záujmy sú nemiestne - chudáci Nemci.
Nie je nemecká snaha zvýšiť nám prostredníctvom EÚ naše dane najlepším príkladom cynického a chladnokrvného sledovania národných záujmov?
Najväčším problémom európskej politiky dneška je to, že verejné vnímanie Európskej únie a diania v nej nemá absolútne nič spoločné s tým, čo sa deje v skutočnosti. Európska únia si svoju legitimitu zakladá na domnienke, že práve vďaka nej bolo možné skoncovať s vojnami na európskom kontinente.
Oficiálna história západnej Európy je zobrazovaná ako lineárny príbeh čoraz tesnejšej integrácie, pričom tento proces je prezentovaný ako bezprecedentný historický pokrok. Tisíce rokov sa vraj Európania čisto a len v dôsledku existencie suverénnych štátov nezmyselne zabíjali, až kým neboli osvietení, nevzdali sa národného štátu – historického prežitku a hlavnej príčiny vojen vôbec, a nevytvorili ideálne spoločenstvo mieru a prosperity. Je to priam biblický príbeh. No je to lož.
Superštát nie je nezvratným osudom
Tak Francúzsko, ako aj Nemecko sa počas dlhých dejín starého kontinentu viackrát pokúsili o dominanciu na európskej pevnine. Ako francúzsky prvý minister sa kardinál Richelieu pričinil o oslabenie svojho expanzívneho suseda, Svätej ríše rímskej. V čase Napoleona sa zas najmocnejším stalo Francúzsko, ktoré takmer dobylo celú Európu.
Po zjednotení „krvou a oceľou“ kancelárom Bismarckom sa miska váh opäť priklonila na nemeckú stranu. Kým bola medzi súpermi rovnováha síl, panoval mier. Vojna vypukla len vtedy, keď sa rovnováha vyklonila na jednu stranu.
S nástupom studenej vojny sa situácia výrazne zmenila. Sovietsky zväz zabral východnú časť Európy, kým oslabené štáty na západe sa ocitli pod vplyvom USA. Západoeurópske štáty prestali spolu bojovať, lebo dostali spoločného nepriateľa a zároveň žiaden z nich nebol dostatočne silný na nejaké hegemonistické avantúry. Neboli však spokojné ani s americkou dominanciou, keďže každý štát sa vždy snaží maximalizovať svoju moc.
Hoci paneurópska myšlienka sa naozaj zrodila v hlavách idealistov, integračný proces bol od začiatku riadený národnými štátmi, ktoré si ho formovali tak, ako sa to hodilo ich národným záujmom. Nešlo pritom o hocijaké štáty v abstraktnom ponímaní debaty Európska komisia vs.
Národné štáty, ale menovite Francúzsko a s postupom času čoraz viac aj Nemecko. Dôvod, prečo tieto dve krajiny prestali spolu viesť vojny, bol jednoducho ten, že kým do druhej svetovej vojny boli prirodzenými geopolitickými súpermi (dva susediace veľké celky v strede Európy), tak v dôsledku dramatických zmien vo svetovej politike v druhej polovici 20. storočia sa z nich postupne stali spojenci.
Samotná Európska únia nerobí žiadne tajomstvo z toho, že zámerom Euratomu a ESUO (organizácií, ktoré stáli na počiatku európskej integrácie) nebol európsky priestor slobody, ale vzájomná francúzsko-nemecká kontrola vojensky významných odvetví.
Kým spoločná politika výroby ocele a uhlia slúžila Francúzsku primárne na kontrolu nemeckých kapacít (z čisto ekonomického hľadiska totiž táto politika nemá žiaden zmysel), Euratom poslúžil na prevádzku vojenského jadrového programu pod civilným rúškom.
Značnú politickú dimenziu má dokonca aj toľko ospevovaný projekt spoločného trhu. Z ekonomického hľadiska by bolo bývalo oveľa logickejšie okrem odbúrania vzájomných obchodných prekážok v rámci EHS ponechať voľný obchod aj s inými časťami sveta.
Keďže sa však vytvorením colnej únie dokonca vonkajšie clá zvýšili, vstupujúce krajiny sa zákonite stali závislejšie od vnútorného trhu, kým ich obchod so zbytkom sveta trpel. Katastrofálne postavenie Veľkej Británie v tejto otázke je až evidentné.
Pre otcov európskeho projektu bolo prioritné maskovať odovzdávanie kompetencií spočiatku ako čisto ekonomickú spoluprácu. No keď nastal správny čas – studená vojna sa skončila a ľudia si zvykli na európske symboly a inštitúcie – začala sa v 90. rokoch zdôrazňovať potreba politicky zjednotenej Európy.
Či už z dôvodov zjednotenia sociálnych štandardov, alebo ako „potreby hovoriť vo svete jedným hlasom“, predložili Kohl a Mitterrand Európe v roku 1992 Zmluvu o Európskej únii (tzv. Maastrichskú zmluvu), aby sa mohlo pristúpiť k odovzdávaniu politických právomocí. Tak pribudol k Európskym spoločenstvám, ktoré predstavujú ekonomickú dimenziu integrácie, aj druhý a tretí pilier - Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a Spolupráca v oblasti justície a vnútra.
Salámová metóda funguje
Z malých ekonomických krokov sa postupne stala veľká zmena politickej moci. Táto salámová metóda má tú výhodu, že obeť si na konci už nepamätá, ako to vlastne bolo na začiatku – to, čo sa kedysi javilo ako nehoráznosť, je dnes už len banalitou. Jedna regulácia sem, jedna regulácia tam, taká smernica, onaká smernica – kto sa má v tom vyznať?
V tomto kontexte je európska ústava len logickým vyústením mocenských ambícií našich franko-germánskych priateľov.
Dnes už sa podľa Angely Merkel každé ďalšie rozšírenie musí viazať, keď už nie na ústavu, tak aspoň na nejakú novú zmluvu. Cieľom takýchto zámerov je postarať sa o to, aby nové krajiny vstupovali do EÚ už oslabené a nemohli sa spolčovať s nespokojnými krajinami.
Európska ústavná zmluva okrem iného mení spôsob výpočtu hlasovania v Rade tak, že anuluje pomerné zvýhodnenie malých štátov. Zmena je samozrejme zdôvodňovaná údajnou nemožnosťou dohodnúť sa v počte 27 a viac.
Slovensko by sa pri takýchto záležitostiach malo snažiť, aby nové zmluvy boli bezzubé ako Berlínska deklarácia. Išlo by len o nezáväzné pamflety, kde je veľa napísané, ale faktická prázdnota – keď môžu intrigánske metódy používať zástancovia európskeho centralizmu, môžu to aj jeho odporcovia.
Tomáš Meravý
(Autor je členom ODM Bratislava)