V ostatnej dobe sa akosi často objavujú v ústach niektorých slovenských politikov ódy na takzvaný švédsky model, a dokonca tendencie na zavedenie podobného experimentu na Slovensku. Žijem vo Švédsku ôsmy rok, a tak na vlasnej koži zažívam, ako tento model (ne)funguje v praxi, som svedkom jeho pomalej, ale istej degenerácie a tento môj príspevok má byť veľmi dôrazným varovaním pred akýmikoľvek experimentmi typu Made in Sweden.
Švédsko bolo ešte v polovici 19. storočia veľmi chudobnou krajinou s takmer hladujúcim obyvateľstvom, neobmedzenou mocou kráľa a šľachty a obrovskou emigráciou – do prvej svetovej vojny sa najmä do USA vysťahovalo okolo milióna Švédov.
Rýchla industrializácia, ktorá nastala v druhej polovici 19. storočia, priniesla systém slobodného trhu a krajina začala postupne bohatnúť. Vďaka obchodu so zbraňami (a Nemeckom garantovanej neutralite) krajina zbohatla na oboch vojnách a povojnová koaličná vláda Tageho Erlandera vybudovala zo Švédska blahobytnú krajinu s tretím najvyšším životným štandardom na svete. Výrazne exportná a vysoko konkurencieschopná ekonomika bola zameraná najmä na produkciu s vysokou pridanou hodnotou – na elektroniku, strojárske výrobky, farmaceutiká, chémiu.
O takzvanom švédskom modeli sa začalo hovoriť koncom šesťdesiatych rokov, keď sociálnodemokratickú vládu zostavil Olof Palme, eurokomunista a romantický rojko, ktorý sa pokúšal spraviť zo Švédska najcivilizovanejšiu krajinu sveta. Hlavným volebným heslom socialistov bolo „istota a starostlivosť“ a blahobyt pre každého.
Základom boli tri piliere
1. Prerozdeľovanie
Jeho podstatou bolo odobratie pracujúcim čo najviac peňazí v podobe daní a po ich prehnaní cez štátny rozpočet ich čiastočné navrátenie v podobe sociálnych dávok, prídavkov na deti, na bývanie a podobne. Takto vznikol falošný dojem, že štát čosi dáva, ale najmä u menej inteligentných voličov zabral. Prekvapivo málokto je schopný pochopiť, že štát v prvom rade pracujúcim berie a až potom môže niečo dávať. Táto fikcia zabrala a dodnes je hlavným volebným argumentom ľavice to, že pravica pripraví ľud o jeho sociálne dávky.
2. Rovnostárstvo
Romantická predstava o rovnosti ľudí sa stala ďalšou volebnou vábničkou a jednou z hlavných dogiem švédskeho modelu. Problém bol v tom, že ľudia si rovní nie sú, a ak, tak nanajvýš v tom, že patria k rovnakému biologickému druhu, celá evolúcia smeruje k diverzite, a nie k rovnosti. Socialisti však jednoducho nariadili, že všetci si rovní budú a hotovo.
Začala sa tvrdo presadzovať téza, že všetky povolania sú rovnako dôležité a všetci majú rovnaký žalúdok. Zaviedol sa diskriminačný, progresívny systém zdaňovania a umelá egalizácia platov. Každý nadpriemer je ešte i dnes dôsledne a tvrdo ekonomicky trestaný. Presadzuje sa téza, že nezamestnaní, nezamestnateľní a dlhodobo práceneschopní majú nárok na rovnakú životnú úroveň ako pracujúci.
3. Indoktrinácia
Socialisti masívne infiltrovali tlač a školstvo, aby mohli premývať mozgy celému národu – od kolísky po hrob. Máloktorý učiteľ či novinár nie je presvedčený socialista. Nenávisť voči USA a kapitalizmu sa vštepuje deťom od plienok. Akékoľvek pravicové názory bývajú hneď označené za fašistické a rasistické. Multikulturalizmus a integrácia navzájom úplne nekompatibilných kultúr útočí permanentne na občana zo všetkých médií. Integračná politika je hlavnou témou na obrazovke i v tlači, i keď s biednym účinkom v praxi.
Výsledok prišiel v 80. rokoch
Prvou obeťou, ktorá vykrvácala na oltári ideológie, bolo švédske školstvo. Do krajnosti dovedený princíp rovnosti, ktorý pripomína Lysenkovu negáciu dedičnosti, zrušil v školách známkovanie ako škodlivé a odporujúce dogme o rovnosti. Učiteľ nemá šancu od detí čokoľvek vyžadovať, hodnotiť ich, ani ich hocijako motivovať.
Deťom chýba akákoľvek motivácia byť lepší než ostatní. Každé súťaženie je striktne zakázané – napríklad aj u nás dobre známe olympiády z prírodných vied a podobne. V prvom a druhom ročníku, pokiaľ dieťa dostane dobrého vyučujúceho, tento systém pôsobí na prvý pohľad sympaticky, nestresujúco, ale vo vyšších ročníkoch sa jeho nedostatky odhalia v plnej nahote.
Za Palmeho bol zavedený systém takzvaných gymnázií, ktoré však s gymnáziami v európskom zmysle nemajú nič spoločné – sú to hybridy učňoviek a stredných škôl, kde sa pod jednou strechou učia kaderníčky, automechanici, študenti prírodovedných a humanitných odborov – a všetci (!) získajú kvalifikáciu na vysokoškolské štúdium. Všetci si predsa musia byť rovní. Alebo, keď to nie je možné, aspoň musia mať ten pocit.
Kritériá sú nastavené tak, aby strednú školu urobil každý, čo znamená, že úroveň sa prispôsobila najslabším študenom. Pokiaľ je niekto neúspešný na strednej škole, čakajú ho veľkolepé sociálne dávky.
Dnes švédske základné školy produkujú až 30 percent čiastočných alebo úplných analfabetov – osôb, ktoré nie sú schopné ani prečítať si noviny. Krajina má veľmi málo vysokoškolsky vzdelaných ľudí (19 percent).
Ekonomické dôsledky
Neradostné dôsledky experimentu postihli aj ekonomiku: Obrovské progresívne daňové zaťaženie na jednej strane a grandiózne sociálne dávky na strane druhej, viedli k prakticky úplnej likvidácii drobných remeselníkov a živnostníkov a vyprodukovali masu sociálne závislých, poberajúcich nejakú formu sociálnych dávok.
V súčasnosti je tu stále asi 20 percent občanov na nejakej forme podpory, z toho 15 percent je dlhodobo práceneschopných. Zrazu bolo menej tých, čo vo forme daní plnia štátnu kasu a viac tých, čo sú na ňu odkázaní. Ďalej sa zvyšovali sa dane aďalej klesala motivácia pracovať. Rástla armáda sociálne závislých, ktorí vo voľbách, samozrejme, podporovali socialistov.
Opäť sa zvyšovali dane, klesala motivácia a bohatí ľudia a podniky sa začali sťahovať do zahraničia, samozrejme i s kapitálom. Prehlboval sa deficit a opäť bol tlak na zvyšovanie daní. K tomu všetkému ešte treba pripočítať nezamestnateľných analfabetov, ktorých produkuje švédsky školský systém a desaťtisíce afričanov a orientálcov, nepoužiteľných v industriálnej spoločnosti, ktorí sem prúdia bez akejkoľvek selekcie (veď sme si rovní) a po celé generácie sú odkázaní na podporu.
Tento jav najlepšie opisuje terminus technicus pozitívna spätná väzba. Produktivita začala prudko klesať a výdavky rozpočtu prudko stúpať bez akýchkoľvek medzí. Švédske podniky väčšinou riadia, alebo aspoň do ich chodu podstatne zasahujú, všemocné odbory, pričom jedinou možnosťou, ako sa ich zbaviť, je presťahovať podnik do zahraničia.
V skutočnosti je „outsourcing“ obrovským problémom súčasnej švédskej ekonomiky. Takmer každý týždeň sa možno dočítať v tlači o sťahovaní nejakého podniku alebo prevádzky do nových krajín Európskej únie.
Systém sa začal masívne rúcať v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Jednoducho už nebolo dosť tých, čo by platili dane. Podniky, ktoré ostali, stratili konkurencieschopnosť pre vysoké náklady spôsobené daňovým zaťažením. Kapitál sa sťahoval do iných štátov s priaznivejším daňovým prostredím a investície neprichádzali (veď kto by išiel podnikať za švédske dane).
Bolo nevyhnutné devalvovať menu. Nastala séria devalvácií, začala stúpať nezamestnanosť a ekonomika začala klesať. Blahobyt končil – pre pracujúcich i pre tých, ktorí nepracujú. Po tragickom konci, ktorý stihol Olofa Palmeho, zvíťazila pravica (vládu zostavoval Carl Bildt), ktorá musela nutne zaviesť silne reštriktívne opatrenia, čo jej však, pochopiteľne, prinieslo stratu popularity.
V roku 1994 zvíťazila opäť sociálna demokracia, ktorá zlízala smotanu z Bildtových reforiem. Vláda Görana Perssona je síce pragmatickejšia, ale stále postihnutá ideológiou, obsesiou starať sa o ľudí, pretože oni by to sami nevedeli, a rozhodovať o tom, ako majú míňať ich vlastné peniaze. (Jedna z vládnych strán má v programe zavedenie občianskeho platu – rovnakého platu pre všetkých. Našťastie nemá viac ako 5 % preferencií, všade inde by však takýto volebný program pokladali skôr za diagnózu.)
Súčasnosť
Vdaka pravicovým reformám sa podarilo prepad zastaviť, ale v rokoch 2001–2002 sa začal zasa. Dnes má Švédsko jeden z najnižších HDP v starej EU (nižší HDP má len Španielsko, Portugalsko a Grécko), približne 20 percent obyvateľstva je stále na nejakej forme sociálnej podpory – väčšina ako dlhodobo práceneschopní – zdravotníctvo je v štádiu kolapsu (na operácie sa čaká mesiace až roky, stomatologická starostlivosť je taká drahá, že si ju mnoho občanov nemôže vôbec dovoliť), je to krajina s najťažšie dostupným bývaním pre mladé rodiny v „starej“ EU, životná úroveň klesla z tretieho miesta na devätnáste a Švédsko je, v podstate opäť, v rámci Západu chudobná krajina, ktorá jasne ukazuje, kadiaľ cesta nevedie.
Švédsky model, a do istej miery aj všetky európske socialistické modely, vyprodukovali novú triedu ľudí – parazitov. Triedu, ktorá sa vyznačuje tým, že stratila schopnosť sa o seba postarať a nemá najmenšiu motiváciu sa to naučiť. Vie len jediné: ako využiť systém a má nepríjemnú vlastnosť: expandovať.
Jedným dychom si však dovolím koštatovať, že na vine nie sú ľudia, ktorí systém zneužívajú. Tí robia len to, čo im systém umožňuje. Na vine je samotný systém, ktorý treba od základu zmeniť. Problém je, že pre to nie je dostatočná politická vôľa, štátna kasa však neúprosne a podľa zákonov matematiky vysychá. Tohoročné voľby ukážu, či si švédska spoločnosť zachovala ešte nejakú samočistiacu schopnosť.
Treba si uvedomiť, že socialistické a sociálnodemokratické strany, ktoré vznikali v 19. storočí ako typické strany zamestnancov brániacich svoje práva, zmenili vývojom v eurorealite svoj charakter a stali sa stranami parazitov.
Stranami pracujúcich sú teraz strany stredopravé.
Pavol Zlatoidský
(Článok vyšiel v časopise .týždeň 4/2006, autor je chemik - výskumník, pracuje vo Švédsku)