Život ma jedného dňa, tak ako to občas robí, postavil pred problém: vyriešiť bývanie mojej rodiny. Vo firemnom byte, ktorý som dostal do prenájmu, keď som nastúpil do zamestnania, nám začalo byť trocha tesno. V niekoľkých rozhovoroch s kolegami som bol poučený, že najlepšie je kúpiť novostavbu rodinného domčeka, ktoré sa tu stavajú na kľúč, pretože z novostavieb sa prvých päť rokov neplatí daň z nehnuteľnosti, mimochodom, najvyššia na svete.
-Na moju reakciu – Veď je to diskriminácia! – som dostal odpoveď, že v daňovom systéme nemôžem hľadať racionalitu, je to proste tak.-
Ešte mi bolo vysvetlené, že na cenu nemám hľadieť, smerodajné sú mesačné náklady na bývanie, kde je zahrnuté splácanie hypotéky. Pozrel som si ešte webovú stránku s ponukami (tam som pochopil, prečo mi nedoporučili hľadieť na cenu) a o niekoľko dní sme sa s manželkou vybrali do neďalekej dediny na prehliadku novostavieb, ktoré boli na predaj. Domy i byty v meste boli totiž cenovo mimo akejkoľvek dostupnosti pre normálne zarábajúceho a ja som si rýchlo vypočítal, že dochádzanie bude lacnejšie ako splácanie obrovskej hypotéky.
Podľa zablatenej cesty a kôp stavebného materiálu sme bezpečne identifikovali stavenisko, kde malo stáť niekoľko desiatok rodinných viliek, ktoré sa teraz v jednej, dokončenej, ktorá slúžila ako demo, snažil prezenovať predajca či maklér, či ako sa to volá...
Cestičkou k domu sme prechádzali okolo nejakých konštrukcií z dreva, manželku som poučil, že to sú asi miestne unimo-bunky pre robotníkov. Vošli sme dnu s viacerými záujemcami. Po zbežnej prehliadke, ktorá v nás zanechala taký normálny dojem – žiadne nadšenie – som nevdojak prikročil bližšie k stene a viac-menej reflexným pohybom siahol na ňu.
Nahmatal som papier. Pritlačil som, očakávajúc automaticky typický odpor tehlovej alebo betónovej steny – tá stena sa poddala. Ustúpila pod rukou a naspäť sa nevrátila.
Preboha, veď to je z papiera! vravím žene, postaviac sa chrbtom k miestu, aby mi snáď ktosi nevynadal, že som takto poznačil novostavbu za takmer tri milióny.
Zrazu som pochopil, že drevené konštrukcie okolo ktorých sme išli, nie sú unimo-bunky, ale rozostavané vily. Som presvedčený, že keby som sa rozohnal päsťou oproti tej stene, prejdem na druhú stranu a to nie som žiadny Schwarzenegger...
Cestou domov, okrem toho, že sme sa utvrdili v tom, že novostavbu nechceme viac ani vidieť, sme sa rozprávali o tom, čo na takejto drevenici (či papierovici) bez pivnice, bez povaly, môže stáť bezmála tri milióny. Odpoveď prišla o nejaký čas, po tom, čo sme videli snáď päťdesiat domov postavených do konca päťdesiatych rokov, teda tehlových, ale v dezolátnom stave a stratili sme prakticky nádej, že tu vôbec nejaký byt či dom kúpime. A dozvedeli sme sa aj, prečo tie staršie, v podstate pekné domy, sú v takom dezolátnom stave. Príčina je totiž jedna jediná.
V televíznej debate, kde sa preberala téma o neutešenej situácii mladých rodín, pre ktoré je veľmi ťažko dostupné bývanie, ohnivo rečnil zástupca ľavice o tom, ako zúfalo zlyhal trh – predstavte si, nikto nechce stavať lacno, všetci stavajú len luxusné vily za ťažké milióny na najdrahších pozemkoch -ja len poznamenám, že luxusné sú iba tie ceny- a blúznil o regulácii cien, na čo mu zástupca pravice odpovedal, že po zavedení regulácie sa nebude stavať už vôbec nič a o tomto sa točila celá debata. Čírou náhodou bola v ten istý deň vo večernom spravodajstve správa, že odbory zablokovali kdesi v strednom Švédsku stavbu-rekonštrukciu a dostavbu školy, pretože ju robila nejaká litovská firma – pochopiteľne, za zlomok švédskej ceny. Podľa tunajších zákonov je to možné...
Svitlo mi!
To, že v tejto vraj tretej konkurenčne najschopnejšej krajine sveta neexistuje cenovo dostupné bývanie. To, že na stavebné práce majú monopol tri firmy, ktoré stavajú papierové búdky za cenu palácov. To, že mladé rodiny musia často bývať niekoľko rokov spolu s rodičmi. I to, že spomenutá litovská firma zbankrotovala a všetci jej zamestnanci prišli o prácu, to všetko sa volá ľavicová solidarita.
To je to, o čom rozpráva horúci kandidát na premiéra po kortešačkách, na ktoré sa vozí dvojmiliónovým Volvom. To má na to, aby sa mu lepšie sociálne cítilo. Tento jav je navyše skvelým príkladom donebavolajúcej nespravodlivosti, keď firmy s globálnou pôsobnosťou musia byť konkurencieschopné na celosvetovom trhu, musia konkurovať aj Číne, Indii, Japonsku, ale tie, ktoré pôsobia na domácom, si vymôžu štátnu ochranu zákonom.
Neviem ako vy, ale ja to volám čistá diskriminácia.
Pavol Zlatoidský