Vzťahy Slovákov a Maďarov pripomínajú nekonečnú šachovú partiu. Na oboch stranách sú žiadaní najmä inteligentní stratégovia. No my Slováci do tohto zápasu zvykneme zásadne nominovať len krčmových krikľúňov, čo nepoznajú pravidlá kráľovskej hry a ohrozujú naše vlastné figúrky. Dokazujú to aj nemotorné a nie veľmi inteligentné reakcie našich vládnych predstaviteľov v aktuálnych slovensko-maďarských treniciach.
Volebný zisk SNS svedčí o tom, že u nás niečo nie je v poriadku vo vzťahu väčšinového národa a najväčšej národnostnej menšiny. Priveľa ľudí má pocit, že Maďari majú viac práv, ako si zaslúžia, že sú arogantní a svoj pocit povýšenosti dávajú našim ľuďom bolestivo najavo najmä tam, kde sú vo väčšine. Príbeh o potravinách na juhu, kde slovenského zákazníka nechceli obslúžiť, zľudovel. Nikomu zatiaľ nezišlo na um, že možno ho nechceli obslúžiť, lebo išlo o samoobsluhu...
V každom prípade, jeden z dôvodov napätia je aj nedostatočná analýza problému zo strany slovenskej pravice. Doteraz existovali zo slovenskej strany k maďarskej otázke len dva prístupy: nacionalistický a ľavicovo-liberálny. Jeden reprezentuje SNS: pre nich je Maďar synonymom diabla a treba ho hnať za Dunaj. Druhý postoj reprezentuje trebárs Miroslav Kusý, podľa ktorého medzi Slovákmi a Maďarmi v zásade žiadny problém neexistuje a oba národy môžu družne kráčať v ústrety svetlým európskym zajtrajškom.
Pestrosť individuálnych identít
Slovenskí konzervatívci by pri svojej analýze mali vychádzať z pestrej palety ľudských identít. Každý máme v prvom rade individuálnu identitu, potom sme súčasťou nejakej rodiny a rôznych priateľských kolektívov.
Širšia identita je regionálna a národná. No každý z nás má aj civilizačnú a všeľudskú identitu. A práve na tomto poznaní treba stavať konzervatívnu odpoveď. Slovákov a Maďarov spája civilizačná príslušnosť k Západu a často aj rodinné, kolegiálne či priateľské väzby. Rozdeľuje ich národnosť, ktorá sa u našich dvoch národov definuje v prvom rade prostredníctvom jazyka.
SNS sa správa ako keby tieto národy boli z dvoch odlišných planét. Ľavicoví liberáli zase zatvárajú oči pred rozdielmi, ktoré medzi Slovákmi a Maďarmi objektívne existujú. Ignorujú mimoriadne zlé skúsenosti oboch strán s tou druhou a tiež skutočnosť, že udržateľný modus vivendi je možné dosiahnuť len na báze spoločného záujmu, nie idealistických deklarácií a vzletných slovných piruet. Spoločný záujem, to je to, čo by sme mali hľadať.
Jediná realistická perspektíva je tá konzervatívna, keďže len ona dokáže objektívne posúdiť, čo máme spoločné a čo nás prirodzene rozdeľuje. Národná stopa v našich hlavách je odlišná a z toho pramení prirodzene odlišný pohľad na mnohé politické témy. Toto treba akceptovať, a preto majú zástupcovia maďarskej menšiny legitímne právo o čokoľvek väčšinový národ požiadať. My však máme právo niektoré ich požiadavky odmietnuť. Podobne majú legitímne národné záujmy obe republiky.
Maďarské a slovenské politické elity majú už desaťročia, ba storočia rozohranú šachovú partiu. Je to vysoká hra patriotov, v ktorej ide často o to, kto z koho, i keď konečný mat jednej alebo druhej strany je asi nedosiahnuteľný. Ak sme už realitu šachovnice akceptovali, natíska sa otázka, ako hrať hru efektívne? Ak sa totiž pozrieme na históriu slovenskomaďarských vzťahov, s hrôzou zistíme, že proti sústredenému maďarskému šachovému veľmajstrovi často sedí tupý neandertálec, čo kyjakom búcha do stola, pravidlá hry však nepozná.
Dobrý príklad toho ako si Slováci močia do vlastného hniezda je Mečiarov volebný zákon z roku 1998. Dnes všetci nacionálni socialisti na Slovensku šíria, že SMK je etnická strana a ako taká by možno ani nemala mať právo na existenciu v 21. storočí. No zabúda sa, kto z SMK takú stranu vytvoril.
Kedysi tu totiž boli tri vyprofilované maďarské politické strany, o ktorých by sa dalo povedať, že ich spájala ideológia: MKDH, Maďarská občianska strana a Spolužitie. Minimálne u maďarských kresťanských demokratov a občianskych liberálov bola šanca, že časom zrastú s podobne orientovanými slovenskými stranami.
Bol to práve "otec národa", Superslovák Vladimír Mečiar, kto pretlačil volebný zákon s päťpercentnou klauzulou aj pre strany, kandidujúce v koalícií a tri maďarské programové strany sa zlúčili do Strany maďarskej koalície, ktorú spája naozaj len etnická príslušnosť. Boli to slovenskí národní socialisti, kto si vytvoril SMK.
Poznaj svojho Maďara
Hovorí sa, že inteligencia je schopnosť rozlišovať. No v očiach mnohých Slovákov prevláda inštinktívna predstava o Maďaroch ako o monolitnej mase, ktorá svorne, deň a noc, nerobí nič iné, len plánuje obnovu Veľkého Uhorska. Slovensko je pritom len jedným zo siedmich susedov Maďarska a je veľmi nepravdepodobné, že zmyslom existencie maďarskej diplomacie je zlovoľne ubližovať našej krajine.
Treba rozlišovať minimálne medzi maďarskou menšinou na Slovensku a Maďarskou republikou. Záujmy oboch týchto entít sa nie úplne prekrývajú a podobne nie sú úplne rovnaké ani ich neuralgické body so Slovákmi. Samotné Maďarsko je politicky polarizované aspoň tak silno ako Slovensko. Pokiaľ ide o maďarskú menšinu u nás, tá je voči Slovákom v dvojakom postavení.
V rámci štátu sú menšinou, ale na územiach, ktoré obývajú, sú často vo väčšinovom postavení voči občanom slovenskej národnosti.
Maďari v Maďarsku svojimi krajanmi v zahraničí ľudsky často opovrhujú a berú ich ako Maďarov druhej kategórie.
Americký výskum na južnom Slovensku spred pár rokov pritom celkom jasne ukázal, že drvivá väčšina našich maďarských spoluobčanov odtrhnutie odmieta. Podiel Maďarov na slovenskej populácii sa pritom medzi rokmi 1991 – 2001 znížil z 10,8 na 9,7 percenta.
Ešte na začiatku 90. rokov sa k našej spoločnej hranici sťahovali maďarské a československé vojská. Ktovie, čo presne sa vtedy udialo. Každopádne, dnes sú obavy z maďarského vojenského útoku na Slovensko absolútne neodôvodnené. Ak pre nič iné, tak minimálne pre fakt, že maďarská armáda je v štruktúrach NATO hodnotená ako suverénne najhorsšia a najslabšia armáda Aliancie.
Slovenské elity asi ťažko uspejú v šachovej partii s južným susedom, ak nebudú poznať jeho taktiku, silné i slabé stránky a chyby, ktorých sa jeho politická reprezentácia dopustila v minulosti.
Štúdium maďarskej histórie a reálií by malo byť povinnou výbavou nielen slovenskej diplomacie, ale aj krčmových rodoľubov, ak chcú v tejto hre uspieť. Ak by si však „hejslovák“ prečítal napríklad vynikajúcu knihu Paula Lendvaia Maďari – tisícroční víťazi v porážkach, asi by sa len rozčuľoval, kde, ako a prečo autor tak málo spomína Slovákov.
Koreňom slovensko-maďarského sporu je jazyk. Keď sa ku koncu 18. storočia začínalo na oboch stranách Dunaja národné obrodenie, Slováci aj Maďari boli už stabilne konfesijne rozdrobení na katolíkov a protestantov.
Ak chceli budovať na niečom svoju etnickú identitu, mohol to byť jedine jazyk. Ani v čase najostrejšej maďarizácie to nikdy nebol vyhladzovací boj. Bol to súboj dvoch jazykov. Mohli za to, paradoxne, Slováci. Maďarskí sociológovia na začiatku 19. storočia prišli so znepokojujúcim zistením.
Maďari boli v mnohonárodnostnom Uhorsku nielen menšinou, ale trendy jednoznačne svedčili o tom, že slovanské obyvateľstvo, všade tam, kde bolo vo väčšine, a zvlášť Slováci (!), neúprosne asimilovalo miestne maďarské, a dokonca nemecké obyvateľstvo. Nešlo o proces, ktorý by niekto nariaďoval zhora. Dial sa prirodzene, zmiešanými sobášmi, z ktorých vychádzali Slováci a, samozrejme, ich vysokou natalitou.
Maďari mali vtedy dve možnosti: mohli si vziať k srdcu radu svojho prvého kráľa svätého Štefana, ktorý vo vladárskych poučeniach synovi Imrichovi veľmi liberálne odporúčal zachovávať mnohonárodný charakter Uhorska. Alebo si mohli vziať príklad z vtedajšieho Francúzska, kde budovali centralizovaný štát a neľútostne asimilovali všetky etnické menšiny.
Vybrali si druhú možnosť. Potrebnú ideológiu dodali Nemci Herder a Hegel a zbožšťovanie štátu s chápaním národnej príslušnosti ako morálnej kategórie samej osebe sa mohlo začať. Pravda, z tých istých otrávených plodov spoločenských ideológií 19. storočia čerpali aj slovenské elity a neskôr sa obe strany od seba navzájom učili nacionalizmu a xenofóbii.
Spreneverenie sa radám svojho prvého kráľa viedlo po prvej svetovej vojne k strate jeho tisícročnej ríše. Maďarsko po Trianone pripomínalo človeka, ktorému amputovali horné aj dolné končatiny. Že nasledovali fantómové bolesti v údoch, ktoré Maďari nenávratne stratili, bolo pochopiteľné.
Snáď až po svojej druhej porážke v roku 1945 si náš južný sused začal bolestivo zvykať na život v okyptenom štáte. Maďarská okupácia južného Slovenska a neskôr Benešove dekréty opäť zaťažili obojstranné vzťahy. Dnes sú Maďarsko i Slovensko provinciami globalizovaného liberálneho impéria, ktoré hranice skôr odstraňuje, ako posúva. Dnes nejde o to, kto koľko územia obsadí, ale kto získa viac investícií a ako sa mu podarí zlepšiť život svojich občanov.
V tomto zmysle možno radu premiéra Gyurcsányho maďarským podnikateľom, že ak chcú dobré podnikateľské prostredie, nech idú na Slovensko, interpretovať ako maďarské sebaponíženie. No ak sa raz dnešný liberálny svetový poriadok zrúti, vzťahy Maďarska a Slovenska sa môžu opäť stať nevraživými.
Je možné, že po páde liberálneho amerického impéria nastúpi éra autoritatívnych korporativistických štátov. Slovensko-maďarská hranica sa takmer s istotou premení z dnešného korza na miesto napätia a mocenského stretu.
Čo treba vedieť o Maďaroch
Maďarom sa dá pripísať veľa dobrých i zlých národných vlastností. Kedysi mali najvyššiu koncentráciu šľachty v Európe. Išlo často o hrdých, noblesných, vkusných a šľachetných ľudí a ich vyberané spôsoby prešli napodobňovaním aj na pospolitý maďarský ľud.
Človek si tieto veci v kontakte s Maďarmi často všimne. Naopak Slováci často pôsobia svojími maniermi ako genetickí vidláci, ktorým sa zíde dať do rúk už len cepy a hajde na pole.
Pozitívne vytŕča aj maďarská literatúra. No prehnaný rešpekt nie je na mieste. Kto trochu sleduje maďarskú politickú scénu a zápolenie nacionálno-socialistického Fideszu s postkomunistami, musí nevyhnutne prísť k záveru, že tento národ nijakým spôsobom nevytŕča z medzí všadeprítomného stredoeurópskeho marazmu. Sú to prosto takí istí mamľasi, ako sme my, Česi alebo Poliaci, v niečom možno lepší, v inom však oveľa horší.
Špecifický je maďarský vzťah k svojim Židom, ktorý by si zaslúžil osobitné spracovanie. Židia maďarský národ obohatili po všetkých stránkach, no dnes je v špičkách strany Fidesz snáď viac antisemitizmu ako v špičkách slovenských nacionalistov.
Pozitívom je maďarská nepoddajnosť. Hoci Sovieti ich revolúciu z roku 1956 utopili v krvi, ich nový miestodržiteľ János Kádár vedel, že nemôže veľmi uťahovať národu opraty, inak sa mu zase vzbúri. Výsledkom bol gulášový maďarský socializmus. Toto je v ostrom protiklade k nášmu roku 1968. Česi a Slováci nebojovali a dôsledkom ich pasivity voči okupantom bola normalizácia a najtuhší totalitný režim v strednej Európe.
Maďarskou Achillovou pätou je pýcha. Vďaka nej Slováci nemuseli v tejto šachovej partii ťahať za kratší koniec, aj keď je ich oveľa menej. Maďarská arogancia a pýcha sú vlastnosti, ktoré im už dvakrát dopomohli k porážke v svetovej vojne.
Na strane druhej, Maďari sú svetoví majstri vo "filmovaní". V športe sa tak hovorí situácií, kedy hráč predstiera, že ho protihráč fauloval. Maďarom to ešte za Mečiara každý veril, ale odkedy sa v maďarskej politike dosť udomácnil antisemitizmus, nezaberá "filmovanie" a sebaštylizácia do pozície večne ukrivdenej obete, často už ani na Sorosa.
Z maďarských sebaklamov netreba mať komplexy (ako Jerguš Ferko v rovnomennej knižke), ale takticky na nich stavať. Našou Achillovou pätou je naproti tomu hlúposť. Najmä preto, lebo do slovensko-maďarskej šachovej partie zásadne vyberáme nešachistov.
Ak chceme byť v tejto šachovej partii s Maďarskom úspešní, musíme hrať hru rozumnejšie a prešibanejšie ako náš južný sused. Nezabúdajme totiž na jednu vec: Slováci v tejto hre v minulosti často obstáli len preto, že im chrbát kryl mocnejší český brat. Ale ten je preč a my stojíme tvárou v tvár potenciálne bohatšiemu národu s dvojnásobnou populáciou. Ak nás naďalej budú v tejto šachovej partii reprezentovať indivíduá ako boxer, motocyklový pretekár a exot, nie je vylúčené, že v 21. storočí naozaj o južné územia prídeme. Ak by tá situácia nastala, na vine bude len naša vlastná hlúpsť.
Lukáš Krivošík
(skrátené vyšlo v časopise .týždeň, 34/2006)