 |
|
|
Nádherný nový (švédsky) svetRolan Huntford vo svojej knihe New Totalitarians (1971) ukazuje, že Švédsko začiatkom minulého storočia vykročilo na cestu totality Huxleyho typu. Od vydania knihy uplynulo 36 rokov, ale jej obsah je stále aktuálny a stručný výňatok z nej teraz ponúkam čitateľom. Historické korene Švédsko sa pripojilo k západnej kresťanskej kultúre veľmi neskoro. V časoch rímskej a ranej kresťanskej kultúry boli pôvodní obyvatelia Škandinávie – Vikingovia – primitívni barbari obetujúci ľudské obete a bojujúci o každodenný holý život s drsnou severskou prírodou i medzi sebou. Kristianizácia Švédska prebehla až okolo roku 1100, päťsto rokov po Británii. Švédski Vikingovia podnikali výboje skôr na východ a z tohto dôvodu ich minuli kultúrne prúdy zo západu kontinentu. Až Gustav Vasa (1496 – 1560) otvoril svoju Ríšu Svea (Svea Rike=Sverige) Západu, zaviedol štátnu protestantskú cirkev a vytvoril krajinu s vplyvom veľmoci, ktorý však Švédsko stratilo po tridsaťročnej vojne. Vo Švédsku nikdy nebolo poddanstvo. Slobodní roľníci v drsných podmienkach boli plne odkázaní na spoluprácu v neveľkých poľnohospodárskych alebo predindustriálnych manufaktúrnych usadlostiach, jednotlivec nemal sám šancu prežiť, komunita mohla ako-tak fungovať len v úzkej spolupráci a tvrdej disciplíne. Tu je možné nájsť korene kolektivistickej mentality, ktorá poznamenáva myslenie a postoje národa dodnes. Rozľahlá a riedko osídlená ríša mohla byť efektívne spravovaná jedine vďaka dômyselnej administratíve a tvrdou rukou udržiavanej disciplíne. Vďaka takmer ostrovnej polohe bola krajina pomerne dlho izolovaná a prakticky úplne sa vyhla vplyvu európskej renesancie, ktorá vyzdvihla individualitu ako hlavnú hybnú silu ľudstva. Absencia renesančného myslenia, kolektivizmus a záľuba v hierarchii sú viditeľné na švédskej mentalite i dnes, aj keď sa okolo 18. storočia začalo Švédsko otvárať Západu. Industrializácia krajiny prebehla pomerne rýchlo a bez väčších otrasov a tak ako v iných krajinách premenila množstvo roľníkov na priemyselných robotníkov. Marxistické myšlienky začali prenikať do Švédska z Nemecka, napriek tomu bola sociálnodemokratická strana po zavedení všeobecného hlasovacieho práva dlho mimoparlamentnou respektíve mimovládnou slanou. Podstatný obrat nastal v roku 1932, keď v krajine postihnutej veľkou hospodárskou krízou a 33-percentnou nezamestnanosťou boli otvorené stavidlá ľavicovej demagógii a populizmu. Približne tu sa začína história štátostrany v histórii moderného Švédska. Do zasľúbenej zeme sociálneho zmieru Po sérii štrajkov, ktoré vyvrcholili v máji 1931 streľbou do davu v Aadalene, sa začal šesťročný proces sociálneho zmieru medzi posilnenými odbormi, zamestnávateľmi a vládou. Bola stanovená povinnosť kolektívnej zmluvy a zároveň zákaz štrajkov počas jej platnosti. V rozširujúcej sa vrstve nízko vzdelaných priemyselných robotníkov sa rýchlo šírili marxistické myšlienky, sociálna demokracia získavala na popularite a odbory sa stávali masovou organizáciou s hierarchickou štruktúrou. Švédsky hospodársky zázrak počas 2. svetovej vojny a po nej spočíval v schopnosti vedenia sociálnej demokracie, vládnucej v koalícii s pravicovými stranami alebo v menšine, načúvať hlasom sprava a v neposlednom rade v schopnostiach racionálnych národohospodárov, ktorí si boli dobre vedomí, že spotreba bez tvorby zdrojov vedie do katastrofy. Presne tak ako v sovietskom Rusku, aj vo Švédsku sa kládol dôraz na budovanie ťažkého priemyslu. Rozdiel bol v tom, že švédsky model ponechal majiteľom zdanie vlastníctva. Preto bol priemysel rozvíjaný mimoriadne efektívne a s dôrazom na najnovší vedecko-technický vývoj. Keďže 99 percent priemyslu bolo v súkromných rukách, bolo možné tvrdiť, že vo švédskom modeli sa podarilo spojiť efektivitu kapitalizmu a „spravodlivosť“ socializmu. Kapitalizmus produkuje, štát prerozdeľuje, štát rozhoduje, kto smie koľko spotrebovať bez ohľadu na to, koľko vyprodukuje. V tomto období došlo k masovému nárastu členskej základne odborov i sociálnodemokratickej strany, k ich centralizácii a hierarchizácii. Navyše nastala ich vzájomná penetrácia – máloktorý vyššie postavený člen odborov nebol zároveň členom sociálnej demokracie. Zväzu zamestnávateľov neostalo nič iné, iba vytvoriť zrkadlový obraz odborov. Oba zväzy boli hierarchicky vybudované, centrálne riadené, majú svojich odborníkov na ekonómiu a ich vedenia vydávajú záväzné nariadenia. Sociálnodemokratická vláda síce priamo nezasahuje do chodu podnikov, no má účinné prostriedky na ich kontrolu. V prvom rade sú to obrovské právomoci odborov a daňové nástroje. K vyvrcholeniu došlo za Palmeho vlády v roku 1971 dosadením štátnych členov dozorných rád do vedení bánk a neskôr aj veľkých priemyselných podnikov. Za Palmeho vlády odmietlo Švédsko vstup do EHS jednak z dôvodov tradičnej neutrality, a jednak preto, že členstvo v tomto zoskupení by rušilo špecifický vývoj krajiny. Korporatívny štát a vláda aparátnikov Kolektívna mentalita a stovky rokov trvajúca výchova k tvrdej kasárenskej disciplíne viedla okrem neustáleho posilňovania pozície odborov i k vzniku množstva ľudových organizácií, spolčujúcich občanov s rovnakými záujmami, ktoré sú tak isto centrálne organizované pomocou hierarchickej štruktúry. Toto je špecifický znak Švédska: popri typických západných predstaviteľoch moci – parlamente, vláde a štátnej správe sú štvrtým pilierom moci práve ľudové organizácie. Kolektivistický postoj v spoločnosti je nepísaným zákonom, je prakticky povinný. Záujmy jedinca sa dajú presadiť jedine v organizácii kolektívu jednotlivcov so záujmami podobnými. Nenápadne a v tichosti chápadlá týchto organizácií prenikli celou spoločnosťou. Občan má síce právo vyjadriť svoj postoj, to je zakotvené v ústave, ale v praxi len centrálne riadená organizácia má hlas, na ktorý sa berie ohľad. A naopak, hlasy korporatívnych organizácií majú rovnakú váhu ako hlas parlamentu, vlády či súdu. Sám Palme povedal: „Naša demokracia, to je demokracia ľudových organizácií.“ Švédi veria, že členom čím viac organizácií sú, tým viac hlasov majú. Tento mýtus je široko zakorenený v mentalite národa. V skutočnosti funkcionári štátnych orgánov a funkcionári korporácií spolupracujú v podobe mafiánskych vzťahov a tieto orgány sú často člensky prepojené. Dôsledok korporatívnej a kolektivistickej mentality je prienik ich moci do najzapadlejších kútov spoločnosti. Moc v takejto podobe neznamená len dominanciu nad štátnou mašinériou, ale takmer totálnu vládu nad jednotlivcom. V takomto prostredí si sociálnodemokratická strana zaistila mocenské postavenie infiltráciou prakticky do všetkých spoločenských štruktúr. Moc prakticky nie je sústredená vo volenom parlamente, ale v byrokratickom aparáte. Vládcom vo Švédsku nie je politická strana, ktorá vyšla víťazne z volieb, ale ten, kto vie manipulovať byrokratickú mašinériu. V Sovietskom zväze sa takýmto osobám hovorí aparátnik. Skutočným vládcom krajiny je monštrum s dvoma hlavami: jednou je sociálna demokracia a druhou odbory, ktoré spolu vytvorili kolosálnu organizáciu pripomínajúcu v jednom smere katolícku cirkev, v druhom komunistickú stranu Sovietskeho zväzu. Je to štruktúra s tvrdou disciplínou a obrovskou mocou, ktorá prenikla do všetkých štátnych i privátnych štruktúr, inštitúcií, masmédií, kultúry, školstva a z takejto pozície vládne – nie obuškami a tankami, ale hlavou. Preto je úplne jedno, či v tejto krajine zvíťazí vo voľbách nejaká iná strana ako sociálna demokracia. Vymení sa len hlava – telo hydry ostáva a pracuje ďalej svojím tempom a podriaďuje si bezo zvyšku všetky výkonné funkcie krajiny. Médiá V demokratickom svete majú masmédiá úlohu informovať. Vo Švédsku majú za úlohu formovať. Usmerňovať masy žiadaným smerom. Napriek tomu, že tlač je v privátnych rukách, nieto pochýb, že akási neviditeľná ruka usmerňuje myslenie i pero novinárov. Éter je bez pochybností v rukách štátu. Televízia, ktorá sa rozšírila za posledné desaťročie, je mimoriadne mocným nástrojom ovládania národa s nízkou úrovňou vzdelania. (Pozn.prekl. Ešte v roku 1962 boli v krajine len 2 percentá národa s vysokoškolským vzdelaním). Örjan Wallquist, šéf SVT 2 bez škrupúľ vyhlásil: „Švédi sú intelektuálne primitívni a zaostalí. Televízia pracuje na vytvorení emócií a intelektuálneho života, a tak formuje verejnú mienku. Je to mienkotvorné médium umožňujúce indoktrináciu a jej použitie musí byť zodpovedné!“ Gradácia tohoto stavu nastala v roku 1962 – 1965, keď sa stal riaditeľom Švédskeho rozhlasu Olof Palme, ktorý počas štúdia v USA asimiloval americké skúsenosti zo šírenia propagandy. Získal vplyv i v televízii a obe médiá premenil na politické zbrane, vylúčiac akúkoľvek konkurenciu. Podobný osud postihol i kultúru. Za Palmeho vlády boli daňovými zákonmi zlikvidované súkromné divadlá v Göteborgu a v Štokholme, respektíve v Štokholme boli niektoré divadlá v rámci prestavby mesta vykúpené a zbúrané. Namiesto nich bol postavený kultúrny dom –pochopiteľne, štátny. Pod taktovkou bývalého herca, dlhoročného sociálneho demokrata Erlanda Josephsona, boli divadlá a opery úplne podriadené ideológii. „Spoločnosť sa mení a umenie musí nasledovať tento vývoj. Musí pomôcť nasmerovať spoločnosť správnym smerom,“ znel Josephsonov výrok z tých čias. Podobný osud stihol i literatúru. Nakladateľstvá, hoci privátne, poslušne sledujú tento trend. Za Palmeho boli zavedené dotácie vydavateľom na „správnu“ literatúru – a ktorýže súkromný vydavateľ by neprijal takýto dar od štátu len za to, že vydá nejakú tú ideologicky podfarbenú knihu. Na otázku, akú kultúru šíria štátostranou ovládané médiá, nie je zložité odpovedať. V prvom rade je to nenávisť voči USA a západnému kapitalizmu, ďalej rovnosť všetkých so všetkými a všetkého so všetkým. Na poli kultúry je to – čo iné ako – rovnosť kultúr bez rozdielu, tamtamy z džungle sú si rovné s viedenskou filharmóniou, bojové pomaľovanie kanibalov si je rovné s výzdobou Sixtínskej kaplnky, tvrdá pornografia je v podstate rovnako vynikajúcim dielom ako diela nositeľov Nobelovej ceny za literatúru alebo nositeľov Oscara. Produkcia vlastnej kultúry, oklieštenej socialistickou ideológiou, sa sústreďuje na jediné: sex pre masy, ópium pre ľud. Chcete ovládnuť ľudí? Urobte z nich zvieratá! V tejto atmosfére žije obyčajný švédsky človek nasávajúci socialistickú ideológiu dňom-nocou, bez toho, že by si niečo uvedomoval. Jeho situácia silne pripomína tú, v ktorej sa ocitajú vyklonované deti, vybraté zo živného roztoku v Huxleyovom Skvelom novom svete, podstupujúce hypnoterapiu – vytváranie jednotných názorov a postojov na zastávanie funkcie predurčenej spoločnosťou po celý život. Keďže duchovná sféra človeka je najťažším konkurentom socialistickej ideológie, prvoradou úlohou bola despiritualizácia, dekristianizácia krajiny. Dnes možno konštatovať, že kultúra a škola v rukách aparátnikov spolu s hmotným blahobytom spôsobili oveľa hlbšiu ateizáciu krajiny ako v štátoch Sovietskeho bloku.Ventilovanie vyšších cieľov, túžby po zmysluplnom živote, bolo prevedené zameraním sa na tie najnižšie ľudské inštinkty: blahobyt (plný žalúdok) a sex. Životná úroveň vo Švédsku je približne rovnaká ako v iných západných krajinách, špecifikum je to, že veľkú časť príjmov rodiny tvoria rôzne sociálne dávky od štátu. A všemohúci štát si za ne vymáha vďačnosť – cez médiá chváli od rána do večera sociálnu spoločnosť a jej vzornú starostlivosť o občana. V každej oblasti života je občan ohraničený všeobecným záujmom, spoločenskou orientáciou, sociálnou zodpovednosťou a podobne, ktoré bombardujú ľudí z každej strany Tento dril vytvára pochopiteľne tlak – nielen z chleba žije človek – ktorý treba nejako uvoľniť. Nástrojom na otvorenie tohoto ventilu je sex, hmotný blahobyt a usmernená agresivita. Pojem sloboda je vo Švédsku takmer výlučne ohraničený na pojem sloboda sexu. Zárodky sexuálnej výchovy na školách možno pozorovať už v roku 1940. Starší žiaci sú vychovávaní v tom, že sloboda sa dosahuje výlučne cez sexualitu. Švédsko bolo medzi prvými krajinami Európy, ktoré zaviedlo voľnú dostupnosť antikoncepcie a voľný abortus. Fotografista Lennart Nilsson zožal za svoju vynikajúcu knihu Zázrak všedného dňa známu i na Slovensku, s fotografiami vyvíjajúceho sa plodu v maternici tvrdú kritiku od Zväzu pre sexuálnu výchovu ako „protipotratový živel“. Dôsledky prišli neskôr: Voľný sex viedol k sexuálnej posadnutosti, prenikol celú spoločnosť a viedol až ku akejsi mentálnej poruche, sexuálnej revolúcii v najčiernejšej podobe, ktorú však úrady úzkostlivo tajili. Neobmedzený sex človeku totiž nikdy nenahradí vyššie prirodzené potreby ľudskej bytosti, neobsiahne celú osobnosť a nikdy nenahradí zmysluplnú vyššiu činnosť. Stane sa nudným, človek má po ňom pocit väčšej prázdnoty ako pred ním. V takejto sterilnej spoločnosti potom prichádzajú na rad ďalšie dráždidlá zmyslov, alkohol a drogy, ako nutný dôsledok absencie vyšších cieľov. V skutočnosti, v roku 1969 bolo v Štokholme 18 percent žiakov vo veku 14-15 rokov, ktorí brali aspoň občas narkotiká a 10 percent ich užívalo pravidelne. A alkoholizmus Švédov je všeobecne známym javom. Ďalším manévrom na elimináciu vyšších potrieb ľudskej bytosti je pestovanie rituálnej nenávisti, veľmi podobnej orwellovským dvom minútam nenávisti. Agresivitu, ktorú by mohla indukovať neprítomnosť alternatívneho životného zmyslu, treba usmerniť žiadaným smerom: vytvoriť fiktívneho nepriateľa a nasmerovať ju proti nemu. Napríklad takto: počas zmanipulovanej a veľmi násilnej demonštrácie pred americkou ambasádou proti prezidentovi Johnsonovi riekla jedna z demonštrantiek do televízie: „Cítim sa taká slobodná, taká voľná...“ Novú totalitu Huxleyovského typu dosiahli Švédi pod vedením sociálnych demokratov cez potlačenie osobnosti na úkor indivídua a zbožštením kolektívu. V európskych podmienkach by taký stav, ako je dnes v krajine, viedol okamžite k povstaniu. Švédi však slobodu vymenili za technickú dokonalosť a sociálnu istotu. Stali sa otrokmi v luxuse. Vlastný komentár Podstatná časť vlastností švédskeho národa zotrváva doteraz v podobe, akú opisuje autor knihy z roku 1971, no väčšina z nich bola viac či menej redukovaná, nie sú také výrazné. V oblasti školstva sa vplyv ideológie udržal, o švédskom školstve by sa dalo napísať zaujímavé čítanie samostatne. Po ťažkom hospodárskom poklese na sklonku Palmeho vlády a začiatkom deväťdesiatych rokov a značnom znížení životnej úrovne sa mnohým Švédom otvorili oči a dnes vôbec nie je pravdivé zdanie, ktoré môže kniha navodzovať, že Švédi sú nejakou jednoliatou masou s jediným naprogramovaným názorom – nie je to pravda. V masmédiách existuje i naďalej autocenzúra, aj keď dnes tu už existuje veľa privátnych rozhlasových i televíznych kanálov. Súkromne, vo vlastnom náklade, si môže každý vydať, čo chce. Najmä široko dostupný internet je zdrojom nebývalej slobody vyjadrovania a neobmedzeného šírenia alternatívnych názorov kde si každý nájde, čo chce. Zo zákona je sloboda vyjadrovania a šírenia názorov dodržiavaná, Perssonova ministerka Lajla Frejvalds musela opustiť ministerstvo po tom, čo nariadila zastaviť stránku s uverejnenými karikatúrami Mohameda. Na internete je dnes možné nájsť vynikajúce stránky s filozofickou, kresťanskou i spoločenskou, ale i napríklad rasistickou a xenofóbnou tematikou, každému podľa jeho vkusu. Vstup Švédska do EÚ znamenal pre krajinu požehnanie, zvýšila sa konkurencia na domácom trhu (i keď určité deformácie stále pretrvávajú) a možnosť outsourcingu pristrihla krídelká všemohúcim odborom, i keď majú stále nesmierne právomoci. Navyše, množstvo firiem pôsobiacich na území Švédska je v rukách medzinárodného kapitálu, ktorý na ideológiu s prehľadom kašle. Z tohto dôvodu sa odbory dnes odbavujú skôr na menších podnikateľoch, majiteľoch pizzérií alebo reštaurácií. Celkove je možné konštatovať, že postpalmeovská sociálna demokracia sa posunula doprava a navyše, víťazstvo pravice v tohoročných voľbách spojené s najväčším volebným debaklom sociálnej demokracie od roku 1932 dokazuje, že švédsky ľud vie myslieť i alternatívne. Podstatným rozdielom medzi bývalými štátmi sovietskeho bloku a Švédskom je to, že pokiaľ v komunistami ovládaných krajinách neverili komunistickej ideológii ani len samotní platení šíritelia ideológie, vo Švédsku existuje stále dosť ľudí, ktorí palmeovskej ideológii veria. Príčinu možno vidieť v tom, že komunistom sa nikdy nepodarilo vybudovať nikde na svete štát s vysokou životnou úrovňou ani len na krátky čas, zatiaľ čo Švédom sa to aspoň dočasne podarilo. Ďalej je to určitý dôkaz, že žiadny kolektivistický režim nemôže fungovať bez obmedzovania základných slobôd jednotlivca. Kniha vyšla i vo švédskom preklade (Det blinda Sverige – Slepé Švédsko) v roku 1971. |
26-01-2007
EUtópiaUž roky Slovensko pokorne plní všetko, čo si Európska únia zmyslí. Máme však v sebe dosť hrdosti, aby sme aspoň občas reagovali na vztýčený ukazovák Bruselu vztýčeným prostredníkom? Skončili vstupom do EÚ naše dejiny? Naozaj je integrácia prospešná hospodárskemu rastu? Vyrieši teraz Únia všetky problémy Slovenska za nás? Sú európski byrokrati osvietenejší než naši? Sú europolitici múdrejší a poctivejší, než tí naši? Budú si teraz európske národy nezištne pomáhať a obetujú pre európsku myšlienku aj svoje národné záujmy? A bolo by správne, keby tak urobili? My si nemyslíme, že s Európskou úniou je všetko košér...
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|