 |
|
|
Prop.sk – konzervatívci alebo paranoici?Nedávno som dostal e-mail jedného čitateľa, ktorý náhodou narazil na Pravé Spektrum. Vravel, že niektoré články sú tu dobré. Najviac sa mu páčili texty v sekcii Kultúrna vojna a ocenil preklady komentárov Patricka Buchanana. Na záver však povedal, že sme príliš prožidovskí, proamerickí, prodzurindovskí, a teda protislovenskí. Vraj skutočne konzervatívnou webstránkou je na Slovensku len internetový magazín Proti prúdu. Čo nás spája a čo nás oddeľuje Stránku www.prop.sk sledujem len sporadicky. Tento web si zrejme stanovil za cieľ byť akousi alternatívou voči mediálnemu hlavnému prúdu (či skôr mediálnej hlavnej žumpe). Takýto cieľ nás spája, pretože Pravé Spektrum pred piatimi rokmi vzniklo takisto kvôli tomu, aby sme poskytli záujemcom istý druh alternatívy k zväčša ľavicovo-liberálnym veľkým médiám. Spája nás tiež odpor voči tomu, čo sa označuje ako ľavicový, prípadne sociálny liberalizmus. Nečítam www.prop.sk často, ale občas sa tam dá nájsť nejaký zaujímavý text najmä zo sféry kultúrnej vojny. Tu sa však naše podobnosti končia. Nechcem teraz do detailov rozoberať daný internetový spravodaj. Chcem len zodpovedať otázku, či je www.prop.sk konzervatívny, a ak náhodou áno, čo ich „konzervativizmus“ odlišuje od toho nášho. Čitateľa, ktorý mi písal, som upozornil, že ak si myslí, že www.prop.sk je konzervatívnou stránkou, nech si len letmo pozrie titulku. Ponúkajú sa tam dve knihy Karola Ondriaša – Keci a fakta o tzv. demokracii a Socializmus verzus kapitalizmus. Pre pamätníkov, Karol Ondriaš bol ten bylinožravcovi podobný ex-poslanec za Komunistickú stranu Slovenska. Je konzervatívne propagovať knihy komunistov? Nepochybne, nie je. Ibaže by zmúdreli a prebehli by na druhú stranu. Takí komunisti sa potom nazývajú neokonzervatívci a propagovať ich je dovolené. Je Ondriaš neokon? Nie je. Nanajvýš tak (neo)kôň... Ďalej sa pozrime na témy článkov. Internetový spravodaj Proti prúdu má zrejme niečo proti Amerike a vojne v Iraku. To by nevadilo, aj také KDH a polovica redakcie Pravého Spektra boli proti vojne v Iraku, a to nám nebráni spolupracovať. Lenže pochybujem, že by napríklad Vladimír Palko alebo Martin Hanus (obaja kritici invázie) hľadali nejakú protiváhu Spojeným štátom v aliancii Venezuely, Iránu, Kuby, Bieloruska a Severnej Kórey. Proti prúdu je tiež silne proruský a panslavistický web. Zjavne tu niekto opäť očakáva spásu od mohutného slovanského dubiska na východe. Aj Ján Čarnogurský má rád Rusko. Ale zároveň má rád aj Huntingtona a jeho paradigmu o konflikte civilizácií. A tieto civilizácie nie sú charakterizované rasou, ale skôr náboženskou kultúrou. Inými slovami, Západ je svojbytnou civilizáciou, ktorú charakterizuje najmä katolícko-protestantský pôvod, kým Rusko (plus Bulharsko alebo Srbsko) je opäť svojbytnou civilizáciou, ktorá čerpá z pravoslávia a byzantského dedičstva. Tým chcem povedať, že Slovák má kultúrou (v širšom zmysle) viac spoločné s rasovo odlišnými Maďarmi alebo Nemcami než so slovanskými Rusmi. Tí majú podobný jazyk a dokážu nás dobre oblbnúť svojou srdečnosťou, ale rozdielnosti tu existujú napríklad v politickej kultúre a niektorých jemnostiach, ktoré determinujú charakter národa. Že nejaké všeslovanské nádeje sú planým rojčením, sa dá presvedčiť pár kilometrov severne. Napätie medzi Poliakmi a Rusmi veľmi dobre dokumentuje nekompatibilnosť západnej a pravoslávnej civilizácie, aj keď ide v oboch prípadoch o slovanské národy. Slováci patria k Západu a napríklad politická rozpoltenosť Ukrajiny a Bieloruska je spôsobená tým, že civilizačná hranica medzi západnou civilizáciou a pravoslávím prechádza presne stredom týchto dvoch krajín. Na Pravom Spektre civilizačným rozdielom medzi jednotlivými vetvami Slovanstva rozumieme a navyše sme sa poučili z histórie (1968). Na www.prop.sk tomu nerozumejú a z histórie sa zrejme nepoučili. Vo veciach národa a panslavizmu sa táto stránka riadi bludnými a výsostne antikonzervatívnymi hegeliánskymi, či herderovskými tézami 19. storočia. Na www.prop.sk nemajú radi ani Židov. A tu sa dostávame k elementárnemu rozdielu medzi našimi webstránkami, aj keď sa môže zdať, že niekde inde sú medzi nami podobnosti. Iste, nie je nutné mať Židov v láske a nie každý musí súhlasiť s politikou Izraela. Pravé Spektrum napríklad spolupracuje s českým portálom www.narmyslenka.cz, kde sa intervencia v Libanone kritizovala. Spolupracujeme tiež s www.euportal.cz, kde sa nedávno odohrala polemika o judaizme medzi českým katolíckym tradicionalistom Michalom Semínom a konzervatívnym židovským publicistom Benjaminom Kurasom. Čiže kritizovať Židov za objektívne otázne kroky nemusí byť v konzervatívnom priestore zakázané. I keď je to politicky nekorektné a osobne sa domnievam, že kritizovaním Židov ako kolektívu si človek len koleduje o problémy a zaradenie do rôznych nepekných škatuliek. Vzťah k Židom na Prope a na Pravom Spektre je však len povrchným príznakom oveľa zásadnejšieho a hlbšieho rozdielu medzi našimi webmi. Ide tu o takzvanú konštruktivistickú či organizačnú poveru. Konštruktivistická (organizačná) povera Konzervativizmus sa od všetkých ideológií, ktoré prišli po ňom, odlišuje náhľadom na spoločnosť. Pre nás konzervatívcov je ľudská spoločnosť organizmom. Pre všetky ostatné ideológie je mechanizmom – strojom. Tak ako väčšina život udržiavajúcej činnosti ľudského organizmu sa deje spontánne, bez potreby zásahov vyššieho vedomia (tlkot srdca, trávenie, atď), tak aj veľké množstvo procesov v spoločnosti funguje bez potreby riadenia nejakou centrálnou autoritou. Mám na mysli napríklad trhový mechanizmus (samozrejme, v rámci organizmu sú už čiastkové mechanizmy prípustné) alebo možnosť zvoliť si a kráčať za vlastnou predstavou o šťastí, nezávisle od názorov štátnych úradníkov alebo kohokoľvek iného. Ak sa do týchto jemných mechanizmov spoločenského organizmu zasahuje, môže veľmi ľahko dôjsť nie k vylepšeniu celej spoločnosti, ale k jej zrúteniu. V mechanike (čo je pohľad socializmu, ale aj ľavicového liberalizmu) platí zákon akcie a reakcie. Jednotlivé ozubené kolieska do seba zapadajú a keď sa jedno vytiahne, stroj sa zasekne. Toto však pri organizmoch neplatí. Napríklad rádioaktívne žiarenie môže liečiť rakovinu i zabíjať. A podobne rôzne dobre mienené sociálno-politické opatrenia môžu mať veľmi neočakávané dôsledky pre spoločnosť. Kým konzervativizmus sa na spoločnosť pozerá ako na organizmus, ostatné ideológie v nej vidia stroj, kde ľudia sú len ľahko vymeniteľné súčiastky. Stroj nefunguje bez šoféra alebo nejakého prvotného hýbateľa, ktorý ho spustil. Stroj musí mať, takpovediac, centrálne riadenie a kontrolu (lebo kontrola je základom úspešného riadenia). Pre socializmus a rôzne jeho odnože je typický názor, že (v prenesenom zmysle), keby každý jeden úder ľudského srdca mal byť iniciovaný vôľou a ľudským vedomím, náš tep by bol oveľa lepší, než kým sa to deje spontánne. Samozrejme, že by to tak nebolo. Stačilo by, keby niečo odlákalo našu pozornosť a už by sme boli na pravde božej. Tento ľavicový blud ide napríklad na Slovensku tak ďaleko, že veľa ľavicových Slovákov je riadením činnosti svojho tráviaceho traktu zamestnaných až do tej miery, že už im nezostáva čas ani na myslenie. Zrejme preto toľko oplakávajú rožky za dvadsať halierov a mlieko za dve koruny, kým nejaká abstraktná sloboda im nič nehovorí. Pritom práve sloboda je kľúčom, ako sa dostať k väčšiemu množstvu peňazí než len k bežnej socialistickej žobračenke. Pri správnom využívaní slobody si človek môže už za chvíľu kúpiť toľko rožkov, koľko len dokáže zjesť... Ale späť ku konštruktivistickej povere! Socialisti veria, že spoločnosť, aby fungovala efektívne, musí byť vedome riadená nejakou centrálnou plánovacou autoritou. Socialisti veria, že takáto plánovacia autorita, akýsi „výbor ľudomilov“, plný cnostných, spravodlivých a nezištných jedincov, dokáže spoločnosť riadiť oveľa lepšie, ako keby sme ju prenechali len živelným a slepým silám trhu. Toto je koreň všetkých ľavicových ideológií. Organizačná povera, podľa ktorej mlynár ide so svojou múkou za pekárom, lebo mu to povedal štát. Nie azda preto, že sám od seba hľadá odbyt pre svoj výrobok. Tu si čitateľ povie: a čo má celý tento výklad spoločný s webom Proti prúdu? Krátka odpoveď by bola, že aj ľudia na www.prop.sk sú ekonomickí socialisti, ktorí veria v zlých plutokratov a „Židov z Wall Streetu“. Stačí si len prečítať tie články. Dlhá odpoveď je takáto: Z konštruktivistickej povery vyviera nielen socialistické a etatistické presvedčenie, ale aj všetky sprisahanecké teórie. Konšpiračné myslenie je založené na rovnakom základe. Ak totiž existuje nejaký výbor dobrotivých, nezištných a spravodlivých, ktorí svojím osvieteným riadením a s diktátorskými výkonnými právomocami môžu spoločnosť posunúť k svetlým zajtrajškom, potom môže pokojne existovať aj mocenské centrum, plné zlovoľných, chamtivých a zákerných, ktoré je schopné spoločnosť ovplyvňovať negatívnym spôsobom. Je teraz jedno, či tento „výbor zlovoľných“ označíme za „bandu plutokratov“ alebo „bandu obrezancov“. Odvrátenou stránkou socializmu sú konšpiračné teórie o skupinke tučných kapitalistov/židov/slobodomurárov/mimozemšťanov (doplň podľa stupňa tvojho duševného postihnutia), ktorí spoza zeleného stola poťahujú nitky tohto sveta. Samozrejme, kým „výbor zlovoľných“ realizuje svoj organizačný vplyv prostredníctvom peňazí, „výbor ľudomilov“ musí proti nim postaviť všetku moc štátu. Preto si profesionálni páchatelia dobra osobujú aj stále viac kompetencií a verejných prostriedkov na svoju ušľachtilú činnosť. Rozdiel medzi sociálnym demokratom Ficom a národnými socialistami z Propu, je ten, že kým prvý vetrí všade „plutokratov a nadnárodné monopoly“, tí druhí vetria všade „židovských plutokratov a židovské monopoly“. Organizačná povera je proste príznakom osudovej domýšľavosti Rozumu. Nekritický racionalizmus (teda Rozum, ktorý si neuvedomuje vlastné medze) a organizačná povera sú prítomné hádam v každom druhom článku na webstránke Proti prúdu. Ten web v skutočnosti popiera tak ostro realitu tohto sveta, že by pokojne mohol niesť názov „Proti elektrickému prúdu“. A v čo veríme my konzervatívci? Že svet je príliš veľký a komplexný, než aby mohol byť spoza jedného zeleného stola riadený poťahovaním nitiek ako bábkové divadlo. A keby si aj nejaký „výbor zlovoľných“ sadol za taký stôl s cieľom permanentne ovládať svet, jeho ambície by sa už čoskoro nevyhnutne roztrieštili už len na takých vlastnostiach reálneho sveta, ako je faktor šťastia alebo faktor náhody. V decentralizovanom svete, akým je ten náš, by to sionskí mudrci mali ťažké. „Výbor zlovoľných“ by vo svojom riadiacom ošiali musel nevyhnutne naraziť na rovnaké obmedzenia reálnym svetom, na aké narážajú už desaťročia všetky tie „výbory ľudomilov“. Doublethink a podivná logika Jedným zo znakov nekritického racionalizmu je aj schopnosť považovať dve navzájom protichodné a vylučujúce sa skutočnosti za rovnako pravdivé. Dobre to vidieť aj na článkoch na Prope. Hoci všetky sú na jedno kopyto, v tom zmysle, že sa v nich nadáva na Židov, Ameriku, kapitalizmus a všetky sa tvária, že odhaľujú nejakú dôležitú a skrytú pravdu, ktorú sa pred nami mocní tohto sveta snažili utajiť, v detailoch si často odporujú. Keď som napríklad tu a v .týždni zverejnil svoj článok Pohľad do plytčín Slovákovej duše, na Prope bola zverejnená reakcia, kde si autorka položila rečnícku otázku, či si snáď namýšľam, že som „pánovi Mináčovi“ seberovný? Celý text na Prope sa niesol v pro-mináčovskom duchu. Inými slovami, webstránka, ktorá sa tvári konzervatívne a vlastenecky, obhajuje komunistického ideológa a falšovateľa národných dejín. V diskusii čitateľov sa však ktosi nesmelo spýtal, či je Mináč naozaj to pravé, keďže išlo o evanjelika a „tí vždy kuli pykle proti národu“. Obete nekritického racionalizmu, konštruktivistickej povery a konšpiratívneho myslenia si však takéto protichodnosti a diery vo svojej ideológii dokážu vysvetliť, a to často tou najfantastickejšou cestou. Spôsob, akým rozmýšľa a vyhodnocuje fakty konšpiračný teoretik, je veľmi podobný mysleniu paranoidného psychotika. Aj jeho rozum vykladá zjavne nesúvisiace fakty tak, aby zodpovedali jeho dopredu vytvorenej chorobnej konštrukcii. Preto aj G. K. Chesterton tento druh racionalizmu prirovnal k slizkému hadovi, ktorý (zatočený do kruhu) požiera vlastný chvost. Rád by som to demonštroval na osobnej skúsenosti. Už niekoľko týždňov uverejňujú Aktuality.sk každý deň o 23:00 moje denné komentáre. Keď som s tým začal, vulgárne nadávky čitateľov v diskusii boli na dennom poriadku. Niežeby mi to vadilo. Už som na to zvyknutý z Pravého Spektra. Ale niektoré konštrukcie o tom, ako ma platia „západné spravodajské centrály“, sú tam skutočne zábavné. Napríklad v diskusii k jednému článku sa diskutujúci pýta: „Krivošík, Krivošík, nie si ty náhodou Žid? Máš podozrivo slovenské priezvisko!“ Veľmi som zdvihol obočie, keď som si to prečítal. Ak by som sa volal Weiss, Klein, Gross alebo Edelstein, nepoviem, že ma čitateľ považuje za Žida. Ale zdá sa, že u konšpiratívnych teoretikov môže aj írečito slovenské priezvisko spôsobiť podozrenie. Dovoľujem si dokonca tvrdiť, že každé priezvisko by u nich za istých okolností mohlo vzbudiť podozrenie zo židovského pôvodu autora. Moje prvé články mi na Aktuality.sk vytvorili antifunklub, ktorý ma považuje za podozrivého ešte aj vtedy, keď nepíšem o politických veciach. O pár dní neskôr som totiž písal profilový text o Andrejovi Hadíkovi, zabudnutom hrdinovi a významnom vojvodcovi slovenského pôvodu. Niektorí z mojich predchádzajúcich kritikov článok pochválili ako „konečne dobrý komentár“, kým ďalší si kládli otázku, čo tým ja, protislovenský živel sledujem, že tu takúto osobu propagujem. Osobne mi išlo o to, predstaviť zabudnutého slovenského vojvodcu a šľachtica, ktorého príbeh je priam antitézou k sebatrýznivým rečiam o plebejskom pôvode Slovákov, ktorí „nezrumili žiadne cudzie mesto, no vystavali Viedeň i Budapešť“. To bol môj motív. No jeden z čitateľov hneď prišiel na to, čo som zverejnením textu o Hadíkovi sledoval naozaj. Ktosi v diskusii pod článkom vyhrabal na internete nejakú zmienku o tom, že Andrej Hadík patril k nejakej slobodomurárskej lóži. Nevedel som o tom a ani tomu neprikladám veľkú dôležitosť, pretože v 18. storočí bol slobodomurárom asi každý, prinajmenšom sa to o každom tvrdí. Ale niektorí diskutujúci si hneď mohli povedať: „Aha, tak preto nám sem predhadzuje Hadíka, prosto slobodomurár propaguje slobodomurára!“ Cogito ergo BUM! Čítať pravidelne magazín Proti prúdu z iných ako diagnostických dôvodov je podľa mojej mienky škodlivé pre duševné zdravie. Treba rozlišovať dva prístupy. Prvá možnosť je, že k spoločenským vedám i k nášmu vlastnému životu môžeme pristupovať z pozícií kritického racionalizmu. Túto pozíciu by som prirovnal k situácii kapitána plachetnice. Takýto námorník má kormidlo pevne v rukách a ním môže upravovať kurz svojej lode, no nikdy nezabúda, že sa plaví v drevenej škrupinke na obrovskej mase vody a to, kam dopláva, nezávisí výlučne od jeho kormidla. Závisí to aj od faktorov, ktoré nemôže ovplyvniť, ako je vietor a vodné prúdy. Čo námorník nemôže ovplyvniť, s tým sa musí zmieriť. Dôležitým spojencom námorníka proti morským živlom je hviezdne nebo, tak ako dôvera vo vlastné sily a viera v Boha sú oporou v našom každodennom živote. Ak námorník nájde nový kontinent, vylodí sa a preskúma jeho tajomstvá. Nikdy však nezabúda na to, že sú okolo neho stále biele miesta na mape. Byť kormidelníkom na Oceáne svojho života. To je zdravý postoj a možno preto, že Angličania sú národom moreplavcov, je kritický racionalizmus v ich konzervativizme tak pevne zakorenený. Naproti tomu, nekritický alebo naivný racionalizmus je najkratšou cestou na psychiatriu (pre jednotlivca) a do deštruktívneho chaosu, ak sa ním riadi celá spoločnosť. Nekritický racionalista je posadnutý snahou všetko organizovať a mať pod kontrolou. On sa nesnaží po Oceáne plávať. On sa snaží celý Oceán, aj s hviezdami a vetrom napchať do svojej malej hlavy. A potom sa neslobodno čudovať, ak hlava praskne ako nafúknutý balón. |
19-09-2006
IdeológiaPri slove „ideológia“ mnohým z nás zídu na um časy nedávno minulé a masy, ktoré pochodujú pod jednoduchými heslami. No ideológia je istým súborom vnútorne kompatibilných názorov, bez ktorých sa politika nezaobíde. Pravé Spektrum má ambíciu diskutovať v tejto rubrike o myšlienkovom pozadí politickej pravice. Aký je vzťah klasického liberalizmu a kresťanského konzervativizmu? Koľko Boha, patriotizmu a trhu treba k namiešaniu pravicového kokteilu, príťažlivého pre ľudí? Kto boli myšlienkoví otcovia smeru, ku ktorému sa hlásime? Táto rubrika je však venovaná aj filozofom a intelektuálom všeobecne. Čo zahŕňa prirodzene aj výmenu názorov s teoretikmi protistrany.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|