 |
|
|
Sú Američania vôbec národ?„Vznik Spojených štátov amerických je najpozoruhodnejší zo všetkých ľudských dobrodružstiev. Príbeh žiadneho iného národa neposkytuje také ohromné lekcie ako práve ich – je ponaučením pre samotných Američanov, ale aj pre zvyšok ľudstva. Americké dejiny sa odvíjajú už štyristo rokov a neuškodí, keď si ich pri vstupe do nového tisícročia znovu pripomenieme.“ Paul Johnson, Dejiny amerického národa Sú Američania skutočným národom, alebo ide len o nesúrodý zhluk rasových a národnostných skupín bez zdieľanej kultúry a identity? Antiamerikanizmus je dôležitou súčasťou komplexu politických, ekonomických a filozofických bludov, ktoré dohromady vytvárajú (o)bludárium nacionálno-socialistickej identity nadpolovičného množstva Slovákov. Ak načúvame krčmovým slovenským „kulturtrégrom“, ktorí po lazoch a kopaniciach filozofujú nad problémami sveta, Američania žiadnym národom nie sú. Je to vraj len akýsi hamburger, zložený z lumpov, zbehnutých z celého sveta, uvarených v taviacom kotlíku, bez dlhšej histórie, kultúry a tradície, ktorý nemá čo poúčať starobylé a vznešené európske národy. Ak sa s európskym übermenschom budete baviť na túto tému ešte chvíľu, vysvetlí vám, že Američania sa voči človečenstvu previnili prinajmenšom vyvraždením Indiánov a zotročením miliónov Afričanov. A vôbec, akí arogantní sú tí yankeeovia, keď sa opovažujú nazývať sa „Spojené štáty AMERICKÉ“?! Veď na americkom kontinente sú desiatky ďalších štátov. A to sme sa ešte nedostali k téme „ako Amerika, zaslepená ziskom vyvoláva všade konflikty, na ktorých potom zarába“. A blahobyt tejto krajiny je vôbec celý vykúpený biedou chudobných krajín tohto sveta, najmä latinskej Ameriky... „Národ“ v dvoch významoch Tí, čo slovo „národ“ používajú najčastejšie, zároveň najčastejšie zabúdajú, že jeho obsah sa v priebehu dejín menil. Národná identita je vnímaná ako dôležitý rozmer ľudskej identity až niekedy od konca 18. storočia. Keby napríklad dnešný nacionalista cestoval v čase do stredovekého Uhorska a chcel by povedzme v 14. storočí apelovať na nejaké národné vášne, zistil by, že jeho argumenty ležia mimo chápania vtedajších ľudí. Obyvatelia Uhorska síce kdesi v zadnom kúte mozgu vnímali, že sú buď Maďari, alebo Slováci, dokonca mohlo vedomie tejto odlišnosti viesť aj k menším lokálnym sporom, no inak nebola národnosť nijakým referenčným bodom pre vtedajšiu politiku. O čo vtedy išlo, bola stavovská príslušnosť, teda či bol niekto šľachtic, mešťan, kňaz alebo poddaný. Národnosť začína byť pre spoločenský diškurz dôležitá až s príchodom osvietenstva. Ďalšia vec je, že aj dnes má pojem „národ“ dva významy. „Národ“ v herderovskom, etnickom zmysle, je to istá skupina ľudí, ktorých spája spoločný jazyk, kultúrna, historická, prípadne náboženská identita a spoločné územie. Ak si vezmeme náš národ, tak v rámci Herderovej definície ponad všetky zdieľané faktory vystupuje najmä spoločný jazyk. Väčšina z nás si napríklad nevie predstaviť, že by Slováci mohli naďalej existovať ako národ, ak by napríklad v 19. storočí Maďari zlikvidovali slovenský jazyk. No nie je to tak všade. Íri sú veľmi hrdým národom, napriek tomu, že ich pôvodný jazyk takmer úplne nahradila angličtina. Je to preto, lebo Íri (podobne ako Poliaci) svoju etnicitu pociťujú predovšetkým cez náboženskú tradíciu, ktorú zosobňuje katolicizmus. U Slovákov a Maďarov pre konfesijné napätie medzi katolíkmi a protestantmi, nebolo možné budovať národnú identitu na spoločnej viere, keďže taká neexistovala, a tak oba národy svoju etnicitu zakladajú predovšetkým na svojom jazyku a aj konflikty medzi nimi v 19. storočí boli predovšetkým jazykové konflikty. No „národ“ môžeme vnímať aj v politickom, Mazziniho zmysle. Teda národ ako spoločenstvo občanov, ktorí obývajú jeden štát. Takýto občiansky národ je v podstate Willensnation, vôľový národ, kde nepôsobí ako spojivo ani tak etnicita ako vernosť spoločným ústavným inštitúciám. Dobrým príkladom je Švajčiarsko, na území ktorého žijú štyri hlavné etniká, ale obyvateľov kantónov už kedysi v stredoveku spojil spoločný osud. Švajčiari jednoducho chcú žiť spolu, v mantineloch svojich politických inštitúcií a tradícií, a nemajú záujem o spojenie sa s Nemcami, Talianmi alebo Francúzmi. Američania ako občiansky národ U väčšiny moderných národných štátov sa oba princípy, etnický i občiansky do istej miery prekrývajú. Na Slovensku sa pod pojmom „národ“ rozumie najmä ten etnický význam, s ktorým prišli štúrovci. Je to spôsobené absenciou vlastnej štátnosti v minulosti, takže občianskym národom sa len postupne stávame. Američania sú národom v občianskom i etnickom zmysle. Dokonca to, že sú národom v občianskom zmysle, je absolútne nespochybniteľné. Väčšina Američanov aspoň zbežne pozná svoju deklaráciu nezávislosti, kde sa píše: „Pokladáme za samozrejmé pravdy, že všetci ľudia sú si stvorení rovní a sú svojím Stvoriteľom obdarení istými nescudziteľnými právami, medzi ktoré patrí právo na život, slobodu a sledovanie osobného šťastia.“ K tomu treba prirátať Ústavu Spojených štátov z roku 1787 (dva roky pred Francúzskou revolúciou!), ktorá zakotvuje trojdelenie moci, systém bŕzd a protiváh a v podobe prvých desiatich dodatkov zakotvuje aj základné ľudské práva. Tá ústava je často označovaná za geniálnu a bola vzorom väčšiny moderných ústav. Práve ona je stavebným kameňom identity Američanov ako politického národa. Je scestné hovoriť o „americkom zelenáčovi“, ktorý sa má čo učiť od „starobylej Európy“. USA sú staršie ako väčšina súčasných európskych štátov. Kým Spojené štáty vznikli v roku 1776, napríklad Slovenská republika vznikla až v roku 1993 a slovenský národ sa v občianskom zmysle začal rozvíjať až v roku 1918 vznikom Československa. Vtipné boli aj slová Joschku Fischera počas irackej krízy. Nemecký minister zahraničia reagoval na slová Donalda Rumsfelda o „starej“ a „novej Európe“ slovami: „Európa je stará, stará svojou štátnosťou“. Zaujímavé, že to hovoril minister štátu, ktorý vznikol až v roku 1949 z vôle americkej okupačnej správy. Dokonca aj keby sa za deň vzniku nemeckého štátu označilo vyhlásenie Nemeckej ríše vo Versailles, v roku 1871, stále je to takmer sto rokov po vzniku Spojených štátov amerických. Genialita amerických „otcov zakladateľov“ pri písaní ústavy sa ešte zvýrazní v porovnaní s Francúzskom. Kým Američania uskutočnili expanziu naprieč kontinentom a dvesto rokov si vystačili s jediným ústavným dokumentom, Francúzi zažívajú dnes už svoju piatu republiku. Ich ústavu je skôr možné prirovnať k trhaciemu kalendáru, než k niečomu, čo si zaslúži takmer posvätnú úctu. Kde je politická tradícia a kontinuita pri toľkých zmenách? Zaujímavé sú aj okolnosti francúzskej pomoci kolonistom v ich boji proti Angličanom počas vojny za nezávislosť. Francúzi s Angličanmi viackrát bojovali o nadvládu nad Severnou Amerikou. Paríž kolonistom v ich bojoch za slobodu pomáhal najmä preto, lebo dúfal, že keď z východného pobrežia vyženú britskú armádu, ľahšie ho obsadia. Škrt cez rozpočet im však urobili revolučné udalosti z roku 1789 a vzbura otrokov na Haiti, vlečúca sa od roku 1791 do roku 1803, ktorá viazala väčšinu francúzskych vojakov na západnej pologuli... V skutočnosti má v Európe len niekoľko krajín dlhšiu štátoprávnu kontinuitu, než Spojené štáty. O „starobylosti“ USA svedčia aj názory niektorých ľavicových právnikov v Európe, tvrdiacich, že americká ústava je dnes už zastaraná, lebo neobsahuje socialistické pseudopráva druhej a tretej generácie, ktoré sú bežnou súčasťou moderných európskych ústav a bohužiaľ aj tej slovenskej... Keď ešte existoval mečiarovský denník Slovenská republika, jeden z jeho komentátorov špekuloval aj nad tým, prečo sa Spojené štáty nazývajú „americkými“, keď zaberajú len časť severnej Ameriky a navyše tam je kopa iných štátov. Pritom by stačilo, keby sa daný komentátor pozrel do dejepisného atlasu pre základné školy. Zistil by, že keď USA vznikli, boli jediným nezávislým štátom na celej západnej pologuli. Celý kontinent mali podelené európske veľmoci: Británia, Francúzsko, Rusko, Španielsko, Portugalsko, v menšej miere i Holandsko a Dánsko. Amerika ako etnický národ Obhájiť Američanov ako „politický národ“ je pomerne ľahké. Ale hlbšia znalosť amerických dejín poukazuje na prítomnosť znakov, ktoré svedčia aj o existencii Američanov ako etnického národa. Tento etnický národ sa začal vyvíjať na začiatku 17. storočia, teda ešte pred vznikom svojho štátu. Ak berieme rasu za jeden zo znakov etnického národa, tak Američania sa za posledných štyristo rokov zmenili. Začali ako bieli Anglosasi, neskôr sa primiešal germánsky prvok a na prelome 19. a 20. storočia vo väčšej miere aj keltský (Íri), slovanský (Slováci, Česi, Poliaci), židovský (najmä z Maďarska a Ruska) a románsky (Taliani). V posledných desaťročiach získava americká tvár postupne viaceré neeurópske črty v dôsledku zvyšovania podielu hispánskeho, černošského a ázijského obyvateľstva, čo vyvoláva ďalšie otázniky nad smerovaním Američanov ako etnika, ktoré však rozoberiem neskôr. Práve táto rasová tvárnosť Ameriky vyvoláva u mnohých Európanov arogantný pocit vlastnej nadradenosti a snahu odmietnuť Američanom štatút plnohodnotného národa. Adolf Hitler nebol prvý ani posledný, kto tvrdil, že táto rasová zmes je dôkazom slabosti Američanov. Hoci z rasového hľadiska sú Američania možno stále „nedokončený národ“, iné znaky etnicity sú prekvapujúco stabilne prítomné už od prvých kolonistov. Americký národ totiž nebol založený 4. júla 1776, ale skôr 21. novembra 1620, kedy na palube lode Mayflower podpísalo niekoľko desiatok puritánskych kolonistov spoločenskú zmluvu, ktorú sa zaviazali dodržiavať. Veľavravný je fakt, že k vypracovaniu a podpisu takzvanej Mayflower Compact, ako sa táto „praústava“ nazýva, ich viedli dva zdroje: jednak vtedy moderné, zmluvnoprávne teórie, ktoré neskôr formulovali Thomas Hobbes a John Locke. A na druhej strane malo ísť o obdobu zmluvy medzi Bohom a Izraelitmi. Nebola to náhoda. Za tri týždne loď Mayflower pristála v Novom svete a jej cestujúci založili kolóniu Massachusets. Išlo o anglických kalvínskych protestantov, do istej miery utopistov, ktorí utekali pred náboženským prenasledovaním Starého sveta so zrejmým cieľom vybudovať v Novom svete „Nový Jeruzalem – žiarivé mesto na hore“. Dnes sa to často vykladá tak, akoby si puritáni už vtedy predstavovali Manhattan s jeho mrakodrapmi a nepredstaviteľným bohatstvom, no v skutočnosti im išlo o spoločnosť, ktorá by bola akousi náboženskou utópiou. Už tu, pri „otcoch pútnikoch“ vidieť isté znaky, ktoré od začiatku charakterizujú americký národ. Tento nový ľud nezačal na zelenej lúke. Nadviazal na anglický jazyk, anglické náboženstvo a anglické obecné právo. Nie je náhoda, že pamätník v anglickom Runnymede, kde bola v 13. storočí podpísaná Magna Charta, postavili z darov vďačného združenia amerických právnikov... Už čoskoro na východnom pobreží existovalo trinásť anglických kolónií. Čo je nutné spomenúť a náležito zdôrazniť, anglická kolonizácia severnej Ameriky bola veľmi efektívna a rýchlo napredovala, pretože na rozdiel od Španielov alebo Francúzov, sa na nej anglický štát podieľal len minimálne. Kráľ udeľoval výsadné listiny súkromným podnikateľom, ktorý celý projekt vzali do vlastných rúk! Angličtina, common law, podnikateľský duch a náboženstvo sa od začiatku vyvíjajú ako znaky jednotného národa, aj keď jeho občania prišli z mnohých kútov sveta. Najmä pochopenie špecificky amerického postoja k náboženstvu je kľúčom k pochopeniu tohto národa. Zlyhanie kalvínskych utópií bolo zreteľné už na začiatku 18. storočia. Na tvarovaní Ameriky sa už od začiatku podieľali aj katolíci (Maryland) a nespočítateľné množstvo protestantských siekt, náboženská tolerancia a oddelenie cirkvi (nie však náboženstva!) od verejného života bolo teda nevyhnutným. Keď umieral puritánsky polyhistor Cotton Mather a mladý Benjamin Franklin písal svoju knihu Cesta k bohatstvu bolo už jasné, že Američania viac ako na blaho v posmrtnom živote dávajú dôraz na hmotné blaho na tomto svete. No v polovici 18. storočia došlo v kolóniách, ktoré zožierala chamtivosť a prízemnosť k spontánnemu náboženskému obrodeniu, prichádzajúcemu zdola. Práve toto „Veľké prebudenie“ obnovilo rovnováhu medzi duchovnými a svetskými cieľmi, inšpirovalo pre Američanov takú typickú silnú ľudovú zbožnosť a od tejto doby kráča idealistický a pragmatický motív v americkej duši v obdivuhodnej rovnováhe. Indiáni, černosi a hispánci S osídľovaním severnej Ameriky sa spájajú dva zločiny, ktoré dodnes Američanom každý pripomína. Ide o otroctvo a vyvražďovanie Indiánov. Američania majú tú nevýhodu, že ich história sa odohrala v „plnom svetle dejín“. Kto už dnes plače nad vyvraždením a asimiláciou Keltov a Germánov, ktorí žili na území Slovenska, keď sem v šiestom storočí dorazili naši slovanskí predkovia? Z obdobia formovania moderných európskych národov máme málo písomných pamiatok, a tak vtedajšie zločiny zostávajú v rovine mýtov a legiend. Zločiny na Indiánoch iste nie sú ospravedlniteľné, ale treba mať na pamäti jednu vec: išlo o kmene, ktoré sotva poznali poľnohospodárstvo. Indiáni sa živili prevažne ako lovci a zberači. Po celej rozľahlej severnej Amerike sa ich preháňalo len niekoľko miliónov. Mnohé nové výskumy napríklad ukázali, že k výraznej redukcii populácie bizónov prispeli práve Indiáni a tvrdenie, že tieto kmene z bizóna zúžitkovali všetko, rovnako ako tvrdenia o „ekologickej kompatibilite indiánov“ so životným prostredím, sú jednoducho mýtus. Boli to noví osadníci, ktorí rozorali prérie a vytvorili v povodí riek Mississippi a Missouri obilnicu sveta. Dnes poskytuje územie Spojených štátov obživu takmer 300 miliónovému národu. Bolo morálne ospravedlniteľné nechať tento obrovský kontinent hŕstke divochov? Navyše dnes, keď naše vedomie o Indiánoch vytvára najmä Winnetou a Tanec s vlkmi sa zabúda na nevyprovokované zločiny Indiánov voči osadníkom. Týmito masakrami si Indiáni popudzovali verejnú mienku proti sebe a privolávali odplatu. Problematike severoamerických Indiánov sa treba naďalej venovať. Mám dojem, že mnohé resentimenty slovenského antiamerikanizmu začínajú už v mladom veku pri filmoch podľa Karla Maya. Smrť Vinnetoua mnohých ľudí drží dodnes... To isté otroctvo. Treba povedať, že prvých otrokov si na začiatku 17. storočia do Virgínie priviezli Holanďania. „Zvláštna inštitúcia“ viedla napokon ku krvavej občianskej vojne, ktorá však bola motivovaná nielen snahou udržať Spojené štáty pohromade, ale bola zároveň morálnou krížovou výpravou za zrušenie otroctva. Americkí černosi robili (napríklad počas druhej svetovej vojny) nepredstaviteľné, aby sa začlenili do svojho národa a zaslúžili si uznanie svojich bielych spoluobčanov. No od polovice 20. storočia sa voči černochom urobilo viacero chýb. Najväčšou chybou bola asi sociálna politika prezidentov F. D. Roosevelta, J. F. Kennedyho a L. B. Johnsona, ktorá sociálnymi dávkami zničila prirodzené komunity černochov a viedla k vytvoreniu ghetta v centre každého amerického veľkomesta. Ďalšou chybou bola pozitívna diskriminácia. Dnes mnohým černochom nestačí, že sú proste Američania. Chcú byť Afro-američanmi. Potom sú tu ešte Latino-američania a „native“ Američania, teda Indiáni. „Američanov bez prívlastkov“ je čoraz menej. Prezident Theodore Roosevelt (1901-1908) kedysi vyhlásil, že najistejšou cestou k zničeniu amerického národa je jeho premena na konglomerát hašteriacich sa národností. Dnešná liberálna ľavica, demokratická strana a revizionistickí historici, usilovne pracujú na balkanizácií celej krajiny. Thomas W. Chitum v kontroverznej knihe Druhá občianska vojna dokonca načrtáva scenár, podoprený mnohými štatistikami a argumentmi, že časom by vďaka pozitívnej diskriminácii a benevolentnej imigračnej politike mohlo dôjsť k rozpadu Spojených štátov na tri etnické celky: juhozápad by mohlo získať naspäť Mexiko (pred mexickou iredentou varuje aj Pat Buchanan a Samuel Huntington), na juhovýchode by vznikol černošský štát a belochom by zostal severovýchod. Americký národ teda existuje nielen v tom občianskom zmysle, ale aj v etnicko-kultúrnom. Hoci dnes sa pod vplyvom ľavicovo-liberálnej ideológie multikulturalizmu z tohto národa „odlupujú“ niektorí černosi a Hispánci. Ako píše na záver svojej epopeje Dejiny amerického národa britský historik Paul Johnson: „Loď republiky pláva ďalej a svet zvedavo sleduje ako americký koráb preniká do neznámych vôd 21. storočia.“ Lukáš Krivošík |
20-01-2006
Slovenská otázkaAká je podstata a zmysel slovenských dejín? Odkiaľ a kam kráča náš národ? Aký je náš vzťah k nám samotným a k slovenským dejinám? Ako sa s nimi vyrovnávame? Kde máme o sebe ilúzie a kde sa naopak podceňujeme? Sú tí, ktorých považujeme za našich hrdinov, skutočne hodní úcty? A poznáme vôbec všetky historické osobnosti, ktoré by si to zaslúžili? Kde sa končí vlastenectvo a začína sa nacionalizmus? Otázky, na ktoré okolité národy zodpovedali už dávno. A ak nie, aspoň o nich vášnivo diskutujú. V slovenskom srdci sídli mnoho komplexov a mýtov o sebe i druhých. Veríme, že články v tejto rubrike vám pomôžu hlbšie spoznať slovenskú dušu a dajú odpovede aspoň na niektorú z vyššie položených otázok.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|