Plánom a realizáciou takzvaného sprisahania bola poverená Štátna bezpečnosť (jej slovenský odbor) a orgány Bezpečnosti na Slovensku (VII. odbor povereníctva vnútra). Všetky uvedené zložky mali plne v rukách komunisti, s výnimkou povereníctva vnútra. Od volieb zabezpečoval formálnu nestrannosť tejto funkcie gen. Mikuláš Ferjenčík. V skutočnosti svojou nekompetentnosťou (bol vojenským veterinárom) kryl nezákonnosti podriadených, z ktorých mnohí nadviazali počas SNP úzke styky s NKVD. Scenár bol pomerne jednoduchý a v modifikovanej podobe sa objavil aj v Poľsku, Bulharsku a Rumunsku. Obsahoval však aj latentné riziko, ktorého sa obával najmä Gottwald. Ak by sa pre zjavnú vykonštruovanosť celej kauzy nepodarilo dodržať spoločný postup českých strán v zmysle tretej pražskej dohody, časť úderu proti DS by išla do prázdna.
Pripomínam, že sprisahanie bolo súčasťou širšieho plánu komunistov zvrátiť katastrofálne výsledky májovych volieb.
23.septembra 1947 bol v Prahe zatknutý Otto Obuch. Pracoval ako tlačový referent podpredsedu vlády Jána Ursínyho. Nebola to náhoda, že zatkli práve jeho. Za slovenského štátu sa exponoval na Úrade propagandy a aj jeho činnosť v Prahe vyvolávala určité otázniky. Vo výpovediach sa Obuch priamo priznal k stykom s dr.Ďurčanským, čo ŠtB nečakala. Naskytla sa vhodná príležitosť kompromitovať špičkového politika DS. Ursíny bol z pohľadu komunistov ideálna obeť. Patril k povstaleckému krídlu, zastával vysokú funkciu v pražskej vláde a váhou svojej osobnosti sa zasadil za prijatie aprílovej dohody. Obuch postupne na výsluchoch (vedených patričným smerom) udával, že jeho šéf o stykoch s Ďurčanským vedel. Tento tlak Ursíny nevydržal a 30. októbra na funkciu podpredsedu abdikoval.
Deň po Obuchovom zatknutí (24. septembra) priniesli noviny správy o ďalšej protištátnej skupine. V jej čele mali podľa policajných správ stáť dvaja mladí predstavitelia katolíckeho krídla DS Jozef Kempný a Miloš Bugár. Obaja boli ako vhodné osoby kriminalizácie vytipovaní už skôr. Chýbali však akékoľvek dôkazy a tak sa museli vyrobiť. Za podklad poslúžili tzv. Kosorínove zápisky a výpovede zatknutého ľudáckeho kuriera Rudolfa Komanderu. Na ŠtB sa postupne zrodila táto konštrukcia. V zime sa na stretnutiach mladej katolíckej generácie (vrátane Kempného) zúčastnil aj bývalý minister dr.Ďurčanský. Tu sa mala dohodnúť politická činnosť v nových pomeroch. Ďurčanský odíde do emigrácie a prostredníctvom kurierov (Komandera) bude udržiavať spojenie s domovom. Mladí katolíci zatiaľ infiltrujú štátne orgány, v očakávaní skorej zmeny štátoprávnych pomerov. Celé sprisahanie stálo skutočne na hlinených nohách - na Komanderových výpovediach. Ešte v auguste sa pokúsil Kempného neúspešne kontaktovať. Komanderova misia na Slovensku mala ale úplne iné dôvody, a návšteva bola jeho osobnou iniciatívou. Príslušníkom ŠtB prišla veľmi vhod. Obaja generálni tajomníci (a de facto celá strana) sa dostali pod nepredstaviteľný tlak. 16. októbra ich mandátový výbor UNZ zbavil poslaneckej imunity a ŠtB pripravovala zatknutie. Vyhli sa mu dobrovoľným nástupom súdnej väzby, spadajúcej pod ministerstvo spravodlivosti národného socialistu Prokopa Drtinu. Nepochybne obaja dúfali v spravodlivý proces a v očistenie svojho mena. Po februári boli aj s Ursínym (spolu v procese s Obuchom) nezákonne odsúdení na dlhoročné tresty. Rehabilitácie sa dočkali až po páde komunizmu.
Koncom októbra nastala vhodná chvíľa prejsť z policajnej do politickej ofenzívy. Ako nepríjemný sekundárny impulz pôsobila rezolúcia Informbyra. KSČ bola bola podrobená tvrdej súdružskej kritike za nemarxistické využívanie parlamentných praktík v boji o moc. Do pohybu sa dali organizácie absolútne ovládané komunistami. Odbory, roľnícke komisie a najmä radikálny Zväz patrizánov požadovali v rezolúciach a na rôznych celoslovenských aktívoch okamžitú demisiu Zboru povereníkov. Napriek nesúhlasu väčšiny povereníkov za DS ju Husák z titulu svojej funkcie predsedu presadil. Pôvodný plán KSČ počítal s vylúčením DS z Národného frontu (fakticky nútenou ilegalitou) a účasťou masových organizácii v novom Zbore. Konečný výsledok zložitých rokovaní bol napokon značne odlišný. V reorganizovanom Zbore povereníkov zasadli okrem zástupcov DS a KSČ aj predstavitelia dvoch ministrán (Strana slobody a Strana práce). Komunisti tak nezískali potrebnú väčšinu a nepresadili ani analogickú reorganizáciu nižších orgánov moci.
O tom, že mocenský boj na Slovensku KSS nedokázala využiť vo svoj prospech spolurozhodli dva dôvody. Predovšetkým sa splnili Gottwaldové obavy z postoja českých strán. Tie pochopili, že vzájomné národnostné trenice sú živnou pôdou pre komunistov a vystúpili na obranu DS. Po vytvorení nekomunistického bloku vo vláde sa KSČ dokonca dostala do izolácie. Druhým faktom bola absencia „ľavice“ ochotnej spolupracovať s KSS. Pietorov neúspešný pokus ovládnuť stranu viedli osobné ambície a o Ševčíkovych stykoch v Rusku ešte komunisti nič nevedeli. Rákocziho „salámová taktika“ tak úspešne použitá v Maďarsku, na jeseň 1947 ešte nefungovala.
DS vyšla z jesennej krízy síce celá, ale značne otrasená. Jej vedenie sa dopustilo už v minulosti vážnych chýb a tie sa vypomstili. Už na moskovských rokovaniach o zložení vlády, tesne pred oslobodením, nevystupovala DS samostatne, ako protiváha komunistov na Slovensku (s čím počítal prezident Beneš), ale naopak spolu s KSS v rámci bloku SNR. Pod heslom zrovnoprávnenia Čechov a Slovákov sa tak sily KS3 znásobili o kreslá KSS. Celková povojnová línia DS preferovania slovenských záujmov nad celoštátne robila z Lettricha a spol. fakticky regionálnych politikov a ako takí aj konali. Potom sa ani nezdá príliš absurdným návrh spoločnej kandidátky DS-KSS v májových voľbách na razantnejšie presadenie národných záujmov. Niet divu, že české strany, známe svojou obavou zo separatizmu, uzavreli s KSČ (s vedomím a súhlasom KSS) tretiu pražskú dohodu proti SNR. Podobné chyby trieštili sily nekomunistických strán a bránili doslednému a spoločnému postupu. Keď sa k nemu vo februári 1948 nakoniec odhodlali svoj boj prehrali.
Peter Martiš
študent Pedagogickej fakulty UK