 |
|
|
Morálna voľba existuje vždy – len prežiť nestačíSymptomatickou črtou totalitných (kolektivistických) ideológií a jedným z chránených plodov osvietenstva je vylíčenie predstavy, že správanie ľudského jedinca je determinované spoločenskými („okolitými“) podmienkami v protiklade k povahe ľudskej bytosti, ako biografickej entite s vlastnou a racionálne cielenou vôľou. Morálka je len schizofrenická konvencia, ktorú je možné spoločenskými plánovačmi kedykoľvek odhodiť. Máme skutočne aj v horkých časoch priliehavej aj priedušnejšej kazajky neslobody morálny výber vo vlastných rukách? Najvýpovednejšie svedectvo z hraničných podmienok vyvracia zaužívané sociálne klišé v dielach európskeho myslenia posledných dvoch storočí. Predovšetkým v komunistickej (marxistickej) a nacistickej (nacionalistickej) ideológii vždy tkvel spoločný determinizmus: správanie ľudského jedinca nezávisí na jeho vlastnej vôli, ale na sociálnych podmienkach (resp. rasovej, „národnej“ výbave). Koncentračné tábory a komunistické gulagy boli už len „konzistentným“ dovŕšením - prípadne posledným experimentálnym laboratóriom promiskuitnej diagnózy ľudskej prirodzenosti. Boli to miesta určené k inžinierskej transformácii „ľudskej matérie“. Ak sa nainštalujú príslušné podmienky, musí sa predsa dosiahnuť spoločný cieľ – to bola latentná filozofia žalára, skonštruovaného z esencie despotickej brachiálnosti a popretia čokoľvek ľudského. Ako uvádzajú mnohí autori v knihách o hraničných situáciách, hlad, zima a nútené práce mali dohnať „väzňov“ k zúfalým činom, do stavu, ktorý si priali ich mocidržitelia. Aj tu sa však ukazuje chronická slabina konštruktivistického nihilizmu, pretože Hobbesova „vojna všetkých proti všetkým“ je len syntetickou utópiou nie nepodobnou bájam o nekompromisne bezúhonnej podstate človečenstva. Tak ako je prvý predpoklad možný len pri vynútení silou nadriadenými (mocidržiteľmi), tak druhý prípad zlyhal na celej čiare, ak ultimátne predpokladal egalitárne rozptýlenie mravných vzorcov. V podstate znihilizoval akékoľvek morálne vstupy a výstupy. Živelný boj pudovosti človeka nahradil statický modus operandi, chránený pred dynamikou sociálnej klímy a výstupmi morálneho heroizmu. Jedno aj druhé si tak vysvetľovalo prejavy morálky „ex post“ len konvencionálne. To dalo ideový podnet do rúk sociálne-darwinistickým a rovnostárskym koncepciám v úmysle zrovnať jej plody so zemou. Skutočnosť je zrejme úplne jednoduchšia než mnou vyfarbené slová. Ľudia v „ľudských podmienkach“, ľudia slobodní a slobodu chrániaci, podľa všetkého smerujú k vzájomnému porozumeniu, spolupráci a najmä rozlišovaniu zla a dobra. Čiže k pozorovateľnému uplatňovaniu zásad mravného alebo menej mravného života v každodenných rozhodnutiach. Mravné reakcie sú teda spontánne, všadeprítomné a dajú sa vymietať len tými najdrsnejšími prostriedkami. Ľudská prirodzenosť sa proste neohne, ak zafúka hocaký silnejší orkán. Situácia sa naozaj stáva zahmlenou, keď každý čin ľudského jedinca určujú rozkazy nadriadených a potreba prežiť pod drobnohľadom strachu. Vtedy je jeho sloboda zámerne potlačovaná a možnosť uplatniť svoju vôľu a zvoliť ten či onen spôsob konania je zásadne obmedzená. No a kde údajne neexistuje voľba, tam nie je priestor pre akýkoľvek morálny život. Čo by bola isteže pravda, ale vzato praxeologicky – človek koná a vždy volí medzi dostupnými alternatívami s rôznymi dôsledkami (ktoré si nemusí vždy uvedomiť). Preto každé konanie, zo svojej podstaty zámerné, zahŕňa voľbu, ktorá sama o sebe demonštruje určitú preferenciu na hodnotovej škále. Už len poňatie o mravných hodnotách a skrývané otázky svedomia značia prítomnosť morálnej voľby. Pomôcť nemocnej židovskej žene a ochromiť svoje vlastné vyhliadky na prežitie alebo myslieť len na seba – aj uvažovanie je dôkazom nehynúceho zmyslu pre mravnosť. Ľuďom hodených do morálnej temravy v koncentračných táboroch stále ostávalo mimo hodnôt sebazáchovných a uspokojovania vlastných potrieb nájsť čosi vzácnejšie než sám život: zostať človekom. No rozhodnúť sa v tejto voľbe pre mravné hodnoty neznamená nevážiť si život. Snaha prežiť (aj v širšom význame) bola a je určite legitímny cieľ, nie však za každú cenu. Aj keď sa dozorcovia k ľuďom správali ako k dobytku, to ešte neznamenalo, že si ľudia mali osvojiť aj dobytčiu mentalitu. Tak ako bol človek v táboroch smrti schopný okradnúť kamaráta o posledný chlieb a dohnať ho k poslednému vydýchnutiu, tak sa našli aj všetkému odolávajúci jedinci schopný rozdeliť sa o posledný špak, chlieb alebo dych, aby pomohli svojim známym aj neznámym. Neulovili by sme síce do našej sociologickej siete húfy filantropov, ale nie je to vzdialenejšie od reality v „podmienkach slobody“. Aj ľudia za ostatným drôtmi boli podobní nám: slušní chlapi a darebáci, zbabelci a hrdinovia; ľudia príkladní a menej príkladní; čestní a samozrejme dokonalí zradcovia, judáši schopný zapredať vlastnú matku za vidinu rýchleho zisku. Počty na oboch stranách ľudských brehov sú však nepodstatné. Dôležité je, že vždy existuje možnosť zvoliť si mravné hodnoty, čo ex ante popiera spoločenskú determináciu ľudského konania. Ani desatoro božích prikázaní nijaké rany v gulagoch neutŕžilo, len sa mierne adaptovalo. Ukradnúť niečo správe tábora bolo dovolené a ocenené, no zobratie škvarky chleba spoluväzňovi sa už tvrdo postihovalo. Milovať blížneho ako seba samého sa mohlo javiť ako prehnaná požiadavka, ale snažiť neubližovať už nie. Ako súdia niektorí preživší: „Tenké vlákenka priateľstva boli akoby zaclonené nezastieranou brutalitou eruptívneho sebectva, ale celý tábor bol nimi neviditeľne pretkaný“. Odpojme sa teraz v mysli od hrôz, ktoré „majú na svedomí“ dve najtragickejšie totalitné ideológie a sú tak najvýpovednejším autentickým svedectvom o fixnej povahe ľudskej prirodzenosti. Presuňme sa prstom po geopolitickom časopriestore k dnešnej logike spoločenských procesov - už mierovej (nenásilnej) povahy. Politickí „koryfejovia“ a intelektuáli v službách akumulácie politickej moci si do ideového podvedomia stále vsugerúvajú filozofiu sociálnej determinácie ľudských činov. S legitimitou „vyšších cieľov“ (nezávislých na ľudskej vôli...) na nás rozhodili spoločnú reťaz, ktorá spútava rozličné cesty za vlastným šťastím. Síce bezbolestne, menej zjavne, s inými úmyslami, ale s totalitným syndrómami, ktoré sú príčinou absencie pocitu zodpovednosti pri morálnom konaní. Dôsledkom poklesu a parcelácie tejto zodpovednosti je mravný relativizmus politických zásahov („politického, kolektívneho konania“) - nie naopak. Pretože žiadny článok spoločnej reťaze nemá pocit zodpovednosti za to, čo sa udialo: „politické rozdelenie práce“ na jednotlivé operácie ruší mravné povedomie. Vždy máme možnosť zvaliť zodpovednosť na vedľajší článok reťaze a pritom všetci naoko ťaháme za jeden povraz, ospravedlňujúci dielčie sebazáchovné prečiny. Ak si alibisticky nepripustíme zodpovednosť za tieto prečiny k telu a stanú sa z nich „všedné necnosti“, nemôžme ich vnímať ako morálny problém. Centralizovaná, kolektivizovaná a utláčaná spoločnosť je tak stratou morálneho kompasu smerovaná k pádu do morálnej stratosféry a k proletarizácii mravného heroizmu. No nech nám to bolo prednesené až pričasto a s veľkým sebavedomím, „spoločenská nevyhnutnosť“ kolesom dejín neotáča. Stále niekde na večne zelenej lúke leží „lesná škôlka“ slobody, kde si môže každý pevne zasadiť semienka svojho vlastného mravného konania, nechať ho dozrieť a priniesť jeho ovocie v podobe súboru mravných hodnôt k spoločnému pôžitku. Aj sproletarizovaná ruská mentalita a despotické režimy si dennodennými rozhodnutiami slušných ľudí voliť hodnoty mravné môžu píliť konár pod nohami. Morálna voľba prežíva vždy – aj v najpreviazanejšom politickom teritóriu. To je určite najpozitívnejšia zvesť tohto skromného textu pre postmoderný diskurz a konzervatívnejších (poprípade liberálnejších) skeptikov. Aj v najmenej prajnej vegetácii (d)obývanej ľudským rodom sa zvykol nejaký ten kvietok objaviť. Možno len postačí zísť z kolektivistických výšin dole a prenechať ľudskej vôli priestor voľne dýchať. Ak si toto civilizačné memento minimálne uvedomíme, so zárukou morálnej výpovede každého z nás sú dvierka pre budúcnosť slobody stále otvorené. Len prežiť určite nestačí. |
18-03-2007
Slobodný trhNa Slovensku čelíme výzve, ktorá je veľkou prekážkou prosperite. Touto bariérou sú mýty a legendy, častejšie však elementárna neznalosť fungovania trhovej ekonomiky, ktoré sú zakorenené hlboko v nás. Stvoriteľ pritom urobil človeka na svoj obraz, daroval mu svet a moc pretvárať ho podľa svojich potrieb. Je to podnikavosť, ktorá drsný nehostinný svet pretvára na znesiteľné miesto pre život. Bohaté národy sú také, ktoré podnikavosť, túto tvorivú moc, stimulujú. Chudobné národy podnikavosť pochovávajú pod tonou dobre mienených regulácii a zodpovednosť za svoj život hádžu na štát. Sme presvedčení, že Slovensko potrebuje viac zodpovednosti za svoj osud a viac ľudskej podnikavosti. Len na tomto základe môže byť založená prosperita nás všetkých.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|