 |
|
|
O pravde, tolerancii a postmodernom myslení„Môžem povedať len toľko, že liberalizmus je najlepšia myšlienka, akú Európa mala a že z Európy a Severnej Ameriky vytvorila najlepšiu spoločnosť, aká kedy vznikla.“ Výrok Richarda Rortyho, slávneho postmoderného filozofa, znie príťažlivo. Ak sa pod liberalizmom myslí úcta k ľudskej slobode, dá sa s ním súhlasiť. Jeho jediným nedostatkom je, že práve takéto slová Richard Rorty s plnou vážnosťou povedať nemôže. Problém postmoderných mysliteľov totiž je, že síce veria v ideály bratstva, rovnosti a slobody, ale ich vlastná filozofia ich, žiaľ, podkopáva. Sebadekonštrukcia postmoderného liberalizmu? Krédo postmoderny spočíva v tom, že žiadny názor nie je objektívne pravdivejší alebo lepší ako iný. Ak si to niekto o svojich názoroch myslí, je na najlepšej ceste k pýche a nadradenosti, ktoré nemôžu splodiť nič iné ako netoleranciu a „svätú“ vojnu proti „bludárom”. Postmoderna sa svetonázorovým a náboženským konfliktom snaží vyhnúť tým, že slovíčko „pravda” vyškrtla zo slovníka. Vyhlásila všetky názory za jazykové hry bez vzťahu k objektívnej realite. Na základe akého kritéria je však potom ideál slobody tou „najlepšou myšlienkou, akú Európa mala”? Siahol Richard Rorty v tomto prípade k nemoderným platónskym pojmom pravdy a dobra a protirečí tak svojej vlastnej filozofii? Bystrý mysliteľ sa môže námietke protirečivosti vyhnúť jediným spôsobom. Povie, že jeho výrok je tiež len jednou z jazykových hier a nenárokuje si na objektívnu pravdivosť. Lenže potom na základe čoho obhájime ideály politickej a osobnej slobody? Ak nemožno označiť niektoré názory za pravdivejšie a lepšie ako iné, prečo neuprednostniť totalitné predstavy Stalina a Lenina pred toleranciou Rortyho? Prečo máme prijať jazykovú hru postmodernistov a odmietnuť trebárs inú hru opísanú v knihe Mein Kampf? Podľa Rortyho je „sebaklamnou predstavou“, že máme „nejakú hlbokú, skrytú, metafyzicky významnú podstatu, ktorou sa ‚neredukovateľne’ odlišujeme od kalamárov či atómov“. Filozofia „atomizmu“ má výhodu, že je veľmi jednoduchá. Všetko, čo existuje, sú atómy. Jej nevýhodou však je, že sa na nej nedá postaviť nijaká rozumná etická a politická teória. Ak je všetko úplne redukovateľné na kúsočky hmoty, v podstate neexistuje žiaden rozdiel medzi rozbitím hlavy blížneho a atómu. Ak sú občania iba hŕbou atómov ako neživé predmety, niet dôvodu priznávať im o nič väčšie práva ako stoličkám a stolom. Postmoderné myslenie koketujúce s relativizmom a atomizmom nedokáže poskytnúť pevnú pôdu liberálnej demokracii. Tolerancia vs. pravda Je možné odmietnuť postmoderný relativizmus a neotvoriť pritom dvere obávanej netolerancii? Dá sa byť verný svojim princípom, a napriek tomu sa nestať netolerantným a nad iných povýšeným človekom? V kontexte židovsko-kresťanskej kultúry má zmysel pýtať sa, či je možné zladiť pevnú náboženskú vieru s úctou k ľuďom s iným názorom. Niektorí intelektuáli považujú náboženský zápal pre pravdu za jeden z hlavných dôvodov netolerancie. Náboženské osobnosti, ktoré rovnako ostro kritizujú relativizmus i netoleranciu, v nich preto vzbudzujú rozpaky. Bližší pohľad na vec však odhalí, že nemusí ísť o protirečenie v náboženstve, ale, naopak, o logický dôsledok jeho východiskových princípov. Tolerancia a zasadzovanie sa za slobodu svedomia pre všetkých ľudí v židovsko-kresťanskom myslení pramenia z dvoch hlavných dôvodov. Prvým je biblická úcta k dôstojnosti blížneho, a to i mýliaceho sa alebo znepriateleného blížneho. Niektorí horliví obrancovia pravdy odmietajú toleranciu k ľuďom s iným názorom s pôsobivým odôvodnením: „Omyl nemá žiadne práva!“ Výrok je to iste oprávnený, pretože spoznaný omyl treba z úcty k pravde vždy zavrhnúť. Títo ochrancovia pravdy si však neuvedomujú, že omyl síce práva nemá, ale mýliaci sa človek práva má. A jedno zo základných ľudských práv je právo na hľadanie pravdy, inak povedané, na slobodu svedomia. Sloboda a pravda úzko navzájom súvisia: svätou pravdou je, že ľudia majú právo slobodne hľadať svätú pravdu. Alebo, ako to vyjadril Richard Neuhaus: „Nezabíjame sa navzájom kvôli rôznym názorom na to, čo je vôľa Božia, pretože je vôľa Božia, aby sme sa navzájom nezabíjali kvôli rôznym názorom na to, čo je vôľa Božia.“ Pravda je väčšia ako my Druhým dôvodom, prečo veriaci môžu byť pevnými zástancami náboženskej slobody a dialógu s inými (aj sekulárnymi) myšlienkovými prúdmi, je intelektuálna pokora. Pravda je nekonečne hlboká a nevyčerpateľná, preto je trúfalé myslieť si, že ju chápeme a žijeme dokonale. Dialóg s inými názorovými smermi nám pomáha prehlbovať poznanie pravdy. Židia i kresťania veria, že pravou Cestou a Pravdou je nekonečný Boh. Úprimná diskusia je pre nich nenahraditeľná, pretože im pomáha znovu objaviť zabudnuté alebo prehliadané aspekty ich vlastného učenia. Ako napísal Chesterton, herézy sú „zbláznené pravdy“. Aj v mylných názoroch sú často cenné zrnká pravdy, ktoré je dôležité si všimnúť a nechať sa nimi obohatiť. Napríklad zosnulý pápež vo svojej poslednej knihe Pamäť a identita napísal, že hoci sa Francúzska revolúcia zvrhla v neľudský teror, jej ideály bratstva, rovnosti a slobody boli pre novoveké ľudstvo veľkým prínosom. Wojtyla nepatril k čierno-bielym mysliteľom. Postmoderné rozpaky nad konzervatívno-liberálnymi mysliteľmi, ako je Ján Pavol II. alebo Michael Novak, pramenia z nepochopenia ich myšlienkových východísk. Sú vášnivými zástancami dialógu a náboženskej slobody nie napriek svojim pevným názorom, ale vďaka nim. Postmoderná filozofia nemôže byť účinným liekom na svetonázorové konflikty, pretože si ctí iba slobodu a zabúda na pravdu. Rortyho pragmatizmus je tak v konečnom dôsledku nepragmatický. Na druhej strane uctievači pravdy, ktorí zabúdajú na slobodu, takisto nie sú schopní ponúknuť vhodné riešenie. Iba myslenie, ktoré si rovnako ctí pravdu a slobodu, môže byť základom idey slobodnej a otvorenej spoločnosti. Keď ide o neprotirečivé a pevné zdôvodnenie slobody, je lepšie obrátiť sa skôr ku skostnatelým uctievačom staromódnych metafyzických pojmov Dobra a Pravdy, než k ich moderným dekonštruktivistom. Peter Jedlička |
01-05-2006
IdeológiaPri slove „ideológia“ mnohým z nás zídu na um časy nedávno minulé a masy, ktoré pochodujú pod jednoduchými heslami. No ideológia je istým súborom vnútorne kompatibilných názorov, bez ktorých sa politika nezaobíde. Pravé Spektrum má ambíciu diskutovať v tejto rubrike o myšlienkovom pozadí politickej pravice. Aký je vzťah klasického liberalizmu a kresťanského konzervativizmu? Koľko Boha, patriotizmu a trhu treba k namiešaniu pravicového kokteilu, príťažlivého pre ľudí? Kto boli myšlienkoví otcovia smeru, ku ktorému sa hlásime? Táto rubrika je však venovaná aj filozofom a intelektuálom všeobecne. Čo zahŕňa prirodzene aj výmenu názorov s teoretikmi protistrany.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|