 |
|
|
Nerušme Saktorove kruhyV Banskej Bystrici sa v sobotu 15. októbra konalo zhromaždenie KOZ a rôznych odnoží komunistov „proti chudobe“. Šéf odborárov, Ivan Saktor, na stretnutí okrem iného vyslovil vetu, za ktorú by si zaslúžil nomináciu prinajmenšom na Nobelovu cenu za ekonómiu. Povedal: „Čím nižšia je miera zdaňovania, tým vyššia je miera chudoby“. Podľa tejto logiky je zrejme najnižšia miera chudoby tam, kde je miera zdaňovania najvyššia. A najbohatšie by teda mali byť tie štáty, ktoré berú občanom na daniach 100%... V istom zmysle má Saktor pravdu. Krajiny, ktoré prerozdeľujú sto percent národného dôchodku, a to s cieľom čo najväčšej nivelizácie príjmov všetkých obyvateľov, nemajú spoločenské rozdiely. Takýmito krajinami sú napríklad KĽDR alebo Kuba. Ich obyvatelia sú si rovní – rovní v absolútnej biede. Heslom protestného zhromaždenia bolo „Chudobný človek nie je slobodný!“ Lenže materiálna nerovnosť je prirodzeným dôsledkom slobody. Sme rôzni, máme rôzne záujmy a schopnosti a ak je v krajine sloboda, tak zákonite nemôže existovať rovnosť vo výsledkoch. Keď sa pozrieme do ktorejkoľvek bohatej krajiny, zistíme, že všade sú nejakí chudobní. Ale ide o chudobu relatívnu, absolútna chudoba je viditeľná skôr v poniektorých afrických krajinách, ktoré po získaní nezávislosti experimentovali s rôznymi formami socializmu. Pokiaľ ide o nás, platí stará pravda, že ak desať percent ľudí s najnižšími príjmami označíme za chudobných, vždy budú nejakí chudobní. Na druhej strane, existencia vrstvy bohatých je vzhľadom na ich investičnú a inovačnú funkciu pre ekonomický rozvoj akejkoľvek krajiny kľúčová. Slovensko naozaj nie je bohatou krajinou, hoci sa dynamicky rozvíja. No dôvody hospodárskych problémov treba skôr hľadať v doterajšej celonárodnej posadnutosti rovnostárstvom. Podľa štatistík už ČSSR bola najrovnostárskejšou krajinou východného bloku. A rovnosť s chudobou kráčajú ruka v ruke. Z analýzy OECD, zverejnenej minulý týždeň vyplýva, že Slovensko je po Japonsku a ČR krajinou s najnižšími rozdielmi medzi bohatými a chudobnými v rámci tejto organizácie. Takže Slovensko potrebuje skôr viac sociálnych rozdielov, nie menej. Neviňme kapitalizmus za zlyhania štátu! Čo si teda myslieť o komunistickom zhromaždení v Banskej Bystrici? Keď človek vidí v televízií toho hanebného ľudového populistu (priam ficoidných rozmerov) so šesťdesiattisícovým základným platom ako rozoštváva ľudí, nostalgicky si spomenie na tatíčka Masaryka, za ktorého takéto zhromaždenia rozháňali bajonetmi četníci. Tým nechcem povedať, že u nás nie sú ľudia, ktorým sa objektívne vodí zle. No nehľadal by som ich primárne medzi zlovoľnými účastníkmi, tobôž nie organizátormi víkendového zhromaždenia. Bulvárny denník Nový čas včera priniesol článok o rodine z Nových Zámkov, kde otec trpí hemofíliou, k čomu sa v dôsledku liečby nakazenými krvnými derivátmi pridružila ešte aj hepatitída. No akoby to nestačilo, šesťročný syn trpí rakovinou nosohltana. Rodina nemá vlastné auto, a tak do Bratislavy dochádzajú na požičanom. Mesačne minú len na benzín 6 tisíc korún. Na príspevok od štátu nemajú nárok! Vina trhovej ekonomiky? Je poburujúcim škandálom, že v krajine, kde štát konfiškuje z každej koruny skoro 50 halierov, a to pod zámienkou páchania dobra a kde štátny tajomník ministerstva práce vymýšľa desať nových dávok týždenne, sa nenájde štátna pomoc pre túto ťažko skúšanú rodinu. Zmienená rodina má proste smolu, že nepatrí k žiadnej, štátom protežovanej mafii (poľnohospodári, narkomani, cigáni, kadejakí dlhodobo nezamestnateľní paraziti, atď.), ktorým sa z rozpočtu rozhadzujú peniaze vo veľkom. Toto nie je zlyhanie kapitalizmu, lebo pri miere prerozdeľovania približne 45% nemôžeme o kapitalizme v slovenských podmienkach hovoriť. Je to skôr zlyhanie toho, po čom volá Saktor: zlyhanie sociálno-trhového hospodárstva. Ním totiž naša ekonomika je svojou podstatou a taktiež tradične silnou úlohou štátu, na ktorej dnešná „krajne pravicová vláda“ zmenila len žalostne málo. Avšak ekonomika dnes napriek všetkému rastie a zdá sa, že ľudia to už aj začínajú badať. Nehovoria o tom len čísla, výpovednú hodnotu majú aj plné nákupné košíky zákazníkov supermarketov či vznik stále nových a nových krčiem. Na protestnom zhromaždení sa zúčastnilo približne 6 tisíc ľudí z celého Slovenska. Je to na päťmiliónovú krajinu veľa alebo málo? Na krajinu, ktorá sa napriek problémom hospodársky vzmáha, je to akurát. Na päťmiliónovú krajinu, ktorá „očami svojich občanov nie je prosperujúcou krajinou, ale krajinou chudobnou“, kde navyše „reformy neprinášajú efekt ľuďom práce, ale úzkej skupine ľudí a zahraničným firmám“, je to zúfalo málo. No najväčšiu Saktorovu perlu treba spomenúť na záver. Na otázku denníka SME, či by mohol zverejniť výšku svojho platu a daňové priznanie, samozvaný advokát chudobných odvetil: „Myslím si, že to nie je témou dnešného mítingu, aby to kazilo atmosféru, takže nabudúce“. Nuž, tak nerušme Saktorove revolučné kruhy. |
18-10-2005
Slobodný trhNa Slovensku čelíme výzve, ktorá je veľkou prekážkou prosperite. Touto bariérou sú mýty a legendy, častejšie však elementárna neznalosť fungovania trhovej ekonomiky, ktoré sú zakorenené hlboko v nás. Stvoriteľ pritom urobil človeka na svoj obraz, daroval mu svet a moc pretvárať ho podľa svojich potrieb. Je to podnikavosť, ktorá drsný nehostinný svet pretvára na znesiteľné miesto pre život. Bohaté národy sú také, ktoré podnikavosť, túto tvorivú moc, stimulujú. Chudobné národy podnikavosť pochovávajú pod tonou dobre mienených regulácii a zodpovednosť za svoj život hádžu na štát. Sme presvedčení, že Slovensko potrebuje viac zodpovednosti za svoj osud a viac ľudskej podnikavosti. Len na tomto základe môže byť založená prosperita nás všetkých.
TirážNázov
Ďalšie odkazy
Newsletter
Ak chcete byť informovaný o zaujímavých novinkách
na Pravom Spektre, vyplňte Vašu e-mailovú adresu.
(frekvencia cca. 1 správa za mesiac)
|