 |
|
|
Eko-ideológovia z IPCCPokiaľ mal niekto nepríjemné pocity z toho, že už dlho nezaznamenal výraznejšiu aktivitu environmentalistov, môže opäť nadobudnúť svoju stratenú duševnú rovnováhu. Zelení si zorganizovali rendez-vous na mieste najpríhodnejšom – v Paríži, aby nám oznámili, že apokalypsa (v podobe globálneho otepľovania) je TENTORAZ UŽ NAOZAJ, za dverami ( www.sme.sk/c/3127769/Chirac-vyzval-na-revoluciu-na-zachranu-planety.html ). Pazvuky elít Politické elity sa navzájom predháňali v deklarovaní svojej zodpovednosti za naše osudy a výzvy na okamžité a nevyhnutné opatrenia padali ako na bežiacom páse. Francúzsky prezident Jacques Chirac burcuje na ekonomickú a politickú revolúciu za záchranu planéty. Taliansky minister životného prostredia Scanio vyzval na globálnu daň na uhlíkové emisie a „silnú“ organizáciu pre životné prostredie v rámci OSN. V tomto kontexte vyznievajú takmer nevinne slová indonézskeho ministra životného prostredia o potrebe „drastických krokov“. Jednoduchšie a bezprostredne povedané – náš zodpovedný a starostlivý štát má začať konať... Skutočne, takú unisono jednotu chóru politických lídrov málokedy vídať. Dúfajme, že im to vydrží aj pri rokovaní o liberalizácii svetového obchodu, postoju k sankciám voči Iránu a Severnej Kórei, ochrane ľudských práv a podobne. Tieto sóla zatiaľ naši lídri tak skvele odspievať nevedia. Na skvelom výkone celého zboru v parte o globálnom otepľovaní má leví podiel výnimočne schopní dirigent - Medzinárodný panel pre klimatické zmeny (IPCC a spol.) Koncert sa skončil a na následnej recepcii sa dirigent vyhrieva v pozornosti médií (sprostredkovane aj nás) a pozvaných hostí (politikov). Ako väčšina umelcov je zrejme trochu samoľúbi, a preto mu obdiv dobre padne. Žiaľbohu, vždy sa nájde nejaký kverulant, čo počuje aj pár falošných tónov... Ale odpusťme si tú iróniu, v tejto hre ide predsa o osud sveta (a taktiež prinajmenšom o našu peňaženku). Skôr než sa zamyslíme nad dopadom diskutovaných opatrení, preskúmajme podklady a zdroj, o ktorý sa opierajú... Podstata problému Najzákladnejším problémom v súvislosti s globálnym otepľovaním je samotné vnímanie tohto javu verejnosťou. Málokto si uvedomí, že toľko zatracovaný skleníkový efekt existuje v dvoch podobách – a to ako prirodzený skleníkový efekt a ako antropogénny skleníkový efekt. Skleníkový efekt môžeme definovať ako efekt zadržiavania slnečnej energie (hlavne v podobe tepla) v zemskej atmosfére prostredníctvom pôsobenia skleníkových plynov. Prirodzený skleníkový efekt, je na prežitie života na Zemi nevyhnutný, ak by sa totiž v atmosfére prirodzene nevyskytovali plyny ako oxid uhličitý, metán, vodná para, rajský plyn či ozón, priemerná teplota na Zemi by sa znížila o niekoľko desiatok stupňov (odhadom vyše 30 stupňov Celzia), následkom čoho by zrejme neexistoval na planéte život v podobe, v akej je známy dnes. V rovine sci-fi môžeme tvrdiť, že ak na povrchu Marsu niekedy existovala akákoľvek forma života, zanikla, lebo nedokázala do atmosféry vypustiť dosť oxidu uhličitého... Antropogénny skleníkový efekt je časťou celkového skleníkového efektu, ktorý je spôsobený ľudskou ekonomickou aktivitou. V zásade nie je možné spochybniť, že istý antropogénny skleníkový efekt existuje. Jeho existenciu je možné považovať za prirodzenú – každý živočíšny druh (človeka nevynímajúc) interaguje so svojím prostredím a ovplyvňuje ho vo väčšom alebo menšom rozsahu. Ak zohľadníme početnosť a možnosti nášho druhu, nemalo by nás nijako prekvapiť, že naša existencia ovplyvní aj klímu. Spor existuje hlavne v otázkach rozsahu tohto efektu a celkového dopadu na zemský ekosystém... Historické záznamy Predtým, než poukážem na určité nedostatky scenárov IPCC (prípadne interpretujem samotné scenáre) a dôsledkov z nich vyplývajúcich, je potrebné poznamenať jednu dôležitú vec. Prvým a najzásadnejším problémom v súvislosti s globálnym otepľovaním je samotná vedecká uchopiteľnosť tohto problému. Predovšetkým – v prípade výskumu klímy je nutné sledovať dlhodobé trendy – o tých si však môžeme urobiť len približnú predstavu. Ak chceme poznať dlhodobý trend, musíme poznať predchádzajúci stav problému v štatisticky významnom období, súčasný stav a mať funkčnú teóriu a technické prostriedky, na základe ktorých budeme predikovať budúci stav. Predchádzajúci stav klímy je takmer nemožné spoznať detailne – pre zaujímavosť: najstaršie teplotné merania prostredníctvom teplomerov pochádzajú z oblasti stredného Anglicka a vykonávajú sa od roku 1659, teda približne 350 rokov. O stave podnebia pred týmto rokom si môžeme spraviť obraz len nepriamo, a to historickými záznamami (pre naše zemepisné šírky dávam do pozornosti publikáciu Velká kniha o klimatu zemí koruny České), merania vo vrstvách ľadovca, z letokruhov, koralových útesov a sedimentov. Každý z týchto zdrojov trpí niekoľkými zrejmými nedostatkami. Písomné záznamy sú k dispozícií len krátko a len pre určité oblasti, údaje z vrstiev ľadovcov síce poskytujú relatívne spoľahlivé údaje o klíme v oblasti ľadovca, ale len málo nám povedia o iných oblastiach. Rast lesov a koralových útesov môže byť ovplyvnený aj inými faktormi, ako je klíma... V súčasnosti sa veda dopracovala k nasledovnému stavu poznatkov. V priebehu posledného milióna rokov došlo k striedaniu 8 ľadových a medziľadových dôb, ktoré je možné ďalej deliť na kratšie úseky, v ktorých sa viac-menej pravidelne striedajú obdobia s vyššími a nižšími teplotami. Napríklad v období 15. – 19. stor. Európa zažívala svoju malú dobu ľadovú, po ktorej nasleduje od 2. polovice 19. storočia vzrast teplôt, a to až do súčasnosti. Hlavný teplotný nárast sa odohral o rokoch 1910 – 1945, čo nezapadá do súčasných scenárov, ktoré nárast teplôt pripisujú vzostupu koncentrácie oxidu uhličitého. Druhý nárast zodpovedá obdobiu od 1975 do súčasnosti, na ktorom stavajú súčasné modely. Pri tom je zaujímavé, že v 60. rokoch 20. storočia zmietala vedeckou obcou obava z úplne iného trendu, z trendu globálneho OCHLADZOVANIA... Nepoctivosť IPCC A teraz priamo k scenárom IPCC. IPCC vypracovalo množstvo scenárov, vo svojej správe z roku 2000 približne 40. Prvým úsmevným faktom je, že panel sa zdráhal priamo označiť jeden zo scenárov za pravdepodobnejší ako ostatné, čo je na jednej strane chvályhodný príklad vedeckej pokory, ale na druhej strane to do istej miery relativizuje scenáre samotné. Tento súbor môžeme následne rozdeliť do niekoľkých skupín – podľa kritérií ako prioritne ekonomický a prioritne ekologický, s intenzívnym využívaním fosílnych palív, alebo naopak s príklonom k alternatívnym zdrojom energie a podobne. Pri ich vypracovávaní sa však výslovne nepredpokladá zníženie emisií skleníkových plynov. Tento predpoklad je pritom závažnou chybou, je totiž jasné, že ľudstvo, alebo ak uvažujem v nižšom stupni tak jednotlivé ľudské spoločnosti, sa vždy snažia využívať čo najefektívnejšie energetické zdroje. Tento posun je pritom ľudskými dejinami zreteľný. V mene efektivity výroby a spotreby energie sa udial posun od drevnej hmoty k uhliu a pare, a odtiaľ k atómovému jadru. Ignorancia faktu, že ľudia sa budú snažiť zlepšiť svoje položenie a zotrvávať na prekonaných zdrojoch energie, je znakom elementárnej ekonomickej neznalosti. A to je v čase silnej propagácie alternatívnych zdrojov energie ( ktorých cena postupne klesá), vodíkových pohonov automobilov či výskume termonukleárnej fúzie úplne nepochopiteľné... Netrúfam si spochybniť dobrú vôľu vedcov (dôraz na slovo vedci) zúčastňujúcich sa na tomto projekte, ale nedostatky a chyby do scenárov môže vniesť už samotný rozsah úlohy a použitá metóda (pričom je zrejme najlepšia možná). Podľa tejto metódy sa suchozemský povrch rozdelí na kvádre s hranami 250 x 250 x1 km. Jednotka stanovená pre oceán je o niečo menšia. Po prepočtoch v rámci jednotky sa modelovanie presúva postupne na vyššie úrovne. V rámci základných jednotiek sa skúma výmena energií medzi prvkami ovplyvňujúcimi klímu, a to konkrétne atmosférou, vodstvom, súšou, ľadom a biosférou. Rozsah a veľkosť tejto výmeny tiež ovplyvňujú faktory ako prítomnosť tuhých častíc, ktoré klímu ochladzujú, vodnej pary, ktorá ju naopak otepľuje. Ďalším faktorom je oblačnosť. Tento činiteľ nie je jednoznačný, respektíve oblačnosť ma účinky tak otepľujúce, ako aj ochladzujúce, pričom jej vplyv je najťažšie modelovateľný. A k tomu všetkému sa pridáva ešte aj slnečné žiarenie, ktoré je stále málo preskúmané. Pri takejto zmesi musia byť problémy s modelovaním klímy jasné každému, kto sa aspoň raz v živote spoľahol na krátkodobú predpoveď počasia a zmokol… V celku reálnejší pohľad uplatňuje IPCC, pri modelovaní dôsledkov vyplývajúcich z jednotlivých scenárov. Pochopiteľne, pre každý scenár možno odvodiť rozličné následky otepľovania – medializované modely následkov otepľovania sú pritom často tou najhoršou možnou alternatívou. Pri úvahách o následkoch otepľovania slúži IPCC ku cti, že neráta len s nákladmi otepľovania, ale čo bude pre mnohých ľudí prekvapujúce, aj s výnosmi. Otepľovanie, ostatne ako každá zmena okolností, neprináša len náklady, ale aj príležitostí a výnosy. Tento fakt málokedy zvažujú šíritelia apokalypsy, pre ktorých je oteplenie ZLOM za každých okolností… Prínosy a náklady otepľovania Výborným príkladom toho, že otepľovanie prináša aj výnosy, je poľnohospodárstvo. V prípade poľnohospodárstva sme si samozrejme mohli vypočuť tézy o globálnych suchách, znižovaní zrážok alebo naopak vplyve katastrofických výkyvov počasia a nedostatku potravín. Málokto však vzal do úvahy napríklad fakt, že zvýšená koncentrácia CO2 prináša rovnaký efekt ako intenzívnejšie používanie hnojív. Otepľovaniu sa je možné prispôsobiť aj úpravou výrobného cyklu, teda neskoršou sejbou, pripadne prechodom na iné plodiny. Arcikacírstvom je pripustenie možnosti genetickej modifikácie poľnohospodárskych kultúr tak, aby vydržali vyššie teploty, menej vlahy a tvrdšie podmienky celkovo, čo sa v súčasnosti už deje… Prínosy prípadného oteplenia môžeme nájsť aj v iných oblastiach. Ako príklady možno uviesť nižšiu spotrebu energie na vykurovanie budov, menej chorôb z chladu, ako je napríklad nádcha alebo chrípka, atď… Na druhej strane, oteplenie prinesie aj nesporne náklady, hoci ich vyčíslenie v dlhodobom horizonte je skôr veštbou ako ekonomickou analýzou. V zásade je možné situáciu riešiť dvomi spôsobmi. Čiastočne nechať planétu otepliť a niesť náklady z toho vyplývajúce, alebo preventívne otepľovanie spomaliť, pričom si nemôžeme byt istí, čo je to vôbec v našich silách, a niesť náklady a obmedzenia, ktoré z toho vyplynú pre náš ekonomický rozvoj. Pripadne sa uzniesť na kompromise medzi týmito riešeniami… Domnievam sa, že za súčasných okolnosti môže byť pre nás výhodnejšia skôr prvá alternatíva. Pri argumentácii v jej prospech si stanovme dva predpoklady. Prvý predpoklad je, že príčinou otepľovania je výlučne antropogénny skleníkový efekt, teda ľudská aktivita. Druhým predpokladom je, že ekonomika nezostane stagnovať v súčasnej podobe. Ak platí predpoklad číslo jeden, a teda ak je príčinou otepľovania antropogénny skleníkový efekt, tak potom nemá zmysel obmedzovať hospodárstvo drastickými opatreniami, hlavne ak v dlhodobom horizonte prostredníctvom vedeckého a ekonomického pokroku dojde k oslabeniu príčin, ktoré otepľovanie spôsobujú (teda ak platí predpoklad č.2). Ak sú príčiny otepľovania iné ako len skleníkové plyny v podobe CO2, napríklad slnečné žiarenie, a nie je v našich silách tuto situáciu výraznejšie ovplyvniť, tým skôr by sme nemali obmedzovať ekonomický rozvoj, aby sme čím skôr dosiahli globálne takú úrovne bohatstva, pri ktorej budeme schopní niesť náklady otepľovania. Bolo by teda vhodné niesť náklady, ktoré majú hlavne podobu jednorázových nákladov – ako je napríklad výstavba hrádzí na ochranu proti vyššej morskej hladine, pripadne náklady z prechodu na iné typy poľnohospodárskych plodín a následne poberať výnosy v dlhšom časovom rámci. Nepovažujem za nutné spochybňovať predpoklad číslo 2 o zmenách v ekonomike. Pokiaľ v ekonomike pôsobia slobodného trhu, je nemožné, aby zotrvával dlhodobo v rovnakom stave… Proti takejto úvahe existuje legitímna námietka. Čo ak je časový rámec, v ktorom sa situácia upraví želateľným spôsobom, príliš dlhý? Čo ak je pre nás neprijateľné čakať napríklad 200 rokov, kým problém otepľovania zanikne. V tejto otázke je však súčasne ukrytá odpoveď v podobe protiotázky. Účelnosť protiopatrení Aký zmysel má prijať opatrenia, ktorých efekty budú za našich životov mizivé a neisté, pričom budeme musieť niesť náklady na tieto opatrenia, a to bez relevantných podkladov, zvlášť ak budúce generácie budú mať lepšie technické možnosti a zdroje, pomocou, ktorých možno problém riešiť? Akékoľvek opatrenie prijaté proti otepľovaniu bude mať v konečnom dôsledku charakter politického opatrenia. Za akých podmienok má zmysel podobné opatrenie prijať, napríklad v podobe uhlíkových daní? Ekonomická veda nám môže poskytnúť odpoveď v podobe jednoduchej úvahy. Opatrenie je účelné len vtedy, ak zníži náklady sprevádzajúce otepľovanie (vrátane nákladov na realizáciu opatrenia samotného) na úroveň výnosov vyplývajúcich z tohto stavu. Táto úvaha je na prvý pohľad úplne banálna, ale jej praktická aplikácia je neuveriteľne problematická. Dokážeme približne predpovedať, v čom spočívajú náklady a v čom výnosy z otepľovania, ale presne určiť ich finančný rozsah je nemožné, pričom možnosť omylu je vysoká. A to hovoríme o rozhodnutiach, následky ktorých nás môžu stáť mnoho miliárd dolárov. Keby som bol na mieste vyššie uvedených politikov, radšej by som si išiel zahrať ruletu... Vedecká debata o probléme, hoci je komplikovaná, je potrebná, ale je nutné, aby zostala iba vedeckou. V prípade globálneho otepľovania však táto podmienka všeobecne neplatí. V prípade IPCC neplatí vôbec. Ako príklad nech poslúži samotná formulácia správ IPCC. Formulácia správy z apríla 2000: ,,Existuje významný vplyv človeka na globálnu klímu.“ V októbri 2000: Je pravdepodobné, že rastúca koncentrácia skleníkových plynov za posledných 50 rokov podstatne prispela k zistenému otepľovaniu.“ V oficiálnej verzii sa ešte pritvrdilo konštatovaním: ,Vväčšina zisteného otepľovania za posledných 50 rokov bola pravdepodobne spôsobená vzostupom koncentrácie skleníkových plynov.“ Ako priznávajú samotní členovia IPCC nové vedecké poznatky neboli príčinou zmien v texte. Zámerom bolo vyslať jasný signál politickej sfére. Bolo to tiež politické rozhodnutie, ktoré IPCC prinútilo odvrátiť hlavnú časť pozornosti z problematiky skúmania výnosov a nákladov otepľovania k problému redukcie emisií oxidu uhličitého. Prím v správach IPCC už teda nehrajú náklady a výnosy, ale politické preferencie. Problém zemskej klímy dobre poslúži ako ospravedlnenie presadzovania vlastných hodnôt, zmeny životného štýlu a odklonu od spotreby. A tak sa veda stáva slúžkou politiky. Za naše peniaze. Ideologická debata sama osebe problémom nie je, pričom konzervatívci aj klasickí liberáli sú na ňu pripravení. O takejto debate je však nutné poctivo vyhlásiť, že je ideologická a nezhadzovať oponenta nekorektnou aplikáciou vedeckých výsledkov. Za predpokladu, že tieto výsledky sú ešte stále vedecké... |
05-03-2007
Slobodný trhNa Slovensku čelíme výzve, ktorá je veľkou prekážkou prosperite. Touto bariérou sú mýty a legendy, častejšie však elementárna neznalosť fungovania trhovej ekonomiky, ktoré sú zakorenené hlboko v nás. Stvoriteľ pritom urobil človeka na svoj obraz, daroval mu svet a moc pretvárať ho podľa svojich potrieb. Je to podnikavosť, ktorá drsný nehostinný svet pretvára na znesiteľné miesto pre život. Bohaté národy sú také, ktoré podnikavosť, túto tvorivú moc, stimulujú. Chudobné národy podnikavosť pochovávajú pod tonou dobre mienených regulácii a zodpovednosť za svoj život hádžu na štát. Sme presvedčení, že Slovensko potrebuje viac zodpovednosti za svoj osud a viac ľudskej podnikavosti. Len na tomto základe môže byť založená prosperita nás všetkých.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|