 |
|
|
Prirodzený zákon: dilema súčasnej právnej teórie a filozofie?Hlavnou príčinou súčasných ideologických ťažkostí je liberálna idea, že človek môže popierať prirodzený zákon. Prirodzený zákon je nočnou morou súčasnej sekularizovanej spoločnosti. Svedčí o tom aj samotná diskusia v radoch etikov, filozofov, právnikov, teológov a politikov. Jedným z dôkazov tohto stavu je aj skutočnosť, že samotní odborníci v tejto oblasti sa priamym odpovediam zväčša vyhýbajú, alebo tieto výpovede natoľko zahmlievajú, že sa z nich fakticky nedá nič dostať. Aj dávnejšia diskusia v USA o prirodzenom zákone, ktorá vznikla pri nominácií sudcu C. Thomasa na Najvyšší súd (nominoval ho prezident Bush) ukázala a potvrdila, že konsenzus medzi konzervatívcami a liberálmi sa dá dosiahnuť len vtedy, ak sa o danej veci povie čo najmenej. Celý problém prirodzeného zákona a súčasnej právnej teórie, prirodzeného zákona a súčasnej filozofie tkvie v tom, že moderna neráta s Bohom: prirodzený zákon stroskotal, pretože Boh je mŕtvy. Inými slovami: ide o to, či existujú nejaké objektívne morálne normy dobra a zla, ktoré môžu byť základom pre pomerateľné právné normy vytvorené ľuďmi. Ak teda na jednej strane zastávame predpoklad, že existujú objektívne morálne normy – zdá sa – že popierame možnosť, že sme morálne autonómne bytosti, ktoré majú rovnaké práva vytvoriť svoje vlastné normy, štandardy správania sa. Na druhej strane ak zastávame predpoklad, že neexistuje prirodzený zákon, akýsi vyšší zákon objektívnych morálnych noriem – zdá sa – že tak vystavujeme samých seba ľubovôle legislátora, kráčame do nihilizmu a ostávame bez ochrany a obrany pred vrtochmi tých, čo budú mať legislatívnu moc. Každému triezvo mysliacemu človeku je zrejmé, že ani jedna z oboch alternatív neznie lákavo. A preto je toľko zmätku, opatrnosti a zámernej nejasnosti v danom predmete. Ako sme sa však dostali do tohto bodu? Ešte v stredoveku sv. Tomáš uvažoval o zákone vo svojom teologickom diele! Pre stredovek je svet Božím stvorením, to mu dáva jeho hodnotu a veľkosť. A hoci Boh je prvou a účinnou príčinou, k dokonalosti stvorených vecí patrí, že sú činné vo vlastnej účinnosti. Táto samostatnosť, vlastná hodnota a vlastná účinnosť sa naplno prejavujú v človeku; v autonómii jeho rozumu. Podľa sv. Tomáša ľudský rozum charakterizuje práve to, že sa môže vzťahovať na všetko, čo je spoznateľné (omne ens est verum). Pre stredovek a sv. Tomáša je zákon otázkou teologickou, pretože každý zákon predpokladá rozumnosť, a teda Boh je zákonodarcom pre celý svet (Boh svet nielen stvoril, ale ho i udržuje: creatio continua a riadi ho, lebo je Myslením myslenia). Rovnako tak posledným cieľom človeka je šťastie (beatitudo), k tomuto šťastiu je človek vedený túžbou po dobre (vis appetitiva). Toto dobro môže človek spoznať, a teda aj chcieť(!), a tým dobrom je Boh, na ktorého sa svojou túžbou po dobre človek podstatne vzťahuje. Ďalšou podstatnou črtou v tomto myslení je, že rozumové poznanie musí predchádzať vôľovému rozhodnutiu. U sv. Tomáša je aj sloboda obsiahnutá v pojme rozumového poznania (sloboda predpokladá rozumové poznanie, ktoré spozná cieľ a naň zameria konanie človeka). Samotný zákon, ktorý riadi celý svet sa nazýva lex aeterna (večný zákon). Tento zákon sa v človeku prejavuje ako prirodzený zákon (lex naturalis) a je vlastne účasťou stvorenstva na večnom zákone. Všetky ostatné zákony ľudí (pozitívne zákony) sa odvodzujú od tohto zákona, resp. by sa mali na ňom zakladať. Zmena nastala v moderne. Modernu definujem ako moment v dejinách ľudstva, v ktorom sme sa rozhodli zabiť Boha nie len fyzicky - jeho telo na kríži – ale aj jeho ducha v nás, v duši človeka. Pre niekoho zaiste bola a je moderna osviežujúcim a opojným pocitom bláznivej slobody: môžeme konať čo len chceme (hlavné je byť sám sebou...), pretože neexistuje nijaká nepochybná autorita, ktorá by nás viedla...! Hrozivosť tejto slobody si však žiaľ uvedomíme až vtedy, keď sa to dotkne nás (keď nás bezhraničná sloboda druhého obmedzí, či dokonca ohrozí). Nespočetnekrát som v rozhovoroch počul ten súčasný argument: mne je jedno čo si iní robia, kým sa to nedotýka priamo mňa – potom sa budem brániť! Problém je, že potom býva neskoro..., a neskoro zistíme, že nemáme ako presvedčiť iných ľudí, že to, čo oni chcú robiť voči nám, je obmedzené nemenným morálnym absolútnom. Dnes je pre nás celkom príznačná táto akási schizofrénia, ako to vyjadril A. Leff: „na jednej strane chcem veriť (tak ako vy) v transcendentný, úplný a imanentný súbor téz o dobre a zle, v akési spoznateľné pravidlá, ktoré nás s autoritou a jednoznačne povedú k správnemu životu. No rovnako tak chcem (ako aj vy) veriť, že nič také neexistuje, ale skôr, že sme slobodní nielen v možnosti zvoliť si sami pre seba čo máme robiť, ale sa aj sami rozhodnúť (individuálne a ako ľudstvo), čím by sme sa mali stať.“ Jadrom problému podľa profesora Leffa je, že každý normatívny výrok implikuje existenciu nejakej autority (sudcu). No ak nerátame s Bohom (Sudcom), tak každý z nás sa stáva sudcom s rovnako veľkou autoritou vytvoriť „pravidlá hry“ ako iní jednotlivci či spoločenstvá. Ak dnes ktosi (kňaz, etik, moralista...) povie „nemal by si robiť ...to a to“, námietka znie: „kto to povedal?“, „kto ste vy, že chcete...“, „čo vám dáva autoritu nariaďovať, čo je dobré pre mňa?“ ľudia, ktorí robia „to a to“ či tí, ktorí s nimi sympatizujú, bránia sa práve týmto spôsobom, pretože Boh je mŕtvy a my sme ho zabili... Tento príklad nám ukazuje skutočnosť, že ak hľadáme nejaké ohodnotenie konania, musíme v skutočnosti hľadať samotného hodnotiteľa... Problém však je, že ak sme si my rovní v práve „mať autoritu“ stanoviť, čo je dobré a zlé v „spoločnej hre“, tak sa spochybňujeme navzájom a hľadáme toho tretieho (sudcu), ktorý nezávislé od nás rozhodne. Ak ohodnotenie konania musí byť mimo pochybností, tak hodnotiteľ musí byť akýmsi tvorcom premís, ktorý nespočíva na nijakej premise, nadzákonným zákonodarcom, nestvoreným tvorcom hodnôt... V liberálnej myšlienke, že existuje naša absolútna sloboda (či hrozivá sloboda ako som ju spomínal vyššie) sa skutočne skrývajú mnohé súčasné problémy. Pomôžem si analógiou k futbalu: chceme v súčasnosti hrať futbal a máme dve mužstvá a loptu. Práve pred chvíľou sme popravili rozhodcu a liberáli nás učia, že sme si všetci rovní v práve mať autoritu stanoviť „pravidlá“. To, že ich potrebujeme, sme zistili hneď ako sa ktosi spýtal „ako má vlastne vyzerať ihrisko“ a „ako sa to vlastne hrá“. Vieme, že aj v minulosti sa to akosi hrávalo, veď nám to ešte aj dedovia ukazovali, či dokonca podaktorých z nás to aj učili. No napriek tomu sa vynárajú hneď prvé nejasnosti. Ktosi tvrdí, že „preňho je to dobré takto“, inému sa zasa „zdá, že by to mohlo byť takto“, ďalší sa drží za hlavu a kričí, že už tisícročia sa „to robilo takto“, ktosi si spomína „že ten mŕtvy sudca, kedysi vravel, že...“ no iní mu odpovedá, že „on to chce po svojom“ a ďalší, že „on a ani ten sudca už nemajú nijaké práva mu do toho čosi vravieť“! Nakoniec, po dlhej hádke sme zistili, že potrebujeme mŕtveho sudcu, pretože bez neho sa to nedá hrať... Smrť Boha neznamená len jeho pohreb, ale celkovú elimináciu koherentného a stabilného etického a právneho systému závisiaceho na konečnej autorite. Boh nie je len „ideou v ľudskej mysli“, ale nezávislou, odlišnou a kontrolujúcou realitou. Rozhodca je na ihrisku, zasahuje do hry (a to dosť podstatne) a pritom sa lopty ani len nedotkne (hráčom a lopte uhýba z cesty), hráči „ho nevidia“, ale on „vidí ich“, je na zápase, hrá, ale nie je hráčom. Ak rozhodca trestá za hru rukou: tvrdí, že nesmiete hrať rukou, pretože samotný systém hry je arbitrom takto stvorený (stanovený). Pre hráčov sa stane prirodzeným hrať nohami. Hre rukou sa budú inštinktívne snažiť vyhnúť (aj keď sa im to niekedy nepáči), lebo je to prirodzene (systémovo) „zlé“, pretože samotný systém je tak nad-prirodzene (nad-systémovo) stvorený. A práve preto a len preto je „dobré“ byť dobrým a „zlé“ zlým! O prirodzenom zákone sú popísané haldy kníh, textov, článkov. Sú ľudia, ktorí tvrdia, že prirodzený zákon je výmyslom americkej a francúzskej revolúcie. Šíritelia tohto nezmyslu žiaľ našli svojho spojenca aj – na jednej strane v pesimizme niektorých náboženských mysliteľov luteránskej a jansenistickej tradície a – na druhej strane medzi väčšinou súčasných teoretikov práva (najmä pozitivistickej proveniencie). A práve títo sú dnes veľmi aktívni v napádaní tejto „idey“ prirodzeného zákona, pričom si neuvedomujú, že vychádzajúc z chybného chápania teórie prirodzeného zákona, kritizujú vlastne niečo celkom iné. Treba si uvedomiť, že myšlienka prirodzeného zákona je predovšetkým dedičstvom kresťanského a klasického myslenia a filozofie. Siaha ďaleko pred 18. storočie (ktoré ju viac-menej zdeformovalo), k mysliteľom ako Hugo Grotius, Suarez, Francisco de Vitoria či ešte ďalej k sv. Tomášovi, sv. Augustínovi, k cirkevným otcom a sv. Pavlovi či Cicerovi, stoikom a k veľkému antickému moralistovi Sofoklovi. Jeho Antigona je večnou hrdinkou prirodzeného zákona, ktorý staroveký svet nazýval aj nepísaným zákonom. Veľkí filozofi antiky vedeli a kresťanskí myslitelia ešte hlbšie prenikli do tejto skutočnosti, že prirodzenosť pochádza od Boha, a tak nepísaný zákon pochádza z večného zákona. Preto bola pre nich idea prirodzeného zákona spojená s pocitom prirodzenej piety, s pocitom veľkého, až posvätného rešpektu, tak nezabudnuteľne vyjadreného v Antigone. Práve pre toto pochopenie skutočného princípu prirodzeného zákona je viera v neho silnejšia u tých, ktorí veria v Boha. Aj keď viera v ľudskú prirodzenosť a v slobodu ľudských bytostí, je sama o sebe dostačujúca k tomu, aby nás presvedčila o existencii prirodzeného zákona a uistila nás, že prirodzený zákon je čosi tak skutočné vo svete morálky ako zákony rastu a starnutia vo svete fyzickom. Avšak čo vlastne je týmto prirodzeným zákonom? Budziszewski vo svojej knihe2 hovorí o čomsi ako „meradle nezmyslu“. Tvrdí, že toto meradlo je nám všetkým dané do vienka, takpovediac „od výroby“. Je to nástroj, ktorý sa v hlave rozsvieti, keď začujete čisté nezmysly. Dôkazom toho, že tento nástroj máme je, že rozliční ľudia v rozličných epochách reagovali podobne, ak nie celkom rovnako na tie isté veci v určitých oblastiach života. Mudrci rovnako medzi Grékmi ako Číňanmi odsudzovali stratenie bázne, úcty, rešpektu voči smrti, rovnako ako Babylončania či Vikingovia, Egypťania a iné národy, všetci odmietali zlodejstvo, vraždenie a podobne. Vo všetkých kultúrach vo všetkých časoch nájdeme takéto zhody a podobnosti. C. S. Lewis poznamenal3, že predstaviť si reálnu krajinu, v ktorej by boli ľudia vyznamenaní za útek z boja, alebo hrdí na tých, čo podvádzajú... je rovnako zložité, ako si predstaviť skutočnú krajinu, kde by bolo dva plus dva štyri. Avšak je pravdou, že sa v histórii vyskytli aj také spoločenstvá, kde sa v istom zmysle čosi podobné stalo. Stačí si spomenúť na nechvalne slávnu Sodomu a Gomoru. A tento fakt sa snažia niektorí ľudia použiť ako argument proti prirodzenému zákonu. Najznámejší pokus pochádza od montagnardovcov (radikálne krídlo jakobínov). Podľa môjho názoru je to však omyl. Táto skutočnosť poukazuje len na to, že Budziszevskeho „meradlo nezmyslov“ nie je dokonalý nástroj (čo však ani byť nemôže, keďže je to schopnosť nedokonalého tvora). Ale rovnako, ako všetky ostatné vrodené schopnosti môžeme rozvíjať a napomáhať im v raste, môžeme sa o to snažiť i v tomto prípade. Môžeme sa o nezmysloch, chybách dostatočne poučiť z vlastnej skúsenosti a, našťastie (pretože sme ľudia), aj z histórie. Fakt, že existovali, existujú a zrejme aj budú existovať spoločenstvá a jednotlivci, ktorým v morálnej oblasti „dva plus dva budú štyri“, že sa v histórií znova-objavia nové „Sodomy a Gomory“ ešte nie je argumentom proti prirodzenému zákonu, rovnako ako pochybenie v počítaní nedokazuje nič proti aritmetike či nedokonalé poznanie ľudí v dávnoveku, ktorí považovali hviezdy za diery v stane, ktorý zakrýva svet, nesvedčí nič proti astronómii. Poznanie, ktoré má naše morálne vedomie o prirodzenom zákone, je nepochybne nedokonalé a zrejme sa bude rozvíjať a zjemňovať tak dlho, ako bude existovať ľudská existencia. Kresťanská filozofia zastáva určité známe fakty, ktoré však dnes už nie sú celkom známe, veď každý máme svoju pravdu, všakže... Pre istotu ich tu teda zhrniem: existuje ľudská prirodzenosť, táto ľudská prirodzenosť je rovnaká u všetkých ľudí, človek je bytosť obdarená inteligenciou, ktorá koná tak, že rozumie tomu, čo robí, a preto je to bytosť s mocou určovať pre seba ciele, ktoré sleduje. Čo to však znamená, že existuje ľudská prirodzenosť? Podľa mňa to značí mať bytie vopred utvorené daným, určitým spôsobom. No znamená to aj to, ako poukázal J. Maritain4, že človek má aj také ciele, ktoré sa zhodujú s jeho prirodzeným jestvovaním a ktoré sú teda rovnaké pre všetkých, tak ako všetky gitary, čo aké jednotlivé druhy existujú, majú za cieľ produkciu určitých zladených zvukov. V prípade, že ich neprodukujú, musia sa znova naladiť, alebo sa vyhodia ako bezcenné. Ak je však človek obdarený inteligenciou a určuje svoje vlastné ciele, je práve na ňom aby sám seba zladil s cieľmi, ktoré plynú z jeho prirodzenosti. To znamená, že existuje vedľa ľudskej prirodzenosti určitý poriadok alebo ustanovenie, ktoré ľudský rozum dokáže objaviť a podľa ktorého ľudská vôľa musí konať, aby sa zladila s nutnými cieľmi ľudského bytia. A práve toto je nepísaný zákon alebo prirodzený zákon. Ako som už vyššie spomínal: naše poznanie je obmedzené a nedokonalé. Ľudské pokušenie postaviť sa na roveň Boha a riadiť si svoj osud či dokonca osudy iných (tých, čo nevidia tie šťastné zajtrajšky) je staré známe a, žiaľ, stále naporúdzi. Zdá sa (resp. chvíľu sa zdalo), že po tých hrôzach, ktoré sme už zažili nás toto pokušenie tak ľahko nezlomí. No žiaľ našlo si staro-nový výraz v pokušení vyrovnať sa Bohu postavením sa mimo dobro a zlo – do iného súradnicového systému, aby som to vyjadril tak post-moderne. Do systému kde je „dobré“ byť zlým a „zlé“ dobrým... Záverom budem len parafrázovať Maritainové slová: iba ak evanjelium prenikne do hlbín ľudského srdca, vtedy sa prirodzený zákon objaví v svojom rozkvete a dokonalosti. |
24-11-2005
IdeológiaPri slove „ideológia“ mnohým z nás zídu na um časy nedávno minulé a masy, ktoré pochodujú pod jednoduchými heslami. No ideológia je istým súborom vnútorne kompatibilných názorov, bez ktorých sa politika nezaobíde. Pravé Spektrum má ambíciu diskutovať v tejto rubrike o myšlienkovom pozadí politickej pravice. Aký je vzťah klasického liberalizmu a kresťanského konzervativizmu? Koľko Boha, patriotizmu a trhu treba k namiešaniu pravicového kokteilu, príťažlivého pre ľudí? Kto boli myšlienkoví otcovia smeru, ku ktorému sa hlásime? Táto rubrika je však venovaná aj filozofom a intelektuálom všeobecne. Čo zahŕňa prirodzene aj výmenu názorov s teoretikmi protistrany.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|