 |
|
|
Dezinfekcia ziskom ako odpoveď na „mágiu“ sociálneho konštruktivizmuKtosi múdry raz vyslovil názor, že oheň je dezinfekciou prírody. Ak by sme však mali identifikovať „dezinfikátor“ spoločnosti, potom nech je nám užitočný fakt, že ľudská vôľa nie je konštantnou veličinou, s ktorou možno sociálne žonglovať podľa administratívneho manuálu bez morálneho hazardu. Nuž a čo iné lepšie, ak nie senzitívny bohapustý zisk, preriedi škodlivé ľudské aktivity a „nespáli to ľudské v nás“? Zdá sa, že moju nijako modernistickú a sociálne morbídnu tézu si prekvapivo osvojili za svoje adoptované škaredé káčatko aj pochybní sofokrati zo Švédskej kráľovskej akadémie vied. A to priamo „za úsilie o hospodársky a sociálny rozvoj odspodu“ pri udeľovaní Nobelovej ceny za mier... Aby celý ekonomický bum-tresk nebol taký prezieravý a nevkusný, ocenenie sa huncútsky zakuklilo do pohodlného svadobného závoja šitého na dostatočne veľkú mieru sociálneho cítenia. „Tým štastným“ bol Muhammad Yunus so svojou bankou Grameen Bank, v ktorej poskytovaním mikroúverov pomohol chudobným obyvateľom Bangladéša. Nie nadarmo si teda získal akademické srdcia a prisvojil prezývku „bankár chudobných“. V ekonomickom žargóne sa podobným „poctivákom“ v priateľskom duchu nadáva do „sociálnych podnikateľov“. Yunus zrejme lepšie ako ktokoľvek iný pochopil myšlienku Stendhala, francúzskeho spisovateľa romantizmu, ktorá je napočudovanie aj jedným zo základných pilierov amerického sna: „Každý veľký čin sa na začiatku zdá byť nemožný”. Rozhodol sa podať životnú stávku na kreatívny potenciál chudobných dobrodruhov za šťastím a ako to už zvyčajne v americkom sne býva, ten, kto verí v šťastie, ten ho skutočne má. Vkladom mu boli drobné čiastky chudobným päťčlenným skupinám, ktoré prišli s dobrým nápadom bez toho, aby od nich požadoval akékoľvek ručenie a niekto prebral zodpovednosť za iného člena skupiny. Sám sa tak vystavil do levej priepasti s rizikom vypustených nesplatených úverov. Úspech projektov sa však onedlho dostavil a Yunusovi sa podarilo získať od darcov prostriedky na krytie zvýšených nákladov. Banka sa postupne stala sebestačnou a do dnešného dňa poskytla úvery 6,6 milióna osôb v celkovej hodnote 5,72 miliardy USD a vysokou mierou návratnosti úverov – vyše 98,85 percenta. Dnes už znevýhodneným žiadateľom úrok celkom odpúšťajú a odhodlali sa vydať na cestu rozličných bohumilých rozvojových aktivít. Zisk je mŕtvy! Cisár má nové šaty... Mojím úmyslom, samozrejme, nie je pasívne chrlenie známych informácií, ale subjektívne predsavzatie poukázať na priam magickú silu pokorenia chudoby stržňom súkromného sektora, respektíve dezinfekciou ziskom proti mágii rýchlokvasených konštruktivistov. V našej krajine, v ktorej vládne mentalita hlúpeho Jana za pecou – „Za nádej nedám ani zlomený groš“ a ktorej vládna garnitúra vystrelila na mimovládky ohnivý šíp, aby zhltla celú spoločenskú kašu, sú moje prosté sentencie hodné Amorovej pozornosti. Nuž naozaj nie „sociálny zmier“, ale predovšetkým sociálny Amor ziskuchtivosti môže zbližovať ľudské osudy vo vesmíre, v ktorom je každý z nás sám a nejako si z neho už predsa pomôcť musíme. Azda to podobne metaforicky so svojou neviditeľnou rukou trhu myslel aj Adam Smith. Preto by možno stála za chvíľku posedenia pri káve s intelektuálnym buketom diskusia o hrabivosti či honbou za bezuzdným ziskom s niekým z ľavicového tábora „sociálne užitočných“. Ale do akých kalamitných ústí by taká, no povedzme, priateľská, debata viedla? K cestovaniu po mape „sociálne odkázaných“ častí vykorisťovaného sveta? Alebo k polemike o vzkriesení dávno strateného panenstva matky prírody, ktorej synovia sú len obyčajní pubertálni výrastkovia kráčajúci v ekologických stopách industriálneho otca? K pacifistickému pátosu nad „vydobytím“ svetového mieru? A neviedlo by to fantazijné spasenie v naľavo zapálených očiach len na starú známu cestu do otroctva, ako to býva v mnohých krajinách údajne závislých od našej pomocnej ruky? Zhrnuté a podčiarknuté – obmedziť zisk, civilizovať spoločnosť. Dve nádoby, ktorých prepojenie sa nám na zlatej tácke ľavica snaží naservírovať ako čosi imanentne dané. Netušene sme sa do nich prehupli ako do akejsi vedeckej „občianskej“ skúmavky a tam hore by mali sedieť všetci spoločenskí aktivisti, ktorí nami ako marionetkami poťahujú podľa vraj našej – skôr nesvojprávnej „verejnej mienky“. Do hry vstupuje scientistická predloha spoločenského plánovania a presne „sociálne bábkoherectvo“ tvorí príjem aktivistických ziskov, až pokým sa v nás to „ľudské“ úplne nespáli a prežijeme len ako schránky nahrubo nalíčených tiel z neúspešného scenára. No nielen „detí kvetín“, ktoré vyznávali voľnú lásku, drogy, rock and roll, odmietali oficiálne spoločenské pravidlá, a preto si (aj vzdorom voči zisku) vytvárali vlastné, podliehali doktríne sociálneho konštruktivizmu. Už ich „ideologickí protinožci“ – fašistickí protagonisti si pyšne a holisticky namýšľali, že slobodne kreované ceny nie sú prirodzeným „regulátorom“ hospodárskych javov, ale naopak – sú regulované štátom podľa potrieb celku. To všetko, samozrejme, s dôrazom na osobitú ľudskú dôstojnosť, príznačnú aj pre paneurópsky personalistický socializmus 30. rokov, ktorý vyhľadával „zdravé signály“ v dekadentnej „kapitalistickej a liberálnej“ (inými slovami – ziskuchtivej) Európe a stále je v nej subtílne prítomný. Hostílne motto „Merítkom všetkých vecí nie je zlato, ale človek", lemovalo prefašistickú myšlienkovú hrádzu proti plytkému individualistickému materializmu a zlatému štandardu. Akcent na duchovnosť sa však zrecykloval na kolos materialistického korporativizmu, spoločenskými plánovačmi krvilačne hnaného za osvietenými zajtrajškami nového svetového poriadku. Presne tú nenabaženú priamočiarosť mal Hayek na srdci, keď nás vystríhal pred idealistickým nadšením nefalšovaných socialistov, po ktorom nastúpi vlna pragmatického besnenia. Kolektivizmus vyhostil spontánny spoločenský rád s jeho prirodzenou rovnováhou moci, keď oklieštil jednotlivcov o maximalizáciu svojho úžitku a uvrhol ho do štátneho žalára spoločného účelu. Slovo „economia" však v gréčtine znamená „udržiavanie domácnosti" a naozaj, žiadna snaha o plánovanie spoločného účelu nemôže byť po prekročení krbu menších sociálnych skupín úspešná a zároveň morálne bezúhonná. Zlo moderného sveta leží skutočne na pleci toho neoblomného starca – konštruktivizmu, ktorý rozdáva všeobjímajúce návrhy všade navôkol, a pritom je duševný Robinson. Otec konzervativizmu Edmund Burke vyhlásil za nehumánnu myšlienku, že by spoločnosť mohla byť vymyslená či plánovaná na základe abstraktnej teórie, akej a akých je v ostatnom čase naporúdzi dosť. Opäť sa nám núkajú rady z vešteckej gule, ako vylúštiť všetky hádanky sveta za jednu noc bez zálusku na zisk. Len sa všetky tieto utopické projekty zaštítili cisárovými novými šatami – pokrokovým diškurzom (spôsobom, akým nazeráme na svet), a tak zažívajú epochu ideologického rozjarenia. S kockou irónie sa dá povedať, že osvietenou matricou idealistických spoločenských plánovačov bola a je „parafráza" Nietzscheho: „Zisk je mŕtvy!“ Aj dnes sa liberálna ľavica pokúša vykrútiť krk sliepke, ktorá znáša zlaté vajcia. Socialisti a nacionalisti síce v tomto nie sú úplne jednoliati (kým tí prví sa nám chystajú sliepku socializovať, tí druhí nám len chcú zlaté vajcia skonfiškovať) – cieľ je však údajne „intelektuálne vyšší". Ale akými cnostnými prostriedkami ho dosiahnuť, ak nie vymenovanými? Odpoveď nájdeme na zelenej lúke „bezduchého" laissez-faire kapitalizmu (kutého zlatým štandardom), kde peniaze sú len špecifickým tovarom, respektíve prostriedkom výmeny, a nie nástrojom štátnej moci a jej hedonistického pohrávania sa s úsporami svojich občanov. V plne slobodnej (respektíve trhovej) ekonomike je naozaj mierou všetkých vecí človek a jeho „omerta", i keď táto agnostická téza sofistického veku nachádza svoj medzník pred bránou transcedentna a skláňa sa pred mierou, ktorej hrany nevybrúsila ľudská vôľa, ale To, čo ju presahuje. V opačnom prípade sa opäť vrháme do konštruktivistického náručia – tentoraz pozitivizmu, ak uveríme, že spoločenské pravidlá sú zamýšľaným dôsledkom či výtvorom ľudskej ruky (otázka pre liberálov – k akým myšlienkam sa dopracoval antikonzervatívny Henri Saint-Simon, ktorý v 19. storočí spočiatku pôsobil dojmom liberála? Odpoveď na konci článku). Keď zisk nie je mŕtvy, my prežívame tiež Ak zisk môže voľne dýchať, v honbe za ním musia „duševne nízki" podnikatelia ešte pred jeho riskantným nadobudnutím obnažiť priania a afektovane nekonštantné túžby širokospektrálnej ľudskej spoločnosti. Ich náklady už nemajú rozmer celospoločenského účtu, keďže umožňujú súkromné plánovanie v pavučine hospodárskych vzťahov dynamickej a anonymnej povahy. Ceny potom len neosobne ako dúha po daždi odrážajú (marxistická kategória, ale nevadí) pestrofarebné spoločenské preferencie v konkrétnom čase a priestore. Žiadna riadiaca komúna inžinierov rozvojovej pomoci či „sociálnych" intelektuálov nedokáže šermovať tou očarujúcou vlastnosťou zisku, ktorá dokáže jednoducho a bezbolestne oddeliť pliev od zrna – nastaviť zrkadlo neefektívnym spôsobom produkcie, objavovať užitočné ľudské aktivity, uzavrieť kohútik plytvaniu a predovšetkým zveľaďovať majetok. Všetky tieto inštancie sú skutočne očistou od škodlivej sociálnej činorodosti a predpokladom nenásilnej spoločenskej spolupráce v súkromnom sektore. Averzia voči zisku, latentne prítomná v spoločnostiach (respektíve vo väčších sociálnych skupinách) poznačených antikapitalistickou mentalitou, bola preto dobre plateným hrobárom ľudského blahobytu, keďže nič ako dezinfekciu svojich neduhov nepripustila. Učebnicovým príkladom je Pol Potova komunistická diktatúra, ktorá postavila peniaze celkom mimo „zákona" a zároveň vyhladila jednu tretinu kambodžského obyvateľstva... Na druhej strane, možno duchovne a idealisticky sa inšpiroval aj Muhammad Yunus, no cieľ mu prečnieval na vizitke sociálneho podnikateľa vždy ten istý a hrabivý: zisk. So šarmom podnikavého gavaliera tak vyriešil „dilemu pomoci“, kompromitujúcu verejný sektor, keď svojim ovečkám nenasadil putá závislosti na vybásnenom pastierovi, ale len na sebe samých. Naučil chudobných loviť ryby tým, že im navliekol na chuťové poháriky vábivú, ale aj opovrhovanú arómu zisku. Zároveň im umožnil rozostierať účinnú charitatívnu sieť, čo ja osobne nazývam podnikanie s „kapitálom súcitu“. Nech to znie ako epilóg akokoľvek utrhnuté z koľají našej rutiny a s neprimeraným nádychom sentimentu, esencia zisku spočíva v motíve, že najväčšie dobro, ktoré môžeme iným urobiť, nie je v tom, že im odovzdáme svoje bohatstvo, ale v tom, že im odhalíme ich vlastné. (Odpoveď pre liberálov: „Sociálne inšitúcie budúcnosti budú riadiť všetky odvetvia v záujme celej spoločnosti, obzvlášť mierumilovných robotníkov. Túto inštitúciu provizórne nazveme verejným systémom bánk...") |
02-11-2006
Slobodný trhNa Slovensku čelíme výzve, ktorá je veľkou prekážkou prosperite. Touto bariérou sú mýty a legendy, častejšie však elementárna neznalosť fungovania trhovej ekonomiky, ktoré sú zakorenené hlboko v nás. Stvoriteľ pritom urobil človeka na svoj obraz, daroval mu svet a moc pretvárať ho podľa svojich potrieb. Je to podnikavosť, ktorá drsný nehostinný svet pretvára na znesiteľné miesto pre život. Bohaté národy sú také, ktoré podnikavosť, túto tvorivú moc, stimulujú. Chudobné národy podnikavosť pochovávajú pod tonou dobre mienených regulácii a zodpovednosť za svoj život hádžu na štát. Sme presvedčení, že Slovensko potrebuje viac zodpovednosti za svoj osud a viac ľudskej podnikavosti. Len na tomto základe môže byť založená prosperita nás všetkých.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|