Podľa viacerých prieskumov považuje väčšina Slovákov za jeden z najväčších problémov súčasnosti materiálnu nerovnosť. Naši ľudia si spravodlivú spoločnosť predstavujú ako takú, kde neexistujú veľké príjmové nerovnosti. No nekráčajú náhodou nivelizácia príjmov a chudoba ruka v ruke?
V čase španielskej občianskej vojny chceli ľavicoví anarchisti zabezpečiť rovnosť príjmov tak, že každý občan mal na nimi ovládaných územiach dostávať rovnakú mzdu. V tej dobe organizovali odborári sériu hudobných vystúpení v svetoznámej opere Tivoli za ľudové ceny. V jednom z predstavení mal hlavnú úlohu zaspievať aj slávny tenor Hypolito Lazaro.
Ten krátko pred predstavením vystúpil na pódium a povedal: „Sme si teraz všetci rovní a aby sme si to dokázali, každý dostáva rovnaký plat. Keďže sme si teda teraz všetci rovní, budem ja dnes večer kontrolovať vstupenky pri vchode a jeden z vás môže prísť sem hore a zaspievať hlavnú úlohu.“
Odborármi to otriaslo a ich šéfovia neskôr večer zasadli, aby špičkovým spevákom opery zvýšili plat. Sen o rovnosti sa španielskym súdruhom rozplynul. Dôvod? Ako si môžeme byť rovní, keď nie sme rovnakí?!
Existuje viacero „rovností“, ktoré ovládajú verejnú debatu. Ide najmä o koncepty „rovnosti pred zákonom“, „rovnosti šancí“ a „rovnosti vo výsledkoch“. V skutočnosti len rovnosť pred zákonom má opodstatnenie a odôvodnenie v spoločnosti slobodných ľudí, ktorí chcú, aby oni a ich krajina hospodársky prosperovala.
Nie je náhoda, že práve na Slovensku, kde majú politici plné ústa „rovnosti šancí“ a „rovnosti výsledkov“, mysliac pritom práve štátom vynucované prerozdeľovanie práv, povinností a peňazí, je taký problém s vymožiteľnosťou práva a rovnosťou pred zákonom.
Rovnosť pred zákonom, teda rovnaké pravidlá pre všetkých, sú ospravedlniteľné istou hlbokou, metafyzickou hodnotou každej ľudskej bytosti, ktorá vychádza z židovsko- kresťanského základu našej civilizácie. Všetci sme stvorení z tej istej hliny, a tak by pravidlá hry mali byť pre nás rovnaké. Ale aký výsledok v hre života uhráme, o tom by pravidlá mali mlčať.
Aj keď sme všetci ľuďmi, príroda svoje stvorenie neopakuje. Líšime sa zjavom, schopnosťami, záujmami, skúsenosťami, vôľovými vlastnosťami, atď. Zo všetkých ľudských bytostí, čo doteraz obývali zemský povrch, žiadne dve neboli rovnaké. Kresťania žasnú nad pestrosťou Stvorenia. Evolucionisti by zase vysvetlili, prečo je táto pestrosť nevyhnutná pre zachovanie života. A aj vnútri ľudskej spoločnosti je rozličnosť požehnaním. Bez rôznosti a odlišnosti v záujmoch a cieľoch by neexistovala deľba práce, bez nej by zase neexistoval žiadny obchod a bez výmeny produktov svojej práce a svojich odlišných schopností by nebola možná civilizácia.
Ak sú hráči nerovnakí, výsledky sú pri rovnakých pravidlách hry zo zásady vždy a pre všetkých rozdielne. Preto môže byť rovnosť vo výsledkoch, ktorá sa prejavuje aspoň približne rovnakou mzdou pre každého, dosiahnutá len za cenu núteného vládneho prerozdeľovania od úspešnejšej skupiny ku skupinám, ktoré sú (naozaj alebo len domnelo) znevýhodnené.
Toto štátom (pod hrozbou odňatia slobody) vynútené prerozdeľovanie práv, povinností a peňazí je princípom toho, čo sa tak vznešene označuje ako „sociálna spravodlivosť“. V skutočnosti je táto sociálna (alebo distributívna) „spravodlivosť“ v príkrom rozpore so spravodlivosťou normatívnou, ktorá sa prejavuje práve rovnosťou všetkých ľudí pred zákonmi.
Absurdnosť rovnostárstva
Väčšina Slovákov má pocit, že na Slovensku sú príliš veľké rozdiely medzi najbohatšími a najchudobnejšími. Je to skutočne tak? Čísla ukazujú, že tento dojem je nesprávny. Podľa údajov Rozvojového programu OSN je Slovensko jednou z krajín s najmenšími príjmovými rozdielmi medzi najbohatšou a najchudobnejšou pätinou populácie.
Hoci pod vplyvom liberalizujúcich reforiem sa príjmové nožnice o čosi otvorili, podľa nedávnej štúdie OECD je Slovensko stále ešte tretím najrovnostárskejším členom tejto organizácie. Väčšia nivelizácia príjmov existuje už len v ČR a v Japonsku. Dojem Slovákov v tejto veci je teda mylný a pravdepodobne pramení z hlboko zakoreneného rovnostárstva. Je napríklad zaujímavé, že socialistické Československo malo nielen väčšiu nivelizáciu príjmov ako kapitalistické štáty na Západe, ale dokonca väčšiu ako okolité socialistické štáty.
Aj napriek „krajne pravicovej vláde“ existujú na Slovensku menšie rozdiely medzi bohatými a chudobnými ako v sociálnych rajoch západnej Európy. To je však skôr dôvod na smútok ako na radosť. Po štyroch rokoch „pravicovej“ vlády totiž stále neexistuje jasný rozdiel medzi sociálnymi parazitmi a ľuďmi, ktorí síce tvrdo robia, ale pracujú napríklad v menej lukratívnej profesii.
Mnohí chudobní sa do svojej zúfalej situácie dostali nie svojou vinou, ale ešte viac je takých, ktorí si žiadny súcit nezaslúžia. – Sú to často zlovoľní, závistliví, leniví a nečestní ľudia. Bohužiaľ aj oni majú volebné právo. Pri týchto sociálnych parazitoch by sme potrebovali viac nerovnosti a sociálnych rozdielov, nie menej, ako hlása idol týchto ľudí – Róbert Fico.
Výskum OECD však taktiež ukázal, že slovenskí bohatí disponujú v priemere menším majetkom ako bohatí v iných krajinách. Inými slovami, máme najchudobnejších bohatých.
A tento fakt je, spolu s bláznivým slovenským blúznením o rovnostárstve, zodpovedný za pretrvávajúcu celkovú chudobu a zaostalosť našej krajiny. Veľa ľudí u nás podlieha tzv. omylu strednej vrstvy, ktorý je veľmi rozšírený aj na Západe a dáva odpoveď, prečo sa socialisti zväčša negrupujú spomedzi najchudobnejších, ale naopak spomedzi spokojných obyvateľov stredostavovských predmestských štvrtí.
Tento omyl spočíva v názore, že keby sa bohatým zobrala veľká časť majetku a následne rozdala chudobným, všetci by zrazu mohli žiť životom spokojnej strednej vrstvy v rodinnom domčeku na malebnom predmestí. Je to nezmysel, ktorý stojí na domnienkach, že v ekonomike neexistuje žiadna dynamika, že veľkosť národného dôchodku je nezávislá od jeho rozloženia a že trh je hra s nulovým súčtom, kde bohatí aj tak vlastnia len to, čo pred tým dostali od chudobných...
No predstavme si boháča, ktorý ročne zarobí 50 miliónov korún. Sociálne najspravodlivejšie by bolo všetko mu zobrať a prerozdeliť to medzi obyvateľov. Každý Slovák by teda dostal desať korún, ktoré by zrejme jednoducho spotreboval. Keby tie peniaze zostali boháčovi, mohol by ich investovať do nejakého biznisu, alebo uložiť do banky (teda v konečnom dôsledku zase investovať) a vytvoriť tak pracovné miesta i nové bohatstvo.
Mohol by časť z toho samozrejme tiež spotrebovať, kúpiť si luxusné auto a veľký dom, no tým sa zase niekomu stará o prácu a zárobok. Spotrebiteľská funkcia bohatých je nezastupiteľná, pokiaľ ide o technologickú inováciu a zavádzanie nových výrobkov. Vývoj nového produktu je nákladný proces a keď príde na trh, zo začiatku si ho môžu dovoliť len tí najbohatší.
No práve ich záujem vedie k tomu, že firme sa vracajú náklady na vývoj a získa tým tiež zdroje na zlacnenie výroby. Včerajšie symboly luxusu sa v kapitalizme menia na predmety každodennej potreby. Navyše, kým boháč by spotreboval možno istú časť peňazí, štát by minul na spotrebu všetko. Treba zdôrazniť, že vláda väčšinu peňazí, čo vyberie, minie buď na neefektívnu administratívu prerozdeľovacieho stroja alebo na uplácanie dobre organizovaných záujmových skupín (ako sú napr. poľnohospodári), nie na boj proti chudobe.
Existuje už dosť dôkazov o tom, že keď investuje súkromník SVOJE peniaze, skôr si zráta efektívnosť investície, ako keď štátny úradník investuje CUDZIE peniaze do nejakého pochybného „verejného“ statku, ktorý by možno súkromná sféra vedela zabezpečiť lacnejšie a lepšie.
Môže byť každý bohatý?
Aj keď je naším cieľom relatívna (nie však absolútna) materiálna rovnosť medzi ľuďmi, je trhová ekonomika tým najlepším prostriedkom. Môže žiť každý jednotlivec v materiálnom dostatku? Môže byť každá krajina bohatá? Môžu! Ekonomická globalizácia zreteľne smeruje k odbúravaniu bariér slobodnému obchodu medzi štátmi (napr. clá a rôzne podpory vývozu), ale tlačí zároveň aj na odstraňovanie vnútorných prekážok podnikaniu (sociálny štát, slabá vymožiteľnosť práva, progresívne dane, dirigizmus a etatizmus).
Keďže trh je samoorganizovaný, spontánne vznikajúci systém, konečné odstránenie vyššie zmienených prekážok podnikaniu a obchodovanie by viedlo vlastne k presadeniu sa kapitalizmu po celom svete. Je otázne, či sa tak niekedy stane, ale ak by sa odbúrala väčšina medzištátnych prekážok obchodu a podnikaniu, viedlo by to k tomu, že každá krajina (respektíve každá firma) by mohla naplno využívať svoje komparatívne výhody.
Bohatstvo by (snáď s výnimkou púští a polárnych oblastí, kde sa nedá ani žiť, nieto podnikať) bolo napokon rozdelené veľmi rovnomerne. Tu však socialista môže namietnuť, že aj keby bolo bohatstvo rozdelené relatívne rovnomerne geograficky, v rámci krajín by ešte stále panovala nerovnosť medzi bohatými a chudobnými.
Nie je to celkom tak, lebo pre jednotlivcov v rámci jednej spoločnosti, funguje teória komparatívnych výhod rovnako ako v prípade krajín v medzinárodnom rámci. Aj v bohatých krajinách existuje majetková nerovnosť. Nemalý podiel na tom však nesie existencia štandardizovaného štátneho vzdelávania, ktoré študentov posudzuje podľa jedného metra: na základe (ne)vyhovenia jedinému spôsobu výučby a jedinej sume faktov.
V plne privátnom, zákaznícky orientovanom školskom systéme by väčšina ľudí mohla naplno prehĺbiť tie svoje schopnosti, ktorými každý z nás ostatných prevyšuje a naučiť sa predať ich v praxi ostatným za najvyššiu cenu. To by viedlo k zmenšeniu príjmových rozdielov, i keď nerovnosť príjmov bude v trhovej ekonomike vždy, lebo bohatstvo je odmenou, ktorou neosobný trhový mechanizmus odmeňuje tých, ktorí našli nejaké nové, ziskovejšie využitie vzácnych zdrojov.
Cesta pre Slovensko
Veľkosť národného dôchodku je závislá od jeho rozloženia. Čím je priemerný príjem v tej ktorej krajine menší, tým je pre rozvoj jej hospodárstva dôležitejšia existencia bohatej vrstvy.
Každé prerozdeľovanie smerom od bohatých k chudobným vedie za týchto okolností k znižovaniu hospodárskeho rastu, a tým k strate pracovných miest a znižovaniu blahobytu pre všetkých. Na mieste by bola miera prerozdeľovania na úrovni 20–25 %, čo je asi polovica oproti dnešku.
Miesto progresívneho zdaňovania by sme mali nízkymi daňami stimulovať bohatých k investovaniu a vytváraniu nových podnikov. Môže to znieť paradoxne, ale práve to, čo ľavicová opozícia tak odsudzuje – „znižovanie daní pre bohatých“ – je najlepšou nádejou pre Slovensko. Ak v krajine neexistuje silná vrstva bohatých, musia totiž prerozdeľovatelia zdaniť aj tých najchudobnejších. Práve podpriemerne zarábajúci by si mali položiť otázku, čo im vyhovuje lepšie: menší podiel na koláči alebo väčší podiel na omrvinkách?
Lukáš Krivošík
(skrátené vyšlo v časopise .týždeň)