SDKÚ: Priestor pre sklerózu

Programové konferencie sú dôležitou súčasťou politického života každej strany. Slúžia k tríbeniu postojov, myšlienok, programových východísk, ujasňujú zmysel jej existencie v hlavách členov a sympatizantov, dodávajú potrebnú energiu na presadzovanie jej programu v „reálpolitike“.

Víkendové programovo-konferenčné zasadanie SDKÚ malo byť práve takouto platformou. Bolo by nespravodlivé tvrdiť, že sa nesnažilo takou aspoň byť. I napriek tomu, že sa jednotliví politici zaklínali svojou „hodnototvornosťou“, pachuť zo všehochute, ktorú SDKÚ predstavuje sa im zmyť nepodarilo. A sotvakedy podarí. Tá pachuť totiž čpie zo samotnej logiky vzniku strany, zo zakladateľskej rétoriky posvätenej na kánon, ktorého sa bude len ťažko zbavovať. Dá sa hovoriť o štandarde a čitateľnosti v strane, ktorá sa atribútov štandardnosti a čitateľnosti zriekla už v samotných počiatkoch? Dá sa hovoriť o hodnotách v strane, ktorá sa vedome zbavila „ideologickej zošnurovanosti“ (Šimko), aby na svoju základnú ideológiu povýšila zjednocovanie prúdov a osobností? Dá sa hovoriť o úprimných hodnotových pohnutkách ľudí, ktorí ju zakladali, tak ako o nich hovoril a hovorí Šimko? Naozaj založili SDKÚ preto, lebo mali „svoju víziu života na Slovensku“, lebo ich „motívy boli zo sveta ideí“? Aké to boli idey? Aké idey stáli za Dzurindovými slovami „nejdeme doprava, ani doľava, ale dopredu“, aké idey stáli a stoja za kompromisníckou bezpohlavnosťou ich praktickej politiky? O akej pravicovosti, konzervatívnosti a liberálnosti môžu hovoriť ľudia, v ktorých ústach sa tieto slová premenili na obyčajný koktejl rétorických cvičení?

Pravda je taká, že o idey „otcom zakladateľom“ nikdy až tak veľmi nešlo. Zrejmý bol len jeden jediný konštitučný dôvod – vytvoriť pre ľudí okolo Dzurindu mocenský priestor, ktorý si nevedeli vydobiť v pôvodných materských stranách. Náplňou tohto priestoru sa však nestali a ani nemohli stať idey, ale frázy umožňujúce sa ktorémukoľvek politikovi skryť za čokoľvek. Preto v nej môžu vedľa seba pôsobiť toľké „ideové“ platformy, preto sa vedľa seba môžu pekne zoširoka usmievať Dzurinda a Harach, Mikloš a Kňažko, Šimko a Kováč, Kresánek a Vavrík.

Po tom, čo sa ich budovateľský sen o silnej „stredopravej“ strane rozplynul a odkryl ich vlastnú naivitu, pretočili svoj myšlienkový svet opäť do obdobia spred 3 rokov. Opäť z rečníckeho pultu kážu o zjednocovaní pravice, o potrebe integrácie, varujú pred izolacionizmom KDH. Toho KDH, ktoré pred niekoľkými mesiacmi vo svojom „integrujúcom“ objatí takmer zadusili. Dzurindove aktuálne vety „V tejto bitke neuspejú generáli malých armád“, zvraty o „politike integrácie“ a „politike izolácie“, Šimkové filozofovanie o nešťastnom „izolacionistickom rozhodnutí o samostatnej kandidatúre“ sú len výsmechom našej pamäti.

Nežiadam od nich, aby sa za rozbíjanie a dehonestáciu slovenskej pravice ospravedlnili. Nežiadam od nich ani to, aby si priznali, že ich projekt silnej pravicovej strany skrachoval – každý to napokon vidí sám. Úplne by mi stačilo, aby nás nemali za bláznov a sklerotikov. To si naozaj nezaslúžime – v prípade, že sa o našu pamäť v záujme vyšších hodnôt (porážka Mečiara) znovu dobrovoľne nepripravíme.

Martin Hanus

Diskusia k článku SDKÚ: Priestor pre sklerózu zatiaľ neobsahuje žiadne príspevky.