 |
|
|
Koho voliť?Cez víkend sú voľby a natíska sa tradičná otázka: komu dať svoj hlas? Keďže toto je Pravé Spektrum, predpokladáme aj vzhľadom na zloženie našich čitateľov, že možností nie je veľa. Koho teda voliť: SDKÚ? KDH? OKS? A ísť vôbec voliť? Prečo (ne)voliť Chvalabohu, tretí sektor tento rok nerobí žiadne akcie typu: „Nie je nám to jedno“. Nasilu nútiť nerozhodnutých a najmä mladých ľudí ísť k voľbám by teraz len zbytočne nadháňalo hlasy Smeru a SNS, ktorí majú medzi mladými nadštandardnú podporu. Na strane druhej, nevoliť môže mať aj iný dôvod. Demokracia je luzovláda, o čom najmä slovenská realita posledných 16 rokov svedčí viac než dosť... Luza volí lúzrov, čo by sa možno ani inak neuživili. Jej podstatou je, že dvaja vlci a jedna ovca hlasujú o tom, čo bude na večeru. Nečudujem sa niektorým libertariánom, že sa na takomto špinavom výbere nechcú podieľať. Že nechcú prepožičiavať svojím hlasom legitimitu zriadeniu, kde len jedna skupina politických podnikateľov, napojených na štátny rozpočet, nahradí inú takúto skupinu. Teda aj nevoliť je voľba. A je to voľba legitímna. Ja však voliť pôjdem. Hra na demokraciu ma ešte celkom neomrzela, ale je dosť otázne, či pôjdem voliť ešte o štyri roky. Argumenty proti modernej (ľavicovo-) liberálnej demokracii sú silné a Pravé Spektrum nie je platforma, kde by sme tento fakt zakrývali. Na strane druhej si ako konzervatívec uvedomujem nedokonalosť ľudskej spoločnosti a nemožnosť dať ľuďom nejakú definitívnu formu vlády, ktorá by ich s konečnou platnosťou uspokojila a bola bez chýb. Posledné štyri roky vládla pravica, lebo 13 percent hlasov nacionálno-socialistických voličov (ktorých je v národe väčšina) prepadlo vďaka nesvornosti a rozháranosti. Takže niektoré chyby demokracie sú celkom príjemné. Za posledných 16 rokov Slovensko dosahovalo najväčší pokrok nie vďaka podpore väčšiny jeho občanov, ale napriek ich odporu. Všetko nasvedčuje tomu, že tieto voľby prepadne veľa pravicových hlasov. Naopak, nacionálni socialisti (Smer, HZDS, HZD, SNS a KSS) vstupujú do volebného boja skonsolidovaní a pripravení prevziať po súčasnej garnitúre fungujúcu krajinu. Pôjdem voliť, aby som potom nemusel nadávať na koalíciu Smer-HZDS-SNS, ktorá sa v posledných týždňoch naozaj črtá ako reálna alternatíva. Prečo (ne)voliť SDKÚ SDKÚ má dôveryhodný, i keď málo odvážny ekonomický program, odborne garantovaný najmä osobou vicepremiéra Mikloša. V posledných rokoch sa táto strana veľa naučila od českej ODS. Bohužiaľ, skôr od tej modernej ODS, než od tej Klausovej. Sympatické je napríklad odmietanie skupinových práv na úkor práv individuálnych. Už menej sympatická je inkonzistencia, keď SDKÚ pripúšťa registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia (po náležitej spoločenskej diskusii), čo je učebnicový príklad pozitívnej diskriminácie a nadraďovania skupinových práv na úkor práv individuálnych. Pre mňa ako voliča je dôležité, aby strana, ktorá chce môj hlas, bola za slobodný trh, bola bdelá vo vzťahu k „Jevrosajuzu“ a aby bola konzervatívna v kultúrno-etických otázkach. Aj keď ekonomický program SDKÚ predstavuje kontinuitu, Mikuláš Dzurinda a Eduard Kukan boli osobne zodpovední za prijatie euroústavy v NR SR bez akejkoľvek verejnej debaty o tomto dokumente. SDKÚ je vo vzťahu k EÚ najeuronaivistickejšou politickou stranou hneď po SMK. Krátkozrakosť Dzurindovej strany voči potenciálnym rizikám, spojeným s EÚ, je trestuhodná. To, že Ivan Mikloš v poslednej dobe raz alebo dvakrát nesmelo spochybnil zmysluplnosť európskej ústavnej zmluvy, na tomto nič nemení. V programe SDKÚ nájdeme módne a prázdne pojmy ako „vzdelanostná ekonomika“ alebo „rovnosť šancí“. Ako konzervatívec uznávam len jednu rovnosť, a to rovnosť pred zákonom. Novotvar „rovnosť šancí“ je boľševický nezmysel, uskutočniteľný len formou štátneho prerozdeľovania práv a peňazí. Takisto je mi blízka skôr slobodná ekonomika ako "vzdelanostná". Už len čakám, kedy SDKÚ začne presadzovať "férový obchod". Oproti Pietruchovej na kandidátke SF sú to však stále len mierne konštatovania. Ďalším dôvodom, pre ktorý SDKÚ môj hlas nedostane sú nedôveryhodné osoby, ktoré tento program presadzujú. Darmo má napríklad ANO najlepší antikorupčný program, keď má na svojom čele najdarebnejšieho predsedu. Ako najväčšiu slabinu rôznych tabuliek o pravicovosti politických strán a rôznych politických supermarketov považujem to, že berú do úvahy len program strán. Múdre príslovie hovorí: „počúvaj, čo druhí hovoria, a pozeraj sa, čo robia“. Napríklad ANO bolo v minulých voľbách vyhodnotené ako strana s menej etatistickým programom ako KDH. Ale neskôr, keď INEKO meralo, ktorý poslanec hlasoval za aké zákony, vyšlo, že najprotrhovejším poslancom bol František Mikloško. Liberálna rétorika ešte neznamená liberálne činy. Výber strany by tak mal determinovať nielen program, ale aj osobnosti, ktoré ho chcú presadzovať a činy strany v minulosti. Darmo má strana špičkový program, keď ho presadzujú nedôveryhodné osoby. Pred desiatimi rokmi chodil Ivan Šimko do diskusných relácií s hárkom papiera, ktorý bol v strede rozdelený čiarou. Na jednej strane bolo meno Vladimír Mečiar a na druhej strane boli mená jeho spolupracovníkov, s ktorými sa Mečiar za celú svoju kariéru postupne dostal do konfliktu - od kresťanskodemokratického ministra vnútra Andráša, cez Fedora Gála, až po Michala Kováča a mnohých ďalších. Dnes by sa dal urobiť podobný papier. Na jednej strane by bolo meno Mikuláša Dzurindu, na druhej strane mená všetkých, ktorých za svoju politickú kariéru stihol podraziť. Dzurinda zradil dvakrát stranu, z ktorej vzišiel. Zradil svojho druha, Ivana Šimka, zbavil sa väčšiny ľudí, s ktorými SDKÚ zakladal (kam sa podel taký Milan Kňažko alebo Ľudovít Černák) a pri zostavovaní najnovšej kandidátky hodil cez palubu väčšinu súčasného poslaneckého klubu i ľudí, ktorí mali (ako Ernest Valko) už prisľúbené miesto na kandidátke. Jediný, koho Dzurinda za celé tie roky nezradil a pri kom stál či pršalo, či svietilo slnko, bol Gabriel Palacka. Takíto ľudia pre mňa ako voliča nie sú veľmi dôveryhodní. Jeden Ivan Mikloš to celé nevytrhne. Ale na druhej strane, radšej nech hlasy (ľavicovo-) liberálnych voličov skončia v košiari SDKÚ ako v košiari nestabilnej a nevypočítateľnej slepačej farmy. Prečo (ne)voliť OKS Občianska konzervatívna strana je svojím programom môjmu srdcu suverénne najbližšia. Je to strana správnych a dôveryhodných ľudí, i keď pre človeka, postaveného pred problém byrokratickej zvrátenosti menom ročné zúčtovanie zdravotných odvodov, pôsobí účasť Rudolfa Zajaca na kandidátke ako päsť na oko. Spôsob, akým Zajacovo ministerstvo zúčtovanie odvodov manažovalo, vrhá tieň na odvážne ciele strany vo vzťahu k racionalizácii štátu. OKS má sympatické názory aj vo vzťahu k Európskej únii a je orientované jednoznačne proatlanticky. Tradičnou Achillovou pätou strany je však malá ochota potenciálnych sympatizantov hodiť do urny jej hlas. Hoci šance OKS na postup do NR SR sú aj pred týmito voľbami minimálne, sympaticky pôsobí volebné snaženie OKS a kandidátka, zaplnená až do 150. miesta. Rozhodne nebudem nikoho odhovárať od hlasu v prospech občianskych konzervatívcov. Ak by získali aspoň jedno - dve percentá, mohli by byť neskôr zaujímaví aj pre voličov, či aspoň pre KDH. Jedným z dôvodov, prečo sympatizanti OKS nie sú ochotní hodiť do urny hlas pre túto stranu, je aj imidž jej lídrov ako nepraktických intelektuálov. Veľa ľudí, ktorí videli pôsobenie poslancov OKS v parlamente v rokoch 1998-2002, takýto náhľad odmieta. Ak niekto dostal v tomto období Slovensko do Severoatlantickej aliancie, tak to bola práve trojica predsedov integračných výborov: František Šebej, Vladimír Palko a Peter Weiss. Dnes si nato nikto nechce pamätať. Šebej, Zajac, Tatár a Osuský patrili k najefektívnejším poslancom, ktorí neváhali iniciovať novelu nezmyselných alebo byrokratických zákonov. Osobne som nevidel praktickejších ľudí. Takže voliť OKS zmysel mať môže. A určite to má väčší zmysel, ako nevoliť. Prečo dám hlas KDH. Aj keď... Svoj hlas však pravdepodobne dám Kresťanskodemokratickému hnutiu. Samozrejme, KDH má viacero chýb. Poďme k ekonomike. Pred štyrmi rokmi aj liberálnejší voliči boli ochotní dať kresťanským demokratom hlas kvôli odvážnemu projektu rovnej dane. SDKÚ vtedy rovnú daň odmietala s tým, že ide o „neodôvodnený daňový populizmus“. Netreba teda zabúdať, ktorá strana urobila z tejto politickej agendy vážnu tému. KDH zostáva v daňovej oblasti pri pôvodnom cieli 14 percent, takže ochota ďalej znižovať dane je zreteľná. Dobrou agendou je aj plán prijať deklaráciu o suverenite SR v daňovej oblasti. Z relevantných strán jedine KDH kladie trochu odpor unifikačným snahám Bruselu. Zdá sa teda, že KDH má dlhodobý záujem aj o voličov, ktorým sú blízke hodnoty slobodného trhu. Problém je absencia dôveryhodnej personálnej záštity ekonomického programu a jasná národohospodárska vízia. Preto táto časť programu pôsobí trochu nesúrodo - i keď jasne liberálne. Pri vystúpeniach politikov KDH v diskusných reláciách s predstaviteľmi Smeru sa zdá, že časy ekonomického vajatania sú už ta tam. A aj novinové rozhovory s Brockom nasvedčujú určitému posunu v myslení doprava. Tento obrat treba oceniť a povzbudiť KDH k väčšiemu ekonomickému liberalizmu, nie puntičkársky zdôrazňovať, že Hrušovský ešte nenavrhol zrušenie štátu. Človeka motivuje nielen kritika, ale aj pochvala. Najväčším problémom slovenskej ekonomiky sú v súčasnosti odvody. Sociálny štát je už dnes drahý a vysoké odvody predražujú náklady na zamestnávanie. Žiadna z pravicových strán neponúka systematické a dôveryhodné riešenie odvodového zaťaženia. KDH chce znížiť odvody o 7 percent, pričom najviac ich chce znížiť podnikateľom, ktorí z nich platia vyššiu časť. SDKÚ ich chce znižovať o jedno percento ročne. No jediný človek v republike, kto má reformu odvodov a súčasne sociálneho systému dobre premyslené, je Richard Sulík. Jeho nápad si mala adoptovať SMK, ale v jej programe som to nakoniec nenašiel, takže neviem, čo s jeho koncepciou bude po voľbách. Kontroverzný program pre rodinu Asi najviac diskusii medzi klasickými liberálmi vo vzťahu ku KDH spôsobil ich program pre rodinu. Aj vo mne tento bod ich programu vyvolával trochu rozpaky. Väčšina týchto opatrení má však charakter rôznych úľav, nie priameho vyplácania peňazí. Ďalšia vec je, že demografický prepad je realitou. Istú podporu zo strany štátu si teda rodiny zaslúžia, ak teda nechceme otvoriť hranice pre milióny Čvargáncov. Je otázne, či navrhované opatrenia naozaj budú stáť štátny rozpočet len hnutím avizované dve miliardy korún. Ak by to tak bolo, išlo by o malú cenu, ktorú by sme zaplatili za podporu rodiny - keďže najzraniteľnejšou sociálnou skupinou u nás nie sú dôchodcovia, ale práve mladé rodiny s deťmi. Ak je údaj dve miliardy podhodnotený, opäť sa nič nedeje, lebo to by znamenalo, že tieto ciele jednoducho KDH nepresadí. Maastrichtské kritéria stále platia a s nimi trojpercentný limit na rozpočtový deficit. Program pre rodinu tvorí štyri strany z dvadsaťpäťstranového programu KDH, takže nejde tu o prekážku, ktorá by ma odradila od cieľa voliť túto stranu. No najpozitívnejším návrhom - pokiaľ ide o rodinný program KDH - nie sú rodinné úľavy, ale cieľ prijať ústavný zákon o nedotknuteľnosti manželstva ako vzťahu muža a ženy. Podobnú agendu vo forme dodatku k ústave sa v súčasnosti snaží presadiť aj americký prezident George W. Bush. Cieľom je zabrániť do budúcnosti prijatiu registrovaných partnerstiev. Práve toto je ďalší dôvod, pre ktorý budem voliť KDH, aj napriek hŕstke etatistických nezmyslov v sociálnom programe. Čo libertariáni nechápu Mnohí konzervatívci sú slepí na jedno oko a neuvedomujú si dôležitosť ekonomiky. Ešte viac je však problém väčšine klasických liberálov vysvetliť to, čo Hayek chápal na sto percent: a to je dôležitosť kultúry (v širšom zmysle ako súbor hodnôt, prítomných v spoločnosti) a dobou overených tradičných princípov pre udržanie slobodnej civilizácie. Veľa klasických liberálov a libertariánov je zase slepých na toto oko. Západná civilizácia rástla a bohatla, keď sa riadila tradíciami, vychádzajúcimi zo židovsko-kresťanských základov. Ak dnes všetkému, v čo sme doteraz verili, priradíme znamienko mínus a všetkému, čím sme pohŕdali, znamienko plus, výsledok bude tiež presne opačný. A civilizácia, ktorá doteraz mocnela a bohatla, začne upadať a roztrhajú ju dynamickejšie a agresívnejšie spoločnosti. Ľudské práva pre opice, pedofilná strana, neriešiteľné problémy s neprispôsobivými farebnými prisťahovalcami – po páde komunistov nastupuje nová generácia ideologických bláznov, ktorý chcú zmeniť civilizačné gény Západu. A na týchto bláznov potrebujeme niekoho, kto sa im odvážne postaví. Niektorí klasickí liberáli majú problém pochopiť, že kapitalizmus môže fungovať len v špecifickom kultúrnom prostredí, ktoré pozitívne sankcionuje jeho inštitúty. Jednoducho nechápu, o čom je súčasný spor. Keďže väčšina slovenských libertariánov má ekonomické vzdelanie, majú títo ľudia tendenciu podceňovať právne prostredie a vymožiteľnosť vlastníckych práv. V tomto smere ponúka KDH ucelený program, kontinuitu a dôveryhodných presadzovateľov v podobe bývalého ministra vnútra a ministra spravodlivosti. Keďže v Európe je dnes páchateľ stále viac chápaný ako obeť spoločnosti, je sympatické vidieť razantný program na úseku vnútra a spravodlivosti, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Rudi Guliani a ktorý nadväzuje na pozitíva, aké dosiahli v tejto oblasti doteraz. Európa, USA a svet Ďalším politickým bojiskom 21. storočia je otázka, aká bude Európa, v ktorej budeme žiť. Bude to skôr Európa Václava Klausa a Margaret Thatcherovej alebo Európa slizkých a anonymných eurokratov, ktorých nikto z nás nepozná a nemáme ich ako kontrolovať? Práve KDH je strana, ktorá má bližšie k tej prvej predstave – teda aspoň jeho kľúčoví členovia. Stiahnutie našich vojakov z Iraku do konca budúceho volebného obdobia sa javí ako rozumné aj pre podporovateľa invázie. A na rozdiel od Smeru (stiahneme vojakov hneď po voľbách!) nepopulistické riešenie. Do štyroch rokov musí byť jasné, či sa Irak podarí stabilizovať alebo nie. Na rozdiel od KDH však považujem za predčasné hodnotiť úspešnosť alebo neúspešnosť celého dobrodružstva. Je dobré, že kresťanskí demokrati aj napriek odporu voči vojne v Iraku neskĺzavajú k antiamerikanizmu. V programe KDH je zreteľná pro-atlantická orientácia: „Význam USA pre KDH nespočíva len v ekonomickej a bezpečnostnej spolupráci. USA sú krajinou, s ktorou zdieľame mnohé spoločné hodnoty. V zložitej medzinárodnej bezpečnostnej situácii pokladáme za potrebné podnikať kroky na odstraňovanie odcudzenia medzi Európou a Spojenými štátmi.“ Ak klasický liberalizmus znamená nielen ekonomickú slobodu, ale aj vymožiteľnosť práva, pro-atlantickú zahraničnú orientáciu, nedôveru k európskemu superštátu a väčší výber v oblasti vzdelávania – tak KDH môže byť stranou aj pre liberálneho voliča. Milton Friedman raz povedal, že je voličom republikánov (teda konzervatívnej strany) práve preto, že sám je klasickým liberálom. A pre takto orientovaného voliča by dodnes mal byť aktuálny výrok katolíckeho liberála, lorda Actona: „Pokrok nezávisí ani tak od neistého a zriedkavého víťazstva liberálov nad konzervatívcami, ale skôr od predchnutia konzervativizmu liberálnymi ideami“. Ako už bolo napísané, dôležití sú aj ľudia, ktorí agendu strany presadzujú a v tomto zmysle má každý program až sekundárnu dôležitosť. Vladimír Palko, Daniel Lipšic a František Mikloško sú traja slovenskí politici, ktorých názory sú mi najmenej vzdialené. Sú to traja politici, ku ktorým mám dôveru a ktorých mená budem krúžkovať. Aj kvôli nim budem voliť Kresťanskodemokratické hnutie. |
14-06-2006
Slovenská otázkaAká je podstata a zmysel slovenských dejín? Odkiaľ a kam kráča náš národ? Aký je náš vzťah k nám samotným a k slovenským dejinám? Ako sa s nimi vyrovnávame? Kde máme o sebe ilúzie a kde sa naopak podceňujeme? Sú tí, ktorých považujeme za našich hrdinov, skutočne hodní úcty? A poznáme vôbec všetky historické osobnosti, ktoré by si to zaslúžili? Kde sa končí vlastenectvo a začína sa nacionalizmus? Otázky, na ktoré okolité národy zodpovedali už dávno. A ak nie, aspoň o nich vášnivo diskutujú. V slovenskom srdci sídli mnoho komplexov a mýtov o sebe i druhých. Veríme, že články v tejto rubrike vám pomôžu hlbšie spoznať slovenskú dušu a dajú odpovede aspoň na niektorú z vyššie položených otázok.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|