 |
|
|
Perzské rozprávky tisíc a jednej AldžazíryPred niekoľkými rokmi som pozeral na niektorom nemeckom televíznom kanáli dokument o nemeckých námorných jednotkách, ktoré sa zapájajú do humanitárnych či iných operácií kdesi v arabskom svete (mohlo to byť Čierne more, nie som si však istý). Nemci taktne priznávali že miestne obyvateľstvo sa k nim správa priateľsky a veľmi uznanlivo, dôvodom má byť istý úsek nemeckej histórie. Domorodec na kameru otvorene povedal, že ide o holokaust, o to, čo nacistický štát spravil zo Židmi. V tejto súvislosti a tiež v súvislosti s nedávno ukončeným zadržiavaním britských vojakov Iránom mi napadá, že krajiny tejto zóny si osvojili ešte čosi z nacizmu – Goebbelsove metódy. Mediálne divadlo Pri spätnom pohľade na celý incident mi napadlo, že napriek televízii, satelitom a internetu nie sme oveľa kvalitnejšie informovaní ako naši prapradedovia v 19. storočí. I keď boli odkázaní na prísun čerstvých správ raz za deň (maximálne dva razy, ak berieme do úvahy večerníky) a na nás sa naopak valí záplava správ z monitora – kedykoľvek chceme, často i keď nechceme. Vtedajšie noviny už síce využívali telegraf, jeho linky však spájali len civilizované oblasti. Správy o mnohých vojenských stretnutiach, nota bene mimo Európy, museli dodávať poslovia iba o málo lepšie vybavení ako údajný grécky vojak – maratónsky bežec. My sme videli v televízii zábery vojakov počas zadržania. Agentúry citovali iránske médiá. Všetko to bolo sugestívne a autentické. Pre Iráncov bola nepochybne toto realita. Určite sa nedozvedeli o satelitných snímkoch, ktoré usvedčujú ich vládu z klamstva a manipulácie. Našinec si po rozdýchaní prvého šoku uvedomí, že bol na chvíľu zajatec ilúzie. Ale aká realita asi bola za ilúziou iránskej reality? Povedzme, že vyhlásenia britských vojakov o tom, že skutočne vstúpili do iránskych výsostných vôd, neboli iba (s britskými vojakmi „nekonzultovanou") iránskou propagandou, ale že ich Briti skutočne vyslovili. (Z ich vystúpení v iránskej televízii sme videli iba niekoľko sekúnd bez pôvodného zvuku.) Potom mi však behá mráz po chrbte pri pomyslení, čo im asi Iránci robili?! Vôbec to nemusela byť „obyčajná" bitka. Aký psychický nátlak, vydieranie, mätenie, poskytovanie nepravdivých informácií to mohlo byť? Ešte viac znepokojujúce sú listy jedinej ženy spomedzi zadržaných, „kýmsi" evidentne diktované, plné pokánia a odsudzujúce britskú a samozrejme i americkú politiku a podobne. To nebola situácia, ako keď stretnem na ulici skupinu opitých futbalových fanúšikov a aby som mal od nich pokoj, budem súhlasiť, že „ich" klub je najlepší. Aj keď onen šport nesledujem, či dokonca fandím inému klubu – len nech môžem ísť svojou cestou a môj chrup ostane nedotknutý. Alebo žeby britskí vojaci vysielaní do takých problematických oblastí boli až natoľko rafinovane trénovaní na oklamanie nepriateľa aj počas zajatia (respektíve v tomto prípade zadržania)? Chvíľu vzdorovať a potom predstierať, že došlo k zlomeniu a spolupráci? Veď aj napríklad československí parašutisti vysadzovaní v Protektoráte Čechy a Morava, ovládali okrem pravých volacích kódov, tiež „akože pravé" kódy, ktoré pri odvysielaní vysielačkou upozornili operátorov v Londýne, že vysielačka pracuje pod nemeckou kontrolou. Bohužiaľ, tak to asi nebude. V televíznom odvetví informačnej vojny skóroval Irán. Iránske televízne zábery zachytávali britských vojakov napríkald počas jedenia. Nesedeli riadne za stolom, ale skôr improvizovanie, jeden dokonca na zemi. Žena mala neeurópsku/nie-kresťanskú pokrývku hlavy. Televízny záznam bol zhotovený tak, aby zadržiavaných ukázal ako slabochov. Podarilo sa. Treba priznať že podobný trik urobili Američania, keď odvisielali zábery zadržaného Sadáma Husajna – ako bývalému všemocnému diktátorovi kontroluje americký vojak ústnu dutinu. Irán zadržiavaných pri prepustení obdaroval a nechal ich neformálne konverzovať s prezidentom Ahmadínežádom. Vskutku dobrá poistka pre prípad, že by sa na telách zadržiavaných predsa ostali dáke tie modriny, vpichy po injekciách, že by napríklad doma vyhlásili, že boli skutočne týraní, žena znásilnená, že ich trýznili nedostatkom spánku, že ich držali izolovane a podsúvali im nepravdivé – údajné tvrdenia ostatných kajúcich kolegov... Dostal Irán niečo na výmenu? Britským vojakom, vojačke a námorníkom rozhodne nechcem nič vyčítať. Ľahko by sa mudrovalo v pohodlí bratislavského bytu. Kto z nás môže napokon vyhlásiť, že by sa zachoval inak, že by odolal a neprijal nadiktovaný scenár? (V momente zadržania začal hladovku, pri prítomnosti televíznej kamery ostentatívne držal ruky za chrbtom – kvôli zdaniu spútania, komunikoval iba minimálne – do zblbnutia iba meno, hodnosť a žiadosť o kontakt so svojím vojenským pridelencom...) Čo je však zrejmé - Irán v každom prípade získal ďalšiu skúsenosť, do akej miery sa môže zahrávať s našimi spojencami. Má sa čím pochváliť - v spoločnosti jemu podobných režimov, alebo v arabsko-moslimských komunitách západnej Európy. A ešte z jednej veci mi občas prebehne mráz po chrbte. Či za prepustenie britských vojakov čosi (pre neho veľmi cenné a vítané) nedostal... Ak by to bola pravda, nepochválila by sa tým ani jedna zainteresovaná strana. |
05-04-2007
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|